V čom je sila a slabosť nášho konzervativizmu

Bez našich podporovateľov by tento článok nevznikol. Viac ako dve tretiny našich darcov nás podporujú pravidelne.

>>PRIDAJTE SA AJ VY.<<

Slovenský konzervativizmus je historický, náboženský a národný. Spisovatelia, básnici ho neinšpirovali, naopak, inšpirovali sa ním. Slováci boli vo svojich dejinách malý národ, ktorý sa vo väčšej miere nepodieľal na riadení a preberaní zodpovednosti v krajine. Žili svojím pospolitým, väčšinou agrárnym životom. Slovenskom prechádzali všetky politické a náboženské búrky starého kontinentu, Slováci boli do nich vťahovaní, ale boli to pohyby, o ktorých sa rozhodovalo vždy vonku, mimo spoločenského vedomia Slovenska.

K prvému kultúrnemu sebauvedomeniu v novodobých dejinách Slovákov dochádza na prelome 18. a 19. storočia vďaka katolíckemu obrodeneckému prúdu pod vedením kňaza Antona Bernoláka. Zásluhou bernolákovcov došlo k uzákoneniu slovenčiny ako národného spisovného jazyka a k prvým literárnym dielam v tomto jazyku. K vzniku moderného slovenského národa dochádza v 19. storočí vďaka generácii evanjelických buditeľov pod vedením Ľudovíta Štúra.

Z ich podnetu dochádza v roku 1843 k dohode medzi evanjelikmi a katolíkmi na uzákonení slovenského jazyka na báze stredoslovenského nárečia, čo následne prinieslo rozmach slovenskej spisby, kultúry i politiky.

Následne dochádza v Uhorsku zo strany Budapešti k násilnej maďarizácii, keď sa všetok zápas na Slovensku sústredil na prežitie slovenského jazyka a slovenských inštitúcií. Potom v roku 1918 prichádza ako záchrana Československá republika, v ktorej ale zanedlho dochádza k presadzovaniu idey československého národa so všetkými jazykovými, kultúrnymi a náboženskými dôsledkami.

Dvadsať rokov sa politická scéna menila na zápas o uznanie slovenskej autonómie a na katolíckom poli a udržanie vernosti Rímu. Potom v roku 1939 prichádza k vzniku samostatnej Slovenskej republiky s dominantnosťou katolíckej cirkvi, ktorej koniec bol tragický, s dôsledkami, ktoré trvajú dodnes. A nakoniec 40-ročné obdobie komunizmu, mocensky pod nadvládou Moskvy, politicky pod tlakom Prahy a pre katolíkov týchto štyridsať rokov znamenalo znovu zápasiť o vernosť Rímu. 1. januára 1993 vznikla Slovenská republika a my až dnes môžeme s odstupom a nezaťažene hovoriť, kto sme a akí sme.

Stáročiami sa teda do vedomia a mentality Slovákov ukladala nedôvera voči cudzej moci, ktorá ovplyvňovala dianie na Slovensku. Najprv to bola Budapešť, potom Praha, potom Moskva, komunisti a znovu Praha. Ruka v ruke s týmto ide potom zbavovanie sa zodpovednosti za veci verejné. Ľudovít Štúr v roku 1845 písal o slovenskej nedvižnosti nad rámec rodiny a obce a potrebe rovnováhy medzi pospolitosťou a jednotlivosťou a dodal: „Bude sa musieť vynaložiť obrovská práca a uplynie veľmi dlhý čas, kým k tomuto vzájomnému vyrovnaniu príde.“ Odvtedy uplynulo vyše 170 rokov a v tejto veci sa veľa nezmenilo. Starosť o rodinu a obec sa možno rozšírila o región, ale štát je stále v očiach občanov niečo vzdialené.

Takáto mentalita volala na Slovensku vždy po vodcoch, ktorí budú za nás riešiť problémy a ochránia nás pred nepriateľom. V tom duchu sa niesol aj ich jazyk a reč. Od vzniku Československa v roku 1918 pred nami defilujú postavy politických vodcov, ktorí tvorili slovenské dejiny: Andrej Hlinka, ktorý stál na čele slovenského politického diania vyše 30 rokov, Jozef Tiso, ktorý bol slovenským prezidentom počas vojny, komunista Gustáv Husák, ktorý stál na čele Československa 20 rokov, a Vladimír Mečiar, ktorý stál pri zrode Slovenskej republiky v roku 1993. S výnimkou Andreja Hlinku, ktorý zomrel v roku 1938, všetky tieto vodcovské príbehy sa skončili zle. Na vrchole politického pôsobenia títo ľudia nezvládli svoju moc a ich príbehy zostanú už večnou témou sporov.

Prezident Jozef Tiso vyznamenáva nemeckých vojakov po potlačení Povstania. Foto: archív

Už bolo povedané, že slovenský konzervativizmus sa zakladá rovnako na náboženstve, osobitne na väčšinovom katolíckom náboženstve. Príbeh slovenského katolicizmu bol súčasťou historických procesov a jeho postoje záležali často na podmienkach, v ktorých sa práve nachádzal.

Za Uhorska sa katolicizmu v zásade darilo a možno aj preto v prelomovom roku 1918 v prvej línii zápasu o vznik Československa vidíme väčšinou evanjelikov. Prvá republika s heslom prezidenta Masaryka „Rím musí byt súdený a odsúdený“ zmobilizovala slovenských katolíkov a v tomto kontexte zohral kľúčovú rolu pri obrane vernosti Rímu už spomínaný Andrej Hlinka. Počas vojnovej Slovenskej republiky mal na Slovensku katolicizmus dominantnú pozíciu. Prezident bol kňaz, vládnuca Hlinkova ľudová strana bola v rukách katolíkov. Židovské deportácie a spojenectvo s Hitlerom až do konca vojny robia akúkoľvek diskusiu o tomto období slovenských dejín takmer nemožnou.

V období komunizmu bol katolicizmus vystavený najväčším útokom spojeným so snahou odtrhnúť cirkev od Ríma. Katolicizmus tento zápas ustál. Ubránila ho vernosť kňazov, biskupov a veľkej masy veriacich viere a pápežovi. Bezhraničná vernosť Rímu dáva síce miestnej cirkvi silu i sebavedomie, na druhej strane bráni vyrásť duchovnej elite, ktorá je pripravená reflektovať aktuálne problémy doby. Sebavedomie týchto vlastníkov pravdy je potom blízko k intolerancii a istému druhu primitivizmu, ktorý je, žiaľ, v slovenskom katolicizme stále prítomný.

Slovenský konzervativizmus – národný alebo náboženský, pokiaľ sú pri moci – dopadne obyčajne zle, nenaučil sa v dejinách vládnuť. Pokiaľ ho ale niekto chce potláčať alebo vymazať, je neporaziteľný. Slovenský katolicizmus ako spoločenská a politická sila sa vyčerpal v období vojnovej Slovenskej republiky. Slovenskí evanjelici sa politicky a spoločensky vyčerpali počas komunizmu.

Až do prvej polovice 20. storočia hrali tieto dve náboženstvá rozhodujúcu úlohu pri obrane národných a náboženských práv Slovákov. Po druhej svetovej vojne vstupuje na slovenskú politickú scénu sekularizmus a všetky zásadné úspechy dosiahli Slováci v spolupráci týchto dvoch svetov. Voľby 1946, v ktorých boli komunisti na Slovensku totálne porazení, november 1989, keď komunizmus v Československu definitívne padol, a rok 1998, keď sa vďaka kresťanským a sekulárnym politickým silám podarilo vrátiť Slovensko na trajektóriu demokratických štátov v Európe, sú toho dôkazom.

Stretnutie prezidenta Havla s biskupom Korcom 4. júna na hrade v Nitre. Foto: Drahotín Šulla/TASR

V roku 1948, keď sa komunisti dostali v Československu k moci, boli omámení mocou. Videli pred sebou éru svojej vlády, ktorá sa nikdy neskončí. Po štyridsiatich rokoch sa ich moc zrútila ako domček z karát. V roku 1989, keď v Európe padol komunizmus, Francis Fukuyama predstavil svoju knihu: Koniec dejín a posledný človek, v ktorej filozoficky zdôvodnil historické víťazstvo liberálnej demokracie. 30 rokov od pádu komunizmu vidíme, že toto historické víťazstvo sa v Európe začína chvieť.

Slovensko s istým oneskorením začína až dnes prepadať eufórii tohto historického víťazstva. Pokiaľ predstavitelia týchto smerov nezoberú do úvahy slovenský historický, národný a náboženský konzervativizmus, narazia na neprekonateľný múr. Liberálna demokracia bez bázne k historickej skúsenosti nemá na Slovensku nádej na trvalý úspech.

Slováci majú schopnosť a šťastie, že často, po dlhých rokoch politickej, spoločenskej i náboženskej stagnácie, sa vždy zrodilo zoskupenie ľudí, ktorí sa vzopreli tejto apatii a nasmerovali krajinu tak, že prežila nakoniec všetky historické hrozby a poblúdenia. Je to súčasť ich pamäti, ich historického, národného i náboženského konzervativizmu.

Ak sa slovenský konzervativizmus otvorí pre spoluprácu so sekulárnym svetom, bez toho, aby stratil svoju identitu, bude požehnaním pre Slovensko i okolitý svet. Slovenský konzervativizmus otvorený pre konfrontáciu so sekulárnym svetom doma i v okolitom svete tvorí syntézu slovenských dejín.

Text bol písaný pre poľský týždenný builletin časopisu Teologia Polityczna, ktoré bolo venované Slovensku. Poľské znenie je dostupné tu.