Clicks1.5K
defendfaith
4

Povinnosť vzdorovať pápežom, ktorí hlásajú myľné náuky a škodlivé herézy - podľa učenia Cirkvi

Právo a povinnosť vzdorovať pápežovi

Pápeži, svätci, otcovia, učitelia a uznávaní teológovia Rímskokatolíckej cirkvi nám v priebehu vekov hovorili, že pápež môže byť heretikom voči rímskokatolíckej viere a pokúšať sa zničiť Cirkev skrze nepatričné postoje. Je vecou povinnosti takého pápeža neposlúchnuť a vzdorovať mu.

Pokyn sv. Petra

Prvý pápež sv. Peter († 67) nám dal všeobecnú zásadu neposlušnosti a vzdoru voči skazenej hierarchii a jej príkazom, keď mu bolo odpadnutými Židmi zakázané ohlasovať Krista. Ak existuje spor medzi vôľou cirkevného predstaveného a Božou vôľou, máme vypočuť Boha.

"Peter však a apoštoli odpovedali: 'poslúchať méme viac Boha ako ľudí.'" (Skutky 5:29)

Učiteľ svätý Tomáš Akvinský OP († 1274) použil túto príhodu ako znamenie toho, že všetci predstavení sa majú neuposlúchnuť, ak by ich príkazy boli proti Božej vôli.

"Avšak proti je, čo sa hovorí Skut. 5: "Boha treba viac poslúchať ako ľudí." Ale rozkazy predstavených sú mnohokrát proti Bohu. Teda nemá sa vo všetkom počúvať predstavených. "(Summa Theologiae, IIa IIae, ot. 104, čl. 5)

Teológ Juan kardinál De Torquemada OP († 1468) výslovne túto pasáž z Biblie vzťahoval k povinnosti vzdorovať svojvoľnému pápežovi.

"Hoci to z okolností jasne vyplýva, že sa pápež môže občas mýliť a nariaďovať veci, ktoré sa nesmú urobiť, že mu nemáme byť jednoducho poslušní vo všetkom, neukazuje to, že nemáme byť proti všetkému, keď sú jeho príkazy dobré. Aby sme vedeli, v ktorých prípadoch sa má počúvať a v akých nie, je to povedané v Skutkoch apoštolov: 'Boha treba viac poslúchať ako ľudí.'; preto, keby pápež nariaďoval čokoľvek proti Svätému písmu, alebo článkom viery, alebo pravde ohľadom sviatostí, alebo proti príkazom prirodzeného, čiže Božieho zákona, nemal by sa poslúchnuť, ale mal by byť v takýchto príkazoch odmietnutý. "(Summa de Ecclesia)

Príklad sv. Pavla

Pápežovi sv. Petrovi I. samotnému vzdoroval tvárou v tvár sv. Pavol, pretože ohrozil pravdu Evanjelia.

"Keď potom prišiel Peter do Antiochie, otvorene som sa proti nemu postavil, lebo si zasluhoval dohováranie." (Gal. 2:11)

Otcovia Cirkvi vysvetľovali, že táto príhoda nám ukazuje správnosť vzdorovania svojvoľným duchovným, dokonca aj pápežom. Veľký komentátor Svätého písma Cornelius a Lapide († 1637) napísal nasledujúce:

"Predstavení môžu byť vo všetkej pokore a láske karhaní svojimi podriadenými, aby bola bránená pravda: to je základ (Galatským 2, 11), o ktorý sv. Augustín, sv. Cyprián, sv. Gregor, sv. Tomáš a mnohí ďalší, ktorí sú citovaní, opierajú svoj názor. Úplne jednoznačne učia, že sv. Peter, hoci bol v autorite predstaveným sv. Pavla, ním bol pokarhaný.

Sv. Gregor správne tvrdí, že "Peter zostal ticho, aby ako prvý v hierarchii apoštolov, bol rovnako tak prvým v pokore."

Sv. Augustín píše: "Tým, že ukázal, že predstavení pripúšťajú, že môžu im byť vytýkané chyby svojimi podriadenými, dal sv. Petr budúcim generáciám príklad svätosti pozoruhodnejší, než ten, ktorý dal sv. Pavol, hoci druhý spomínaný však ukázal, že je možné, aby podriadení mali odvahu vzdorovať svojim predstaveným bez strachu, keď vo všetkej láske hovoria na obranu pravdy. "(Komentár k Gal. II, 11.)

Tak nám učiteľ sv. Augustín povedal, že by sme mali "odvážne" vzdorovať predstaveným vrátane pápeža, "bez strachu", keď obhajujeme Vieru.

Sv. Tomáš Akvinský napísal, že ona pasáž z Písma Svätého ukazuje, že pápežovi, ktorý pochybil vo Viere, sa musí otvorene a verejne vzdorovať kvôli nebezpečenstvu, ktoré existuje pre veriacich, nechať sa pokaziť a uviesť do omylu.

"Je potrebné však vedieť, že kde by hrozilo nebezpečenstvo viery, poddaní by mali obviniť predstavených tiež verejne. Preto aj Pavol, ktorý bol poddaným Petrovým, pre hroziace nebezpečenstvo pohoršenia vo viere, verejne Petrovi vytýkal. A ako hovorí Glossa Augustinova, Gal. 2, "sám Peter dal príklad vyšší, aby nepovrhol napomenutím od posledných, keby snáď v niečom opustil správnu cestu". "(Summa Theologiae, IIa, IIae, ot. 33, čl. 4)

Tiež to komentoval nasledovne:

"Napomenutie bolo spravodlivé a prospešné a dôvod pre neho nebol nepodstatný: existovalo nebezpečenstvo pre uchovanie pravdy Evanjelia. [...] Spôsob, akým prebehlo, bol patričný, pretože bolo verejné a zjavné. Z tohto dôvodu sv. Pavol píše: 'Hovoril som s Kéfasom', to jest s Petrom, 'pred všetkými', pretože predstieranie zo strany Petra prinášalo nebezpečenstvo pre všetkých. "(Super Epistulas S. Pauli, Ad Galatas, 2, 11-14 (Taurín / Rím , Marietta, 1953), lec. III, nn.B3f.)

Tak sa má heretickému pápežovi a jeho omylom vzdorovať: "odvážne", "bez strachu", "verejne" a "pred všetkými", pretože je "nebezpečenstvo pre všetkých". To je učením otcov a učiteľov Cirkvi.

Pokyny pápežov

Rôzni pápeži nám tiež hovorili, že sa pápeži môžu mýliť vo Viere a potom by sa im malo vzdorovať.

Pápež Inocent III. († 1216) povedal, že pápež môže "upadnúť do herézy" a "neveriť" Vieru.

"Pápež by si o sebe nemal príliš myslieť ohľadom svojej moci, ani by nemal nerozvážne vyniknúť vo svojej cti a vysokom postavení, pretože čím menej je súdený človekom, tým viac je súdený Bohom. Ešte menej sa môže pýšiť, pretože môže byť súdený ľuďmi, alebo skôr mu môže byť ukázané, že je už odsúdený, keď by mal napríklad upadnúť do herézy, pretože "ten, kto neverí, už je odsúdený." (Sv. Ján 3, 18) V takom prípade by sa o ňom malo povedať: 'Ak sa soľ skazí ... k ničomu sa už nehodí, leda ju vyhodiť von a nechať pošliapať od ľudí'. (Kázeň 4)

Pápež Adrian VI. († 1523) povedal, že "je mimo pochybnosti", že sa pápež môže "mýliť vo veciach dotýkajúcich sa Viery", môže vo výnosoch "učiť herézu". Tiež povedal, že "mnoho rímskych pontifikát bolo heretikov".

"Ak Rímskou Cirkvou myslíte jej hlavu čiže pápeža, je mimo pochybnosti, že sa môže mýliť dokonca aj vo veciach dotýkajúcich sa viery. To činí, keď učí herézu zo svojho vlastného úsudku alebo dekretálie. Po pravde, mnoho rímskych pontifikát bolo heretikov. Posledným z nich bol pápež Ján XXII. († 1334). "(Quaest. In IV Sent .; citované vo Viollet, Papal Infallibility and the Syllabus, 1908)

Ctihodný pápež Pius IX. († 1878) rozpoznal nebezpečenstvo, že by mohol byť budúci pápež heretik a "učiť v rozpore s katolíckou vierou" a nariadil: "nenasledujte ho".

"Ak budúca pápež bude učiť čokoľvek v rozpore s katolíckou vierou, nenasledujte ho." (List biskupovi Brizenovi)

Pápež Adrian II. († 872) pripustil, že pápežská herézy "činia legitímnym odpor podriadených voči svojim predstaveným a odmietnutie ich škodlivých náuk."

"Čítame, že rímsky pontifikát vždy mal autoritu vydávať súd o hlavách všetkých cirkví (tj. Patriarchov a biskupov), nikde však nečítame, že by bol predmetom súdu zo strany iných. Je pravdou, že Honorius bol posmrtne prekliaty východnými cirkvami, musí sa však mať na pamäti, že bol obvinený z herézy, jediného prečinu, ktorý činí legálnym odpor podriadených voči svojim predstaveným a odmietnutie ich škodlivých náuk. "

Musím však s pápežom Adrianom nesúhlasiť, keď povedal, že heréza je jediným prečinom, ktorý ospravedlňuje odpor: svätci a učitelia nás poučili inak, ako uvidíme.

Ďalej pápež Honorius I. († 638) nebol len "obvinený z herézy" alebo "prekliaty východnými cirkvami": bol prekliaty ako heretik ekumenickým Tretím konštantinopolským koncilom, ktorého nariadenie bola potvrdené pápežom Levom II. († 683).

"Predvídali sme, že spolu s nimi je tiež Honorius, skôr pápež starého Ríma, vypudený zo Svätej katolíckej Cirkvi Božej a prekliaty, pretože sme z jeho spisov poslaných [od heretikov] Sergiovi uznali, že vo všetkom vychádzal z myslenia posledne spomínaného, a pokračoval v jeho bezbožných myšlienkach. [...] Sergiovi, Heretikovi, anatéma! Cyrovi, Heretikovi, anatéma! Honoriovi, Heretikovi, anatéma! "

Vidíme teda, že nám pápeži hovorili, že pápež môže "upadnúť do herézy" a "neveriť"; že je "mimo pochybností", že pápež sa môže "mýliť vo veciach dotýkajúcich sa Viery", môže vo výnosoch "učiť herézu"; že "mnoho rímskych pontifikát bolo heretikov"; že pápež môže byť heretikom a "učiť v rozpore s katolíckou vierou", v takom prípade máme poslúchnuť príkaz "nenasledujte ho"; a že pápežská heréza "činí legitímnym odpor podriadených voči svojim predstaveným a odmietnutie ich škodlivých náuk."

Učenie svätcov a teológov

Svätci a teológovia nám po veky hovorili to isté: nesmieme počúvať svojvoľných pápežov a ich skazenú hierarchiu, ale skôr im vzdorovať.

Prvý učiteľ Cirkvi, sv. Atanáz († 373), nám povedal, že "katolíci verní v tradíciu" môžu byť "zredukovaní na hŕstku". Písal v čase ariánskej krízy, keď biskupi všeobecne odpadli k ariánskej viere a neplatne exkomunikovali sv. Atanáza, ako urobili heretickí biskupi Východu.

"Aj keď sú katolíci verní Tradícii zredukovanej na hŕstku, sú tými, kto je pravou Cirkvou Ježiša Krista." (List katolíkom)

Sv. Vincent Lerinský († 445) je Otcom Cirkvi najviac spájaným s obranou nemennej vieroučnej tradície. Tá je predmetom jeho hlavného pojednania Commonitorium. Predvídal, že ak by celá Cirkev mala ísť do herézy, musíme sa držať tradičnej Viery odovzdanej od Otcov.

"Čo by potom mal teda katolík robiť, ak sa nejaká časť Cirkvi oddelí od spoločenstva univerzálnej Viery? Čo má na výber, keď sa nejaká nová nákaza pokúsi otráviť už nielen malú časť Cirkvi, ale celú Cirkev naraz? Potom jeho veľkou starosťou bude pridať sa k starobylosti, ktorá už nemôže byť zvedená na scestie žiadnou lživou novotou. "

Všeobecná skazenosť hierarchie bola predvídaná a skôr nastala a svätci nám hovorili, ako máme reagovať: máme sa pridržať tradičnej, pravej, katolíckej Viery, ktorá bola odovzdaná od Otcov a odmietnuť "lživé novoty" pápežov a hierarchie.

Teológ Sylvester Prieras, OP († 1523) do určitej miery rozoberal odpor voči pokazenému pápežovi. Pýtal sa: "Čo by sa malo urobiť v prípadoch, keď pápež ničí Cirkev svojimi zlými činmi?" A "Čo by sa malo urobiť, ak chce pápež nerozumne zrušiť zákony cirkvi alebo štátu?" Jeho odpoveď bola nasledujúca:

"Zaiste by bol v hriechu a bolo by nelegitímne dovoliť mu konať spôsobom a rovnako tak ho poslúchnuť vo veciach, ktoré sú zlé; naopak, je povinnosťou odporovať mu zdvorilú výčitkou.

"Preto, ak by chcel rozdávať majetok Cirkvi alebo Petrovo dedičstvo medzi svojich vlastných príbuzných; keby chcel zničiť Cirkev alebo spáchať čin podobnej závažnosti, bolo by povinnosťou mu v tom zabrániť a rovnako tak povinnosťou odporovať mu a vzdorovať mu. Dôvodom je, že nemá moc, aby ničil, a z toho teda vyplýva, že ak tak robí, je legitímne mu odporovať. "

"Z predošlého je jasné, že ak pápež svojimi príkazmi, nariadeniami alebo svojimi činmi ničí Cirkev, môže sa mu vzdorovať a zabrániť vyplneniu jeho príkazov. Právo otvoreného odporu zneužitia právomoci zo strany preláta pochádza tiež z prirodzeného zákona. "(Dialogus de Potestate Pápa)

Bolo by "nelegitímne dovoliť mu konať spôsobom", bez akéhokoľvek odporu a "rovnako tak ho poslúchnuť". Je "povinnosťou mu v tom zabrániť a rovnako tak povinností odporovať mu a vzdorovať mu".

Pretože má pápežskú moc len, aby budoval Cirkev a nie ju ničil, je "legitímne mu odporovať". Má sa mu "vzdorovať a zabrániť vyplneniu jeho príkazov". "Otvorený odpor" je právom a povinnosťou.

Teológ Tommaso kardinál de Vio Gaetano Cajetan, OP († 1534) vyhlásil:

"Je rozkazom odporovať pápežovi, ktorý otvorene ničí Cirkev." (De Compare Auctoritate Papa et Concilio). Takému pápežovi sa musí vzdorovať, jeho politike sa musí odporovať a zabraňovať a musí sa udržiavať pravá katolícka Viera a prax. Odpor sa musí ustanoviť a rozvíjať.

Kanonista a teológ P. Francisco de Victoria, OP († 1546) nám hovoril to isté.

"Podľa prirodzeného práva sa násilie môže legitímne odporovať násilím. A skrze činy, ktoré dovolil, a príkazy toho druhu, ktoré rozoberáme, sa pápež dopúšťa násilia, pretože koná v rozpore s tým, čo je zákonné. Preto z toho vyplýva, že je legitímne mu verejne odporovať. Cajetan obracia pozornosť na skutočnosť, že by sa to nemalo vykladať tak, že to znamená, že úplne ktokoľvek môže súdiť pápeža, či si nad ním zamieňať právomoc, ale skôr, že je legitímne brániť sa dokonca aj proti nemu. Každá osoba má tak právo odporovať nespravodlivému činu, aby zabránila, ak môže, tomu, aby bol vykonaný, a tak ubránila samú seba. "(Obras, str. 486-487)

Všetci veriaci majú právo odporovať činom skazeného pápeža a pokúsiť sa zabrániť jeho škodlivej politike, aby nebola uskutočnená. Je "legitímne odporovať mu verejne".

Teológ Francisco Suarez, SJ († 1617) povedal niečo podobné:

"Ak vydá pápež príkaz v rozpore so správnymi obyčajmi, nemal by sa poslúchnuť; ak sa pokúsi urobiť niečo úplne zjavne odporujúceho spravodlivosti a všeobecnému blahu, bude legitímne mu vzdorovať; ak zaútočí silou, môže byť odrazený silou, s umiernenosťou patričnou pre spravodlivú obranu. "(De Fide, Disp X., odd. VI, č. 16)

Učiteľ Cirkvi sv. Robert Bellarmino, SJ († 1621) napísal pojednanie o pápežstve, ktoré bolo použité ako základ pre definovanie obmedzenia pápežskej neomylnosti, ktorá bola vyhlásená na Prvom vatikánskom koncile. Napísal nasledujúce:

"Rovnako ako je legitímne vzdorovať pápežovi, ktorý napadá telo, je tiež zákonné vzdorovať pápežovi, ktorý napáda duše alebo ktorý ruší politické usporiadanie alebo predovšetkým, ktorý sa pokúša zničiť Cirkev. Hovorím, že je legitímne vzdorovať mu tým, že sa neurobí, čo nariaďuje, a zabráni sa tomu, aby bola vykonaná jeho vôľa. "(De Romani Pontifice, Lib. II, kap. 29)

Pápež, "ktorý sa pokúša zničiť Cirkev", sa nemá poslúchnuť, ale "je legitímne vzdorovať mu tým, že sa neurobí, čo nariaďuje, a zabráni sa tomu, aby bola vykonaná jeho vôľa."

Prvý vatikánsky koncil (1870) definoval, že pápež nemá žiadnu moc či právo prísť s novým učením alebo meniť Vieru, ktorá bola odovzdaná apoštolmi, ale len ju udržiavať a hlásať.

"Lebo bol nástupcom Petrovým Duch Svätý sľúbený, aby snáď novú náuku, ktorú by im zjavoval, vyhlasovali, ale aby s jeho prispením zjavenie Apoštolov postúpenej ako sklad viery sväto strážili a verne vykladali." (Pastor Aeternus, hlava 4)

Pápež nemá právo robiť nič, než udržiavať pravú katolícku Vieru, presne ako bola prijatá. Ak sa pokúsi urobiť niečo iné, má sa odsúdiť a má sa mu odporovať a rovnako tak všetkým vieroučným novotám, ktoré sa pokúša vnútiť veriacim.