Fikcia miliónov rokov. Rozhovor s vedcom, profesorom Guyom Berthaultom aj o evolúcii

23. februára 2021 Téma mesiaca Evolúcia

Evolucionisti hovoria o procesoch trvajúcich milióny rokov. Svoje teórie dokazujú pomocou analýz založených na určovaní veku fosílií nachádzajúcich sa v po sebe nasledujúcich geologických vrstvách, pričom každej z nich pripisujú vek v miliónoch rokov. Čo keď je toto datovanie nesprávne? Evolucionistická chronológia – a tým aj celá teória – by sa od základu zrútila. Práve toto tvrdí prof. Guy Berthault, paleontológ, člen Medzinárodnej asociácie sedimentológov, ktorého práce publikovala Francúzska i Ruská akadémia vied. Experimenty prof. Berthaulta uskutočnené vo Francúzsku, USA a Rusku ukázali, že väčšina skalných útvarov sedimentovala nie milióny rokov, ale za 0,01 percenta tohto času. Na nasledujúcich riadkoch vám prinášame rozhovor s profesorom Guyom Berthaultom, paleontológom a členom Medzinárodnej asociácie sedimentológov.

Pán profesor, prečo ste sa dali na sedimentológiu?

Základnou otázkou evolučnej hypotézy je problém dlhých období potrebných na „posunutie vpred“ evolučného procesu. Dokonca sa hovorí o 542 miliónoch rokov!

Ak však tieto obdobia neexistujú, nie je potrebné a priori hovoriť o evolúcii. Dnes sa na zistenie veku nájdených fosílií používajú v zásade dve metódy: rádiometrické datovanie založené na rádioizotopovej metóde a datovanie geologických sedimentov.

Pokiaľ ide o problém datovania geologických sedimentov, s prekvapením som zistil, ako slabo je táto oblasť rozvinutá. Zistil som, že základné princípy sedimentológie vyhlásené v roku 1667 Stenonom, otcom stratigrafie, ktoré všetci akceptovali, aj keď neskôr boli do istej miery aktualizované, bez toho, aby vôbec niekto spochybňoval ich platnosť. Prekvapilo ma, že takmer nikto sa nevenoval skúmaniu mechanizmov riadiacich tvorbu vrstiev.

Pritom pochopenie týchto mechanizmov má zásadný význam pre poznanie času potrebného na vytvorenie vrstiev, a teda pre datovanie nájdených fosílií. Preto som sa rozhodol venovať sa štúdiu tvorby vrstiev.

Môžete prosím v krátkosti vysvetliť základy tejto vedy?

Ide hlavne o to, že úrovne podložia tvoria vrstvy po sebe idúcich sedimentácií ukladajúcich sa v priebehu storočí. Ak poznáme tieto vrstvy, môžeme vypočítať vek nájdených fosílií, ktoré sa v nich nachádzajú a vypočítať časové intervaly potrebné pre ukladanie rôznych sedimentov.

Stenon uvádza tri princípy: princíp superpozície, princíp kontinuity a princíp primárnej horizontality.

Prvý princíp hovorí: keď sa vytvorí nová vrstva, vrstva bezprostredne pod ňou je už stuhnutá. Moderný sedimentologický výskum však ukazuje, že tento zákon je nesprávny. Napríklad podmorské ropné vrty nepodporujú Stenonove princípy.

Princíp kontinuity tvrdí, že vrstvy sa tvoria v dôsledku sedimentácie v strede kvapaliny. Keď sa vytvorí vrstva, buď bola táto kvapalina laterálne ohraničená tuhými látkami alebo musíme dospieť k záveru, že vrstva sa premiestňovala. Dnes je jasné, že žiadna vrstva sa nepohybuje a preto musíme dospieť k záveru, že tuhé látky boli staršie, ako tá istá úroveň novej vrstvy.

Princíp primárnej horizontality hovorí, že počas tvorby vrstvy jej spodný povrch, ako aj bočné povrchy zodpovedali povrchom susedných telies, ale jej horný povrch bol rovnobežný s horizontálou. Aj tu, bez toho, aby sme zachádzali do technických podrobností, treba povedať, že pri tejto požiadavke sa nevytvárajú všetky vrstvy a že rýchlosť sedimentácie nie je na celom svete rovnaká.

Najdôležitejšou myšlienkou je teda postupná sedimentácia v strede kvapaliny?

Presne tak. Práve tu má Stenonova sedimentológia najvážnejšie medzery. On nehovoril o mechanizmoch sedimentácie vnútri kvapaliny, ani o vplyve samotnej kvapaliny na sediment. Dnes bez zváženia týchto dvoch premenných nie je možné stanoviť stratigrafickú chronológiu. Jej princípy fungujú iba pri absencii prúdov, čo sa v prírode nestáva.

Venoval som sa výskumu mechanizmov sedimentácie vnútri kvapaliny. Napríklad som robil experimenty s usadeninami sedimentov o rôznej veľkosti vo vode, v pokoji, aj v pohybe. Takto získané usadeniny tvoria ďalšie lamíny (odtiaľ názov laminácia). Oddelenie sa a výška po sebe nasledujúcich vrstiev nezáviseli od rýchlosti sedimentácie, ale od veľkosti zŕn.

Inými slovami, došlo k mechanickému oddeľovaniu častíc. Záver: existencia po sebe nasledujúcich vrstiev nemusí nutne znamenať dlhý čas sedimentácie.

Po vykonaní týchto experimentov, najmä na Ústave mechaniky tekutín na univerzite v Marseille, som prešiel do Laboratória hydrauliky na Coloradskej univerzite. Spolu s ďalšími vedcami sme skúmali tvorbu vrstiev v strede prúdenia tekutiny nabitého rôznymi typmi častíc, ktorých sedimentačnú rýchlosť sme poznali.

Aj tu nás výsledky priviedli k záveru, že superpozícia vrstiev naznačovala mechanickú segregáciu častíc a nie nutne chronologický sled sedimentárnych vrstiev. Zistili sme tiež, že vrstvené usadeniny sa presúvali súčasne v smere prúdu. Preto aj keď si zachovávajú takú istú separáciu, nemožno v každom mieste prúdu priradiť rovnaký vek. To spochybňuje zásadu, podľa ktorej daná vrstva má všade rovnaký vek.

Na druhej strane laminácia nánosov bola rovnobežná so sklonom, čo spochybňuje princíp horizontality. To napríklad znamená, že hľadisko vrstiev nemusí nutne svedčiť o tektonických pohyboch.

Aký to má všetko vplyv na evolucionistickú hypotézu?

Vďaka týmto poznatkom je možné pristúpiť k analýze princípov stratigrafie potrebných na stanovenie hydraulických pomerov existujúcich v epoche, v ktorej vznikajú geologické ložiská (paleohydraulika). Tieto experimenty som robil najmä s vedcami z Ruskej akadémie vied.

Závery sú jasné. Paleohydraulická analýza ukazuje čas sedimentácie oveľa kratší ako ten, ktorý naznačuje obvyklá superpozícia vrstvy. Táto krátka doba, samozrejme, nepodporuje evolučnú hypotézu, ktorá, ako som povedal na začiatku, na svoje zdôvodnenie potrebuje milióny rokov.

Evolúcia smerujúca k zničeniu človeka, II. časť

Luis Dufaur
21. februára 2021 Téma mesiaca Evolúcia

pokračovanie I. časti

Darwinov učeník – Marx

Darwinov tzv. vedecký evolucionizmus vytvoril priaznivé podmienky pre rozvoj spoločenského evolucionizmu, ktorého jedným z hlavných ideológov bol Karl Marx.

Na zdôvodnenie svojich najviac dehumanizovaných téz marxizmus vypracoval teórie pozoruhodne blízke darwinizmu a „prirodzený výber“ druhov dodal leninsko-marxistickému „triednemu boju“ zdanie vedeckosti.

Na stránkach diela s názvom O pôvode druhov o „prírodnom výbere“, Darwin uvádza, že „ako priamy výsledok boja odohrávajúceho sa v prírode, ktorého prejavmi sú hlad a smrť, najviac udivuje vývoj vyšších zvierat.“

Marx uvažoval podobným spôsobom o „triednom boji“ a historickom vývoji, o čom svedčia jeho vlastné slová uverejnené v New York Daily Tribune: „Triedy a rasy, ktoré sú príliš slabé na to, aby zvládli nové životné podmienky, treba z cesty odstrániť.“ Predtým písal, že najsilnejšie (revolučné) rasy by mali splniť svoju úlohu, zatiaľ čo „hlavnou úlohou všetkých ostatných rás a národov, veľkých aj malých, je vymrieť v revolučnom holokauste.“ Výsledkom tohto boja mal byť nový človek, komunista, najpokročilejšie štádium vývoja hmoty. Dôsledkom týchto názorov bola najstrašnejšia genocída v histórii spáchaná z ideologických dôvodov, ktoré ašpirovali na vedeckosť.

Oficiálnym ideológom marxisticko-leninského evolucionizmu v stalinskom ZSSR bol Trofim Denisovič Lysenko, ktorý sa považoval za Darwinovho nasledovníka a v komunistickej doktríne uplatňoval darwinovský princíp boja všetkých proti všetkým. Takto „ospravedlňoval“ čistky, vyvražďovanie a vyhladzovanie celých tried a národov. V súlade s evolucionistickými postulátmi Lysenko uskutočňoval experimenty zamerané na modifikáciu rastlín a zvierat zmenou ich prostredia. Teória sa však neosvedčila a „sovietski roľníci sa už nikdy nespamätali z nočnej mory spôsobenej týmito inováciami“, poznamenáva vyššie citovaný profesor Lecourt.

Ruskí vedci, ktorí protestovali proti Lysenkovým podvodom, boli vyhostení na Sibír. Dnes je jeho symbolickým náprotivkom morálne a propagandistické vyhnanstvo, v ktorom evolucionisti odsudzujú všetkých, ktorí nesúhlasia s darwinovskou „dogmou“.

Eugenika – dcéra evolucionizmu

Pojem eugenika – odvodený z gréčtiny a znamenajúci genetické vylepšenie – vymyslel matematik a zástanca teórie evolúcie (bratranec Charlesa Darwina), Francis Galton (1822-1911), ktorý inšpirovaný chovom zvierat, sa pokúsil vytvoriť vedu slúžiacu zlepšeniu ľudskej rasy.

Spoločenská evolúcia si rýchlo osvojila a prispôsobila eugenickú utópiu. Bolo vyvinutých veľa metód na „typizáciu“ jednotlivcov, kategórií a rás „nižších“ či „podradných“, ktoré by bolo treba odseparovať, eliminovať alebo im zabrániť v reprodukcii – aby neboli prekážkou v sociálnej evolúcii.

Čelné miesto v tomto neľudskom projekte zaujali protestantské národy. V roku 1907 nariadil americký štát Indiana sterilizáciu psychicky chorých. O dva roky neskôr vstúpil zákon do platnosti v štátoch Washington, Kalifornia a Connecticut; v roku 1917 platil už v pätnástich štátoch a v roku 1955 v tridsiatich troch. Švajčiarsko ich nasledovalo v roku 1928; v roku 1933 Dánsko (nariadenie sa rozširuje na sterilizáciu zločincov), v roku 1935 Fínsko a Švédsko a v roku 1937 Estónsko.

Darwinov učeník – Hitler

Evolúciu a eugeniku nacistického hnutia prijal s veľkým nadšením, a čo je zaujímavé, preukázal väčšiu vernosť darwinovským zásadám ako marxizmus. V roku 1933 nacisti nariadili sterilizáciu osôb trpiacich deviatimi typmi chorôb, medzi ktorými sa ocitli aj slepci, alkoholici i schizofrenici. Odhaduje sa, že v Tretej ríši a na územiach, ktoré okupovala, sa uskutočnilo štyristotisíc sterilizácií. Tajný dekrét z roku 1940 nútil ženy „podradných rás“ k potratu. Exterminácia „nižších rás“ a úsilie o vytvorenie „vyššej rasy“ – „čistého árijca“ sú dobre známe.

Samozrejme, Darwinovi nasledovníci dnes vyjadrujú veľkú ľútosť nad strašnými následkami, aké zrodil nacizmus inšpirovaný evolucionizmom. Nie je však isté, či by ich postoj bolo rovnaký, keby Nemci boli vyhrali druhú svetovú vojnu… V skutočnosti sa eugenika založená na evolucionizme významne rozvinula po vojne a dnes predstavuje základ kampane proti životu. Zámienka je stále rovnaká: zabrániť narodeniu detí s vážnymi vadami; detí predstavujúcich finančnú záťaž, či jednoducho nechcených detí.

Nový, úžasný svet?

Po eugenickej utópii nasleduje genetické inžinierstvo, ktoré sľubuje, že „vyprodukuje dokonalé dieťa“ bez akýchkoľvek chýb alebo chorôb. Navyše, toto dieťa má mať neobvykle vysoké IQ, bezchybné povahové vlastnosti a krásny zovňajšok. Podľa doktora Jacquesa Testarta, priekopníka v používaní metód oplodnenia in vitro a obhajcu evolúcie, táto tendencia pripravuje pôdu pre vypestovanie „nového ľudstva“ v laboratóriu. Homo sapiens, súčasná provizórna fáza evolučnej kozmovízie vývoja človeka, bude nahradený novým človekom, ktorý by sa mohol volať homo geneticus.

Ako poznamenal vedecký novinár Michel Alberganti, sen o „dokonalom dieťati“ vedie k pokusom o vytvorenie života od začiatku do konca. Prokreácia by teda mala byť v gescii laboratórií, a matka i otec by na nej už nemali účasť. Takáto situácia by bola smrteľnou ranou pre rodinu, pretože by bola zbavená svojho primárneho účelu. Materstvo by prestalo existovať a Vtelenie Slova by sa stalo mýtom. Čím bude človek, ktorý takým radikálnym spôsobom poruší Boží zákon? Na koho sa budú obracať v čase núdze alebo v hodine úzkosti? Tieto vyhliadky sú „pre jedných desivé a pre druhých fascinujúce“, hovorí Alberganti.

Filozof vedy Jean-Pierre Dupuy na základe zistení austrálskeho výskumníka Damiena Brodericka z univerzity v Melbourne predpovedá, že príde deň, keď bude „náhoda riadiaca evolúciu nahradená ľudskou kontrolou“. Tu prichádzame ku krajnému rozporu: na základe „evolúcie“ sa Boh odmieta, ale na vrchole evolučnej teórie má človek ambíciu povzniesť sa nad svet a zaujať Jeho miesto.