Skúsenosti žien Svedectvo ženy po potrate (Účastníčka terapeuticko-duchovného víkendového …
Skúsenosti žien
Svedectvo ženy po potrate
(Účastníčka terapeuticko-duchovného víkendového programu Ráchelina vinica, apríl 2014.)
Som dôchodkyňa, pred 30 rokmi som podstúpila interrupciu a potom som ochorela na depresiu, ktorá bola preliečená antidepresívami. Mala som 27 rokov kľud, potom nastala nepríjemná a ťažká životná situácia, prišla záťaž a znovu som upadla do depresie, ktorá bola obnovená, no dôvod bol neuzdravený postabortívny syndróm – na to som prišla teraz, keď som už uzdravená.
Na Ráchelinu vinicu som šla s obavami, čo sa tam bude s nami diať, čo budú s nami robiť. No prvý večer, keď sme sedeli v kruhu a zdieľali sme sa, keď som to zo seba dala von, cítila som sa uvoľnená. Počas celých troch dní to bolo dosť obtiažne na psychiku, bolo som napätá, aj fyzicky unavená. Teraz to ale hodnotím, že to bolo potrebné a pre mňa veľmi uzdravujúce. Do môjho vnútra prišiel veľký pokoj a sloboda a pocítila som veľké Božie milosrdenstvo.
Veľmi pozitívne hodnotím najmä uzdravujúcu Božiu moc a som rada, že som bola na Ráchelinej vinici. Aj tá aktivita s Božím slovom (príbeh o vzkriesenom Lazárovi) sa mi veľmi páčila. Spolupráca s tímom bola fajn, a tiež celá organizácia. Celý tím dobre spolupracoval navzájom, venovali sa nám, nenechávali nás samých. Z psychického hľadiska považujem za veľmi uzdravujúce, že som sa mohla vyrozprávať o tom, čo som skrývala v sebe celý život. Mohla som o tom hovoriť s kňazom, s psychologičkou, s ostatnými odborníkmi, ale aj s ďalšími ženami so skúsenosťou potratu. Úprimne som dala von zo seba aj hnev voči manželovi, lebo som mu to nikdy nedokázala povedať.
Pomohlo mi, že sme všetci boli na jednej lodi. Mohla som odpustiť sama sebe. Za tie roky som uverila Pánu Bohu, že som v procese uzdravenia, ale až toto bola bodka za všetkým, a potvrdenie toho, že ma uzdravil. Tých 30 rokov som bol zakuklená v tom svojom trápení a po spomínanej aktivite o vzkriesenom Lazárovi na RV som sa znova ocitla v slobode.
Odporúčam všetkým ženám, ktoré boli na interrupcii, aby sa zúčastnili Ráchelinej vinice, je to uzdravujúce a spomienky na interrupciu prestanú byť boľavé a plačlivé, strach opadne. Boh uzdravoval na RV všetko, čo bolo potrebné. Som uzdravená z rán spôsobených potratom, chvála Bohu! Odvtedy spávam v noci ako bábätko.
Gitka
Svedectvo o uzdravení z potratu
Mám viac ako 50 rokov, pochádzam z katolíckej rodiny. Rodičia nám deťom odovzdali vieru spôsobom, ako ju prijali a poznali. Napriek tomu, že nás neviedli k živému vzťahu s Kristom, som im vďačná, že sa postarali o nás – deti, aby sme mali všetky sviatosti – krst až birmovanie. „Moja viera“ išla postupne od „povinných“ plnení povinností k „dobrovoľným“ a od mojej mladosti som dávala Boha stále viac bokom. Až do chvíle, keď som po tridsiatke zistila, že som tehotná. Bola som v šoku a vedomie, že nebudem doma prijatá a akceptovaná ako slobodná matka, ma priviedlo ísť na potrat. Veľmi som sa bála mamy.
Na vysvetlenie: Žila som v kolektíve ľudí, kde svetská morálka propagovaná masmédiami otupila aj moje svedomie a mnohé veci, ktoré sú hriechom, sa nebrali ako hriech…. V rozhodnutí ísť na potrat som mala podporu kolegu aj kolegyne. Okrem toho nenašla som vo svojom okolí nikoho, kto by ma vypočul a pochopil môj problém a pomohol mi nájsť iné riešenie ako potrat. (V tom čase neexistovali žiadne organizácie na pomoc slobodným matkám – ako sú dnes). Mala som aj existenčné problémy, ale tie boli druhoradé.
Gynekológ ma odhováral od potratu (myslím, že bol veriaci), ale neponúkol mi žiadne riešenie a nespomínam si, že by hovoril o problémoch, ktoré majú ženy po potrate – postabortívny syndróm. Bola som úplne paralyzovaná strachom a svoje rozhodnutie som nemala silu zmeniť. Zákrok som nekonzultovala ani s otcom dieťaťa, vedela som, že mi nebude brániť…. S pocitom viny som ostala sama a začala som stavať hrubé múry okolo môjho utrpenia – spôsobila som si ho sama – trpieť musím sama.
Pretože potrat je neprirodzený zásah do prirodzeného vývoja – organizmus naň reaguje – trpela som silnými migrénami, pričom prestávky medzi migrénami sa stále zmenšovali a lieky čím ďalej menej zaberali. Prejavovali sa aj iné kompulzívne poruchy – potreba stále prať, upratovať….
Môj život po potrate bola hanba, pocit viny, prázdnoty, problém s identitou, bolo to najťažšie a najbolestivejšie obdobie môjho života. Pri slove potrat som cítila vo svojom vnútri silný odpor. Nedokázala som sa otvoriť odpusteniu, v ktorom dorastá v ľudskej duši pokoj. Ale Boh v tomto ťažkom období na mňa nezabudol. Dal mi silu vrátiť sa k nemu, išla som na spoveď, ale trvalo niekoľko rokov až som pochopila, že ON mi hriech už dávno odpustil a napriek tomu, čo som urobila, neprestal ma milovať.
Zlom nastal až 17 rokov po potrate – na DC za vnútorné uzdravenie. Tam som svoje nenarodené dieťa prijala a vtedy skončila migréna, aj ostatné sprievodné javy po potrate; prvýkrát som odišla domov s „prázdnou“ hlavou.
Exorcista citlivým spôsobom hovoril o veľkosti hriechu, ale viacej rozprával o milosrdnej láske Boha. Vysvetlil, čo treba urobiť v prípade úmyselného a spontánneho potratu – najskôr tieto deti duchovne pokrstil, každá matka mala svoje dieťa prijať a odprosiť, za to čo urobila (vprípade úmyselného potratu).Bolo treba povedať „približne“:
„Ja, Tvoja matka, Ťa odprosujem za to, čo som Ti urobila a prijímam Ťa za svoje dieťa.“
Dieťa som prijala a dala mu meno Mária (meno treba dať, aj keď nepoznáme pohlavie).
Začala som mať ďalšie problémy. Cítila som hanbu pri slove matka a nevedela som si predstaviť, že mi moje dieťatko skutočne odpustilo. K tomu mi pomohli opakované duchovné cvičenia za vnútorné uzdravenie, kde exorcista vysvetlil, že moje dieťatko je v nebi, žije v LÁSKE, dávno zabudlo, čo som urobila a prihovára sa za mňa. Až týmto som prežila zmenu smerom k dieťatku.
Už som bola vysporiadaná, že mi Boh odpustil, moje dieťatko Mária mi odpustilo a zostával možnonajväčší problém – odpustiť sebe.
Matky, ktoré majú ďalšie deti okrem nenarodeného dieťatka, automaticky prijímajú úlohu matky. Ja nemám ďalšie deti a veľmi ťažko som prijímala túto úlohu (skúšala som rôzne formy duchovného materstva, ale nepomohli mi).
Znovu mi pomohol Boh – keď som si uvedomila, že materstvo je dar, dieťatko je dar – až vtedy som premenila pocit viny – na poďakovanie za úžasný dar materstva. Túto premenu som najviac pocítila v Spoločenstve Modlitby matiek a veľmi mi pomohla – duchovná adopcia za ešte nenarodené dieťa (modlitba trvá 9 mesiacov) – pričom po každom mesiaci adopcie som si predstavila, ako pokročilo bábätko v raste aj vo vývoji a ďakovala som, že tak ako rastie bábätko, rastie aj Božia milosť v ňom a keď som prešla celých 9 mesiacov, znovu som ďakovala Bohu, že dal silu prijať bábätko jeho rodičom a všetci budú žiť v jeho LÁSKE a milosti. Moje úplné uzdravenie nastalo po prijatí dieťatka a poďakovaní zaň Ježišovi.
Dnes, kedykoľvek si spomeniem na svoje nenarodené dieťatko – cítim radosť a pokoj.
Týmto svedectvom chcem osláviť Božie milosrdenstvo, ktoré dokáže aj najväčší hriech a utrpenie, ak mu ho odovzdáme, premeniť na veľký kvet požehnania a milosti.
Tiež chcem povzbudiť mamičky, ktoré prešli potratom a trpia pocitmi viny, aby sa nebáli svoje zranenie odovzdať Bohu.
šťastná mama
rachel.rodinabb.sk/skusenosti-zien/
Svedectvo ženy po potrate
(Účastníčka terapeuticko-duchovného víkendového programu Ráchelina vinica, apríl 2014.)
Som dôchodkyňa, pred 30 rokmi som podstúpila interrupciu a potom som ochorela na depresiu, ktorá bola preliečená antidepresívami. Mala som 27 rokov kľud, potom nastala nepríjemná a ťažká životná situácia, prišla záťaž a znovu som upadla do depresie, ktorá bola obnovená, no dôvod bol neuzdravený postabortívny syndróm – na to som prišla teraz, keď som už uzdravená.
Na Ráchelinu vinicu som šla s obavami, čo sa tam bude s nami diať, čo budú s nami robiť. No prvý večer, keď sme sedeli v kruhu a zdieľali sme sa, keď som to zo seba dala von, cítila som sa uvoľnená. Počas celých troch dní to bolo dosť obtiažne na psychiku, bolo som napätá, aj fyzicky unavená. Teraz to ale hodnotím, že to bolo potrebné a pre mňa veľmi uzdravujúce. Do môjho vnútra prišiel veľký pokoj a sloboda a pocítila som veľké Božie milosrdenstvo.
Veľmi pozitívne hodnotím najmä uzdravujúcu Božiu moc a som rada, že som bola na Ráchelinej vinici. Aj tá aktivita s Božím slovom (príbeh o vzkriesenom Lazárovi) sa mi veľmi páčila. Spolupráca s tímom bola fajn, a tiež celá organizácia. Celý tím dobre spolupracoval navzájom, venovali sa nám, nenechávali nás samých. Z psychického hľadiska považujem za veľmi uzdravujúce, že som sa mohla vyrozprávať o tom, čo som skrývala v sebe celý život. Mohla som o tom hovoriť s kňazom, s psychologičkou, s ostatnými odborníkmi, ale aj s ďalšími ženami so skúsenosťou potratu. Úprimne som dala von zo seba aj hnev voči manželovi, lebo som mu to nikdy nedokázala povedať.
Pomohlo mi, že sme všetci boli na jednej lodi. Mohla som odpustiť sama sebe. Za tie roky som uverila Pánu Bohu, že som v procese uzdravenia, ale až toto bola bodka za všetkým, a potvrdenie toho, že ma uzdravil. Tých 30 rokov som bol zakuklená v tom svojom trápení a po spomínanej aktivite o vzkriesenom Lazárovi na RV som sa znova ocitla v slobode.
Odporúčam všetkým ženám, ktoré boli na interrupcii, aby sa zúčastnili Ráchelinej vinice, je to uzdravujúce a spomienky na interrupciu prestanú byť boľavé a plačlivé, strach opadne. Boh uzdravoval na RV všetko, čo bolo potrebné. Som uzdravená z rán spôsobených potratom, chvála Bohu! Odvtedy spávam v noci ako bábätko.
Gitka
Svedectvo o uzdravení z potratu
Mám viac ako 50 rokov, pochádzam z katolíckej rodiny. Rodičia nám deťom odovzdali vieru spôsobom, ako ju prijali a poznali. Napriek tomu, že nás neviedli k živému vzťahu s Kristom, som im vďačná, že sa postarali o nás – deti, aby sme mali všetky sviatosti – krst až birmovanie. „Moja viera“ išla postupne od „povinných“ plnení povinností k „dobrovoľným“ a od mojej mladosti som dávala Boha stále viac bokom. Až do chvíle, keď som po tridsiatke zistila, že som tehotná. Bola som v šoku a vedomie, že nebudem doma prijatá a akceptovaná ako slobodná matka, ma priviedlo ísť na potrat. Veľmi som sa bála mamy.
Na vysvetlenie: Žila som v kolektíve ľudí, kde svetská morálka propagovaná masmédiami otupila aj moje svedomie a mnohé veci, ktoré sú hriechom, sa nebrali ako hriech…. V rozhodnutí ísť na potrat som mala podporu kolegu aj kolegyne. Okrem toho nenašla som vo svojom okolí nikoho, kto by ma vypočul a pochopil môj problém a pomohol mi nájsť iné riešenie ako potrat. (V tom čase neexistovali žiadne organizácie na pomoc slobodným matkám – ako sú dnes). Mala som aj existenčné problémy, ale tie boli druhoradé.
Gynekológ ma odhováral od potratu (myslím, že bol veriaci), ale neponúkol mi žiadne riešenie a nespomínam si, že by hovoril o problémoch, ktoré majú ženy po potrate – postabortívny syndróm. Bola som úplne paralyzovaná strachom a svoje rozhodnutie som nemala silu zmeniť. Zákrok som nekonzultovala ani s otcom dieťaťa, vedela som, že mi nebude brániť…. S pocitom viny som ostala sama a začala som stavať hrubé múry okolo môjho utrpenia – spôsobila som si ho sama – trpieť musím sama.
Pretože potrat je neprirodzený zásah do prirodzeného vývoja – organizmus naň reaguje – trpela som silnými migrénami, pričom prestávky medzi migrénami sa stále zmenšovali a lieky čím ďalej menej zaberali. Prejavovali sa aj iné kompulzívne poruchy – potreba stále prať, upratovať….
Môj život po potrate bola hanba, pocit viny, prázdnoty, problém s identitou, bolo to najťažšie a najbolestivejšie obdobie môjho života. Pri slove potrat som cítila vo svojom vnútri silný odpor. Nedokázala som sa otvoriť odpusteniu, v ktorom dorastá v ľudskej duši pokoj. Ale Boh v tomto ťažkom období na mňa nezabudol. Dal mi silu vrátiť sa k nemu, išla som na spoveď, ale trvalo niekoľko rokov až som pochopila, že ON mi hriech už dávno odpustil a napriek tomu, čo som urobila, neprestal ma milovať.
Zlom nastal až 17 rokov po potrate – na DC za vnútorné uzdravenie. Tam som svoje nenarodené dieťa prijala a vtedy skončila migréna, aj ostatné sprievodné javy po potrate; prvýkrát som odišla domov s „prázdnou“ hlavou.
Exorcista citlivým spôsobom hovoril o veľkosti hriechu, ale viacej rozprával o milosrdnej láske Boha. Vysvetlil, čo treba urobiť v prípade úmyselného a spontánneho potratu – najskôr tieto deti duchovne pokrstil, každá matka mala svoje dieťa prijať a odprosiť, za to čo urobila (vprípade úmyselného potratu).Bolo treba povedať „približne“:
„Ja, Tvoja matka, Ťa odprosujem za to, čo som Ti urobila a prijímam Ťa za svoje dieťa.“
Dieťa som prijala a dala mu meno Mária (meno treba dať, aj keď nepoznáme pohlavie).
Začala som mať ďalšie problémy. Cítila som hanbu pri slove matka a nevedela som si predstaviť, že mi moje dieťatko skutočne odpustilo. K tomu mi pomohli opakované duchovné cvičenia za vnútorné uzdravenie, kde exorcista vysvetlil, že moje dieťatko je v nebi, žije v LÁSKE, dávno zabudlo, čo som urobila a prihovára sa za mňa. Až týmto som prežila zmenu smerom k dieťatku.
Už som bola vysporiadaná, že mi Boh odpustil, moje dieťatko Mária mi odpustilo a zostával možnonajväčší problém – odpustiť sebe.
Matky, ktoré majú ďalšie deti okrem nenarodeného dieťatka, automaticky prijímajú úlohu matky. Ja nemám ďalšie deti a veľmi ťažko som prijímala túto úlohu (skúšala som rôzne formy duchovného materstva, ale nepomohli mi).
Znovu mi pomohol Boh – keď som si uvedomila, že materstvo je dar, dieťatko je dar – až vtedy som premenila pocit viny – na poďakovanie za úžasný dar materstva. Túto premenu som najviac pocítila v Spoločenstve Modlitby matiek a veľmi mi pomohla – duchovná adopcia za ešte nenarodené dieťa (modlitba trvá 9 mesiacov) – pričom po každom mesiaci adopcie som si predstavila, ako pokročilo bábätko v raste aj vo vývoji a ďakovala som, že tak ako rastie bábätko, rastie aj Božia milosť v ňom a keď som prešla celých 9 mesiacov, znovu som ďakovala Bohu, že dal silu prijať bábätko jeho rodičom a všetci budú žiť v jeho LÁSKE a milosti. Moje úplné uzdravenie nastalo po prijatí dieťatka a poďakovaní zaň Ježišovi.
Dnes, kedykoľvek si spomeniem na svoje nenarodené dieťatko – cítim radosť a pokoj.
Týmto svedectvom chcem osláviť Božie milosrdenstvo, ktoré dokáže aj najväčší hriech a utrpenie, ak mu ho odovzdáme, premeniť na veľký kvet požehnania a milosti.
Tiež chcem povzbudiť mamičky, ktoré prešli potratom a trpia pocitmi viny, aby sa nebáli svoje zranenie odovzdať Bohu.
šťastná mama
rachel.rodinabb.sk/skusenosti-zien/
