Pravá poslušnosť - Arcibiskup Lefebvre, bezradným katolíkom...
Potom je tu iný druh katolíkov, ktorí poslušne poslúchnu tieto herézy a ešte ich aj obhajujú a tak keby ich pápež viedol aj do Cirkvi LaVeya - cirkvi satanistickej - oni ochotne s ním pôjdu, ako ich dnes viedol pápež k protestantom ktorí nemajú spasenie. Na nich sa viditeľne uskutočňujú proroctvá Písma, že keby si Boh neponechal svojich vyvolených a keby neskrátil dni temnoty ktoré vo svete nastanú - všetci by odpadli od jedinej pravej katolíckej viery a všetci by boli zatratení. A práve táto skupina ľudí, ktorá obhajuje zlé učenia v Cirkvi, je tou vrstvou, ktorá už pomýlená je a tak temnota zakryla ich zrak, neznajú cesty Pána a neznajú katolícku vieru, ale sú zmietaní novým učením, liberalizmom, a ich koniec bude veľmi nešťastný, pritom si neuvedomujú ako blízko sú smrti.
Pápeža máme poslúchať v otázkach viery, ktorá je zhodná s katolíckou, no ak sa odkláňa od tohto učenia, musíme zaujať tvrdý, nekompromisný postoj, ako sa nie raz v Cirkvi katolíckej stalo, keď na mieste pápeža zasadli draví vlci v ovčom rúchu, na čo nás Svätý Pavol v listoch varoval, že to tak v dejinách nie raz bude. Ako sa k tomuto postavil posledný bojovník za katolícku vieru, Otec koncilu, Arcibiskup ktorého milovali Svätí, ktorého miloval pápež Pius XII. - Lefebvre Marcel? Jedna z posledných kapitol pre bezradných katolíkov, aký postoj máme zaujať a nebáť sa!
Ak sa človek bojí, nemá ducha Kristovho. Aj keby celá Cirkev tvrdila, že spása je možná inak ako cez Krista, sám ako prst sa musíš vzoprieť tomuto bludu a postaviť sa na obranu viery všetkých Svätých - Cirkvi oslávenej v nebesiach.
Podobne ak ti Cirkev dnes tvrdí, že protestanti sú naši bratia, postav sa tomuto bludu na odpor a otvor si všetky minulé učenia Cirkvi, ktorá protestantizmus zavrhla ako ťažký zločin proti spáse. Pápež Pius X. o protestantoch povedal, že prijali do svojho učenia všetky herézy ktoré sa objavili v celej histórii a vymyslia nové, ktoré sa ešte objavia v budúcnosti. Ak sa bojíš, ak chceš ticho sedieť na dvoch stoličkách - novocirkvi a Cirkvi v nebesiach oslávenej. si ako hlúpa zaspatá panna, ktorá si nevzala olej a keď prišiel ženích Kristus Pán - bola vyhodená do tmy pekelnej. Obrana viery je najdôležitejšia vec, akú v živote človek musí vykonať, hneď po obetách a sebamŕtvení. Toto nie je písané pre tých, ktorí padajú do pekla spolu s veľkým počtom duchovných z Ríma - toto je skôr písané pre nerozhodných a pre hľadajúcich - snáď sa Boh nad nimi zľutuje...
Marcel Lefebvre - pravá poslušnosť...
Všade v Cirkvi vládne nedisciplinovanosť; kňazské výbory posielajú ultimatívne výzvy svojim biskupom, biskupi nedbajú na pápežské napomenutia, dokonca sa nerešpektujú ani odporúčania a závery Koncilu, a predsa sa nikdy nevysloví slovo „neposlušnosť“. Používa sa len v súvislosti s tými katolíkmi, ktorí zostávajú verní Tradícii a celkom jednoducho si chcú zachovať svoju vieru.
Poslušnosť je vážna vec. Zostať zjednotený s Učiteľským úradom Cirkvi, a najmä s pápežom, je jednou z podmienok na dosiahnutie spásy. Sme si toho nanajvýš vedomí, a preto nie je nik viac zaviazaný teraz úradujúcemu nástupcovi svätého Petra ako my, práve tak, ako sme boli vo vzťahu k jeho predchodcom. Hovorím tu o sebe a o mnohých veriacich vykázaných z kostolov, o kňazoch, ktorí sú nútení sláviť sväté omše v stodolách, ako to bolo počas Francúzskej revolúcie, a v mestách i na vidieku organizovať vlastnú výučbu katechizmu.
S pápežom sme verne spojení, keď odovzdáva úplnú apoštolskú Tradíciu a učenie všetkých svojich predchodcov. Presne toto zodpovedá definícii Petrovho nástupcu: zachovať poklad viery – depositum fidei. Pápež Pius IX. vo svojej encyklike Pastor aeternus učí: „Duch Svätý nebol totiž prisľúbený Petrovým nástupcom, aby im po svojich zjaveniach dovolil ohlasovať novú náuku, ale preto, aby s jeho pomocou prísne zachovávali a spoľahlivo vysvetľovali zjavenia podávané skrze apoštolov, čiže depositum fidei (zanechané bohatstvo viery)“.
Moc, ktorú náš Pán preniesol na pápeža, biskupov a všeobecne na kňazov, stojí v službe viery. Ak si človek posluhuje právom, inštitúciou, autoritou, aby zničil katolícku vieru a už neohlasuje život, je to prakticky duchovný potrat alebo zabránenie počatiu.
Preto sa podriadime všetkému a sme ochotní prijať všetko, čo sa zhoduje s našou katolíckou vierou, ako bola po dvetisíc rokov vyučovaná, ale odmietame všetko, čo jej protirečí.
Totiž, počas pontifikátu Pavla VI. vznikol pre svedomie a vieru všetkých katolíkov veľmi veľký problém: ako môže pápež, pravý nástupca sv. Petra, ktorý je uistený o pomoci Ducha Svätého, byť predsedajúcim pri najhlbšie siahajúcom a najďalekosiahlejšom ničení Cirkvi, aké sa vôbec vyskytlo v priebehu dejín, a navyše v takom krátkom čase? To sa ešte žiadnemu heretikovi nikdy nepodarilo! Na túto otázku bude určite musieť jedného dňa odpovedať.
V prvej polovici 5. storočia sv. Vincent z Lerinu, ktorý bol vojakom, skôr než sa zasvätil Bohu, povedal, že „na mori sveta bol dlho zmietaný sem a tam, kým napokon našiel úkryt v prístave viery“. A neskôr o vývoji dogiem povedal: „Bude v Kristovej Cirkvi vôbec nejaký náboženský vývoj? Určite budú pokroky, dokonca veľmi významné, budú však také, ktoré budú znamenať pokrok vo viere, a nie zmenu. Dôležité je, že v priebehu času bohato a silno vzrastie vo všetkých, v každom jednotlivcovi, ako aj v cirkevných spoločenstvách, porozumenie, vedomosti a múdrosť za predpokladu, že dogmy a články viery zostanú úplne rovnaké a v rovnakom duchu.“ Svätý Vincent poznal nápor heréz a dáva nám pravidlá správania sa, ktoré sú aj po pätnástich storočiach stále dobré: „Čo má teda robiť kresťan katolík, keby sa mala oddeliť od spoločenstva, od všeobecnej viery, niektorá časť Cirkvi? Pre čo iné by sa mal rozhodnúť, ak nie pre uprednostnenie zdravého tela, pred otráveným a skazeným údom? A keď sa nejaká nová nákaza so všetkou silou pokúsi otráviť už nie malú časť Cirkvi, ale celú Cirkev naraz? Potom sa bude ešte viac usilovať a pevne sa držať dávneho dedičstva, ktoré už nemožno oklamať nijakými klamlivými novinkami.“
V litániách prosebných dní nám Cirkev vkladá do úst túto modlitbu: „Ráč zachovať vo svätej viere rímskeho pápeža, najvyššieho pastiera a celé duchovenstvo Cirkvi – prosíme ťa, vyslyš nás!“ Tým je skutočne povedané, že k takému nešťastiu môže dôjsť.
V Cirkvi nie je žiadny predpis, žiadna jurisdikcia, ktorá by mohla kresťanovi nanútiť zmenšenie jeho viery. Každý veriaci môže a musí, opierajúc sa o katechizmus svojho detstva, každému klásť odpor, nech je to ktokoľvek, kto ohrozuje jeho vieru. Ak sa ocitne zoči-voči príkazu, ktorý ohrozuje jeho vieru, je jeho naliehavou povinnosťou poslušnosť odmietnuť.
Keďže sme toho názoru, že naša viera je ohrozená pokoncilovými reformami a úsiliami, máme povinnosť vzoprieť sa poslušnosti a zachovať Tradíciu. Dokonca viac: sme presvedčení, že môžeme preukázať Cirkvi a Petrovmu nástupcovi tú najväčšiu službu, keď odmietneme pretvorenú a liberálnu Cirkev. Ježiš Kristus, Boží Syn, ktorý sa stal človekom, nie je ani liberálny, ani reformovateľný.
Emisári Svätej stolice mi dva razy povedali: „Kráľovstvo nášho Pána nad spoločnosťou v našej dobe už nie je možné, musíme s konečnou platnosťou prijať pluralizmus náboženstiev.“ Presne toto mi povedali!
Nie, toto náboženstvo nie je mojím. Neprijímam toto nové náboženstvo. Je to liberálne, modernistické náboženstvo, ktoré má svoju bohoslužbu, svojich kňazov, svoju vieru, svoje katechizmy, svoju ekumenickú Bibliu, spoločne preloženú katolíkmi, Židmi, protestantmi, anglikánmi, preklad, ktorý si to s nikým nechce pokaziť a každého chce uspokojiť, to znamená, veľmi často sa zrieka výkladu Učiteľského úradu Cirkvi. Neprijímame túto ekumenickú Bibliu. Existuje Božia Biblia, je to jeho Slovo, a my nemáme právo miešať ho so slovom človeka.
Keď som bol dieťa, mala Cirkev všade tú istú vieru, tie isté sviatosti, tú istú obetu svätej omše. Keby mi vtedy boli povedali, že sa to zmení, nemohol by som tomu uveriť. Všade v celom kresťanskom svete sa modlilo k Bohu rovnakým spôsobom. Nové liberálne a modernistické náboženstvo zasialo rozdelenie.
Často sú kresťania rozdelení v rámci jednej a tej istej rodiny zhora vytvoreným zmätkom. Už nejdú na rovnakú omšu, už nečítajú tie isté knihy. Sú kňazi, ktorí už často nevedia, čo majú robiť: či slepo poslúchať to, čo im ich predstavení nanútia, a potom istým spôsobom strácajú vieru svojho detstva a mladosti, čím porušujú slávnostný sľub, ktorý urobili pred vysviackou, keď zložili prísahu proti modernizmu; alebo klásť odpor, a potom majú pocit, že sa odtŕhajú od pápeža, ktorý je naším otcom a zástupcom Krista. Aká rozorvanosť v obidvoch prípadoch! Mnohí kňazi predčasne zomreli od tejto bolesti.
A koľkí ďalší boli donútení vzdať sa svojich farností, v ktorých vykonávali službu celé roky, lebo boli vystavení otvorenému prenasledovaniu hierarchiou, hoci sa za nich ich veriaci, ktorých takto zbavili pastierov, zasadzovali! Mám pred sebou otrasný rozlúčkový list jedného takého kňaza, ktorý adresoval obyvateľom obidvoch farností, ktorých bol farárom: „Pri rozhovore mi môj biskup dal ultimátum: buď prijmem, alebo odmietnem nové náboženstvo; nemohol som sa tomu vyhnúť. Aby som teda zostal verný povinnostiam vyplývajúcim z môjho kňazstva... bol som proti svojej vôli donútený rozlúčiť sa... Prostá poctivosť a predovšetkým moja kňazská česť mi dávajú za povinnosť, aby som bol verný práve v tejto veci, ktorej dôležitosť sa týka samého Boha a to je svätá omša... Tento dôkaz vernosti a lásky musím dať Bohu a ľuďom, osobitne vám, a podľa toho budem v deň Posledného súdu súdený, ako ostatne všetci tí, ktorým tento poklad viery bol zverený.“ V diecéze Campos v Brazílii boli po odchode biskupa de Castro Mayera takmer všetci kňazi vyhnaní z kostolov, lebo sa nechceli vzdať omše všetkých čias, ako ju ešte prednedávnom slávili.
Rozdelenie sa dotýka aj tých najjednoduchších náboženských úkonov. V departemente Val-de-Marne, v diecéze Metz, dal biskup vyhnať políciou 25 katolíkov, ktorí sa modlili ruženec v kaplnke, ktorá roky nemala farára. V tej istej diecéze Metz biskup nechal zakročiť komunistického starostu, aby presadil vypovedanie prenájmu jedného podniku, ktorý bol k dispozícii skupine tradicionalistov. V Kanade bolo postavených pred súd a odsúdených šesť veriacich, lebo trvali na tom, aby mohli pokľačiačky prijímať (zákony tejto krajiny dovoľujú, aby sa takéto veci riešili pred súdom). Biskup z Antigonisha ich obžaloval „pre úmyselné rušenie poriadku a dôstojnosti bohoslužby“. „Rušiteľov“ sudca prepustil so šesťmesačným podmienečným trestom! Biskupský zákaz kresťanom pokľaknúť pred Bohom na kolená. V poslednom roku sa skončila púť mládeže do Chartres s omšou v záhrade katedrály, lebo v samotnej katedrále bola omša svätého Pia V. zakázaná. Dva týždne po tom boli dvere katedrály dokorán otvorené pre duchovný koncert, pri ktorom istá bývalá karmelitánka predvádzala svoje tance. Dve náboženstvá si navzájom odvážne čelia; nachádzame sa v tragickej situácii a musíme sa rozhodnúť. Nejde tu však o rozhodnutie medzi poslušnosťou a neposlušnosťou. To, čo od nás chcú a k čomu nás výslovne vyzývajú, kvôli čomu nás prenasledujú, spočíva v tom, že sa od nás chce zdanlivá poslušnosť. Lebo Svätý Otec nemôže naozaj od nás žiadať, aby sme sa vzdali našej viery.
Rozhodujeme sa teda pre to, aby sme si zachovali vieru, a nemôžeme sa sklamať, ak sa budeme držať toho, čo Cirkev učila dvetisíc rokov. Kríza je hlboká a tak prefíkane organizovaná a riadená, že skutočne možno veriť, že jej organizátorom nie je človek, ale sám satan. Lebo je to majstrovské dielo satana, že priviedol katolíkov tak ďaleko, aby boli v mene poslušnosti neposlušní celej Tradícii. Typický príklad podáva aggiornamento rehoľných spoločenstiev: z poslušnosti musia byť rehoľníci a rehoľníčky neposlušní zákonom a konštitúciám svojich zakladateľov, ktorým pri skladaní rehoľného sľubu sľúbili poslušnosť. Poslušnosť by musela v tomto prípade spočívať v kategorickom odmietnutí. Autorita, aj keď je zákonná, nemôže prikazovať zlé konanie, hodné zavrhnutia. Nikto nemôže zaviazať niekoho, aby zmenil svoje slávnostné rehoľné sľuby na jednoduché sľuby. Práve tak nás nikto nemôže nútiť stať sa protestantmi alebo modernistami.
Svätý Tomáš Akvinský, na ktorého sa musím stále odvolávať, ide dokonca tak ďaleko, že sa v diele Summa theologica pýta, či naším Pánom predpísané „bratské napomenutie“ môže byť vyslovené aj voči vrchným predstaviteľom. Po prediskutovaní všetkých požadovaných hľadísk odpovedá: „Bratské napomenutie voči predstaveným možno vysloviť, ak ide o otázku viery.“
Keby sme boli vo viere vytrvalejší, neprišli by sme tak ďaleko, aby sme prijímali herézy bez toho, žeby sme ich vôbec boli spozorovali. Začiatkom 16. storočia zažili Angličania dobrodružstvo tohto druhu, ako ho dnes zažívame my, no s tým rozdielom, že u nich sa to začalo ihneď so schizmou. Vo všetkom ostatnom je však podobnosť obdivuhodná a vhodná na to, aby nás pohla k zamysleniu. Nové náboženstvo, ktoré malo neskôr prijať názov anglikanizmus, začalo útokom proti omši, osobnej spovedi a celibátu. Hoci Henrich VIII. vzal na seba obrovskú zodpovednosť za odtrhnutie svojho národa od Ríma, predsa odmietol predložené návrhy v tejto veci. Rok po jeho smrti však bolo nariadením dovolené používanie angličtiny pri slávení omše, boli zakázané procesie a bol nanútený nový omšový poriadok – „Order of Communion“ – Poriadok prijímania, v ktorom však už nie je obetovanie. Aby upokojili kresťanov, zakázali ďalším nariadením všetky druhy zmien, zatiaľ čo tretie nariadenie dovolilo farárom odstrániť z kostolov sochy svätých a Panny Márie. Vznešené umelecké diela sa predávali obchodníkom, tak ako sa to deje dnes v antikvariátoch a na blšom trhu.
Iba niekoľkí biskupi poukázali na to, že Poriadok prijímania protirečí dogme o reálnej prítomnosti, lebo hovorí, že náš Pán nám darúva svoje telo a svoju krv iba duchovne. Do ľudovej reči preložený Confiteor recitovali zároveň celebrant i veriaci a slúžil na rozhrešenie. Omša bola premenená na hostinu „turning into Communion“. A napokon, aj jasne vidiaci biskupi prijali napokon nový misál, len aby zachovali pokoj a jednotu. Presne s tým istým zdôvodnením by nám chcela pokoncilová Cirkev nanútiť nový omšový poriadok. Anglickí biskupi už v 16. storočí tvrdili, že omša je „slávenie pamiatky“! Intenzívna propaganda dosiahla, že luteránske ponímanie si našlo cestu do ducha veriacich. Takýchto kazateľov prijala vláda. Zároveň pápež bol nazývaný už len „biskup Ríma“, už nie je otec, ale brat ostatných biskupov, a v tomto prípade brat kráľa Anglicka, ktorý sa sám ustanovil za hlavu Cirkvi krajiny. Modlitbová knižka od Cranmera je zmesou gréckej liturgie a liturgie Luthera. Kto si pritom nepomyslí na Mons. Bugniniho, ktorý skoncipoval tzv. omšu Pavla VI. v spolupráci so šiestimi protestantskými „pozorovateľmi“, ktorí v tejto funkcii dávali rady pre reformu liturgie? Modlitbová knižka sa začína týmito slovami: „Večera, sväté prijímanie, vo všeobecnosti nazývaná omša...“ Toto už naznačuje zlopovestný článok 7 Institutio Generalis (všeobecného úvodu) Nového misála, ktorého nadpis eucharistický kongres v Lurdoch v roku 1981 znova spomenul inak: „Pánova večera, inak nazývaná aj omša. ...“ Zničenie posvätnosti, o ktorom som hovoril vyššie, bolo organickou súčasťou už aj v anglikánskej reforme: slová kánonu museli byť povinne vyslovované nahlas, tak ako sa to deje dnes pri eucharistických modlitbách.
Modlitbová knižka bola schválená biskupmi, „aby sa zachovala vnútorná jednota kráľovstva“. Kňazi, ktorí aj naďalej slúžili „starú omšu“, museli počítať s trestami v rozsahu od straty ich príjmov až po ich okamžité zosadenie pri opakovaných slúženiach omší, ba až po doživotné väzenia. Človek musí uznať, že dnes už „tradicionalistických kňazov“ nevrhajú do väzenia.
Tudorovské Anglicko skĺzlo do herézy bez toho, že by to vedelo, lebo prijalo zmenu v domnení, že sa na čele so svojimi pastiermi prispôsobí dejinne daným časovým okolnostiam. Dnes je v nebezpečí celé kresťanstvo, že pôjde tou istou cestou. Uvažovali ste už o tom, že my, ktorí sme dosiahli istý vek, sme vystavení menšiemu nebezpečenstvu ako deti a mladí seminaristi? Tí považujú neoprotestantské pojmy, ktoré sa im vtláčajú do pamäti, za niečo celkom normálne. Lebo boli vychovávaní novými katechizmami, experimentálnou psychológiou a sociológiou a bez najmenšieho náznaku dogmatiky, morálnej teológie, cirkevného práva a cirkevných dejín v novej viere, ktorá nie je pravou vierou. Ako to bude vyzerať s náboženstvom budúcnosti, ak nebudeme klásť odpor?
Ste pokúšaní povedať: „Ale čo tu môžeme robiť? Veď predsa je tu biskup, ktorý hovorí to či ono. Vidíte, veď tento dokument pochádza od komisie pre vyučovanie náboženstva alebo od inej oficiálnej komisie!“
Áno, ale potom vám nezostane iné, ako stratiť vieru. Nemáte však právo takto reagovať. Svätý Pavol nás varoval: „Ale keby sme vám hlásali my alebo aj anjel z neba iné evanjelium, ako sme vám hlásali, nech je prekliaty!“ (Gal 1, 8). To je tajomstvo pravej poslušnosti.