Holandský mýtus o Cirkvi budúcnosti
lanuovabq.it
2. mája 2019
Cirkev
Cirkevná kríza
Cirkev v Holandsku draho zaplatila za to, že v šesťdesiatych rokoch minulého storočia nasledovala mýtus o Cirkvi budúcnosti, ktorá sa chcela prispôsobovať svetu. Jej prvým cieľom bolo zrušenie kňazského celibátu. Výsledok? Veľké množstvo kňazov, ktorí z kňazstva odišli a prudký pokles povolaní.
V šesťdesiatych rokoch boli holandskí biskupi nútení diskutovať o celibáte. Diskusia však nepriniesla nič a dá sa povedať, že všetci prehrali. Aj preto Cirkev v Holandsku, ktorá kedysi duchovne i materiálne prosperovala, upadla do bezvýznamnosti. Sám som podrobne študoval celú problematiku okolo rušenia kňazského celibátu. Päťdesiat rokov po udalostiach som uverejnil štúdiu o tom, čo všetko tomu predchádzalo a o lobby, ktorá sa v tomto angažovala, pod titulom: Pastoračná rada provincie Cirkvi v Holandsku (1966-1970) a diecéza Roermond v 60. rokoch (Hertogenbosch 2018).
Lobby za prispôsobovanie Cirkvi svetu
Vplyvní kňazi a médiá navrhovali biskupom, že Cirkev by sa mala prispôsobovať svetu budúcnosti. Mysleli si, že Cirkev by mala byť pripravená pre život v blahobytnej spoločnosti liberálneho charakteru. Toto prispôsobovanie malo vyústiť do zrušenia celibátu. Chceli prispôsobiť vieru, morálku, kňazskú a pastoračnú službu tomu, o čom si mysleli, že by veriaci v budúcnosti boli ešte ochotní akceptovať.
Cirkev budúcnosti mala byť rozumnou a zodpovednou Cirkvou v osvietenej spoločnosti. Kňazi preto stále viac mali byť podobní laikom a mali sa prispôsobiť viere laikov. V dôsledku toho aj ich kázne sa mali prispôsobovať požiadavkám liberálnej spoločnosti blahobytu. Kňazi mali počúvať laikov. To predstavovalo pre Cirkev obmedzenie, pretože sa musela zamerať len na to, čo veriaci boli ochotní akceptovať. Kňazi začali kázať, čo ľudia chceli počuť, a títo ľudia ich za to aj chválili. Mali sa slobodne rozhodovať, či sa oženia, aby mohli zažívať tie isté radosti a starosti ako rodiny. Týmto spôsobom by boli úplne ako ostatní. Kňazi si zobliekli kňazský odev, aby nebol na prekážku ich každodennému vzťahu s laikmi.
História rozpravy
Zrušenie celibátu nebolo na programe II. vatikánskeho koncilu. Holandský misionársky biskup Mons P.P. Koop M.S.C. (1905-1988), ktorý v rokoch 1964-1980 bol biskupom v diecéze Lins v Brazílii, počas koncilu predložil tému zrušenia celibátu. Pápež Pavol VI. (1963-1978) však odmietol o nej diskutovať. V tom ho podporovala veľká väčšina koncilových otcov. Pápež nanovo vysvetlil význam celibátu v encyklike Sacerdotalis caelibatus (24. júna 1967), ktorej záverom bolo, že celibát má veľkú hodnotu a bude zachovaný.
Holandskí biskupi, ktorí sa dali zviesť svojimi poradcami a médiami, však umožnili a podporili kampaň za zrušenie celibátu. Biskupi schválili vykonanie prieskumu medzi kňazmi a seminaristami. Otázky formulované sociológmi boli postavené takým spôsobom, že z neho vyplynulo jednoznačné odmietnutie celibátu. A tento výsledok sa dosiahol. Pomocou médií sa hneď potom začala šíriť myšlienka, že prakticky všetci kňazi sú za zrušenie celibátu. Biskupi boli pod tlakom. Presviedčali ich, že ide o naliehavý problém, ktorý treba rýchlo riešiť, aby sa predišlo ďalším škodám v Cirkvi.
Pastoračná
rada (1966-1970) bola zhromaždením pozostávajúcim z biskupov, kňazov
a laikov založeným za účelom uvádzania do praxe záverov II. vatikánskeho
koncilu v Holandsku. Zrušenie celibátu sa stalo najdôležitejšou otázkou. Prebehlo
hlasovanie, v ktorom návrh na zrušenie celibátu dosiahol absolútnu väčšinu
(viac ako 95%), na ktorú by boli hrdé aj fašistické a komunistické diktatúry.
Arcibiskup Alfrink bol poverený, aby šiel do Ríma a požiadal pápeža Pavla VI. o
zrušenie celibátu. Pápež ho však nechcel prijať, kým kardinál nesľúbi, že
prestane presadzovať zrušenie celibátu.
Dôsledky neúspešnej akcie
„Rozhodnutiu” zrušiť celibát predchádzala účinná a úspešná kampaň Pastoračného inštitútu Holandskej cirkevnej provincie (PINK) a médií. Týmto spôsobom boli biskupi, kňazi a laici pripravovaní prijať názor menšiny, ktorá bola veľmi vplyvná. Nie je možné overiť, či táto menšina čerpala svoje argumenty zo svätého Písma, z Tradície alebo učiteľského úradu Cirkvi. Východiskovým bodom pre ňu boli „znamenia čias“, ako ich ona sama interpretovala.
Aký bol výsledok diskusie o zrušení celibátu? V čase keď prebiehala diskusia o zrušení povinného celibátu v Noordwijkerhout v januári 1970, v Holandsku už 794 kňazov bolo laicizovaných (za obdobie od roku 1960 do konca roku 1969). Hlasovanie Pastoračnej rady, ktorá sa jednoznačne vyjadrila za zrušenie celibátu, vzbudilo veľké nádeje, ktoré prispeli k tomu, že v rokoch 1970 až 1975 ďalších 1012 kňazov opustilo kňazskú službu. Čiže počas pätnástich rokov v Holandsku opustilo kňazskú službu 1806 kňazov! Šikovne vedená mediálna politika, v ktorej priaznivci zrušenia povinného celibátu dostali veľký priestor, zatiaľ čo protivníci takúto možnosť zďaleka nemali, vzbudila u mnohých očakávanie, že zrušenie celibátu v Holandsku i mimo neho je len otázkou času.
V očakávaní zrušenia celibátu začali kňazi nadväzovať známosti s výhľadom na blízke uzavretie manželstva. Keď však to zrušenie neprichádzalo a neskôr bolo zamietnuté, nechceli, alebo ani už nemohli prerušiť tento vzťah. Pritom počas tohto obdobia ich pozornosť bola rozdelená medzi duchovné povinnosti a vzťah s budúcou manželkou.
Nie jediný dôvod, prečo opustiť kňazskú službu
Veľký počet kňazov, ktorí opustili službu, nespôsobila len diskusia o zrušení celibátu. Dôležitú úlohu zohrala aj rastúca neistota týkajúca sa viery v šesťdesiatych rokoch. Mnohí kňazi opustili službu, pretože už neverili, alebo nechceli veriť tomu, čo učila Cirkev, alebo preto, že sa už nechceli stotožňovať s Cirkvou a s jej morálkou. Neraz vo svojich kázňach celé roky relativizovali vieru a morálku, čím napomáhali odchod veriacich z Cirkvi, aby si neskôr sami vyzliekli reverendu a vzdali sa kňazskej služby.
Ďalším prvkom, ktorý v tom zohral úlohu, bola aj strata „riadiacej“ funkcie, o ktorú duchovní v Holandsku prišli. Keď v Holandsku padol svet katolicizmu, kňazi stratili rešpekt, ktorý mali v minulosti. Predovšetkým klesla úloha kňazov v spoločenskom živote. Význam kňaza pre Cirkev a svet sa zmenil a mnohí sa s tým nevedeli zmieriť.
Podporovať kňazské povolania
Na vzbudenie povolaní je potrebné sa veľa modliť a prinášať obety. Nie je pravda, že povolaní ku kňazstvu v latinskej Cirkvi je málo kvôli celibátu a povinnosti prijať vieru, morálku a život, ktoré to so sebou prináša. Je to osobná svätosť veriacich, ktorá vzbudzuje povolania pre službu Cirkvi. V Cirkvi, kde sa viera vážne žije, kňazi nebudú chýbať.
Kto začína diskusiu o zrušení celibátu, musí si byť vedomý, že Cirkev so ženatými kňazmi už nebude rovnakou katolíckou Cirkvou, akou bola dvadsať storočí. Ženatí kňazi sú v prvom rade zodpovední za svoje rodiny a potom za ohlasovanie viery a Cirkvi. V Cirkvi bez celibátu by nikto zodpovednosť za Cirkev nepovažoval za najdôležitejšiu vec svojho života. Bola by to iná Cirkev.
Dr. P.W.F.M. Hamans (1951-) vyučuje cirkevné dejiny v Rolducovom seminári diecézy Roermond, v seminári Sint-Willibrordov diecézy Haarlem-Amsterdam a na Teologickom ústave Rolduc, pre laikov a budúcich stálych diakonov.
Zdroj: lanuovabq.it/it/lolanda-ha-pagato-caro-il-mito-della-chiesa-del-futuro
