Je tu nuda, v politike nám chýbajú výrazní konzervatívni štyridsiatnici

Dosiaľ sme hovorili najmä o tom, čo ste si pôvodne želali, aby bolo súčasťou rezolúcie, ale napokon sa tam nedostalo. Otázka znie, či takáto nezáväzná a deklaratívna rezolúcia má iný zmysel než symbolický.

O jej zmysle som presvedčený. Deklaratívna rezolúcia je štandardným nástrojom parlamentnej politiky, upozorňuje na problém a dostáva ho do povedomia verejnosti. To všetko pomáha budovať politický tlak, ostatné môže nasledovať.

Rezolúciou sme totiž získali dôležitý dokument, na ktorý sa už bude dať odvolávať. Ide o prvý krok, už len to, že došlo v tejto téme k jednote naprieč celým spektrom, nie je vzhľadom na súčasnú politickú situáciu vôbec tak málo. Aj v mnohých iných krajinách bolo prijatie takejto parlamentnej deklarácie štartérom, po ktorom prišli ďalšie kroky v exekutíve.

Hybným motívom tejto rezolúcie bola téma pomoci prenasledovaným kresťanom, v rezolúcii však používate univerzálnejší jazyk, zahŕňate tam aj prenasledovaných jezídov či moslimov. Napísali ste to tak preto, aby ste nečelili výčitke diskriminácie?

O prenasledovaných kresťanoch sa zmieňujeme už v názve, to je napokon hlavné posolstvo. Je normálne, že ako krajina s našimi skúsenosťami pripomíname osobitne globálny problém prenasledovania kresťanov.

Chceli sme však, aby tá rezolúcia obstála aj po formálnej stránke, preto používa často pojem slobody viery a náboženstva. Aj z dôvodovej správy je zrejmé, že sme nepodľahli žiadnemu tlaku nejakej politickej korektnosti.

To ani nie je mojou výčitkou, kombinácia špecifického aj univerzálneho jazyka tejto rezolúcie je v poriadku. Niektoré pasáže sa však z tohto dôvodu asi príliš nepáčili napríklad poslancom z ĽSNS.

Je pravdou, že tento typ kritiky zaznel. Toho času už exposlanec Milan Mazurek sa nás pýtal, či týmto uznesením chránime moslimov.

Čo ste odpovedali?

Že chceme chrániť predovšetkým kresťanov, keďže tí sú najviac prenasledovaní, ale ak je ohrozená viera kohokoľvek vrátane moslimov, v takom prípade stojíme za prenasledovanými moslimami. Na istý odpor sme tam narazili, ale ten bol pre nás skôr dobrým vysvedčením.

Povedali ste, že kresťania sú najviac prenasledovaným náboženstvom na svete, viete to číselne podoprieť?

Keď som túto vetu počúval na konferenciách tohto typu, najskôr sa mi to zdalo pomerne triviálne, veď je kresťanov vo svete najviac, je vcelku neprekvapivé, že prenasledovaním sú postihnutí viac než príslušníci iných náboženstiev.

O prenasledovaných kresťanoch sa zmieňujeme už v názve, to je napokon hlavné posolstvo. Je normálne, že ako krajina s našimi skúsenosťami pripomíname osobitne globálny problém prenasledovania kresťanov.Zdieľať

Rôzne štúdie ukazujú, že ak sa porušuje sloboda viery a náboženstva, až v 70 percentách sa to týka kresťanov. Lenže ešte väčším problémom sú trendy, ako sa v poslednej dekáde zhoršilo prenasledovanie kresťanov rôznych denominácií.

Zrejme myslíte najmä na situáciu na Blízkom východe, teda na dôsledky vojny v Iraku a následného vzostupu ISIS.

Áno, ale problémy narastajú aj pre kresťanov v Pakistane či Indii, kde sa čoraz viac presadzuje agresívna podoba nacionalistického hinduizmu.

Samozrejme, skutočnou katastrofou je situácia na Blízkom východe, kde kresťanské komunity, ktoré tam žili stáročia a pomáhali zachovávať stabilitu tohto prostredia, prišli o desiatky percent svojich príslušníkov. V Sýrii klesol počet kresťanov z 1,7 milióna na 450-tisíc, v Iraku z 1,5 milióna na asi 120-tisíc.

Tieto straty sa ani nedajú vyčísliť, je to kultúrna strata pre región aj pre svet. Preto je dôležité hovoriť práve o kresťanoch.

Keď na Slovensku rozpoviete príbeh o utrpení kresťanov na Blízkom východe v dôsledku vojen či rozmachu radikálneho islamizmu, drvivá väčšina si to vypočuje s porozumením. Ale ako zdôvodníte Slovákom, malému národu uprostred Európy, ktorý je zahľadený najmä do vlastných problémov, aby brali pomoc prenasledovaným kresťanom kdesi na Blízkom východe ako novú slovenskú misiu?

Sú na to dva hlbšie dôvody. Iste, máme vlastné problémy, najmä v oblasti spravodlivosti, ale znakom zrelej krajiny v medzinárodnom spoločenstve je trúfnuť si povedať, že aj téma, ktorá je vzdialená tisíce kilometrov od nás, sa nás akosi bytostne dotýka.

Sme geograficky aj demograficky malou krajinou, na tom nič nezmeníme, ale môžeme zmeniť to, aby jej duch presahoval dané hranice. Prečo by Slováci nemohli byť v Európe známi tým, ako vedia vo svete pomáhať konkrétnym skupinám?

Máme na to ešte špeciálny dôvod, keďže sami máme skúsenosti s potlačovaním náboženskej slobody. Ja osobne som z prostredia, kde som vyrastal na príbehoch, ako sa žilo v podzemnej cirkvi, stále tu žije kritická masa ľudí, ktorých tie príbehy z komunizmu osobne alebo sprostredkovane zasiahli. Je tu ešte ďalší bolestný príbeh, tragické deportácie 70-tisíc našich židov, ktoré boli zdôvodňované v extrémnych prípadoch aj nábožensky.

Prečo by Slováci nemohli byť v Európe známi tým, ako vedia vo svete pomáhať konkrétnym skupinám?Zdieľať

Na Slovensku sa teda pre vieru pretrpelo veľa, preto by sme práve teraz, keď sa nám žije dobre, mali vedieť pomáhať iným.

No aj v dôvodovej správe prijatej rezolúcie je napísaná jedna zahanbujúca veta, že Slovensko v tomto smere výrazne zaostáva, a to  nielen za mnohými západoeurópskymi štátmi EÚ, ale i za krajinami V4.

Nie je to tak, že by sme nič nerobili. Napríklad minister zahraničia Miroslav Lajčák sa v júli zúčastnil na veľkej konferencii o náboženskej slobode vo Washingtone, kde Donald Trump s Mikeom Pompeom vyhlásili, že USA vytvoria alianciu krajín západného sveta, ktorá sa bude v pomoci prenasledovaným pre vieru angažovať vo veľkom meradle. Je fajn, že sme boli pri tom.

Skúste to naše zaostávanie vyčísliť.

Keď porovnávame, kto koľko peňazí vyčlenil prenasledovaným kresťanom na Blízkom východe, naozaj nie sme na tom dobre. V Maďarsku za posledné roky minuli 25-30 miliónov eur, Nemci v posledných piatich rokoch dokonca až jednu miliardu eur pre rôzne náboženské komunity. Tá škála veľmi kolíše, ale rôzne krajiny prispievajú relevantnými sumami.

… kým u nás sa za toto obdobie bavíme maximálne o stovkách tisíc eur...

... áno, pritom platí, že Slovenská katolícka charita či Vysoká škola svätej Alžbety úspešne realizovali niektoré granty, ale súčasne sú v šuplíku projekty, ktoré by sa mohli rýchlo rozbehnúť. Ako som už povedal, veľmi chýba práve človek s autoritou, ktorému by bola táto agenda zverená.

V Poľsku majú na to ministra, v Maďarsku štátneho tajomníka, v Nemecku vládneho komisára. Aj krajiny ako Dánsko, ktoré je pre nás symbolom politickej korektnosti, sú v tom oveľa aktívnejšie, Dáni sa neboja otvorene hovoriť o téme ochrany náboženskej slobody a uskutočňovať aj nákladné aktivity, prečo sa teda stále ostýchame my?

Od strednej školy ste študovali vo Veľkej Británii, ďalej ste boli študentom na Cambridge a Oxforde, minulé leto ste sa vrátili na Slovensko so záujmom o verejné angažovanie. Keby ste boli mladým liberálom s touto genézou, asi by ste radostne zakotvili v Progresívnom Slovensku. Ako ste si tu po návrate pripadali ako mladý konzervatívec?

Priznám sa, svojim progresívne mysliacim kamarátom ticho závidím. Musí byť radosť pracovať pre Matúša Valla alebo pre Zuzanu Čaputovú, teda pre šikovných, schopných ľudí strednej generácie, ktorým to ide, vedeli spraviť dobré kampane a získali významné pozície s veľkou zodpovednosťou.

Problém je v tom, že u nás teraz chýba výrazná stredná generácia konzervatívnych politikov. V tomto zmysle je to naozaj nuda. Na druhej strane, v prostredí vzdelávacích inštitútov tu táto silná generácia je, mám na mysli ľudí ako Martin Luterán z Kolégia Antona Neuwirtha alebo Juraj Šúst zo Spoločenstva Ladislava Hanusa. A takisto sa mi páči práca, ktorú robíte v Postoji.

Teda schopní štyridsiatnici tu sú, len nemajú výtlak priamo v politike.

Vy ste sa tu po návrate obzerali a zakotvili ste najskôr v prostredí OĽaNO, prečo práve tam?

V politike to funguje tak, že pracujete s ľuďmi, ktorých poznáte a ktorým dôverujete. Zhodou okolností som sa v prostredí Kolégia zoznámil s ľuďmi z okolia OĽaNO, takže tak som sa dostal do ich analytického tímu. Teda ma to tam pritiahlo ľudsky.

Momentálne ste asistentom poslankyne Verešovej, ktorá z OĽaNO odišla a rozhoduje sa, ako ďalej. Aj jej hľadanie hovorí o súčasnej biede konzervatívnej politiky, ktorá je slabá a roztrieštená, mimoparlamentné KDH sa usiluje udržať pri živote, pričom čelí odchodom aj príchodom, z OĽaNO odišli ľudia ako Remišová, Škripek, Verešová. Konzervatívci sa tu teda existenčne trápia, ale keďže vy sa asi na krajinu ešte stále pozeráte aj s luxusom istého britského nadhľadu, viete o slovenskej konzervatívnej politike povedať aj niečo pozitívne?

O chýbajúcich silných štyridsiatnikoch v politike som hovoril, odpoviem tak tým, čo pokladám za duchovný základ. Na Slovensku ma neprestáva fascinovať, koľko ľudí chodí na omše aj cez týždeň a že veriaci tu stoja na spovede často v radoch. Niečo podobné je v Poľsku, v regiónoch USA, ale na západ od nás už takúto masu živej viery nenájdeme.

Sami si to už ani neuvedomujeme, ale šokuje to akúkoľvek zahraničnú návštevu. Pred časom mi jedna dominikánska sestrička z Cambridgeu povedala, že ešte nikdy nevidela v bežný deň v kostole pokope toľko mladých ľudí ako na jednej bratislavskej omši.

Vraveli ste, že ako liberál by ste s nadšením pracovali pre Valla či Čaputovú, mnohí konzervatívci však majú práve z tejto progresívnej vlny veľké obavy. Vy ich nemáte?

Z tej vlny nie som vystrašený. Aj keby sa celková atmosféra voči kresťanom zhoršila a aj keby sme čelili ešte väčšiemu pohŕdaniu v politickej či spoločenskej diskusii než dosiaľ, som presvedčený, že kresťania by mali byť vybavení predovšetkým akýmsi vnútorným a radostným pokojom.

Na Slovensku ma neprestáva fascinovať, koľko ľudí chodí na omše aj cez týždeň a že veriaci tu stoja na spovede často v radoch.Zdieľať

Predsa veríme, že ten ústredný zápas je vyhratý, preto až tak nezáleží, či sme na víťaznej strane dejín, ale či sme na správnej strane dejín spásy.

Ale iste, nejaké obavy mám, no beriem to tak, že ak tu bude pre kresťanov aj nepríjemnejšie prostredie, stále sa to nedá porovnávať s tým, čo tu bolo za komunizmu alebo s tým, čo zažívajú kresťania na Blízkom východe.

Hovoríte o nepríjemnejšom prostredí pre kresťanov, ako si ho predstavujete?

Bude to niečo celkom iné, než poznali predošlé generácie kresťanov z čias komunizmu. Ten nesúlad medzi životom viery a tlakom kultúry, ktorou sme obklopení, je nenápadnejší a subtílnejší.

Mladí konzervatívni ľudia sa často samých seba pýtajú, či napíšu alebo nenapíšu na sociálnej sieti status s vlastným vyhranenejším názorom. Autor môjho obľúbeného podcastu Pints with Aquinas americký komentátor Matt Fradd si nedávno spytoval svedomie, že sa na svojom facebooku kriticky neozval, keď americký Najvyšší súd schválil právo osôb rovnakého pohlavia na uzavretie manželstva.

Mnohí z nás tomu v prostredí sociálnych sieťach podprahovo čelia. Vedia, že keď dajú najavo, čo si myslia, zožnú od liberálnych kamarátov kritiku či výsmech alebo sa niekoho dotknú, respektíve si budú musieť hájiť svoju identitu, skrátka že s tým budú nepopulárni.

Takže sa neobávate vonkajšieho utláčania kresťanov, ale skôr akejsi rastúcej autocenzúry, ktorou sa pod vplyvom dominantnej kultúry vytláčajú na okraj?

Je to také sebazátvorkovanie. Z kultúry prijímame veľa vecí, ktoré ubližujú našej viere, ten prúd je veľmi silný a vôbec nie je jednoduché mu odolávať. Rád diskutujem s liberálmi o progresívnej ideológii, ktorú považujem za nesprávnu, už v jej nazeraní na podstatu človeka a na to, čo je pre neho dobré.

Mladí konzervatívni ľudia vedia, že keď dajú najavo, čo si myslia, zožnú od liberálnych kamarátov kritiku či výsmech alebo sa niekoho dotknú, respektíve si budú musieť hájiť svoju identitu, skrátka že s tým budú nepopulárni.Zdieľať

Ale vzhľadom na nastavenie súčasnej kultúry nie je vôbec ľahké o týchto témach debatovať tak, aby vás najmä tí menej milosrdní liberáli nevyhlásili za katolibancov a bigoťákov. Naším problémom je, že i my často argumentujeme silácky a nie sme pripravení presvedčivo argumentovať.

Stále však máme veľkú výhodu, pretože kým na Západe sú autentickí konzervatívci často vytlačení zo serióznej verejnej debaty, u nás to ešte tak nie je, konzervatívci tu majú stále priestor. Skôr je problémom, že ideová debata je u nás pomerne chudobná.

Ďalším problémom je, že prostredie, ktoré kedysi reprezentovalo najmä KDH, dnes iste aj vplyvom tej chýbajúcej generácie štyridsiatnikov je roztrieštené aj programovo slabé. Ako si o pár mesiacov vyriešite svoju volebnú dilemu?

Nepovažujem za tragédiu, že sú kresťania v politike roztrúsení, skôr je škoda, že kresťanskí konzervatívci nemajú väčší politický výtlak.

Tieto voľby to asi ešte nevyriešia, ale predpokladám, že vonkajšie okolnosti toto prostredie donútia k zjednocovaniu a hľadaniu väčšej sily. Najmä ak si ochutnáme, čo znamená progresivizmus naživo, keď sa isté pohŕdanie našimi hodnotami nebude šíriť len z novinových tituliek, ale bude ho cítiť o dosť silnejšie aj v parlamente a celom verejnom priestore.

František Mikloško nedávno napísal, že katolíci na Slovensku nedokážu síce vládnuť, ale zároveň sú neporaziteľní. Verím, že keď tlak zosilnie, konzervatívci sa zomknú.