“Pane, Pane,” vojde do nebeského kráľovstva, ale iba ten, kto plní vôľu môjho Otca, ktorý je na …
Most pri rieke Tay Veľmi dávno, v noci z 28 na 29 decembra 1879 sa prihodilo vlakové nešťastie. Stalo sa to v Škótskom meste Dundee, ležiacom na pobreží Severného mora. V tom čase pokojná rieka Tay …Viac
Most pri rieke Tay
Veľmi dávno, v noci z 28 na 29 decembra 1879 sa prihodilo vlakové nešťastie. Stalo sa to v Škótskom meste Dundee, ležiacom na pobreží Severného mora. V tom čase pokojná rieka Tay, pretekajúca širokým, sťa obrázok malebným údolím, sa zmenila na nepoznanie. Prišla veľká búrka, ktorá sa opierala do 40 pilierov viac ako trojkilometrového železničného mosta. Celá konštrukcia sa nebezpečne hýbala. Krátko pred mostom vlak zastal. Rušňovodič sa obával, či dokáže, alebo nedokáže prejsť súpravu mosta. Po krátkej chvíli sa rozhodne a vlak sa pohýna. Rušňovodič dúfa, že most je dosť mocný na to, aby odolal búrke. A vtedy sa to stalo. Počuť drásajúci škripot a vrzgot. Silný orkán behom sekundy rúca most aj s vlakom do besnejúcich morských vĺn. S hrmotom uvoľnených častí sa miešajú ľudské výkriky. Všetci cestujúci dúfali, že most vydrží – ale sklamali sa. Zahynuli aj s rušňovodičom, na ktorého sa spoliehali. Nepomohol im, aj keď dúfali, že sa mu podarí šťastne ich dopraviť.
Veľa je …Viac
Veľmi dávno, v noci z 28 na 29 decembra 1879 sa prihodilo vlakové nešťastie. Stalo sa to v Škótskom meste Dundee, ležiacom na pobreží Severného mora. V tom čase pokojná rieka Tay, pretekajúca širokým, sťa obrázok malebným údolím, sa zmenila na nepoznanie. Prišla veľká búrka, ktorá sa opierala do 40 pilierov viac ako trojkilometrového železničného mosta. Celá konštrukcia sa nebezpečne hýbala. Krátko pred mostom vlak zastal. Rušňovodič sa obával, či dokáže, alebo nedokáže prejsť súpravu mosta. Po krátkej chvíli sa rozhodne a vlak sa pohýna. Rušňovodič dúfa, že most je dosť mocný na to, aby odolal búrke. A vtedy sa to stalo. Počuť drásajúci škripot a vrzgot. Silný orkán behom sekundy rúca most aj s vlakom do besnejúcich morských vĺn. S hrmotom uvoľnených častí sa miešajú ľudské výkriky. Všetci cestujúci dúfali, že most vydrží – ale sklamali sa. Zahynuli aj s rušňovodičom, na ktorého sa spoliehali. Nepomohol im, aj keď dúfali, že sa mu podarí šťastne ich dopraviť.
Veľa je …Viac
- Nahlásiť
Sociálne siete
Zmeniť príspevok
Vymazať príspevok
apredsasatoci
- Nahlásiť
Zmeniť komentár
Vymazať komentár
Šťastný človek, ktorému sú odpustené hriechy.
Bolo to dávno. V istom vlakovom kupé cestovali dvaja muži, jeden starší a druhý mladý. Ten starší si všimol, že jeho spolucestujúci je nejaký skľúčený a niečo ho trápi. Preto sa ho opýtal, či sa mu niečo stalo. „Veľa rokov som bol vo väzení“,povedal mladý muž. „Dnes ráno ma prepustili. Teraz cestujem domov. Veľkú hanbu som urobil svojej rodine …Viac
Šťastný človek, ktorému sú odpustené hriechy.
Bolo to dávno. V istom vlakovom kupé cestovali dvaja muži, jeden starší a druhý mladý. Ten starší si všimol, že jeho spolucestujúci je nejaký skľúčený a niečo ho trápi. Preto sa ho opýtal, či sa mu niečo stalo. „Veľa rokov som bol vo väzení“,povedal mladý muž. „Dnes ráno ma prepustili. Teraz cestujem domov. Veľkú hanbu som urobil svojej rodine! Počas väzenia ma ani raz nenavštívili, aj listy mi písali veľmi zriedka. Predsa však dúfam, že mi odpustili, aj keď si to nezaslúžim. Ó, ako veľmi nenávidím svoj predchádzajúci život a ako veľmi som všetko oľutoval. Aby som rodičom uľahčil situáciu, v liste som im navrhol, aby mi dali znamenie, či prijmú alebo neprijmú môj návrat domov. Na predmestí je náš dom a okolo neho záhrada, vlak prechádza okolo plota. Preto som ich poprosil: Ak mi odpustili, aby na veľkú jabloň v záhrade zavesili bielu stuhu. Vtedy z vlaku vystúpim. Ak však nechcú, aby som prišiel, nech neurobia nič. V tom prípade zostanem vo vlaku a pocestujem ďalej, niekde ďaleko.“ Čím bližšie bol vlak k jeho domu, napätie v ňom rástlo a neodvážil sa pozrieť von oknom, len povedal: „Čoskoro príde malý mostík, potom závory a potom...potom...“ Spolucestujúci si s ním vymenil miesto a navrhol mu, že bude sledovať veľkú jabloň. Keď sa tak stalo, položil ruku na plece mladého muža a slzy mu vyhŕkli z očí. „Všetko je v poriadku! Celý strom je ovešaný bielymi stuhami.“ V tom momente zmizla všetka starosť a strach sa stratil. Mladíka nebolo možné spoznať, tak mu žiarili oči.
Komentár: Čo chce povedať tento príbeh? Milý čitateľ, keby si len vedel, ako túži tvoj Nebeský Otec po tom, aby si sa obrátil a vrátil k nemu domov! Nemusíš byť bankovým lupičom, nemusíš nikoho prepadnúť, nemusíš sedieť vo väzení. A predsa sme všetci otrokmi, otrokmi hriechu. Cítil si už niekedy jeho ťažobu? Ak áno, potom urob tak, ako to urobil ten márnotratný syn, o ktorom píše Sväté Písmo. Povedal: „Vstanem, pôjdem k otcovi a poviem mu: Otče, zhrešil som proti nebu i voči tebe. Už nie som hoden volať sa tvojím synom.“(Lk 15, 18-19) Ale nielen povedal, ale aj urobil. Vstal a išiel. Cestou pravdepodobne aj on bol taký nepokojný, pochybovačný, ako ten muž vo vlaku. Ale zrazu už vidí – ako ten, stuhami ovenčenú jabloň - svoje znamenie. Otec mu ide naproti. Takto čítame v Biblii: „Ešte bol ďaleko, keď ho zazrel jeho otec, a bolo mu ho ľúto. Pribehol k nemu, hodil sa mu okolo krku a vybozkával ho.“(Lk 15, 20)
Aj na teba čaká toto znamenie Nebeského Otca. K tomu je však potrebné vyznať pred Bohom svoje hriechy a poprosiť Ho o odpustenie v mene Jeho Syna, Pána Ježiša Krista. Šťastný je ten, komu sú odpustené hriechy! Ježiš hovorí: „Tak bude aj v nebi väčšia radosť nad jedným hriešnikom, ktorý robí pokánie, ako nad deväťdesiatimi deviatimi spravodlivými, ktorí pokánie nepotrebujú.“ (Lk 15, 7)
Bolo to dávno. V istom vlakovom kupé cestovali dvaja muži, jeden starší a druhý mladý. Ten starší si všimol, že jeho spolucestujúci je nejaký skľúčený a niečo ho trápi. Preto sa ho opýtal, či sa mu niečo stalo. „Veľa rokov som bol vo väzení“,povedal mladý muž. „Dnes ráno ma prepustili. Teraz cestujem domov. Veľkú hanbu som urobil svojej rodine! Počas väzenia ma ani raz nenavštívili, aj listy mi písali veľmi zriedka. Predsa však dúfam, že mi odpustili, aj keď si to nezaslúžim. Ó, ako veľmi nenávidím svoj predchádzajúci život a ako veľmi som všetko oľutoval. Aby som rodičom uľahčil situáciu, v liste som im navrhol, aby mi dali znamenie, či prijmú alebo neprijmú môj návrat domov. Na predmestí je náš dom a okolo neho záhrada, vlak prechádza okolo plota. Preto som ich poprosil: Ak mi odpustili, aby na veľkú jabloň v záhrade zavesili bielu stuhu. Vtedy z vlaku vystúpim. Ak však nechcú, aby som prišiel, nech neurobia nič. V tom prípade zostanem vo vlaku a pocestujem ďalej, niekde ďaleko.“ Čím bližšie bol vlak k jeho domu, napätie v ňom rástlo a neodvážil sa pozrieť von oknom, len povedal: „Čoskoro príde malý mostík, potom závory a potom...potom...“ Spolucestujúci si s ním vymenil miesto a navrhol mu, že bude sledovať veľkú jabloň. Keď sa tak stalo, položil ruku na plece mladého muža a slzy mu vyhŕkli z očí. „Všetko je v poriadku! Celý strom je ovešaný bielymi stuhami.“ V tom momente zmizla všetka starosť a strach sa stratil. Mladíka nebolo možné spoznať, tak mu žiarili oči.
Komentár: Čo chce povedať tento príbeh? Milý čitateľ, keby si len vedel, ako túži tvoj Nebeský Otec po tom, aby si sa obrátil a vrátil k nemu domov! Nemusíš byť bankovým lupičom, nemusíš nikoho prepadnúť, nemusíš sedieť vo väzení. A predsa sme všetci otrokmi, otrokmi hriechu. Cítil si už niekedy jeho ťažobu? Ak áno, potom urob tak, ako to urobil ten márnotratný syn, o ktorom píše Sväté Písmo. Povedal: „Vstanem, pôjdem k otcovi a poviem mu: Otče, zhrešil som proti nebu i voči tebe. Už nie som hoden volať sa tvojím synom.“(Lk 15, 18-19) Ale nielen povedal, ale aj urobil. Vstal a išiel. Cestou pravdepodobne aj on bol taký nepokojný, pochybovačný, ako ten muž vo vlaku. Ale zrazu už vidí – ako ten, stuhami ovenčenú jabloň - svoje znamenie. Otec mu ide naproti. Takto čítame v Biblii: „Ešte bol ďaleko, keď ho zazrel jeho otec, a bolo mu ho ľúto. Pribehol k nemu, hodil sa mu okolo krku a vybozkával ho.“(Lk 15, 20)
Aj na teba čaká toto znamenie Nebeského Otca. K tomu je však potrebné vyznať pred Bohom svoje hriechy a poprosiť Ho o odpustenie v mene Jeho Syna, Pána Ježiša Krista. Šťastný je ten, komu sú odpustené hriechy! Ježiš hovorí: „Tak bude aj v nebi väčšia radosť nad jedným hriešnikom, ktorý robí pokánie, ako nad deväťdesiatimi deviatimi spravodlivými, ktorí pokánie nepotrebujú.“ (Lk 15, 7)
apredsasatoci
- Nahlásiť
Zmeniť komentár
Vymazať komentár
PROTI KOMU BOJUJEME?
Keď sa máme postaviť do boja, musíme vedieť, proti komu bojujeme. Nebojujeme proti nejakému mŕtvemu územiu – továrňam, letiskám, skladom zbraní... Nebojujeme proti nejakým fyzikálnym, teda mŕtvym energiám, ale bojujeme proti pantokratores – duchovným silám, intelektuálnym bytostiam zla, ktoré majú určitú duchovnú moc. Avšak i ony sa musia podriadiť Božiemu majestátu,…Viac
PROTI KOMU BOJUJEME?
Keď sa máme postaviť do boja, musíme vedieť, proti komu bojujeme. Nebojujeme proti nejakému mŕtvemu územiu – továrňam, letiskám, skladom zbraní... Nebojujeme proti nejakým fyzikálnym, teda mŕtvym energiám, ale bojujeme proti pantokratores – duchovným silám, intelektuálnym bytostiam zla, ktoré majú určitú duchovnú moc. Avšak i ony sa musia podriadiť Božiemu majestátu, Božiemu slovu. Slovu, ktoré povie Boh skrze svojich verných služobníkov, či služobnice. Musia sa podriadiť, či chcú alebo nie. To slovo však musí byť prednášané vo viere, nie v pochybnosti. Inak by platilo, čo hovorí apoštol Jakub: „Lebo kto pochybuje, podobá sa morskej vlne, hnanej a zmietanej vetrom.“(Jk 1,6) Ježiš hovorí: „Nepochybuj a ver!“ V čo? Nie vo svoju silu, svoje schopnosti, či skúsenosti... Áno, je treba mať skúsenosti a v chvíli boja sa môžeme riadiť i nimi, ale hlavná vec je mať spojenie s „centrom“ – s Ježišom. Elektrická lokomotíva nemôže vyvinúť potrebnú silu, aby sa aj s vagónmi rozbehla, pokiaľ nie je napojená na zdroj, na elektrický prúd. Ani žiadna iná technika nefunguje bez pripojenia na zdroj. Teda podmienkou je vždy spojenie! Rovnako tak aj my musíme byť v spojení s Ježišom. Najdôležitejšie teda vždy je: Kde je Ježiš? V evanjeliu Ježiš hovorí: „lebo bezo mňa nemôžete nič urobiť.“(Jn 15,5) a tiež tu hovorí o jednote: „Ostaňte vo mne a ja vo vás.“ (Jn 15,4) Na inom mieste hovorí: „Doteraz ste o nič neprosili v mojom mene.“ (Jn 16, 23-24) Mohli by sme povedať: „Pane, toľkokrát sme už prosili.“ Kde je teda problém? Môžeme totiž vyslovovať meno Ježiša Krista, i to má do určitej miery význam, ale pokiaľ ide o boj s pantokratores, démoni sa nepohnú, neodchádzajú, keď vnímajú, že prednesené slovo nemá silu, že za ním nie je Božia moc. Prečo? Príčinou je naša pochybnosť, nevera a vlažnosť, pre ktoré ako z deravého hrnca všetko vytečie. Keď sme ale v modlitbe skrze tajomstvo spoluukrižovania v živom spojení s Ježišom, pokľaká pred Jeho menom každé koleno.
Keď sa máme postaviť do boja, musíme vedieť, proti komu bojujeme. Nebojujeme proti nejakému mŕtvemu územiu – továrňam, letiskám, skladom zbraní... Nebojujeme proti nejakým fyzikálnym, teda mŕtvym energiám, ale bojujeme proti pantokratores – duchovným silám, intelektuálnym bytostiam zla, ktoré majú určitú duchovnú moc. Avšak i ony sa musia podriadiť Božiemu majestátu, Božiemu slovu. Slovu, ktoré povie Boh skrze svojich verných služobníkov, či služobnice. Musia sa podriadiť, či chcú alebo nie. To slovo však musí byť prednášané vo viere, nie v pochybnosti. Inak by platilo, čo hovorí apoštol Jakub: „Lebo kto pochybuje, podobá sa morskej vlne, hnanej a zmietanej vetrom.“(Jk 1,6) Ježiš hovorí: „Nepochybuj a ver!“ V čo? Nie vo svoju silu, svoje schopnosti, či skúsenosti... Áno, je treba mať skúsenosti a v chvíli boja sa môžeme riadiť i nimi, ale hlavná vec je mať spojenie s „centrom“ – s Ježišom. Elektrická lokomotíva nemôže vyvinúť potrebnú silu, aby sa aj s vagónmi rozbehla, pokiaľ nie je napojená na zdroj, na elektrický prúd. Ani žiadna iná technika nefunguje bez pripojenia na zdroj. Teda podmienkou je vždy spojenie! Rovnako tak aj my musíme byť v spojení s Ježišom. Najdôležitejšie teda vždy je: Kde je Ježiš? V evanjeliu Ježiš hovorí: „lebo bezo mňa nemôžete nič urobiť.“(Jn 15,5) a tiež tu hovorí o jednote: „Ostaňte vo mne a ja vo vás.“ (Jn 15,4) Na inom mieste hovorí: „Doteraz ste o nič neprosili v mojom mene.“ (Jn 16, 23-24) Mohli by sme povedať: „Pane, toľkokrát sme už prosili.“ Kde je teda problém? Môžeme totiž vyslovovať meno Ježiša Krista, i to má do určitej miery význam, ale pokiaľ ide o boj s pantokratores, démoni sa nepohnú, neodchádzajú, keď vnímajú, že prednesené slovo nemá silu, že za ním nie je Božia moc. Prečo? Príčinou je naša pochybnosť, nevera a vlažnosť, pre ktoré ako z deravého hrnca všetko vytečie. Keď sme ale v modlitbe skrze tajomstvo spoluukrižovania v živom spojení s Ježišom, pokľaká pred Jeho menom každé koleno.
Ešte jeden komentár od apredsasatoci
apredsasatoci
- Nahlásiť
Zmeniť komentár
Vymazať komentár
frantisek salesky - Každý deň začínal znamením kríža, pričom keď sa dotýkal čela, hovoril: „Sám zo seba nemôžem nič;“ keď sa dotýkal hrude: „s Bohom môžem všetko.“ A končil dotykom ramien: „Chcem robiť všetko iba z lásky k Bohu.“ Pri opätovnom zložení rúk dodával: „Bohu sláva a mne pohŕdanie.“
Často zdôrazňoval vnútornú snahu o dokonalú lásku k Bohu a k blížnemu, ktorú mal na prvom mieste. …Viac
frantisek salesky - Každý deň začínal znamením kríža, pričom keď sa dotýkal čela, hovoril: „Sám zo seba nemôžem nič;“ keď sa dotýkal hrude: „s Bohom môžem všetko.“ A končil dotykom ramien: „Chcem robiť všetko iba z lásky k Bohu.“ Pri opätovnom zložení rúk dodával: „Bohu sláva a mne pohŕdanie.“
Často zdôrazňoval vnútornú snahu o dokonalú lásku k Bohu a k blížnemu, ktorú mal na prvom mieste.
Lepšie je múdro pomlčať, ako hovoriť pravdu bez lásky.“
Často zdôrazňoval vnútornú snahu o dokonalú lásku k Bohu a k blížnemu, ktorú mal na prvom mieste.
Lepšie je múdro pomlčať, ako hovoriť pravdu bez lásky.“