Zmluva medzi Američanmi a vládou SR.
Americké vyšetrujúce orgány, v ktorých rukách sa ocitla vláda Slovenskej republiky po úteku do exilu, vyhlásili po vyšetrovaní v táboroch v západnom Nemecku, že Tisu nepokladajú za vojnového zločinca v bežnom slová zmysle. Oznámili mu, že podávajú návrh na jeho prepustenie.
Dr. Murín vo svojich svedectvách hovorí o tejto zmluve medzi Američanmi a vládou SR:
„Najdôležitejším bodom bola zmluva uzavretá 8. mája 1945 medzi slovenskou vládou a veliteľom XI. telesa armády Spojených štátov gen. Walkerom (je to asi ten istý Walker, ktorý zahynul tragicky r. 1951 v Kórei). Gen. Walkera zastupoval gen. Colliers, človek menšej štíhlej postavy.
– Priniesol som aj odpis zmluvy v angličtine a v slovenskom preklade. Dal mi ich pre prezidenta predseda vlády Dr. Štefan Tiso. ( 31) Text. zmluvy možno nájsť v knihe R. Kirschbauma „Slovakia, Nation of the crossroads“ str. 295-296. V zmluve gen. Walker sa zaviazal chrániť slovenskú kolóniu v Kremsmünsteri, ako aj Slovákov, ktorí sa nachádzali na území okupovanom americkou armádou. Obzvlášť ju prisľúbil chrániť voči Sovietom, ak by sa stalo, že pri definitívnom rozhraničovaní zón, Kremsmünster by pripadol Sovietom, poskytne plnú pomoc na odtransportovanie kolónie. Slovenská vláda sa zaviazala, že neurobí žiaden politický krok, ktorý by mohol byť v nesúlade s dotyčným veliteľstvom americkej armády. Niečo ako protektorát.“ (32)
„Prezident prijal zmluvu v daných okolnostiach ako dobrú vec, pravda pritom predpokladal, že z americkej strany podpis veliaceho generála je záväzný, a že
bude účinný. No neskôr istý poručík Náthan Swerdlov zrušil podpis vysokých
amerických dôstojníkov aj písomne dané slovo generálom Walkerom.“ (33)
Prezident Tiso nikdy nedovolil, aby americkí letci, ktorí boli zostrelení nad Slovenskom, boli vydaní do Nemecka ako vojnoví zajatci. Ak by mali američania poznatky o tom, že Tiso bol kolaborant, iste by vôbec nepracovali na zmluve o jeho nevydaní do ČSR. Počas procesu obhajcovia poukazovali
i na to, že Tisu nevydala americká vláda a na území obsadenom Američanmi sa Tiso dostal do rúk československých orgánov porušením medzinárodného práva. Podľa medzinárodných dohôd o stíhaní vojnových zločincov neboli dodržané podmienky na vydanie Tisu a jeho stíhanie v ČSR, naopak mal zaručene právo azylu.
Dr. Ečer pred súdom priznal, že britská vláda bola proti vydaniu Dr. Tisu do ČSR. Dokonca i kardinál Faulhaber robil všetko preto, aby zachránil prezidenta Dr. Tisu. V jeho pláne bolo dopraviť ho lietadlom do Vatikánu. Bol presvedčený, že jeho príhovor za prezidenta u američanov skôr či neskôr zaváži. Veľké sympatie k prezidentovi prejavoval i pápežský nuncius Caesare Orsenigo, ktorý mal možnosť v Berlíne sledovať, ako Nemci vnímali politiku Dr. Tisu.
O záchranu Dr. Tisa sa usiloval aj Vatikán, tak ako to uvádza vo svojej knihe M. S. Ďurica: „Bývalý vyslanec Slovenskej republiky pri Svätej stolici Karol Sidor na audiencii u pápeža Pia XII. 29. júna 1945 prosil o pomoc a ochranu pre všetkých členov Slovenskej vlády, ktorí odišli do exilu. Pius XII. ho uistil: „Urobili sme čo sa dalo. Dostali sme všeobecne ubezpečenie, že nikto z americkej zóny v Rakúsku a Nemecku proti svojej vôli nebude nútený vrátiť
sa domov.“ (34)
Napriek týmto skutočnostiam vydali americké úrady prezidenta Slovenskej republiky so svojim sprievodom do rúk československých orgánov. Národný súd ho uznal vinným a nechal ho dňa 18. apríla 1947 popraviť.
Dr. Tiso ako vojnový zločinec.
Bol Tisov proces pred Národným súdom skutočne spravodlivým a objektívnym posúdením jeho činnosti? Ak bol teda Tiso kolaborant a vojnový zločinec, prečo sa usilovali Američania o jeho záchranu a oznámili mu, že ho nepokladajú za vojnového zločinca v bežnom slova zmysle? Čo ich viedlo k tomu, že ho chceli prepustiť?
J. Spigler na adresu Tisovej viny v dokumente konštatuje: „Pre mňa bol zradca katolíckej církve a nemohol som tomu nikdy rozumieť ako jeden Mons. katolícky kňaz, túto zodpovednosť v jednom fašistickom štáte ako prezident prevzal.“ (35)
Je zvláštne, že tak ako tvrdí John Spigler aj Národný súd prostredníctvom predsedu Daxnera išiel nad rámec svojich kompetencií a snažil sa dokázať Tisovi, že bol zradca „Katolíckej církve“, alebo že „porušoval učenie katolíckej cirkvi“.
Žiadny cirkevný súd takýto rozsudok nad Tisom však nikdy nevyniesol.
K vyjadreniam o tom, či bol Dr. Tiso naozaj vojnovým zločincom, alebo nie, treba pripomenúť, že:
– Generálny prokurátor ČSFR JUDr. Tibor Böhm z titulu svojej funkcie prehlásil, že Dr. Jozef Tiso nebol vojnovým zločincom. (36)
– Hlavný prokurátor štátu Izrael Gedeon Hausner v mene Svetovej židovskej organizácie potvrdil že prezident Dr. Jozef Tiso sa nenachádza na žiadnej listine vojnových zločincov. (37)
– Osoba Dr. Jozefa Tisu nebola zaujímavá ani pre najaktívnejšieho vysokého organizátora izraelskej tajnej polície na úseku pátrania po skrývajúcich sa nacistoch p. Simona Wiesenthala. (38)
– Prezident Tiso nepodpísal Židovský kódex. Práve naopak udeľoval veľkodušne výnimky. Koľko tisíc židov tým zachránil, sa presne nepodarilo zistiť. Národný súd v tejto veci odmietol vypočuť svedkov. Podľa výskumov Ivana Kamenca uverejnených v Domino fórume (č. 37-ročník 2000) Tiso udelil 1100 výnimiek, ktoré sa vzťahovali aj na rodinných príslušníkov. Čo bolo spolu okolo 5000 ľudí.
– Je známe, že Dr. Jozef Tiso si vymienil právo ako prezident republiky, aby mohol udeľovať osobitné výnimky pre Židov. Advokáti Dr. Tisu pred Národným súdom vyhlásili, že Dr. Jozef Tiso takto zachránil vyše 9000 Židov pred vyvezením.
– Je tu vážne svedectvo arcibiskupa Dr. Karola Kmeťku zo dňa
6. januára 1947, v ktorom vyhlásil: „Je zistené, že vydanie židovského kódexu on ako prezident nepodpísal … „
V ďalšom arcibiskup Dr. Kmeťko uviedol: „Viem, že Židia aj mne povedali, že je potrebné, aby Tiso zostal naďalej prezidentom, lebo že ak on tam nebude všetci židia zahynú do posledného.“ (39)
–Biskup Dr. Michal Buzalka 30. januára 1947 pred Národným súdom vypovedal, že mnoho raz intervenoval u Dr. Tisu v prospech Židov, a že mu tento vždy vyšiel v ústrety. Tak len na intervenciu biskupa Buzalku zachránil Dr. Jozef Tiso 100 – 12O židov. (40)
-Slovenský Katolícky biskupský zbor podal 8. januára 1946 žiadosť na predsedníctvo Slovenskej národnej rady v Bratislave, v ktorej sa postavil na obranu Dr. Jozefa Tisu.
V žiadosti sa mimo iné uvádza: „Máme tiež vedomosti o tom, že po vynesení protižidovských nariadení Dr. Jozef Tiso bol ochotný zriecť sa prezidentstva.“ (41)
– Na súdnom procese neboli predložené dokumenty, ktoré by dokázali tú skutočnosť, že Dr. Tiso svojim podpisom potvrdil vyhlásenia vojny.
– Slovenský štát nevznikol v prvom rade vôľou Hitlera, ale slobodným a demokratickým rozhodnutím poslancov Slovenského snemu.
4. VYZNAMENÁVANIE NEMCOV PO POTLAČENÍ TZV. SNP
Prezident Dr. Jozef Tiso bol často znevažovaný za to, že udelil vyznamenania nemeckým vojakom za potlačenie povstania v Banskej Bystrici. Obžalobca Dr. Rašla to v dokumente komentuje nasledovne: „Taká jedna lož rafinovaná sa šíri, že Tiso preto dával tie vyznamenania tým „esesákom“, že tým chcel zachrániť (zase tá otázka, že len zachraňoval), že chcel zachrániť Banskú Bystricu a ostatné, lebo že Nemci mu hrozili, že keby nebol dal tie vyznamenania, že zbombardujú aj Zvolen aj Banskú Bystricu. Viete, to je tak vymyslená jedna záležitosť, lebo oni – to proste sú také nehorázne lži.“ (42)
Dr. Anton Rašla ako štátny žalobca v procese s Tisom by mal vedieť predložiť, alebo aspoň zopakovať nezvratné dôkazy z tohto procesu, ktoré by dokazovali, že prezident Tiso z vlastnej iniciatívy, slobodne a bez nátlaku udelil nemeckým vojakom vyznamenania a že týmto činom nezachránil Banskú Bystricu a Zvolen pred zbombardovaním. Ak nemá dôkazy dnes, boli vznesené pred Národným súdom? A keby vykonal takýto čin hoci i slobodne, mal by zaň visieť? Obhajoba v procese Dr. J. Tisom, tvrdí: „Udalosti v Banskej Bystrici z 30. októbra 1944 tak, ako ich podáva svedok gen. Höffle, potvrdzujú, že obžalovaného na tento cieľ Nemci rafinovane zneužil.“ (43)
V knihe Zamlčaná pravda o Slovensku sa tieto udalosti opisujú takto: „Nemci by boli vystrieľali aj milión Slovákov, keby ich prezident Tiso nebol diplomatický utíšil a uspokojil. Ešte horšie by sa boli zachovali, keby sa prezident Tiso bol pripojil k povstaniu. Nemci boli vtedy tak rozzúrení a nahnevaní na Slovákov, že by boli celkom zničili malé Slovensko. Toto všetko si prezident Tiso uvážil skôr, než múdro konal.
Keď vypuklo tzv. Slovenské národné povstanie, Nemci násilne odvliekli prezidenta Tisu z Bratislavy do Malaciek a internovali ho vo františkánskom kláštore. Nikoho k nemu nepustili. Po potlačení povstania prezidenta Tisu znovu násilne odvliekli do Banskej Bystrice a prinútili ho vyznamenávať nemeckých dôstojníkov, čo sa vyznamenali pri potlačení Povstania. Túto skutočnosť sme sa dozvedeli od vtedajšieho gvardiána v Malackách. Tento bývalý gvardián tiež potvrdil, že prezident Tiso mal pred odchodom do Banskej Bystrice dvojhodinový telefonický rozhovor s nemeckým generálom Höfflem, s ktorým sa dohodol, že vyznamená nemeckých dôstojníkov len za troch podmienok:
– Prvá podmienka: „Nemci upustia od deportácie 20 000 slovenských vojakov do Nemecka“, ktorých zajali pri potlačení povstania. Týchto slovenských vojakov mal súdiť nemecký vojenský súd, ktorý by bol mnohých odsúdil na smrť. Prezident Tiso vymohol od Nemcov, že týchto vojakov nedeportujú do Nemecka, ale ich ponechajú na Slovensku, kde ich bude súdiť slovenský vojenský súd. 20 000 zajatých slovenských vojakov sústredili do kasární na Slovensku a postupne ich poprepúšťali na slobodu s rozkazom dočasne sa skrývať, aby Nemci nezbadali, že sú prepustený na slobodu.
-Druhá podmienka: „Nemci upustia od zastrelenia 300 rukojemníkov“, čo sa zúčastnili povstania, ktorých si vybrali na zastrelenie ako trest za vyvolanie povstania.
– Tretia podmienka: „Nemci upustia od zbombardovania troch miest Banskej Bystrice, Zvolena a Brezna,“ ktoré boli ohniskami povstania. Tieto tri mesta Nemci chceli zbombardovaním zrovnať so zemou. A veru boli to schopní urobiť, aby sa tak Slovákom vypomstili, že proti ním povstali.
Prezident Tiso tým, že súhlasil s vyznamenávaním nemeckých dôstojníkov, zachránil 20 000 slovenských vojakov pred deportáciou do Nemecka, z ktorých by mnohých boli odsúdili na smrť. Zachránil od istej smrti 300 slovenských rukojemníkov, ktorých Nemci chceli zastreliť. Zachránil pred zbombardovaním 3 mesta, ktoré Nemci chceli zrovnať so zemou.
V nich by bolo zahynulo najmenej 150 000 ľudí. Opováži sa niekto odsúdiť prezidenta Tisa za tento jeho charitatívny a záchranný čin a nazvať ho za to nemeckým kolaborantom? Prezident Tiso sa musel veľmi uponížiť, aby urobil tento na oko „hanebný“ a „kolaborantský“ čin, ale ho urobil len pre záchranu svojho milovaného národa, hoci tento sa nevďačne proti nemu postavil. Nebola to láska samého Krista? Týmto svojím činom utíšil hnev a zúrivosť Nemcov, ktorí by sa boli kruto vypomstili Slovákom za ich Povstanie.“ (44)
E. Žabkay v dokumente hovorí o tejto udalosti nasledovné: „Veď to bolo premyslené scenárom. Tiso slúžil omšu ako každý deň. To nebolo žiadne Te Deum, to je nafúknuté. Ale Höffler sedel pri oltári, to je pravda. No a potom ho dopratali na biskupský úrad, bola žranica a behom toho povedal pán generál Höffler: „Pán prezident, tu sú naši vojaci, ktorí potlačili tých banditov, poďte im sa ukázať a hneď aj priniesli prosím v škatuli všetky tie metále, a teraz aby rozdával. A mohol ten Tiso povedať nie?“ (45)
Sám Dr. Jozef Tiso tvrdí: „Viem, že niektorí ľudia sa pozastavia nad týmto činom. Ale viem i to, že za bezcenné plechy zachránili sme azda desaťnásobne viac ľudských životov, než sme vydali tých vyznamenaní.“ (46)
Anton Rašla v dokumente konštatuje: „Dávanie vyznamenaní je schvaľovanie trestného činu. To je trestný čin normálne kriminálny.“
Na tomto mieste treba pripomenúť, že žiadny politický predstaviteľ po roku 1968 zodpovedný za intervenciu a pozvanie vojsk Varšavskej zmluvy do
vtedajšieho Československa nebol na Slovensku do dnešného dňa odsúdený,
hoci si táto agresia vyžiadala životy mnohých našich občanov a trvala viac ako 20 rokov.
Obžaloba „národného“ súdu tento čin kládla medzi najväčšie zločiny. Akýkoľvek ozbrojený odpor na území obsadenom nemeckou armádou Hitler krvavo trestal. Nie je preto div, že sa tvrdo rozhodol zakročiť aj proti tzv. Slovenskému Národnému Povstaniu. Veliteľ nemeckých útvarov SS Himler,
osobne navštívil prezidenta Dr. Jozefa Tisu a členov slovenskej vlády a dožadoval sa prísne potrestať najmä tých organizátorov puču, ktorí siahli na životy Nemcov.
Fakty o povstaní publikované po roku 1989
Komunistický režim povstanie neobjektívne zidealizoval. Až začiatkom povstania Slovensko zakúsilo na vlastnej koži hrôzy vojny. Povstanie si vyžiadalo desaťtisíce obetí na životoch občanov Slovenska. Partizáni sa neštítili ani tých najhroznejších zločinov a neľudských zverstiev, nielen proti Nemcom, ale aj proti bezbrannému civilnému obyvateľstvu. Komunistická propaganda takéto činy nedovolila publikovať.
V knihe Dejiny Slovenska a Slovákov sa o nich hovorí: 28. augusta 1944 „Partizáni zadržali v Turčianskom Sv. Martine medzinárodný rýchlik, v ktorom sa vracala z Rumunska nemecká vojenská misia. Úlisne z vlaku vylákali všetkých 28 (podľa iných prameňov 24, včítane 3 žien) členov misie a pri pokuse o ich odzbrojenie na rozkaz sovietskeho partizánskeho veliteľa P. A. Velička ich všetkých vyvraždili. Masakru rozkázali previesť slovenskí dôstojníci podplukovník Emil Perko a poručík Cyril Kuchta. Bola to prvá hromadná vražda v dejinách Slovenskej republiky. Takýto čin nemohol nevyvolať tvrdú reakciu Nemeckej ríše. Podobne výčiny Hitler pravidelne pomstil hroznými represáliami, ako desaťnásobnou decimáciou obyvateľstva, alebo aj zrovnaním so zemou celej obce, v ktorej sa to udialo.
27.augusta 1944 – „Partizáni a vojaci, ktorí sa k ním pridali, obsadili Ružomberok. Hneď napadli nemeckú vojenskú jednotku a malý oddiel SS, pričom zabili asi sto nemeckých vojakov a zajali 67 príslušníkov Nemeckej strany (včítane 4 žien), ktorých na noc uväznili a na druhý deň ráno spolu s ďalšími (asi 24) uväznenými ružomberskými civilmi ich vyviedli do priestoru Podsuchá – Biely potok a tam ich všetkých vyvraždili. Podľa iných prameňov zavraždených bolo 146 osôb a partizáni použili trieštivé náboje (dum – dum). Byty vyvraždených občanov Ružomberka boli povstalcami vyrabované. Partizáni z jednotky „Za slobodu Slovanou“ obsadili Brezno nad Hronom a zavraždili štyroch vedúcich Slovákov: primátora mesta,
poslanca Františka Slameňa, vedúceho notára Bothára, obchodníka Valentínyho, roľníka Dolňana, kým ťažko poranili predsedu Okresného súdu Dr. Pavla Denka a nadporučíka v zálohe učíteľa a veliteľa HG Plšku.“ (48)
„V Ľubochni partizáni prepadli 20 – člennú strážnu jednotku nemeckých detských táborov a napriek tomu, že sa im vzdali, všetkých aj s ich telefonistkou zavraždili pred hotelom Fatra.“ (49)
„28. februára 1945 v bunkri pri Ľutove partizáni orabovali a zavraždili 9 Židov z okolia Nového Mesta nad Váhom, ktorí sa tam skrývali.“ (50)
„Na ultimatívne naliehanie nemeckého vyslanca Ludina prezident Tiso aj vláda SR teraz už dali svoj súhlas, aby prišli na Slovensko nemecké vojenské jednotky na pomoc proti partizánom. V noci nemecké vojská začali prenikať na územie Slovenska a bojovať proti partizánom a povstalcom.“ (51)
5. OBVINENIE PREZIDENTA Z ROZBÍJANIA ČSR.
Počas súdneho procesu čelil prezident Dr. Jozef Tiso aj rôznym obvineniam týkajúcich sa vzniku prvej Slovenskej republiky. Báli to obvinenia z rozbitá republiky a zo spolupráce s nacistickým Nemeckom.
Anton Rašla o tom v dokumente hovorí: „Na jednej strane tvrdia, že ten Slovenský štát vznikol 14. 3. l939 z odvekej vôle národa, čo neni pravda, na druhej strane sami, aj Tiso hovoria – to bolo donútenie, to bola situácia volil som menšie zlo atď. Aj tu je v tomto rozpor.“ (52)
V tejto súvislosti je potrebné pripomenúť niektoré dôležité historické udalosti. Podpisom Mníchovskej dohody 29. 9. 1938 došlo k rozbitiu prvej Československej republiky. Národný súd v Prahe argumentoval, že po Mníchove už nebolo viac ČSR. (53)
Západne veľmoci bez účasti zástupcov ČSR odstúpili pohraničné oblasti ČSR Nemecku. Dňa 5.10.1938 prezident Beneš abdikoval na svoju funkciu. Dňa 6.10. 1938 prijali slovenské politické strany okrem KSČ v Žiline spoločnú dohodu o autonómnom štátoprávnom postavení Slovenska. Návrh zákona o autonómii Slovenska, uvedený na pôde pražského parlamentu poslancom Sokolom dňa 18. novembra 1938 bol schválený 144 hlasmi dňa 22. novembra. Proti autonómii hlasovalo len 25 komunistov.
Podľa Viedenskej arbitráže zo dňa 2. 11. 1938, ktorá bola doplnkom Mníchovskej dohody, začali maďarské vojská dňa 5. 11. 1938 z okupáciou južných hraníc Slovenska a Podkarpatskej Rusi spolu s Užhorodom. V marci 1939 obsadili Maďari zbytok Podkarpatskej Rusi a časti Sobraneckého a Sninského okresu.
Krátko pred vyhlásením Slovenského štátu vládla v Európe napätá situácia, ktorá sa menila takmer z hodiny na hodinu. Iba malo občanov Slovenska má poznatky o tom, že dňa 9. marca zosadila Pražská vláda predsedu a ministrov Slovenskej vlády a česká armáda behom niekoľkých hodín obsadila Slovensko. (Dňa 6. marca Pražská vláda zosadila aj autonómnu vládu Podkarpatskej Rusi.) Toto počínanie pražskej vlády bolo nezákonné a nemalo nijakú oporu v ústavnom zákone. Toto bol zrejme dôvod prečo Nemci pozvali na rokovania do Berlína práve Tisu. Je zaujímavé, ako veľmi málo sme informovaní o týchto tak závažných skutočnostiach.
Karol Sidor sa k týmto udalostiam vyjadruje takto: „Následok toho nezákonného postupu pražskej vlády je, že Tisová vláda ďalej právne jestvuje a že je oprávnená vykonávať svoju moc. Ja ako jej člen viem, že v skutočnosti
nie je to v plnej miere možné. V plnej miere preto nie je to možné, lebo česká armáda jednoducho uskutočnila na Slovensku suchou cestou diktatúru za pomoci Templanského. To, čo generáli, ktorí sa tešia zrejme z jasných skutkov, robia, aby nemuseli dokazovať svoje vojenské schopnosti, prekračuje všetky hranice ústavy. Nie je predsa možné – takého generála by bolo treba postaviť pred vojenský súd – aby generál Homola vyhlásil na Slovensku stanné právo len z toho dôvodu, lebo túži po dobrodružstvách a že sa to hodí do krámu pražskej vlády.“ (54)
Vyhlásenie Slovenského štátu
E. Žabkay v dokumente o vzniku Slovenského štátu hovorí nasledovné: „Sebaurčovacie právo, keď sme národom, ide až k štátnosti to znamená, že právo na štát máme to nemožno zaprieť, to je neodvolateľné, to je nezrušiteľné. Ale boli tu prosím dve doktríny, stará Uhorská Svätoštefanská, ktorá bola značným spôsobom viac menej Európou aj príjmaná, pretože to bolo tisíc rokov praktickej okupácie. A toto proste sa vytvorilo už ten celkový vývoj v tom mnohonárodnom Uhorsku. Ale Maďarom ani doteraz nikto nevymyje z hláv predstavu veľkého Maďarska.“ (55)
Už v noci z 12. Na 13. marca Dr. Keppler dostal z Berlína príkaz, urobiť všetko aby sa Slovensko osamostatnilo, preto sa obrátil na zosadeného predsedu vlády Dr. Tisu s pozvaním na rozhovor ku kancelárovi Nemeckej ríše A. Hitlerovi. Tiso dve prvé posolstva odmietol. Ale keď‘ prišiel tretí posol s pozvaním a overeným nemeckým konzulom v Bratislave – E. von Druffelom, Tiso sa pobral do Bratislavy a predložil predsedovi vlády Sidorovi, predsedovi Slovenského snemu Dr. Sokolovi a členom predsedníctva HSĽS – SSNJ vec na rozhodnutie. Ústavní a politickí činitelia rozhodli, že Tiso má pozvanie prijať, vypočuť Hitlera, ale rezervovať každé rozhodnutie snemu Slovenskej krajiny.
O 18. tej hodine, po predchádzajúcich rozhovoroch s ministrom zahraničných veci von Ribbentropom a jeho diplomatmi bol Tiso prijatý nemeckým kancelárom Adolfom Hitlerom. Rozhovor trval 75 minút. V dlhom monológu Hitler oznámil Tisovi, že sa rozhodol likvidovať zvyšné Česko (Resttschechei), ale že jeho záujmy sa končia na Karpatoch. Ak sa Slováci rozhodnú pre samostatnosť, on je ochotný uznať ju a zaručiť Slovákom ich nezávislosť. Ináč ho ponechá svojmu osudu.
V tom minister Ribbentrop predložil práve došlý telegram, že Maďarsko koncentruje svoje vojsko smerom na slovenské hranice. Hitler opätovne zdôraznil, že Slováci sa musia rozhodnúť bleskovou rýchlosťou (blitzschnell), lebo jeho parný valec už je v pohybe a nik ho viac nezastaví Dr. Tiso odpovedal Hitlerovi, že ľutuje, ale nie je v stave urobiť nijaké rozhodnutie v tejto veci, lebo to patrí do výlučnej kompetencie Slovenského snemu. Žiadal, aby sa mohol telefonicky spojiť s predsedom slovenskej vlády Sidorom a s prezidentom česko – slovenskej federácie Dr. Háchom, ktorým poukázal na nutnosť urgentného zvolania Slovenského snemu. Prezident Hácha snem zvolal na nasledujúci deň 14. marca. Po rozhovore s Hitlerom na ďalšom rokovaní na ministerstve zahraničia von Ribbentrop, ako aj jeho spolupracovníci, neprestávali naliehať na Dr. Tisu, aby hneď na mieste vyhlásil samostatnosť Slovenska. Dávali mu k dispozícii nemecký ríšsky rozhlas, ba i po slovensky zredigovaný text takého vyhlásenia. Tiso odmietol akékoľvek svojvoľné konanie a pridŕžal sa inštrukcií, ktoré dostal od slovenských ústavných činiteľov pre túto cestu.
O 10. 50 hod. autonómný snem Slovenskej krajiny otvoril svoje mimoriadne zasadanie, na ktorom sa zúčastnilo 57 poslancov z celkového počtu 63. Predseda Slovenskej vlády Karol Sidor predložil parlamentu demisiu svojej vlády, ktorú snem prijal, o čom hneď informovali prezidenta republiky Dr. Háchu. Potom poslanec Dr. Tiso – zreferoval snemu o svojich rozhovoroch
v Berlíne, ako ho prijali zo všetkými poctami suverénnej hlavy slobodného štátu, čo snem ocenil potleskom. Nemci tým dali ostentatívne na vedomie, že pokladajú Tisu za legitímneho predsedu Slovenskej vlády i keď ho Hácha zosadil. Po prednesení referátu poslanca Dr. Jozefa Tisu sa pristupuje k samotnému hlasovaniu – povstaním. O 12. Hodine 7.minúte a 20. sekunde Predseda Dr. Sokol oznamuje: „Zisťujem, že Snem Slovenskej krajiny ako jediný kompetentný orgán politickej vôle suverénneho slovenského národa uzniesol sa, že je za samostatný Slovenský štát.“ (56)
Anton Neuwirth na vznik Slovenského štátu v dokumente hovorí: „Zafilozofujme si trošku. Čo je to zlo? Zlo, to je nedostatok dobrá. To je to isté ako sucho. Sucho je preto, že niet vody, niet vlahy. Odstrániť to môžme len dodaním vody. Čiže zlo môžme odstrániť iba dodaním dobrá. A Slovenský štát, akýkoľvek štát v tej dobe, ktorý by mal akúkoľvek mieru nezávislosti, skýtal možnosť aspoň parciálne uskutočňovať dobro. To čo dneska vieme a je fixované v morálke ako pojem umenšovania zla. Ja vidím vznik Slovenského štátu ako mechanizmus, prostriedok umenšovania zlá.„(57)
O legitimite vzniku Slovenského štátu píše Karol Sidor vo svojej knihe Takto vznikol Slovenský štát: „Hoci Hitler naliehal na okamžite rozhodnutie (ako budeme vidieť ďalej), Tiso odmieta prestúpiť medze svojho povereníctva a svojej jurisdikcie. Podujíma sa iba na to, že vyloží situáciu snemu a podrobí sa kolektívnemu rozhodnutiu tejto inštitúcie. Zasadanie snemu sa tiež deje presne podľa predpisov. Zvoláva ho na žiadosť predsedu slovenskej vlády prezident Č-SR. Rovnako pedantne prebieha aj vlastne zasadanie snemu, hlasovanie a vyhlásenie samostatnosti. Z procedurálneho a legalistického hľadiska je na svete veľmi malo politických akcií vzniku nových štátov, kde by sa tak dôsledne zachovávali a rešpektovali predpísané normy.“ (58)
Podobne sa vyjadruje aj Dr. Žabkay v dokumentárnom filme: „Ten Slovenský štát, keď vznikol, keď budeme hovoriť o tejto časti tej obžaloby, ten vlastne vznikol pre potreby Nemeckej ríše, lebo si to vynucovali tým „blitzschnell“ rozhodnutím. A prosím v tomto smere treba s veľkou uznanlivosťou Tisovi priznať výhodu, že odoprel v Berlíne vyhlásiť Slovenský štát, ako na neho naliehali, hoci to bolo už publikované v tom diplomatickom časopise a Ribbentrop utrpel morálnu facku. Nie, povedal zvolajte snem a ja to budem referovať. Tam sa jednalo o to, že Hitler hrozil, že nás rozdelí a to je tá známa záležitosť a že nás prevažnú väčšinu dá Maďarom a to by bola národná smrť.“ (59)
Dňa 23. marca 1939 Maďarské vojenské jednotky skutočne napadli územie Slovenskej republiky. Táto vojna si vyžiadala niekoľko desiatok mŕtvych a násilnú okupáciu južných pohraničných časti Slovenska. Slovenskú republiku de jure uznalo 26 štátov sveta a de facto tri štáty. Boli medzi nimi aj také svetové veľmoci ako ZSSR, Veľká Británia, Francúzsko, Španielsko a iné. Slovenský národ dokázal svoju životaschopnosť aj na hospodárskom poli. Znamenalo to, že Slovensko nemuselo zavádzať lístkový a prídelový systém. Slovenská koruna bola v strednej Európe najlepšou menou. Hospodárstvo Slovenska zabezpečilo ľudu taký blahobyt, aký nebol nikde v Európe.
6. ROZSUDOK A POPRAVA PREZIDENTA SLOVENSKÉHO ŠTÁTU
Marenie prace obhajoby.
Z procesu sú známe niektoré skutočnosti, ktoré znemožňovali obhajobe vykonávať svoju činnosť. Napríklad Tisovým obhajcom znemožnili akúkoľvek prípravu na proces tým, že ich menovali až v poslednej chvíli. Prvý obhajca
Dr. Tisu, Dr. Lojek dostal hneď v prvý deň návštevu tajnej polície a musel sa obhajoby vzdať. Nehovoriac o tom, že obhajoba nemala možnosť pred procesom nahliadnuc ani do súdnych spisov.
Konštantín Čulen sa k atmosfére v období procesu vo svojej knihe: „Po Svätoplukovi druhá naša hlava“ vyjadruje takto: „Nenašiel sa ani jeden katolícky sudca, ktorý by bol býval chcel prevziať jeho súdenie.“ „Ako to pýtajú sa slovenskí katolíci, v tomto štáte sme my len na to, aby sme slúžili, dane platili, aby naše deti z úradov vyhadzovali, aby katolíkov pozbavovali miest a majetkov, a aby sme sa stali len materiálom pre luteránskych sudcov zasadajúcich v ľudových a či v Národnom súde? Prenasledovanie zgrupovalo
slovenských katolíkov do tak mocnej, hoc neorganizovanej spoločnosti, ako nikdy predtým. Rozumnejší slovenský evanjelici zbadali tento hlboký vnútorný prerod na katolíckej strane, hoci sa slovenskí katolíci nemohli verejne ozvať, nuž ozývali sa neverejne, na ulici, v spoločnosti, rodine a evanjelici zbadali, že sa Slováci prestali deliť podľa príslušnosti k politickým stranám, ale
hlavne sa delia podľa toho, ku ktorej cirkvi kto patrí.
Preto rozumnejší z nich začali upozorňovať, že vývoj je nezdravý, katolíci z popravených robia národných martýrov. Na biskupskej konferencii s evanjelickými kňazmi sa hovorilo o tej to problematike už celkom verejne, lebo „veď sme tu len my medzi sebou, nuž môžeme si to povedať celkom otvorene.“ Tí predstavitelia ev. cirkvi, ktorí v roku 1945 volali: „nech sú aj obesení“, teraz volali, že trest smrti nezlepší pomery, ba dokonca aj rozsudky súdov pomenovali vraždami. A keď je vražda, musí byť aj vrah. Ak je rozsudok smrti vraždou, vrahom je sudca. Títo sudcovia, hovorili katolíci, sú skoro všetci evanjelici. Robia to radi aj vtedy, keď katolíkov sudcov nemohli prinútiť, aby aj oni súdili. Je to krásne vysvedčenie pre katolíckych sudcov, že sa nechceli dať použiť za nástroj vrahov.
Šenšel v cirkevných listoch patetický volal, aby evanjelici nesúdili Tisu, nech si to vraj katolíci urobia, treba ich k tomu prinútiť. Vláda mala ťažkosti i s obsadením miesta povereníka spravodlivosti, ktorí mal byť katolík, ale tiež odmietol toto postavenie, lebo nechcel byť spoluúčastníkom na diele vraždy. A tak tieto ťažkosti odkladali Tisov proces. Štátny žalobcovia, sudcovia ba i pomocný personál, ktorý úrady určovali, sa vzdával, nechcel ani mimoriadne príplatky, ktoré sa mu sľubovali a tak dielo museli dokončiť tí, ktorí ho začali – slovenskí evanjelici.“ „Napriek tomu, že evanjelickí biskupi osobne zakročovali, aby Tisov prípad dostal sudca katolík, nemohlo sa im vyhovieť, lebo ešte i vyskočený katolícky kňaz, teraz sudca, Dr. Kostka odmietol Tisu súdiť. Zostal len jeden všetkého schopný, Daxner.“ (60)
„V Tisovom procese išlo v prvom rade o vec, o ktorej sa tam nehovorilo. Tiso bol súdený nielen preto, že bol nositeľom slovenskej štátnej myšlienky, ale najmä preto, lebo on, syn neznámeho slovenského remeselníka a k tomu katolíka, odvážil sa prijať najvyššie miesto v slovenskom živote. Nositeľmi takýchto hodností podľa teórie, ktorú si niekoľko slovenských evanjelických rodov vykonštruovalo, môžu byť len potomkovia „slávnych a zaslúžilých“ evanjelických rodov. Áno, o to tu išlo na prvom mieste potrestať smelosť, odvahu a postrašiť v budúcnosti všetkých, ktorí by sa s katolíckym rodným listom odvážili na najpoprednejšie miesta.“ (61)
Dokument Tisové Tiene vo veľkej miere zachytáva aj rôzne panychídy ako i sväté omše konané za prezidenta Dr. J. Tisu nielen na Slovensku, ale i v Altöttingu. Dáva priestor názorom verejnosti na jeho popravu.
Bánovský správca farnosti vdp. Gurín o tom v dokumente hovorí: „O jeho vine môže hovoriť len Boh. My sa môžeme približovať k tej pravde objektívnej. Treba sa aj snažiť vedome k tomu prispieť, teda k zbližovaniu tých stanovísk, lebo sme rozdelení v otázke Tisu. Preto ja nemôžem hovoriť inak, len opatrne. Na Tisu nemôžem vrhnúť zlé svetlo, na Cirkev, to je hrozne ťažká doba. Ani sám sebe nechcem ublížiť. Ale história môže to priblížiť pravde, ale nezhodnotí. Vždy je pravda tak trošku taká, ako sa nosí. Myslím si, že prevažná väčšina národa túto popravu vnímala ako tragédiu. Nielen ako tragédiu človeka kňaza, ale aj ako tragédiu celého tohto národa.“ (62)
Útoky proti cirkvi v čase trvania procesu.
Po vypuknutí tzv. SNP a postupnom preberaní moci komunistami sa na Slovensku začína realizovať nový Holocaust namierený najmä proti príslušníkom Rímsko-katolíckej cirkvi. Komunisti začínajú v praxi uplatňovať fašistické metódy. Na to, aby mohli postupovať proti cirkvi s dostatočnou tvrdosťou potrebovali v nimi zinscenovanom procese urobiť z Tisu fašistického kolaboranta. To bol len začiatok holokaustu príslušníkov katolíckej Cirkvi v Československu. Jej úplná likvidácia mala prísť až po „Barbarskej noci“ z 13. 4. 1950, kedy ozbrojené jednotky milície a ŠTB začali s likvidáciou reholí a deportáciou väčšiny ich členov do koncentračných táborov. Tento holokaust trval viac ako 40 rokov a postihol státisíce občanov bývalého Československa. Zaujímavé je, že sa o ňom veľmi málo hovorí.
M. S. Ďurica vo svojej knihe poukazuje na tieto útoky proti príslušníkom katolíckej cirkvi. „Po obsadení Rožňavy vrátili sa partizáni do biskupskej rezidencie a zavliekli 67 ročného biskupa Michala Bubniča do pivnice, kde ho dlho uponižovali a trýznili. Nakoniec mu rozkázali, aby si kľakol a pripravil sa na smrť, lebo ho zastrelia. Po nekonečných minútach tejto hrozby sa mu vysmiali: „Choď preč, škoda náboja si už starý!“ Biskup sa už zo šoku tohto teroru nepozviechal a v nemocnici o dva týždne umrel.“ (63)
Dňa 5. 4. 1945 bol v Košiciach vyhlásený Program prvej vlády Národného frontu Čechov a Slovákov, ktorý na ňom zrušil maďarské a nemecké školy a poštátnil všetky katolícke školy. O mesiac neskôr Slovenska národná rada rozpustila všetky katolícke organizácie aj čisto náboženskej povahy. „Na protestné memorandum arcibiskupa Dr. K. Kmeťku Husák odpovedal nariadením bytovej prehliadky rezidencie arcibiskupa na Nitrianskom hrade.“ (64) Došlo k zatvoreniu významného katolíckeho univerzitného internátu Svoradov v Bratislave. Slovenskí biskupi predložili vláde memorandum, ktorým protestovali proti poštátneniu cirkevných škôl. Následná protestná petícia však bola prekazená tvrdým zásahom štátnej bezpečnosti. Anglický časopis „The Catholik Herald“ (65) hovorí už i o väznení profesorov teológie a vraždení kňazov vo väzeniach Slovenskej národnej rady.
Anglický poslanec R. R. Stokes po svojej návšteve v Československu uverejnil v „Manchester Guardian“ článok, v ktorom písal, že podľa ním získaných úradných informácií bolo v ČSR 51 koncentračných táborov, v ktorých držali tisíce občanov. Iné pramene odhadujú počet do táborov zavlečených občanov na 170 000. (66)
Dňa 5. 5. 1945 Slovenska národná rada rozhodnutím č. 1224 /945- prez. vydala zatykač na 68-ročného spišského biskupa Jána Vojtaššáka. Bez konkrétnej obžaloby a bez súdu ho držali pozbaveného slobody až do 30. novembra 1945.
„Spolu s ruskou armádou vtiahli na Slovensko aj osobitne jednotky NKVD, ktoré prevádzali očisťovacie akcie proti známim nekomunistickým verejným činiteľom aj na najnižšej úrovni malých dedín. Nevinné osoby boli bez akéhokoľvek súdneho pokračovania väznené, sústredené v improvizovaných táboroch a potom veľká časť z nich násilne odvlečená do Ruska. Od októbra 1944 do júna 1945 bolo takto odvlečených do Ruska 40 až 60 tisíc slovenských občanov.“ (67)
Po opise praktík NKVD a zozname boľševických gulagov autor tejto knihy takto opisuje zaisťovací tábor v Novákoch:
„Tak napríklad iba v zaisťovacom tábore v Novákoch od jari do 16. novembra 1945 umrelo 188 osôb, z toho 113 detí pod 7 rokov, čo sa nestalo ani počas trvania židovského pracovného tábora na tom istom mieste za Slovenskej republiky. V roku 1945 vzniklo na Slovensku 63 takýchto táborov, v ktorých úpelo 26 296 osôb.“ (68)
Paradoxne na tom je, že komunisti, ktorí zinscenovali proces pred Národným súdom sa už v čase jeho trvania dopúšťali takých istých zločinov proti ľudskosti, pre ktoré Tisa súdili. Rozdiel je len v tom, že ich za to nikto a nikdy neodsúdil. Možno tu hovoriť o spravodlivosti?
E. Žabkay na túto tému v dokumente poznamenáva: „Absolútnej spravodlivosti niet a nikdy nebolo a nemožno ju čakať.“ (69)
Bez povšimnutia nemožno obísť ani rozdiel v rozsudku Národného súdu vynesenom v Prahe a Bratislave dňa 21. apríla 1947. Český Národný súd v Prahe vyniesol rozsudok nad členmi protektorátnej vlády. Rudolf Beran a Ján Syrový boli odsúdení na 20 rokov väzenia. Ostatní členovia vlády dostali nízke tresty. Išlo pritom o tie isté trestné činy, za ktoré Tiso dostal trest smrti. Pred vyhlásením rozsudku nad Tisom súd vydal uznesenie, že trestnú vec A. Macha vylučuje z konania pre jeho vážny zdravotný stav. Ako neskôr vyšlo najavo, bol to podvod, zinscenovaný Daxnerom a jeho cieľom bolo zachrániť Macha pred popravou. Navyše zákon č. 33/45 Zb. SNR z 15. mája 1945 má retroaktívnu pôsobnosť. So spätnou účinnosťou bolo vyhlásené za trestné také konanie, ktoré v čase jeho spáchania trestné nebolo, čo trestné právo nepripúšťa.
7. ZÁVER
Jeden z rečníkov pred justičným palácom v Bratislave, kde bol popravený prezident Dr. J. Tiso hovorí:
„Tak ako v iných národoch umierali desatisíce, on možno zachránil státisíce našich otcov a matiek, bez ktorých by sme tu dnes neboli ani my. Začo a čo hovoria, že samostatný Slovenský štát roku 1939-1945 bol z vôle Hitlera. Či je terajšia Slovenská republika skutočne suverénna a samostatná, z vôle Slovenského národa? Nebol tento krok iba uskutočnenie umelého štátneho útvaru na oklamanie nás vlastencov, ktorí milujeme svoj národ, keď sme po novembri po námestiach po páde komunizmu pokračovali v boji za samostatnosť? Tak prečo nám terajšia svetská vraj Slovenská a národná moc nedovolí ani to, aby sme miesto potupy označili krížom a vyrytým vlastnoručným nápisom, posledným pozdravom“. (7o)
Dokument Tisové tiene zachytáva atmosféru viacerých spomienkových stretnutí uskutočnených nielen na Slovensku, ale i v zahraničí, čo dosvedčuje, že spomienka na prezidenta Dr. Tisa je stále živá. Možno je to tak i preto, že až 90% národa súhlasilo z vyhlásením Slovenského štátu, tak ako prehlásil pred Národným súdom dňa 6. 1. 1947 i arcibiskup K. Kmeťko. (71)
V deň jeho popravy zvonili zvony a slúžili sa sväté omše po celom Slovensku. Slovenský národ sa nikdy nezmieril s rozsudkom Národného súdu, vždy stal pri svojom prezidentovi a bol presvedčený o jeho nevine. Po páde komunistického režimu začalo vychádzať množstvo publikácií poukazujúcich na nespravodlivosť procesu. Začali sa množiť protesty a hlasy žiadajúce revíziu procesu. Podnet k revízii procesu s Dr. Jozefom Tisom zaregistrovali na generálnej prokuratúre dňa 9.6. 1995 pod číslom IV. P2 1269/93. Jeho iniciátormi boli – Slovenská organizácia na ochranu práv ľudských a národných, Občianska iniciatíva pre prípravu revízie procesu s Dr. Jozefom Tisom a sestra Dr. Jozefa Tisu Terézia Turečková.
V dedine Trhové Sviny v Českej republike bola dňa 1.6. 1995 na rodnom dome Dr. Emila Háchu, prezidenta Protektorátu Čechy a Morava, odhalená pamätná tabuľa s cieľom dosiahnutia jeho rehabilitácie.(72)
V Maďarsku zo všetkými poctami a za účasti vládnych predstaviteľov pochovali Miklósa Horthyho fašistického diktátora.
Páter Šebastian Labo na margo rehabilitácie Dr. Jozefa Tisu v dokumente hovorí: „O päťdesiat rokov my už tu nebudeme, ale vy tu môžte byť, verte mi, budú námestia, hlavné ulice, ktoré budú niesť názov Dr. Jozefa Tisu. Pravda sa prebije tak ďalej, nik ju nezastaví. Naše víťazstvo je isté a preto nás to má povzbudiť k skutočne aktívnej činnosti, pravda nás vyslobodí. Boh je pravda a tak myslíme, modlíme sa a pracujme.“ (73)
Dokumentárny film Tisové tiene sa len okrajovo dotkol niektorých dramatických okamihov života prezidenta Slovenského štátu Dr. Jozefa Tisa.
Nie je v ňom čas na hlbšiu a objektívnu analýzu tejto významnej osobnosti slovenských dejín.
1. Napriek existencii viacerých svedectiev v otázke zatknutia prezidenta Dr. Jozefa Tisu v Altöttingu dokument dáva priestor len k prezentácii názorov J. Spiglera.
2. Dokument nedáva odpoveď na otázku, prečo a na čí rozkaz došlo k eskortácii prezidenta Dr. Jozefa Tisu v okovách.
3. Dokument jednoznačne nepotvrdil, že by prezident Tiso vyznamenaním nemeckých vojakov po potlačení tzv. SNP kolaboroval s Nemcami. Z objektívneho hľadiska nepoukázal na fakt, že i prezident Beneš udelil príslušníkom NKVD, ktorí sa dopustili najhroznejších zločinov proti ľudským právam na desatisícoch občanov Slovenska „vyznamenania najvyššieho Rádu Bieleho leva.“ (74)
4. Dokument v otázke vzniku Slovenského štátu 14. 3. 1939 nepoukázal na to, že tesne pred jeho vyhlásením, českí generáli previedli na Slovensku vojenský prevrat, ani tu skutočnosť, že maďarské vojská na základe Viedenskej arbitráže obsadili južné oblasti Slovenska a Podkarpatskej Rusi. O týchto historických skutočnostiach sa dodnes vôbec nehovorí.
5. Dokument nepoukázal na Salzburský diktát a jeho politické dôsledky, len nepriamo sa dotkol prezidentských výnimiek a nepoukázal ani na to, že Slovensko ako jediný štát zastavil deportácie Židov do nemeckých táborov.
6. V dokumente neodzneli jasné dôkazy o tom, že by bol prezident Dr. J. Tiso vojnový zločinec. Z objektívneho hľadiska dokument nepoukázal na skutočnosť, že došlo k ovplyvňovaniu sudcov Národného súdu, k mareniu práce obhajoby, zastrašovaniu, mareniu dôkazov v prospech obžalovaného. Obhajcom nebolo povolené pred procesom hovoriť s obžalovaným bez dozoru orgánov. Predseda Daxner porušoval právne predpisy o súdnom konaní a počas väzby strpčoval obžalovanému Dr. J. Tisovi život. Nepripustilo sa dokazovanie z hľadiska medzinárodného práva.
7. V dokumente sa nespomenula rozdielnosť rozsudku Národného
súdu v Prahe a v Bratislave, a na zodpovednosť víťazných mocnosti 2. sv. vojny za deportácie občanov nemeckej národnosti z ČSR, Maďarska a Poľska, pri ktorých zahynuli státisíce osôb.
8. Nebral na zodpovednosť ani prezidenta Beneša za jeho vydanie dekrétu o pozbavení štátneho občianstva osôb nemeckej a maďarskej národnosti, ktorý slúžil ako právny podklad pre ich vysídlenie.
Z týchto uvedených dôvodov je tento dokument českej televízie len priemernej dokumentaristickej kvality. V každom prípade pracovníci Českej televízie urobili pre objasnenie týchto historických udalosti našich dejín viac, ako ich kolegovia v Slovenskej televízii.
Anton Čulen
Kritická analýza filmu „TISOVE TIENE“ I. časť
(29, 30) Citovaný dokumentárny film Tisové tiene
(31) Dr. Štefan Tiso, predseda najvyššieho súdu do r. 1944, po
abdikácii Vojtecha Tuku ho prezident Tiso vymenoval na post predsedu vlády
(32, 33) Citovaný Dr. K. Murín (str. 171-172, 173)
(34) Milan. S. Ďurica, Dejiny Slovenska a Slovákov, Pressko, 1995 (str. 224)
(35) Citovaný dokumentárny film Tisové tiene
(36) MUDr. G. Hoffmann, Zamlčaná pravda o Slovensku, Garmond
1996, (str. 323)
(37) Pokus o politický a osobný profil Jozefa Tisu, SAP, Bratislava 1992, V. Bystrický (str. 353)
(38, 41) Citovaný autor MUDr. G. Hoffmann (str. 323, 401)
(39, 40) Citovaný autor K. Čulen (str. 331, 382)
(42) Citovaný dokumentárny film Tisové tiene
(43) Citovaný autor E. Žabkay (str. 204)
(44) Citovaný autor MUDr. G. Hoffmann (str. 233-234)
(45) Citovaný dokumentárny film Tisové tiene
(46) Priatelia prez. Tisu, Zamlčaná pravda o Slovensku
II. diel, S-G-T PLUS, 1996 (str. 33 pozn. pod text.)
(47) Citovaný dokumentárny film Tisové tiene
(48, 49) Citovaný autor Milan S. Ďurica (str. 197)
(50, 51) Citovaný autor Milan S. Ďurica (str. 197)
(52) Citovaný dokumentárny film Tisové tiene
(53) Citovaný autor K. Čulen (str. 484)
(54) K. Sidor, Takto vznikol Slovenský štát, vyd. Odkaz, Ozveny
1991, (str. 104)
(55) Citovaný dokumentárny film Tisové tiene
(56) Citovaný autor K. Sidor (str. 164)
(57) Citovaný dokumentárny film Tisové tiene
(58) Citovaný autor K. Sidor (str. 155)
(59) Citovaný dokumentárny film Tisove tiene
(60) Citovaný autor K. Čulen (str. 274, 275, 276)
(61) Citovaný autor K. Čulen (str. 25)
(62) Citovaný dokumentárny film Tisové tiene
(63, 64, 65) Citovaný autor Milan S. Ďurica (str. 216-217, 223-224, 226)
(66, 67, 68) Citovaný autor Milan S. Ďurica (str. 233, 222)
(69) Citovaný dokumentárny film Tisové tiene
(70) Citovaný dokumentárny film Tisové tiene
(71) Citovaný kolektív autorov – Priatelia prezidenta Tisu
(str. 243)
(72) Citovaný autor MUDr. G. Hoffmann (str. 422)
(73) Citovaný dokumentárny film Tisové tiene
(74) Citovaný autor M. S. Ďurica (str. 229)
ZOZNAM POUŽITEJ LITERATÚRY
1) Dejiny Slovenska a Slovákov
Milan S. Ďurica, Pressko Košice 1995
2) Pokus o politcký a osobný profil Jozef a Tisu
Valerián Bystrický, SAP Bratislava 1992
3) Po Svätoplukovi druhá naša hlava
Konštantín Čulen, Garmond Partizánske 1992
4) Proces s Dr. J. Tisom
Spomienky JUDr. A. Rašlu a JUDr. Ernesta Žabkaya,
Tatrapress Bratislava 1990
5) Spomienky a svedectvo
Dr. Karol Murín, Garmond Partizánske 1992
6) Sprievodca klubovým filmom
Miro Ulman, Peter Ulman, Asociácia Slovenských filmových klubov,
Bratislava
7) Takto vznikol Slovenský štát
Karol Sidor, Odkaz, Ozveny Bratislava 1991
8) Tisové tiene (dokumentárny film)
Dušan Trančík, ČTV 1998
9) Zamlčaná pravda o Slovensku
Mudr. Gabriel Hoffmann, Garmond Partizánske 1996
lO) Zamlčaná pravda o Slovensku II. diel
Priatelia prezidenta Tisu, S-G-T PLUS s.r.o. Bratislava 1996
OBSAH
TISOVE TIENE str. 1
Obsah dokumentárneho filmu Tisove tiene str. 2
l. NEDOSTATKY DOKUMENTÁRNEHO FILMU str. 3
2. ROZPOR MEDZI TVRDENIAMI J. SPIGLERA A DR. K. MURÍNA str. 6
Eskortácia prezidenta do ČSR v okovách str. 12
3. J. SPIGLER-BENEŠ NEHĽADAL DR.TISU AKO VOJNOVÉHO ZLOČINCA str. 16
Beneš ovplyvňuje činnosť sudcov v procese s J. Tisom str. 17
Obhajoba spochybňuje proces a poukazuje na jeho zaujatosť a politický charakter str. 21
Proces nesplnil úlohu, neodhalil rozhodujúce skutočnosti str. 26
Zmluva medzi Američanmi a vládou SR Dr. Tiso ako vojnový zločinec str. 27
4. VYZNAMENÁVANIE NEMCOV PO POTLAČENÍ TZV. SNP str. 33
Fakty o povstaní publikované po r. 1989 str. 36
5. OBVINENIE PREZIDENTA Z ROZBÍJANIA ČSR str. 39
Vyhlásenie Slovenského štátu str. 40
6. ROZSUDOK A POPRAVA PREZIDENTA SLOVENSKÉHO ŠTÁTU str. 45
Marenie práce obhajoby str. 45
Útoky proti cirkvi v čase trvania procesu str. 47
7. ZÁVER str. 51
ZOZNAM POUŽITEJ LITERATÚRY str. 55
OBSAH str. 56