Clicks178
Peter(skala)

Meditácie Via Crucis v Koloseu: S Kristom a so ženami na krížovej ceste

Prinášame texty meditácií krížovej cesty so Svätým Otcom Františkom na Veľký piatok 19. februára 2019 v rímskom Koloseu. Pochádzajú z pera talianskej misionárky sr. Eugenie Bonettionej a nesú názov „S Kristom a so ženami na krížovej ceste“.

Autorkou meditácií je sestra Eugenia Bonetti z kongregácie Misionárok Panny Márie Tešiteľky, predsedníčka asociácie „Slaves no more“. Prinášame text zamyslení podľa oficiálnej liturgickej brožúrky.

S Kristom a so ženami na krížovej ceste

Svätý Otec: V mene Otca i Syna i Ducha Svätého.

Amen.

Úvod

Lektor: Už prešlo štyridsať dní, čo sme prijatím popolca vykročili

na naše veľkopôstne putovanie. Dnes sme opätovne prežívali posledné hodiny pozemského života Pána Ježiša až po okamih, keď visiac na kríži zvolal: consumatum est, „dokonané je“. Zhromaždení na tomto mieste, kde tisíce ľudí podstúpili mučeníctvo aby zostali verní Kristovi, chceme teraz prejsť túto „bolestnú krížovú cestu“ spolu so všetkými chudobnými, vylúčenými na okraj spoločnosti ako aj s novými ukrižovanými súčasných dejín, obeťami našej uzavretosti, moci a legislatívy, slepoty a egoizmu a predovšetkým našich sŕdc, stvrdnutých ľahostajnosťou. Je to choroba, ktorou trpíme aj my kresťania. Nech Kristov kríž, nástroj smrti ale aj nového života, ktorý objíma nebo a zem, sever a juh, východ a západ, osvieti svedomia občanov, Cirkvi, zákonodarcov a všetkých tých, ktorí sa vyhlasujú za nasledovníkov Krista, aby všetkým zaznela radostná zvesť o spáse.

I. zastavenie: Pán Ježiš je odsúdený na smrť

V. Klaniame sa ti, Kriste, a dobrorečíme ti

R. Lebo si svojím krížom vykúpil svet

Nie každý, kto mi hovorí: »Pane, Pane,« vojde do nebeského kráľovstva, ale iba ten, kto plní vôľu môjho Otca, ktorý je na nebesiach. (Mt 7, 21)

Pane, kto viac než tvoja Matka Mária dokázal byť tvojou učeníčkou? Ona prijala Otcovu vôľu aj v najtemnejších chvíľach svojho života, a so zdrveným srdcom ti stála na blízku. Tá, ktorá ťa počala, nosila vo svojom lone, držala v náručí, živila a s láskou sa o teba starala počas tvojho pozemského života, nemohla neprejsť tú istú cestu Kalvárie a zdieľať s tebou aj najdramatickejšie a najbolestnejšie okamihy tvojho i svojho života.

Pane, koľké matky aj dnes zažívajú, čo tvoja Matka, a plačú nad osudom svojich synov a dcér?! Koľké z tých, čo dali život svojim deťom, sa musia pozerať ako zomierajú na choroby, z nedostatku jedla, vody, liekov a bez príležitostí a nádeje na budúcnosť?! Prosíme ťa za tých, čo stoja na zodpovedných miestach, aby začuli volanie chudobných, ktoré stúpa ku tebe z každej časti našej planéty. Volanie všetkých tých mladých životov, ktoré sú rozličným spôsobom odkázané na smrť pre nezáujem, vyvolaný výlučnými a egoistickými politikami. Nech nikomu z tvojich detí nechýba práca a všetko, čo je nevyhnutné pre čestný a dôstojný život.

Modlime sa spoločne: „Pane, pomôž nám plniť tvoju vôľu“: - vo chvíľach ťažkostí a nepohody – vo chvíľach fyzickej a morálnej bolesti – vo chvíľach temnoty a samoty.

Otče náš...

Stála Matka bolestivá – vedľa kríža ľútostivá – keď na ňom Syn milý pnel.


II. zastavenie: Pán Ježiš berie kríž na svoje plecia

V. Klaniame sa ti, Kriste, a dobrorečíme ti

R. Lebo si svojím krížom vykúpil svet

A všetkým povedal: „Kto chce ísť za mnou, nech zaprie sám seba, vezme každý deň svoj kríž a nasleduje ma. (Lk 9, 23)

Pane Ježišu, je ľahké nosiť tvoj kríž na krku alebo ho zavesiť ako ozdobu

na steny našich pekných katedrál alebo svojich domov. No nie je také ľahké stretnúť a rozpoznať nových ukrižovaných dnešných dní: ľudí bez trvalého bývania, mladých bez nádeje, bez práce a bez životných perspektív, migrantov, donútených žiť v barakoch na okraji našej spoločnosti potom čo podstúpili neslýchané utrpenia. Žiaľ, tieto tábory bez istoty, bývajú neraz vypálené a zrovnané so zemou spolu so snami a nádejami tisícov žien a mužov, ktorí museli emigrovať, sú využívaní a zabúdaní. Okrem toho, koľko detí je diskriminovaných kvôli ich pôvodu, farbe ich pleti a ich spoločenského zaradenia! Koľké matky trpia ponižovanie keď sa musia prizerať, ako sa ich deťom vysmievajú a nemajú prístup k možnostiam ako ich rovesníci a spolužiaci!

Ďakujeme ti, Pane, že si nám dal príklad svojím vlastným životom ako sa prejavuje opravdivá láska a záujem o blížneho, osobitne voči nepriateľom alebo jednoducho voči tomu, kto nie je na našej strane. Pane Ježišu, koľko krát aj my, ako tvoji učeníci, sa navonok vyhlasujeme za tvojich nasledovníkov vo chvíľach keď si konal zázraky, sýtil hladný zástup a odpúšťal hriechy. No nebolo ti možné rovnako rozumieť, keď si hovoril o službe a odpustení, odriekaní a utrpení. Pomôž nám dávať vždy náš život do služby druhých.

Modlime sa spoločne: „Pane, nauč nás dúfať“ – keď sa cítime opustení a osamelí – keď je ťažké kráčať v tvojich stopách – keď sa služba druhým stáva ťažkou.

Otče náš...

Ach, tej Matke prežalostnej – zarmútenej a bolestnej – sedmorý meč v duši tkvel.


III. zastavenie: Pán Ježiš padá prvý raz pod krížom

V. Klaniame sa ti, Kriste, a dobrorečíme ti

R. Lebo si svojím krížom vykúpil svet

Vskutku on niesol naše choroby a našimi bôľmi sa on obťažil, no my sme ho pokladali za zbitého, strestaného Bohom a pokoreného. (Iz 53, 4).

Pane Ježišu, na strmej ceste, ktorá vedie na Kalváriu, si chcel zakúsiť ľudskú krehkosť a slabosť. Čím by dnes bola Cirkev bez prítomnosti a veľkodušnosti toľkých dobrovoľníkov, nových samaritánov tretieho tisícročia? V jednu mrazivú januárovú noc pri ceste v periférii Ríma tri Afričanky, takmer deti, schúlené na zemi zohrievali svoje polonahé telo okolo ohňa. Niekoľkí mladí, aby sa zabavili, prechádzajúc okolo hodili do ohňa horľavý materiál, pričom im spôsobili vážne popáleniny. V tej istej chvíli prechádzala skupina dobrovoľníckej hliadky, ktorí im pomohli, zaviezli ich do nemocnice a potom prijali do domu – rodiny. Aký dlhý čas bol a bude potrebný, aby sa tie dievčatá uzdravili, a to nielen z popálenín svojich údov ale aj z bolesti a poníženia z navždy znetvoreného tela?!

Pane , ďakujeme ti za toľkých nových samaritánov tretieho tisícročia, ktorí aj dnes prežívajú skúsenosť ciest, skláňajúc sa s láskou a súcitom nad toľkými fyzickými a morálnymi ranami tých, čo každú noc prežívajú strach a teror tmy, samoty a ľahostajnosti. Pane, dnes, žiaľ, neraz nevieme spozorovať, kto má nejakú potrebu, vidieť toho, kto je ranený a ponižovaný. Často si vymáhame svoje práva a svoje záujmy, no zabúdame na práva a potreby chudobných a tých, čo stoja v poslednom rade. Pane, daj nám milosť, aby sme nezostali necitliví na ich plač, na ich utrpenia, na ich bolestné volanie, pretože prostredníctvom nich môžeme stretnúť teba.

Modlime sa spoločne: „Pane, pomôž nám milovať“ – keď je náročné byť samaritánmi – keď nám je ťažko odpúšťať – keď nechceme vidieť utrpenia druhých.

Otče náš...

Ó, jak smutná, doráňaná – bola oná požehnaná – Matky Syna Božieho.


IV. zastavenie: Pán Ježiš sa stretá so svojou Matkou

V. Klaniame sa ti, Kriste, a dobrorečíme ti

R. Lebo si svojím krížom vykúpil svet

„A tvoju vlastnú dušu prenikne meč –, aby vyšlo najavo zmýšľanie mnohých sŕdc.“ (Lk 2, 35)

Mária, staručký Simeon ti predpovedal, keď si po dňoch očisťovania obetovala malého Ježiša v chráme, že tvoje srdce prenikne meč. Teraz nastala chvíľa, keď musíš zopakovať svoje fiat, tvoj plný súhlas s Otcovou vôľou. A aj keď sprevádzať svojho syna na popravisko ako zločinca, vyvoláva nesmiernu bolesť. Pane, zmiluj sa nad toľkými, nad príliš mnohými matkami, ktoré nechali odísť svoje mladé dcéry do Európy v nádeji, že odtiaľ budú môcť pomáhať svojim rodinám, žijúcim v krajnej biede. Oni tu však našli poníženie, pohŕdanie a neraz aj smrť. Ako mladá Tina, barbarsky zabitá pri ceste, len dvadsať ročná, zanechajúc dieťa, ktoré porodila len pred pár mesiacmi.

Mária, v tejto chvíli prežívaš tú istú drámu toľkých matiek, ktoré trpia pre svoje deti, ktoré odišli do iných krajín v nádeji, že tu nájdu príležitosti na lepšiu budúcnosť pre nich a pre ich rodiny. Avšak, žiaľ, stretajú tu poníženie, pohŕdanie, násilie, nezáujem, samotu a neraz aj smrť. Daj im silu a odvahu.

Modlime sa spoločne: „Pane, daj, aby sme vždy vedeli ponúknuť oporu a posilu a boli ochotní poskytnúť pomoc“ – aby sme potešili matky, plačúce nad osudom svojich detí – tým, ktorí v živote stratili všetku nádej – tým, čo každý deň zakúšajú násilie a pohŕdanie.

Otče náš...

Jak plakala a trpela – svätá Matka, keď videla – muky Syna milého.


V. zastavenie: Šimon Cyrénsky pomáha Pánu Ježišovi niesť kríž

V. Klaniame sa ti, Kriste, a dobrorečíme ti

R. Lebo si svojím krížom vykúpil svet

Neste si vzájomne bremená a tak naplníte Kristov zákon. (Gal 6, 2)

Pane Ježišu, cestou na Kalváriu si bolestne pociťoval ťarchu a námahu, s ktorou si niesol ťažké drevo kríža. Zbytočne si čakal na pomocné gesto zo strany niektorého z priateľov, jedného z tvojich učeníkov, niekoho z toľkých, ktorých si vyliečil z ich trápení. Žiaľ, len istý neznámy Šimon z Cyrény, aj to len z donútenia, ti ponúkol pomocnú ruku. Kde sú dnes noví Šimonovia Cyrenejskí tretieho tisícročia? Kde ich nájdeme? Chcela by som spomenúť skúsenosť skupiny sestier rôznej národnosti a pôvodu, s ktorými už viac ako sedemnásť rokov navštevujeme v Ríme centrum pre imigrované ženy bez dokumentov, ženy často mladé, tŕpnuce v očakávaní, aký bude ich osud, v napätí medzi vyhostením a možnosťou zostať. Koľké utrpenie tu stretáme, ale aj koľkú radosť týchto žien, keď sa stretajú so setrami, pochádzajúcimi z ich krajín, ktoré hovoria ich jazykom, ktoré utierajú ich slzy, ktoré s nimi zdieľajú chvíle modlitby a slávností, ktoré robia menej ťažkými dlhé mesiace, strávené medzi železnými bariérami a betónovými múrmi.

Modlime sa za všetkých cyrenejských našich dejín. Aby v nich nikdy neupadla túžba prijať ťa v podobe posledných tohto sveta, uvedomujúcich si, že keď prijímajú posledných našej spoločnosti, prijímajú teba. Daj, nech sú títo samaritáni hlasom tých, čo nemajú hlas.

Modlime sa spoločne: „Pane, pomôž nám niesť náš kríž.“ – keď sme unavení a v beznádeji – keď pociťujeme ťarchu našich slabostí – keď nás žiadaš, aby sme zdieľali utrpenia druhých.

Otče náš...

Ktože by z nás nezaplakal – keby videl, bolesť aká – je v jej srdci nevinnom.


VI. zastavenie: Veronika podáva Pánu Ježišovi ručník

V. Klaniame sa ti, Kriste, a dobrorečíme ti

R. Lebo si svojím krížom vykúpil svet

Kráľ im odpovie: „Veru, hovorím vám: Čokoľvek ste urobili jednému z týchto mojich najmenších bratov, mne ste urobili.“ (Mt 25, 40)

Myslime na deti v rôznych kútoch sveta, ktoré nemôžu chodiť do školy, naopak, sú zneužívané v baniach, na poliach, pri rybolove, predávané a kupované priekupníkmi s ľudským telom, na transplantáciu orgánov, alebo používaní a zneužívaní na našich cestách od mnohých, vrátane kresťanov, ktorí stratili zmysel pre svoju posvätnosť i posvätnosť druhých. Ako jedna mladistvá s nežným telíčkom, ktorú sme stretli v jednu noc v Ríme, keď muži pri jednom luxusnom aute stáli v rade, aby ju zneužili. Veď mohla byť vo veku ich dcér... Akú nerovnováhu môže vyvolať takéto násilie v živote toľkých mladých, ktoré zakúšajú len bezprávie, aroganciu a nezáujem tých, čo ich v noci i vo dne hľadajú, použijú, zneužijú a potom vyhodia opäť na cestu, kde čakajú na najbližšieho obchodníka so životom.

Pane Ježiš, očisti naše oči, aby sme dokázali objaviť tvoju tvár v našich bratoch a sestrách, zvlášť vo všetkých tých deťoch, ktoré v mnohých častiach sveta žijú v núdzi a ponížení. Deti, zbavené práva na šťastné detstvo, na školskú výchovu, na nevinnosť. Stvorenia, používané len ako podradný tovar, predávané a kupované pre trochu pôžitku. Pane, prosíme ťa, aby sme mali súcit s týmto chorým svetom. Pomôž nám znova objaviť krásu našej dôstojnosti i dôstojnosti druhých ako ľudských bytostí, stvorených na tvoj obraz a podobu.

Modlime sa spoločne: „Pane, pomôž nám vidieť“ – tváre nevinných detí, ktoré prosia o pomoc – sociálne nespravodlivosti – dôstojnosť, ktorú každá osoba v sebe nesie, a ktorá je často pošliapavaná.

Otče náš...

Kto by nebol rozžialený – pozorujúc bolesť Ženy – ako trpí so Synom.


VII. zastavenie: Pán Ježiš padá druhý raz pod krížom

V. Klaniame sa ti, Kriste, a dobrorečíme ti

R. Lebo si svojím krížom vykúpil svet

Keď mu zlorečili, on nezlorečil, keď trpel, nevyhrážal sa, to postúpil tomu, ktorý súdi spravodlivo. (1 Pt 2, 23)

Koľko pomsty zažívame v našej dobe! Terajšia spoločnosť stratila veľkú hodnotu odpustenia, ktoré je tým najväčším darom, liekom na zranenia, základom mieru a ľudského spolužitia. V spoločnosti, kde sa odpustenie považuje za slabosť, ty Pane, nás žiadaš, aby sme nezastali na povrchnom zdaní. A nerobíš to slovami, ale príkladom. Svojich mučiteľov sa pýtaš: „Prečo ma prenasleduješ?“, vieš dobre, že pravá spravodlivosť sa nikdy nemôže zakladať na nenávisti a pomste. Učiň nás schopnými prosiť o odpustenie a odpúšťať.

Ježiš povedal: „Otče, odpusť im, lebo nevedia, čo robia.“ (Lk 23, 34)

Pane, aj ty si cítil ťarchu odsúdenia, odmietnutia, opustenosti a nekonečnej bolesti od ľudí, ktorí ťa stretali, prijali a nasledovali. V istote, že Otec ťa neopustil si našiel silu prijať jeho vôľu odpúšťať, milovať a dávať nádej tomu, kto ako ty dnes, kráča tou istou cestou potupy, pohŕdania, výsmechu, opustenosti, zrady a samoty.

Modlime sa spoločne: „Pane, pomôž nám posilňovať druhých“ – tých, čo sa cítia urážaní a vysmievaní – čo sa cítia zradení a ponížení – ktorí sa cítia posudzovaní a odsudzovaní.

Otče náš...

Pre hriech ľudu bezbožného – vidí Syna mučeného – jak ho človek zbičoval.


VIII. zastavenie: Pán Ježiš napomína plačúce ženy

V. Klaniame sa ti, Kriste, a dobrorečíme ti

R. Lebo si svojím krížom vykúpil svet

Ježiš sa k nim obrátil a povedal: „Dcéry jeruzalemské, neplačte nado mnou, ale plačte samy nad sebou a nad svojimi deťmi“. (Lk 23, 28)

Spoločenská, ekonomická a politická situácia migrantov a obetí obchodu s ľuďmi nám kladie otázky a burcuje nás. Musíme mať odvahu, ako naliehavo tvrdí Pápež František, odmietať obchodovanie s ľuďmi ako zločin proti ľudskosti. My všetci, osobitne kresťania, máme rásť v presvedčení, že všetci sme zodpovední za tento problém a všetci môžeme a musíme byť súčasťou riešenia. Od všetkých, a osobitne od nás žien, sa požaduje odvaha. Odvaha dokázať vidieť a konať, ako jednotlivci aj ako spoločenstvá. Len ak dáme dohromady naše biedy, tieto sa môžu stať veľkým bohatstvom, schopným meniť mentalitu a uľahčovať utrpenia ľudstva. Na chudobného, cudzinca, na toho, čo je iný ako my, nemôžeme pozerať ako na nepriateľa, ktorého treba vyhnať alebo proti ktorému treba bojovať. Máme ho vnímať ako brata alebo sestru, ktorú treba prijať a pomôcť jej. Oni nie sú problémom, ale vzácnym pokladom pre naše obrnené mestá, kde blahobyt a konzum vôbec nezmierňujú rastúcu únavu a námahu.

Pane, nauč nás tvojmu pohľadu. Tomu pohľadu, z ktorého zračí prijatie a milosrdenstvo, s ktorým pozeráš na naše limity a strachy. Pomôž nám tak pozerať na rozdielne myšlienky, zvyky a názory. Pomôž nám, aby sme sa považovali za súčasť toho istého ľudstva a učiň nás priekopníkmi odvážnych a nových ciest prijatia toho, kto je odlišný, vytvárať spoločenstvá, rodinu, farnosti a civilnú spoločnosť.

Modlime sa spoločne: „Pomôž nám zdieľať utrpenie druhých“ – s tými, čo trpia pre smrť milovaných osôb – s tými, čo majú ťažkosť prosiť o pomoc a posilu – s tými, čo zakúšajú hrubosť a násilie.

Otče náš...

Ó, ty, Matka, žriedlo lásky – nech prežívam bôľ tvoj ťažký – a nech s tebou nariekam.


IX. zastavenie: Pán Ježiš padá tretí raz pod krížom

V. Klaniame sa ti, Kriste, a dobrorečíme ti

R. Lebo si svojím krížom vykúpil svet

Obetoval sa, pretože sám chcel, a neotvoril ústa; ako baránka viedli ho na zabitie a ako ovcu, čo onemie pred svojím strihačom, a neotvoril ústa. (Iz 53, 7)

Pane, tretí krát si vyčerpaný a ponížený padol pod ťarchou kríža. Presne tak, ako toľké dievčatá, nútené stáť popri cestách skupinami obchodníkov s otrokmi, ktoré nedokážu v námahe a ponížení vidieť svoje mladé telo ako manipulované, zneužívané a ničené aj spolu so svojimi snami. Tie mladé ženy sa cítia ako rozdvojené: z jednej strany vyhľadávané a zneužívané, z druhej strany odmietané a odsudzované spoločnosťou, ktorá tu odmieta vidieť zneužívanie, zapríčinené kultúrou „použi a vyhoď“. V jednui z toľkých nocí, strávených na cestách Ríma, hľadala som jednu mladú, ktorá pred nedávnom prišla do Talianska. Keďže som ju nevidela v jej skupine, naliehavo som ju volala menom: „Mercy!“. V tme som ju zbadala schýlenú a spiacu na kraji cesty. Na moje volanie sa prebudila a povedala mi, že už bola v koncoch. „Som hotová“, opakovala... Myslela som na jej matku: keby vedela, čo sa stalo jej dcére, vyplakala by všetky slzy.

Pane, koľko krát si sa na nás obrátil s touto nepohodlnou otázkou: „Kde je tvoj brat? Kde je tvoja sestra?“ Koľko krát si nám pripomínal, že ich mučivé volanie vystúpilo až k tebe. Pomôž nám zdieľať utrpenie a poníženie toľkých ľudí, s ktorými sa nakladá ako s odpadom. Je príliš ľahké odsudzovať ľudí a nepohodlné situácie, ktoré urážajú našu falošnú hanbu, no je veľmi ťažké vziať na seba svoju zodpovednosť, a to ako jednotlivci, ako vlády aj ako kresťanské spoločenstvá.

Modlime sa spoločne: „Pane, daj nám silu a odvahu odsúdiť“ – keď vidíme využívanie a ponižovanie, ktoré prežívajú toľkí mladí – zoči voči nezáujmu a mlčaniu mnohých kresťanov – nespravodlivé zákony bez ľudskosti a solidarity.

Otče náš...

Nech mi srdce láskou planie – ku Kristovi neprestajne – veď on je môj Boh a Pán.


X. zastavenie: Pánu Ježišovi zvliekajú šaty

V. Klaniame sa ti, Kriste, a dobrorečíme ti

R. Lebo si svojím krížom vykúpil svet

Ako Boží vyvolenci, svätí a milovaní, oblečte si hlboké milosrdenstvo, láskavosť, pokoru, miernosť a trpezlivosť. (Kol 3, 12)

Peniaze, blahobyt a moc. To sú idoly všetkých čias. Aj a predovšetkým našich, keď sa chválime obrovskými krokmi dopredu čo sa týka uznania práv človeka. Všetko si je možné získať, vrátanie tiel maloletých, okradnutých o ich dôstojnosť aj o ich budúcnosť. Zabudli sme na ústredné postavenie ľudského bytia, jeho dôstojnosti, krásy, sily. Kým vo svete rastú múry a zátarasy, chceme osobitne poďakovať tým čo v rôznych úlohách v týchto posledných mesiacoch, osobitne v Stredozemnom mori, riskovali aj vlastný život, aby zachránili toľké rodiny, hľadajúce istotu a príležitosti. Ľudskí, utekajúcich pred chudobou, diktatúrami, korupciou a otroctvom.

Pomôž nám, Pane, znovu objaviť krásu a bohatstvo, ktoré každý človek a všetky národy v sebe nesú ako tvoj jedinečný a neopakovateľný dar, ktorý treba zapojiť do služby celej spoločnosti a nie na dosahovanie osobných záujmov. Prosíme ťa, Ježišu, aby tvoj príklad a tvoje učenie o milosrdenstve a odpustení, o pokore a trpezlivosti nás učiní trochu ľudskejšími, a teda aj trochu kresťanskejšími.

Modlime sa spoločne: „Pane, daj nám srdce plné milosrdenstva“ – zoči voči nenásytnej túžbe po pôžitkoch, moci a peniazoch – pri pohľade na nekonečné nespravodlivosti voči chudobným a najslabším – voči tým, čo hľadajú len osobné záujmy.

Otče náš...

XI. zastavenie: Pána Ježiša pribíjajú na kríž

V. Klaniame sa ti, Kriste, a dobrorečíme ti

R. Lebo si svojím krížom vykúpil svet

Ježiš povedal: „Otče, odpusť im, lebo nevedia, čo robia.“ (Lk 23, 34)

Naša spoločnosť hlása rovnosť práv všetkých ľudí. Avšak praktizuje a toleruje nerovnosť. A používa pri tom dokonca najtvrdšie spôsoby. Muži, ženy a deti sú kupované a predávané ako otroci na moderných trhoch s ľudskými bytosťami. Obeti tohto obchodu sú potom využívané ďalšími jednotlivcami. A napokon vyhodení ako bezcenný tovar. Koľkí sa stávajú bohatí, požierajúc telo a krv chudobných!

Pane, títo ľudia sú aj dnes pribíjaní na kríž ako obete neľudského zneužívania, zbavení dôstojnosti, slobody a budúcnosti. Ich volanie o pomoc je pre nás vyzývou, a to pre jednotlivcov, mužov a ženy, pre vlády, pre spoločnosť aj ako pre Cirkev. Ako je možné, že ťa naďalej križujeme a stávame sa komplicmi obchodovania s ľuďmi?! Daj nám oči, ktoré dokážu vidieť a srdce, spolucítiace s utrpením toľkých ľudí, ktorí sú ešte aj dnes pribití na kríž našim životným štýlom a konzumom.

Modlime sa spoločne: „Pane, zmiluj sa“ – nad novými ukrižovanými po celom svete – nad mocnými a zákonodarcami našej spoločnosti – nad tými, čo nevedia odpúšťať a nevedia milovať.

Otče náš...

Na bolestiach Syna tvojho – za mňa z lásky trpiaceho – nech mám podiel, v srdci plač.


XII. zastavenie: Pán Ježiš na kríži zomiera

V. Klaniame sa ti, Kriste, a dobrorečíme ti

R. Lebo si svojím krížom vykúpil svet

O tretej hodine zvolal Ježiš mocným hlasom: „Heloi, heloi, lema sabakthani?“, čo v preklade znamená: „Bože môj, Bože môj, prečo si ma opustil?“ (Mk 15, 34)

Aj ty, Pane, si na kríži počul posmešky, cítil ťarchu výsmechu, vyhrážok, násilia, opustenosti, nezáujmu. Len Mária, tvoja matka, a niektoré nasledovníčky zostali pri tebe ako svedkovia tvojho utrpenia a tvojej smrti. Ich príklad nás podnecuje aby sme sa usilovali nedávať pociťovať samotu tým, čo dnes zomierajú na toľkých kalváriách, roztrúsených po svete, medzi nimi v zberných táboroch v tranzitných krajinách, na lodiach, ktorým odmietajú bezpečný prístav, dlhé byrokratické vyjednávania o ich konečnej destinácii, centrá s prechodným ubytovaním, hot spot, tábory pre sezónnych robotníkov.

Pane, prosíme ťa: pomôž nám stávať sa blížnymi nových ukrižovaných a beznádejných ľudí našich čias. Nauč nás utierať im slzy a posilňovať ich, ako to vedela Mária a iné ženy, stojace pod tvojim krížom.

Spoločne sa modlime: „Pane, pomôž nám dávať náš život“ – za tých, čo postúpili nespravodlivosti, nenávisť a pomstu – za tých, čo boli nespravodlivo trestaní a odsúdení – za tých, čo sa cítia osamelí, opustení a ponížení.

Otče náš...

Vidí ako Syn milený – dokonáva opustený – dušu Otcu odovzdal.


XIII. zastavenie: Pána Ježiša skladajú z kríža

V. Klaniame sa ti, Kriste, a dobrorečíme ti

R. Lebo si svojím krížom vykúpil svet

Veru, veru, hovorím vám: Ak pšeničné zrno nepadne do zeme a neodumrie, ostane samo. Ale ak odumrie, prinesie veľkú úrodu. (Jn 12, 24)

Kto by si ešte vo svete bleskovo šírených i zabúdaných správ spomenul na tých dvadsaťšesť mladých Nigerčaniek, priklincovaných morskými vlnami, ktoré mali pohreb v Salerne?! Ich kalvária bola dlhá. Najskôr prechod cez saharskú púšť, natlačené v náhodnom autobuse. Potom nútený pobyt v hrozivých zberných táboroch v Líbyi. A napokon skok do mora, v ktorom našli smrť pred bránami do „zasľúbenej zeme“. Dve z nich niesli v lone dar nového života, deti, ktoré nikdy neuvidia svetlo sveta. No ich smrť, ako Kristova, ktorý bol zložený z kríža, nebola márna. Všetky tieto obete zverujeme milosrdenstvu nášho Otca a Otca všetkých ľudí, ale predovšetkým Otca chudobných, sklamaných a ponížených.

Pane, v túto hodinu opäť počujeme zaznievať hlas, ktorý pápež František povzniesol v Lampeduse, cieli svojej prvej apoštolskej cesty: „Kto plakal?“ Kto plakal?, pýtame sa pri pohľade na 26 rakiev s bielou ružou? Len päť z nich sa podarilo identifikovať. S menom či bez neho, všetky boli naše dcéry a sestry. Všetky si zaslúžia úctu a spomienku. Všetky nás vyzývajú cítiť sa zodpovednými: inštitúcie, autority ako aj my pre naše mlčanie a náš nezáujem.

Modlime sa spoločne: „Pane, pomôž nám zdieľať plač“ – pri utrpení druhých – pri všetkých rakvách bez mena – pri plači toľkých matiek.

Otče náš...

Daj, nech s tebou plačem, kvílim – a nech s Kristom spolucítim – kým len tuná budem žiť.


XIV. zastavenie: Pána Ježiša pochovávajú

V. Klaniame sa ti, Kriste, a dobrorečíme ti

R. Lebo si svojím krížom vykúpil svet

Je dokonané. (Jn 19, 30)

Púšte a moria sa stali novými cintorínmi dneška. Zoči voči týmto smrtiam niet odpovedí. Je tu však zodpovednosť. Bratia, ktorí nechávajú zomierať iných bratov. Za mužov, ženy a deti, ktorých nemohli alebo nechceli zachrániť. Kým vlády diskutujú, uzavretí v palácoch moci, Sahara sa napĺňa kostrami ľudí, ktorí nezvládli námahu, hlad a smäd. Koľko bolesti stoja nové exody! Koľko krutostí sa rozbesní na konto toho kto uteká: cesty beznádeje, vydieranie a mučenie, more premenené na vodné hroby.

Pane, pomôž nám pochopiť že sme deťmi toho istého Otca. Nech smrť tvojho Syna Ježiša dá predstaviteľom národov a zodpovedných za zákonodarstvo zodpovednosť v ich úlohe brániť každého človeka, stvoreného na tvoj obraz a podobu.

Otče náš...

A keď moje telo skoná – daj, nech moja duša spozná – život rajskej radosti.


Záver

Chceli by sme pripomenúť osud malej, 9 mesačnej Favour, ktorá odišla z Nigérie spolu so svojimi mladými rodičmi, hľadajúcimi lepšiu budúcnosť v Európe. Počas dlhej a nebezpečnej cesty Stredozemným morom otec a matka zomreli spolu so stovkami iných, ktorí sa zverili do rúk priekupníkov bez škrupúľ, aby mohli dosiahnuť „zasľúbenú zem“. Len Favour prežila: aj ona, ako Mojžiš, bola zachránená z vôd. Nech sa jej život stane svetlom nádeje na ceste k bratskejšiemu ľudstvu.

Pane, na záver Krížovej cesty ťa prosíme, nauč nás bdieť spolu s tvojou Matkou a ostatnými ženami, ktoré ťa sprevádzali na Kalváriu, v očakávaní tvojho vzkriesenia. To nech je majákom nádeje, radosti, nového života, bratstva, pohostinstva a spoločenstva medzi národmi, náboženstvami a zákonmi. Aby bola každá dcéra a každý syn človeka skutočne uznaný v jeho dôstojnosti Božieho syna a dcéry a nikdy sa s ním nejednalo ako s otrokom.

Príhovor Svätého Otca a apoštolské požehnanie.

(Preklad: Marián Gavenda)