Nástup tvrdej cenzúry v Českej republike

Roman Cardal
29. apríla 2022   Politika Spoločnosť

Pomerne krátko po nástupe novej vlády v Českej republike sa ukázalo, že sa začínajú uplatňovať nové metódy riadenia spoločnosti. V poslednom čase vzbudila osobitnú pozornosť vládna iniciatíva proti šíreniu tzv. dezinformácií. Na webovej stránke Úradu vlády Českej republiky (branmecesko.cz) sa objavila výzva, v ktorej sa doslova píše: „Možno ti nie je príjemné niekoho „udávať“, uvedom si však, že klamstvá vo verejnom priestore sú nebezpečné. Na dezinformáciu upozorni štandardným spôsobom na danej sociálnej sieti a rovnako neváhaj nahlásiť trestné činy Polícii Českej republiky.“

Na tejto výzve je neuveriteľných hneď niekoľko vecí. Po prvé, je hmatateľným dôkazom dekadentnej politickej kultúry jej autorov a propagátorov. Vláda sa ňou obracia na všetkých občanov a nezdráha sa sa im pri tom tykať ako nejakým maloletým šarvancom. Tykanie je však forma oslovenia používaná buď medzi priateľmi a známymi ako výraz ľudskej blízkosti a vzájomného uznania, alebo medzi osobami s výrazne nerovným spoločenským postavením, keď má tento spôsob adresného oslovenia zdôrazniť hlboký odstup medzi komunikujúcimi stranami. V prípade vládnej výzvy prvá možnosť neprichádza do úvahy, pretože pre veľkú väčšinu občanov nie sú vládni úradníci ich známi či dokonca priatelia. Voľbu spomínaného spôsobu oznamovania je preto potrebné interpretovať ako prejav veľkopanského pohŕdania a neúcty, ktorú osoby pôsobiace v najvyššej politickej sfére dávajú obyvateľom Českej republiky otvorene najavo.

Po druhé, vláda sa tým pasuje do roly jediného arbitra pravdivého a mylného videnia sveta a udalostí, ktoré v ňom prebiehajú. To je samo o sebe neprijateľné, pretože držitelia politickej moci nemajú žiadnu osobitnú kvalifikáciu na takéto počínanie. Do svojich funkcií neboli zvolení preto, žeby sa vyznačovali nejakým mimoriadnym náhľadom na komplikované problémy súčasného sveta, ale preto, že sa svojim voličom zdali byť schopní prakticky riešiť niektoré čiastkové problémy, ktoré doliehajú na českých občanov. Od dnešných politikov sa vyžaduje, aby boli odborníkmi predovšetkým vo svojich rezortoch. A ako je známe, skutočný odborník je špecialista, ktorý má kompetencie iba vo veľmi vymedzených oblastiach. Minister financií môže mať síce svoj osobný názor na kvalitu školských osnov a vzdelávacích programov, ale ako ekonomický expert je svojou odbornosťou odsúdený na veľmi povrchnú orientáciu v tejto zložitej problematike. A takýchto problémov, v ktorých sa musí spoliehať na znalosti iných odborníkov je nespočetné množstvo. Rovnaká úvaha platí analogicky pre všetkých súčasných politikov, ktorých myslenie funguje podľa súčasných noriem odbornosti.

Po tretie, táto česká vláda výslovne pobáda občanov, aby šíriteľov klamstiev, lží a dezinformácií nahlasovali polícii. Samozrejme, nejde o nepravdy typu „Zem má tvar hrušky“ alebo „Praha je hlavné mesto Konga“. Ide o otázky, ktoré majú vysokú mravnú dôležitosť. Vieme, že sa týkajú najmä tzv. covidovej pandémie, očkovania a vojny na Ukrajine. V týchto prípadoch je namieste otázka, či je zrejmé, ako sa tieto skutočnosti majú? Toto je absolútne kľúčová otázka, pretože ak máme do činenia s nezrejmými (teda na prvý pohľad neevidentnými) faktmi, celá záležitosť sa veľmi komplikuje. Je jasné, že najdôležitejšie veci a udalosti v ľudskom živote sa ani zďaleka nevyznačujú nejakou zjavnou samozrejmosťou. Je azda nad všetky pochybnosti zrejmé, kto je človek? Je azda nepochybné, že človek je slobodná bytosť? Je každému hneď jasné, či Boh existuje alebo neexistuje? A takýchto problémov je v ľudskom živote množstvo. Jednoducho tu neexistuje nijaká zrejmosť, nijaký očividný dôkaz.

Jednou z veľkých zásluh starogréckych filozofov je, že poukázali na základnú povahu ľudského rozumu. Právom v ňom videli schopnosť odhaľovať to, čo je skryté bezprostrednému pohľadu. Človek je bytosť zrodená na to, aby objavovala a odhaľovala to, čo bez náležitého duševného a morálneho úsilia zostáva ľudskému oku beznádejne zahalené. Niektoré pravdy nemožno prijímať pasívne, pretože každý človek ich musí objaviť a pochopiť sám, pričom ho v tom nikto nemôže zastúpiť. Ako jednotlivec si napríklad nemôžem myslieť, že pomáhať druhým je dobré len preto, že mi to hovorí niekto iný. Musím to pochopiť sám a moja pomoc druhým musí vychádzať z môjho vlastného presvedčenia. To sa nedá dosiahnuť pasívnym prijímaním cudzích názorov, ale hľadaním a nachádzaním. Takto prirodzene funguje ľudské myslenie a snaha tento zákon obchádzať znamená viesť útok na samotnú prirodzenosť ľudskej osoby.

A presne tohto zločinu sa dopúšťa česká vláda na svojich občanoch. Nepripúšťa slobodnú diskusiu, v ktorej jedinej si človek môže utvárať a vytvoriť a obrusovať svoje vlastné názory. Cenzori majú veľmi zvláštnu predstavu o ľudskom myslení, keď sa domnievajú, že „informácia“ je niečo, čo padá do našich myslí ako do nádoby, a keď sa do nej dostane, je myseľ determinovaná na to či ono videnie sveta a udalostí v ňom. Podobne ako počítač, ktorý niekto programuje podľa toho, aký výstup sa od jeho operácií očakáva. V tomto sa zreteľne prejavuje, že naši volení zástupcovia nemajú ani potuchy o tom, kto je mysliaca bytosť. Potvrdzujú to aj tým, že sa na neho obracajú spôsobom „hej ty, udaj každého, kto nehovorí to, čo my“.

Moci na najvyššej úrovni v štáte sa chopili nebezpeční blázni. Každému súdnemu človeku je totiž jasné, že omyl je možný aj pri chápaní vecí, s ktorými máme priamu a bezprostrednú skúsenosť. S veľkým množstvom udalostí, o ktorých nás informujú médiá, však nijakú priamu a bezprostrednú skúsenosť nemáme. Sme odkázaní iba na informácie, ktoré sú myšlienkovými produktmi iných ľudí. Nejde teda o nijaké objektívne fakty, ale len o výstupy (tzv. outputs), ktoré sú poznačené hodnotovou orientáciou ich autorov. Nikto nemá morálnu povinnosť sa s takouto orientáciou stotožniť. Ak je legitímne pochybovať o spoľahlivosti môjho poznávania reality, ktorú bezprostredne vnímam, je ešte legitímnejšie pochybovať o skutočnosti, o ktorej sa dozvedám sprostredkovane, iba na základe informácií. Kto toto neuznáva, je obeťou zvráteného myslenia.

Závažným previnením českej vlády je, že túto zvrátenosť nielenže podporuje, ale pod sankciami zavádza myšlienkový režim, ktorý je znásilnením slobodnej ľudskej bytosti. Karel Kryl kedysi povedal nasledovné slová: „Politikom sa neverí, politikov treba kontrolovať. Človek verí v Boha, verí v prírodu, verí v krásu, verí v myšlienku, ideu. Politikovi sa neverí a kto v neho verí, je idiot!“ Naši politici však chcú, aby sme im verili, aby sme dôverovali ich (nie našej vlastnej) schopnosti rozlíšiť pravdu od omylu. Chcú od nás, aby sme sa správali ako idioti. Myšlienku Karla Kryla možno samozrejme rozvinúť ďalej: kto verí politikom, je mentálne nesvojprávny, médiá podporujú názory politikov pri moci, takže tí, ktorí veria médiám, sú mentálne nesvojprávni.

To, čo robí súčasná česká vláda, má obdobu iba v totalitných pomeroch. Preto sa tým zbavuje všetkej legitimity. Slobodomyseľný a úprimne hľadajúci občan ju nemôže v nijakom prípade považovať za svoju.

***

Portál Christianitas.sk odporúča:

Kniha Plinia Corrêu de Oliveiru Revolúcia a Kontrarevolúcia bola po prvýkrát publikovaná ešte v apríli 1959, a po vyše šesťdesiatich rokoch a mnohých prekladoch do svetových jazykov ju má napokon k dispozícii aj slovenský čitateľ. Uvedená práca vychádza z pevného historického a filozofického predpokladu: z nevyhnutnosti dodržiavať Kristov zákon nielen jednotlivcami, ale aj štátmi a všetkými spoločenskými vrstvami.

V roku 1960 Plinio Corrêa de Oliveira založil Sociedade Brasileira de Defesa de Tradição, Familia e Propriedade (Brazílska spoločnosť pre ochranu tradície, rodiny a vlastníctva) – organizáciu, ktorá sa neskôr rozšírila do mnohých krajín celého sveta pod názvom TFP (Tradition, Family, Property – Tradícia, rodina, vlastníctvo) a inšpirovala v mnohom aj katolíckych aktivistov na Slovensku, ktorí už od roku 2016 obhajujú kresťanské hodnoty.

Publikáciu si možno objednať na adrese: https://www.christianashop.sk/prof–plinio-oliveira-revolucia-a-kontrarevolucia/

***

PDF (formát pre tlač)