Čo je to Tradícia - Bezradným katolíkom Marcel Lefebvre XVII.
Pod tlakom týchto „novátorov“ sa Pavol VI. vzdal tiary, biskupi fialových sután a dokonca čiernej sutany, práve tak ako svojho prsteňa, kňazi sa ukazujú v civile a väčšinou dokonca v úmyselne ošumelom obleku. Svätý pápež Pius X. sa zmienil o čoraz viac presadzovaných alebo naliehavo vyžadovaných všeobecných reformách ako o „pochabej túžbe“ modernistických reformátorov. Znova ich spoznáte z ďalšieho citátu: „Čo sa týka kultu, má sa (tak modernisti chcú) zmenšiť počet vonkajších pobožností alebo aspoň zabrániť ich nárastu. Vláda Cirkvi sa má stať demokratickou. Nižšiemu kléru a dokonca laikom má byť priznaná účasť na vláde. Autorita sa má stať decentralizovanou. Reforma rímskych kongregácií, predovšetkým Svätého ofícia a Indexu... Sú aj takí, ktorí si nárokujú zrušenie kňazského celibátu, čo nachádza veľkú ozvenu u ich protestantských učiteľov.“
Vidíte, že sa tu vyzdvihujú tie isté požiadavky, nie je tu ani jeden nový nápad. Pre kresťanské myslenie a vzdelávanie budúcich kňazov požadovali reformisti z čias sv. Pia X., aby sa vzdali scholastickej filozofie, ktorá mala byť poslaná „do dejín filozofie k prekonaným systémom“. Chceli, „aby mladých ľudí učili modernú filozofiu, ktorá je jediná pravá, jediná, ktorá je primeraná našim časom... a aby moderná filozofia bola základom takzvanej racionálnej teológie. Takisto by mala pozitívna teológia spočívať na dejinách dogiem.“ V tomto bode modernisti dosiahli, čo chceli, a ešte viac než to. V študijných zariadeniach, ktoré dnes zaujali miesto seminárov, sa vyučuje antropológia a psychoanalýza, svätý Tomáš Akvinský je nahradzovaný Marxom.
Princípy tomistickej filozofie sa odmietajú v prospech neistých systémov, ktoré sami priznávajú svoju nedostatočnú spôsobilosť na vysvetlenie zmysluplného usporiadania vesmíru, lebo sa, pravdaže, odvolávajú na filozofiu absurdity. Istý revolucionár tejto najnovšej doby, intelektuálmi veľmi uznávaný kňaz so zmätenými myšlienkami, ktorý vyhlásil sexualitu za centrum všetkých vecí, sa neostýchal prehovoriť na verejných zhromaždeniach: „Hypotézy starých autorov v oblasti prírodných vied boli úplné hlúposti a na takých somarinách budovali svoje systémy svätý Tomáš a Origenes.“ Hneď na to odbočí do absurdity, keď sa definuje život ako „vývojovú reťaz nevysvetliteľných biologických skutočností“. Ako to, že sa to vie, keď je to nevysvetliteľné? Ako môže kňaz, rád by som dodal, vylúčiť jediné vysvetlenie, teda Boha?
Modernisti by boli zničení, keby museli svoje gebuziny obhajovať zoči-voči princípom sv. Tomáša Akvinského, proti pojmom možnosti a činu (potencia a akt), bytia, duše a tela, atď. Vylúčením týchto pojmov urobili teológiu Cirkvi nezrozumiteľnou a ako možno čítať v motu proprio Doctoris Angelici, „dôsledok toho je, že študenti posvätných disciplín už nechápu ani len význam slov, ktorými Učiteľský úrad predkladá dogmy, pravdaže, zjavené Bohom“. Ofenzíva proti scholastickej teológii je teda nutná, keď chcú zmeniť dogmu, keď chcú bojovať proti Tradícii.
Ale čo je Tradícia? Zdá sa mi, že toto slovo sa často chápe nesprávne. Dáva sa na roveň tradíciám, aké existujú v zamestnaniach, v rodinách, v občianskom živote. Ako napríklad „kytica kvetov“ na domový štít, keď sa položí na strechu posledná škridla, stuha, ktorú rozstrihnú pri posvätení pomníka. To však nie je to, o čom hovorím. Tradícia, to nie sú zvyky, ktoré boli prevzaté z minulosti a uchovali sa z vernosti k nej, aj keď dôvody na to sa už nedajú jasne spoznať. Tradíciu treba definovať ako poklad viery podávaný Učiteľským úradom Cirkvi zo storočia na storočie. Týmto pokladom viery je to, čo nám darovalo Zjavenie, to znamená Božie slovo, ktoré bolo zverené apoštolom a ktorého odovzdávanie je zabezpečené ich nasledovníkmi.
No dnes chcú každého podnecovať hľadať, akoby nám nebolo dané Krédo, akoby náš Pán neprišiel, aby nám raz navždy priniesol pravdu. Čo sa má potom nájsť pri tom všetkom hľadaní? Katolíci, ktorým chcú nanútiť, „aby všetko spochybňovali“ po tom, čo ich „pozbavili istôt“, si musia pamätať, že odovzdávanie pokladu Zjavenia bolo ukončené dňom smrti posledného apoštola. Je ukončené; do konca vekov s tým nemožno pohnúť. Zjavenie sa nedá reformovať. Prvý vatikánsky koncil to výslovne pripomína: „Bohom zjavené učenie viery nebolo predložené rozumom obdareným ľuďom ako filozofický objav, ktorý rozum mal zdokonaľovať, ale bolo zverené Kristovej neveste (Cirkvi) ako božský poklad, aby ho ona verne chránila a neomylne predkladala“.
Niekto však môže namietať, že dogma, ktorou bola vyhlásená Panna Mária za Božiu Matku, predsa nesiaha ďalej než do roku 431, dogma o prepodstatnení do roku 1215, pápežská neomylnosť do roku 1870 a tak ďalej. Neexistoval predsa vývoj? Nie, v žiadnom prípade! Dogmy, ktoré boli definované v priebehu čias, boli obsiahnuté už v Zjavení; Cirkev ich iba jasne formulovala. Keď pápež Pius XII. definoval dogmu o Nanebovzatí Panny Márie, výslovne vysvetlil, že táto pravda o telesnom vzatí najsvätejšej Panny Márie do neba bola obsiahnutá v poklade Zjavenia, že už existovala v textoch, ktoré nám boli zjavené pred smrťou posledného apoštola. V tejto oblasti nemožno priniesť nič nové, nemožno pridať ani jediný článok viery, ale existujúce články možno čoraz jasnejšie, krajšie a vznešenejšie vyjadrovať.
To je také isté, že to tvorí pravidlo, ktorým sa treba nekompromisne riadiť pri posudzovaní omylov, ktoré sa dennodenne objavujú, a odmietať ich bez akýchkoľvek ústupkov. Bossuet energicky píše: „Keď ide o vysvetlenie princípov kresťanskej morálky a podstatných dogiem Cirkvi, všetko, čo sa neprejavuje v Tradícii všetkých storočí a najmä v staroveku, je práve z tohto dôvodu nielen podozrivé, ale aj zlé a odsúdeniahodné. To bol základný princíp, podľa ktorého všetci cirkevní otcovia, a o to viac pápeži, odsúdili všetky falošné náuky, lebo pre rímsku Cirkev nebolo nič opovrhnutiahodnejšie než novoty.“
Na zastrašených veriacich sa uplatňuje tento argument: „Vy sa pridržiavate sa minulosti, preto ste spiatočníci. Žite predsa v svojej dobe!“ Mnohých takéto tvrdenie môže vyviesť z rovnováhy a nebudú vedieť, čo majú odpovedať; pritom odpoveď je ľahká: neexistuje minulosť, ani prítomnosť, ani budúcnosť, pravda platí pre všetky časy, lebo je večná.
Aby otriasli Tradíciou, odporujú proti nej podľa protestantského spôsobu Svätým písmom a tvrdia, že evanjelium je jediná kniha, ktorá platí. Tradícia je však staršia než evanjelium! Aj keď synoptické evanjeliá neboli zďaleka tak neskoro napísané, ako sa nám to pokúšajú nanútiť, aby sme v to verili, predsa uplynulo viac rokov, kým štyria evanjelisti dokončili svoje koncepcie; ale existovala už Cirkev, už sa uskutočnila udalosť Turíc, po ktorých nasledovali početné obrátenia – tritisíc v jeden deň, hneď po odchode z Večeradla. V čo verili ľudia v tomto čase? Ako sa odovzdávalo Zjavenie, ak nie ústnym podaním? Tradíciu nemožno podriadiť Svätému písmu a už vôbec nie ju odmietať.
Nemyslíme si však, že modernisti majú neobmedzenú úctu voči inšpirovaným textom. Oni dokonca popierajú, že Sväté písmo vo svojej celistvosti je inšpirované: „Čo je v evanjeliách inšpirované? Iba pravdy, ktoré sú nevyhnutné pre našu spásu.“ V dôsledku toho sú zázraky, správy o detstve, o celom verejnom účinkovaní nášho Pána prideľované viac či menej k legendárnemu životopisnému literárnemu žánru. Na Koncile sa rozpútala hádka pre slová: „iba pravdy nevyhnutné pre spásu“. Boli biskupi, ktorí chceli obmedziť historickú hodnovernosť evanjelií, čo ukazuje, až do akej miery je klérus otrávený novomodernizmom. Katolíci si v tejto veci nesmú dať nič nahovoriť: celé evanjelium je inšpirované; tí, ktorí ho napísali, boli skutočne svojím rozumom pod vplyvom Ducha Svätého, takže evanjeliá ako celok sú Božím Slovom, Verbum Dei. Nie je dovolené robiť výber a dnes hovoriť: „Túto časť berieme, túto odmietame.“ Podľa pôvodného gréckeho významu slova vyberať znamená byť heretickým.
Nezostáva iné, treba prijať, že je to Tradícia, ktorá nám odovzdáva evanjelium a že vysvetľovať evanjelium je vecou Tradície a Magistéria. Ak nemáme niekoho, kto nám ho interpretuje, môže sa stať, že viacerí medzi nami budú chápať to isté slovo Krista úplne iným spôsobom. Dospieva sa potom k liberum arbitrium, (slobodnému rozhodnutiu) dosahuje sa svojvôľa protestantov a voľná inšpirácia charizmatikov, ktorá nás vrhá do duchovného dobrodružstva.
Všetky dogmatické koncily presne vyjadrili ústne podanie, presne vyjadrili, čo učili apoštoli. Tu nemôžu existovať žiadne novinky. Nemožno meniť dekréty Tridentského koncilu, lebo sú neomylné, napísané a vydané oficiálnym rozhdnutím Cirkvi, na rozdiel od Druhého vatikánskeho koncilu, ktorého články nie sú neomylné, lebo pápeži vôbec nechceli uplatniť svoju neomylnosť. Nikto vám nemôže teda povedať: „Upínate sa na minulosť, zostali ste stáť pri Tridentskom koncile.“ Tridentský koncil nie je minulosťou! Tradícia je svojou podstatou nadčasová. Môže sa aplikovať v každej dobe a na každom mieste.