Clicks466

Páter viedol na Titanicu modlitbu ruženca

Na lodi boli traja katolícki kňazi a jeden írsky bohoslovec – katastrofu prežil iba on.

Všetci traja kňazi, ktorí boli spolu s ďalšími ľuďmi obeťami tragického nárazu lode do ľadovcovej kryhy, sa však nezachovali ako potulní kazatelia, ktorí s Bibliou v ruke dokazujú príchod „Pánovho dňa“, ako sa to snažil vykresliť James Cameron. Zachovali sa ako katolícki kňazi, ktorí až do konca zostali so zvereným ľudom a namiesto slov hrôzy mu ponúkali slová útechy, plynúce zo sviatostí a modlitby.

Jedným z kňazov bol 27-ročný Jouzas Montvila. Je považovaný za jedného z animátorov litovského národného obrodenia na území Sejnenskej diecézy. Na palubu Titanicu vzal približne 600 rukopisov litovských ľudových piesní, ktoré zozbierali bohoslovci sejnenského seminára.

Kňaz Montvila nebol na nijakom záchrannom člne, nebol medzi zachránenými stroskotancami z „nepotopiteľnej“ lode. Až do konca zostal na palube a udeľoval rozhrešenia in articulo mortis (v nebezpečenstve smrti) tým, pre ktorých už nebolo miesto v záchranných člnoch.
Jeden zo svedkov týchto chvíľ po svojom zachránení povedal, že kňaz Montvila „splnil svoje povolanie do konca“. Odmietol ponuku nastúpiť do záchranného člna. Podobne urobil 41-ročný nemecký benediktín páter Joseph Peruschitz. Do konca udeľoval rozhrešenie a viedol modlitbu posvätného ruženca.

Na plavbu Titanicom sa vybral aj kňaz Thomas Byles (narodený v roku 1870). V New Yorku mal sobášiť svojho mladšieho brata Williama. Životopis otca Bylesa je jedným z dôkazov veľkej sily britského katolicizmu na prelome 19. a 20. storočia.
Budúci hrdina z Titanicu sa narodil ako Roussel Byles v protestantskej rodine (jeho otec, Alfred Byles, bol známy pastor). Cesta do Ríma sa v Rousselovom prípade začala počas jeho štúdia na Oxforde (od roku 1889).
Na katolícku vieru sa obrátil v roku 1894. Pri vstupe do Katolíckej cirkvi prijal aj nové meno. Na počesť autora Summy teologickej si zvolil meno Tomáš (Thomas). Po skončení teologického štúdia v Ríme (1899 – 1902) prijal 15. júna 1902 vo Večnom meste kňazskú vysviacku.
V roku 1905 začal pracovať ako kaplán v essexskej Farnosti svätej Heleny v Ongare. Odtiaľ sa 10. apríla 1912 vydal na cestu do Southamptonu, kde v prístave čakal na najväčšiu dopravnú zaoceánsku loď. Otec Byles mal rezervovaný lístok do druhej triedy, v ktorej (podobne ako v tretej triede) cestovalo najviac ľudí, ktorí potrebovali duchovnú pomoc katolíckeho kňaza. Boli to predovšetkým Íri a Taliani (prípadne Američania takéhoto pôvodu).

Nedeľa 14. apríla 1912 bola prvou nedeľou po Veľkej noci. Dnes je to sviatok Božieho milosrdenstva. V ten deň otec Byles spolu s dvomi ďalšími kňazmi odslúžil svoju poslednú svätú omšu. Svedkovia si dobre zapamätali slová, ktoré kňaz vyslovil počas svojej poslednej kázne.

Hovoril o tom, aby sme „v čase pokušenia neboli duchovnými vrakmi“, ale aby „sme využívali záchranné člny modlitby a sviatostí“.

Keď sa v noci zo 14. na 15. apríla 1912 začala dráma pasažierov Titanicu, otec Byles upokojoval vystrašených cestujúcich a pomáhal im nastupovať do záchranných člnov. Predovšetkým však spovedal, udeľoval rozhrešenie in articulo mortis a viedol modlitbu ruženca na topiacej sa lodi. Dvakrát mu ponúkli, aby nastúpil na záchranný čln, ale on to odmietol.

Zachránená pasažierka
z tretej triedy Helen Mary Mocklare, ktorá bola svedkom toho, ako otec Byles dvakrát odmietol opustiť veriacich zhromaždených na palube, neskôr uviedla:

„Po tom, ako som sa dostala na posledný záchranný čln a ako sme sa pomaly vzďaľovali od lode, som výrazne počula hlas kňaza a to, ako veriaci odpovedali na jeho modlitby. Postupne tieto hlasy slabli, takže nakoniec som dokázala rozlíšiť iba melódiu piesne Blíž k tebe, Bože môj a výkriky tých, čo tam zostali.

Telo kňaza Thomasa Bylesa sa nikdy nenašlo. Keď pár mesiacov po tragédii jeho brat William s manželkou navštívili na svojej svadobnej ceste Rím a na audiencii sa stretli s pápežom, Pius X. im údajne povedal, že zosnulého kňaza považuje za „mučeníka Cirkvi“.
Možno, že pápež týmito slovami nenadväzoval iba na Ježišove slová o tom, že „nikto nemá väčšiu lásku než ten, kto položí život za svojich priateľov“, ale aj na hroznú atmosféru posledných chvíľ pred potopením Titanicu. Nehovoril iba o vlnách zalievajúcich loď.

Mnohí svedkovia totiž zhodne tvrdia, že niektorí cestujúci, ktorí verili v „nepotopiteľnosť“ parníka, sa vysmievali z ruženca, ktorý sa katolícki kňazi spolu s veriacimi modlili v tých hrozných chvíľach. Títo posmešníci dobiedzali do kľačiacich ľudí, ktorí sa modlili, zatiaľ čo voda strhávala ostatné zábrany...
doverujem-a-verim.blogspot.com/…/pater-viedol-na…
ľubica and one more user like this.
ľubica likes this.
Johanka2 likes this.