Martin Lacko: Profesor František Vnuk sa dožil 98 rokov
Martin Lacko: Profesor František Vnuk sa dožil 98 rokov
Najvýznamnejší historik exilu a jeden z našich najväčších historikov vôbec, František Vnuk, sa 8. apríla dožíva 98 rokov. Je autorom takmer 40 kníh a azda troch tisíc článkov.
Pochádza z obce Červený Hrádok (Verešvár). Po maturite na gymnáziu v Zlatých Moravciach (1946) nastúpil na Vysokú školu banícku v Ostrave, no čistky na fakulte a situácia v ČSR, ho v roku 1949 donútili emigrovať do Rakúska. Keďže USA azyl neposkytovali, usadil sa v Austrálii. Po tvrdých robotníckych začiatkoch absolvoval na univerzite v Adelaide štúdium metalurgie; potom tu pokračoval ako asistent, získal docentúru a prednášal až do dôchodku (1985). Okrem metalurgie vyštudoval v Adelaide aj históriu a politické vedy (1955 – 1960). V ďalších desaťročiach svoj výskum upriamil na slovenské dejiny 20. storočia, osobitne na obdobie rokov 1938 – 1945, ktoré skúmal v širšom kontexte.
V Austrálii si našiel druhý domov; s írskou manželkou Annou mal osem detí, z ktorých jeden sa stal kňazom. Krátky, či dlhší čas žil takmer na všetkých kontinentoch; ovláda viacero svetových jazykov. Svojou usilovnosťou a fundovanosťou sa vypracoval na čelného historika a možno i publicistu slovenského exilu.
Bol jednou z hlavných opôr, stĺpov exilu. Meno František Vnuk bolo pojmom už od 60. rokov. Ako sa ukázalo, na Západe mohol pre historickú pravdu a rodnú vlasť spraviť viac, ako keby drel v baniach alebo spieval podľa červeného notového zošita čsl. akademikov.
Nezišiel z dohľadu ŠtB No hoci bol tisíce kilometrov ďaleko, ŠtB a režimisti jeho práce pozorne sledovali – báli sa ich. Znepríjemňovali im život, kalili jednofarebný, radostný obraz ČSR, SNP a partizánov. A keďže „vinník“ bol ďaleko, aspoň ho pošpinili a strpčovali život jeho rodine na Slovensku.
Už v roku 1965, len rok po vyjdení knihy Neuveriteľné sprisahanie, ho ŠtB označila za „čelného predstaviteľa slovenskej separatistickej katolíckej emigrácie“. Medzi jej najväčšie hriechy vraj patrilo, že jej predstavitelia „nevidia Československo, len slovenský národ“. Apropo, len málokto si už dnes uvedomuje, že hlavnou úlohou ŠtB nebolo strážiť mocenský monopol KSČ, ale štátnu jednotu Československa. Ako sám priznal, do roku 1989 bol presvedčený, že v Austrálii aj umrie. Pád komunizmu pokladal za zázrak, za „prst Boží“. Jeho radosť z návratu domov, stretnutia s matkou po vyše 40 rokoch, bolo preto dvojnásobne radostné.
S pádom komunizmu i Československa však nezmizli ich štruktúry, stúpenci a dogmy; predovšetkým partizánska legenda „SNP“. Rôzne reziduá naviazané na cudzie mocnosti účinne pôsobili aj po obnove štátnosti v roku 1992 a špinili na všetko, čo bolo spojené s exilom a slovenskou štátnosťou. Pocítil to aj František Vnuk…
Od roku 1990 žil striedavo na Slovensku a v Austrálii. Do rodnej vlasti prichádzal v apríli a odchádzal v septembri; podobne, ako lastovičky. Je priam neuveriteľné, čo za tieto dva kvartále stihol vykonať. Okrem vedeckého výskumu, archívov, vydávania kníh, pôsobil aj pedagogicky na Teologickej fakulte, kde obhájil docentúru. V Matici slovenskej posudzoval rukopisy a práce iných, recenzoval, pozorne sledoval politické dianie, aktuálne reagoval (čo dnes už nik nerobí) a rozvinul aj bohatú publicistickú a prednáškovú činnosť. Koľko hodín má deň profesora Vnuka?
Nedocenený velikán Kto ho osobne poznal vie, že jeho určujúcimi vlastnosťami boli vždy pracovitosť a skromnosť. Nikdy neodmietol pomoc iným – čo išlo samozrejme na úkor jeho vlastného času – ktorý mu však Pán Boh akoby vynahradil dlhým životom a jasnou mysľou. S milovaným Slovenskom sa definitívne rozlúčil v septembri 2012. Dnes znie priam neuveriteľne, že posledný, priam celoživotný rozhovor s ním uverejnil časopis ÚPN Pamäť národa – dnes sa tu jeho meno nesmie už ani len vysloviť.
Hoci žil na Západe, nikdy si ho neidealizoval. Už v 80. a 90. rokoch vystríhal pred niektorými úpadkovými tendenciami, mamonárstvom a temnými silami (G. Soroš a pod.), ktoré hrozia aj na Slovensku. Žiaľ, naši ľudia ich vtedy bagatelizovali, dnes ich tu máme v plnej sile. Najmenej ocenenia a vďaky sa mu dostalo od SR, o ktorej vznik sa 40-ročným zápasom na Západe výrazne zaslúžil. Štátne vyznamenanie u nás dostane skôr partizán či prokurátor, ktorí posielali stúpencov slovenskej štátnosti na smrť, než ich obete; či osobnosť, ktorá svoj život posvätila boju za historickú pravdu a právo národa na svoj štát. Žiaľ, dodnes platí, že v krajine pod Tatrami je láska k vlasti a obeta v jej prospech človeku skôr na príťaž. Je to iba u nás?
Je príznačné, že najvyššie ocenenie získal v cudzine, od pápeža Jána Pavla II. Rytiersky rád sv. Gregora Veľkého v roku 1996. Úzko vždy spolupracoval aj s bývalými politickými väzňami a ZPKO. Mimoriadne veľa spravil aj pre (slovenskú) Cirkev. Podobne, ako v RTVS, ani v tzv. katolíckych médiách by ste dnes jeho meno márne hľadali.
Jedno zo slovenských prísloví znie: „Do vysokých stromov hromy bijú“. Profesor Vnuk si tých úderov vystál dosť. Dnes má 98 rokov. Bude sa ktosi v SR zaujímať aspoň o jeho bohatý, celoživotný archív a knižnicu?
