Prvá svetová vojna – samovražda Európy

Roberto de Mattei
19. júla 2022   História

Cieľom Veľkej vojny bolo v nadväznosti na Veľkú francúzsku revolúciu za každú cenu zlikvidovať Rakúsko-Uhorsko (poslednú katolícku monarchiu v Európe, dedičku Svätej ríše rímskej).

V dejinách konfliktov, ktoré vždy sprevádzali ľudské udalosti, zaujíma I. svetová vojna ústredné miesto nielen pre svoj celoplanetárny rozsah a desivý počet obetí, približne deväť miliónov, ale predovšetkým pre novosť a intenzitu nenávisti medzi národmi, ktorá sa nahromadila v zákopoch súperiacich krajín. Francúzsky historik Jean de Viguerie (Les deux patries. Essai historique sur l’idée de patrie en France, Paris 1998) ukazuje, ako tradičnú doktrínu „spravodlivej vojny“, ktorá mala obranný charakter, nahradila v rokoch 1914 – 1918 nová koncepcia vojny – útočná, totálna, neúprosná –, ktorá mala svoje korene vo Francúzskej revolúcii. Prvá svetová vojna bola v tomto zmysle pokračovaním výzvy do zbrane z 11. júla 1792, keď Národné zhromaždenie vyhlásilo „Vlasť v nebezpečenstve“.

Práve vo Francúzskej revolúcii sa zrodilo heslo „vyhladiť nepriateľa“, vnútorného aj vonkajšieho, ako v prípade „pekelných kolón“, ktoré v rokoch 1793 – 1794 povraždili povstalcov z Vendée. Tradičný pojem „vlasti“, zakorenený v konkrétnom mieste a presnej historickej pamäti, bol v 18. storočí prekrytý novým pojmom, spojeným s myšlienkou ľudských práv. Filozofická „vlasť“ osvietenstva je zbožštená do tej miery, že sa stáva Molochom, ktorý povoľuje akúkoľvek obeť.

Ideologickú kontinuitu medzi I. svetovou vojnou a Francúzskou revolúciou teoreticky zdôvodňovali intervencionisti, ktorí konflikt prezentovali ako revolúciu zameranú na nastolenie „univerzálnej demokracie“ v Európe. Veľká vojna bola podľa ďalšieho významného historika, Maďara Françoisa Fejtöa, masovým ideologickým konfliktom, ktorého cieľom bolo „republikanizovať a dekatolizovať Európu“ a národne a medzinárodne dovŕšiť prerušené dielo Francúzskej revolúcie (Requiem za mŕtvu ríšu. Rozpad rakúsko-uhorského sveta, tr. it. Mondadori, Miláno 1994, s. 316–333).

Rakúsko-Uhorsko, z ktorého stále vyžarovala žiara stredovekej Svätej ríše rímskej (národa nemeckého), predstavovalo hlavnú prekážku pokroku ľudstva. Fejtö zdôrazňuje, že cieľom úzkeho kruhu politikov spojených so slobodomurárstvom bolo zničením Rakúskej ríše „vykoreniť z Európy posledné zvyšky klerikalizmu a monarchizmu“. Vychádzajúc z týchto ideologických zdrojov, revolučný intervencionizmus považoval vojnu za naplnenie modernity alebo za poslednú fázu kultúrneho procesu, ktorý definitívne zbaví Európu posledných zvyškov tmárstva.

Výsledkom vojny v rokoch 1914–18 bola v skutočnosti „republikanizácia“ Európy. Anglický historik, autor ďalšieho významného diela o tomto konflikte, pripomína, že v predvečer vojny potomkovia a ďalší príbuzní kráľovnej Viktórie sedeli na trónoch nielen Veľkej Británie a Írska, ale aj Rakúsko-Uhorska, Ruska, Nemecka, Belgicka, Rumunska, Grécka a Bulharska. V Európe už boli republikami iba Švajčiarsko, Francúzsko a Portugalsko. „Napriek imperiálnej rivalite predvojnovej diplomacie zostali osobné vzťahy medzi samotnými monarchami srdečné, dokonca priateľské: korešpondencia medzi „Georgeom“, „Willym“ a „Nickym“ svedčí o pretrvávajúcej existencii kozmopolitnej a polyglotskej kráľovskej elity s určitým zmyslom pre spoločný záujem,“ (Umlčaná pravda. Prvá svetová vojna: Najväčší omyl moderných dejín, prekl. Milan 2002, s. 559).

Na povojnovej mape Európy vznikli republiky v Rusku, Nemecku, Rakúsku, Maďarsku, Československu, Poľsku a troch pobaltských štátoch, ako aj v Bielorusku, západnej Ukrajine, Gruzínsku, Arménsku a Azerbajdžane (v rokoch 1919 až 1921 boli násilne začlenené do Zväzu sovietskych socialistických republík).

Parížske zmluvy z rokov 1919 – 1920 predstavovali, ako poznamenáva François Furet, „viac ako európsky mier, európsku revolúciu“ (Il passato di un illusione. L’idea communista nel XX secolo, tr. it. Mondadori, Miláno 1995, s. 70), čo narušilo rovnováhu, na ktorej sa Európa držala od Viedenského kongresu. Rakúskeho kancelára Metternicha ako tvorcu novej medzinárodnej rovnováhy vystriedal americký prezident Woodrow Wilson, ktorý sa predstavil ako prorok novej éry, v ktorej slobodné národy v mene zásady „sebaurčenia národov“ konečne nájdu cestu k pokroku, spravodlivosti a mieru. Absolútne právo národov vytvoriť si nezávislé štáty, ktoré prvýkrát vyhlásila Francúzska revolúcia, sa tak stalo právnym princípom a najvyšším pravidlom medzinárodnej politiky.

***

Poznámka redakcie:

Massimo de Leonardis v článku s názvom Európa 1914. Od hrdej citadely k zničenej hovorí o katastrofálnych dôsledkoch I. svetovej vojny:

V roku 1914 bola Európa „hrdou citadelou“ na vrchole svetovej moci: kontrolovala 60 percent území, 65 percent obyvateľov, 57 percent výroby ocele, 57 percent obchodu. Bola si vedomá svojej civilizačnej misie, ktorej dôležitou súčasťou bola práca katolíckych misií, podporovaná aj sekulárnymi vládami, ako bola francúzska, aj keď len kvôli prestíži a politickému vplyvu, a bola na ňu hrdá. To všetko zničila „samovražda Európy“, ako sa Veľká vojna právom nazýva.

Príčinou krízy bol atentát, ktorý 28. júna 1914 v Sarajeve spáchal bosniansky revolucionár Gavrilo Princip, ktorého ruka bola vyzbrojená srbskými vládnymi kruhmi, na arcivojvodu Františka Ferdinanda d’Este, následníka rakúsko-uhorského trónu, horlivého katolíka a protimasarykovca, stúpenca projektu reorganizácie impéria, ktorý mal upevniť lojalitu Slovanov voči trónu a pristrihnúť Srbsku krídla. Viedeň poslala 23. júla Belehradu ultimátum, v ktorom žiadala prísne vyšetrovanie a potrestanie vinníkov. Tým sa spustil diplomatický a vojenský mechanizmus, ktorý za niečo viac ako desať dní uvrhol veľkú časť Európy do vojny. (…)

Je jasné, že I. svetová vojna vypukla z klasických mocensko-politických dôvodov. Ideologická smernica, ktorá bola drahá medzinárodnému slobodomurárstvu, sa však skrývala: výsledkom konfliktu mala byť predovšetkým „republikanizácia“ Európy a predovšetkým zvrhnutie jedinej katolíckej veľmoci, habsburskej ríše.

Krátko nato Nemecko prijalo cynické a krátkozraké rozhodnutie vyslať Lenina do Ruska s cieľom vytiahnuť ho z vojny, v ktorej chcela buržoázna vláda zrodená z februárovej revolúcie pokračovať. Rusko sa z konfliktu stiahlo, ale boli položené základy pre vznik prvého komunistického štátu. V tom istom roku vstúpili Spojené štáty do vojny na strane dohodových mocností (Ententy) s programom rozvracania tradičného medzinárodného poriadku a nepriateľstva voči monarchiám. Aj v roku 1917, ktorý bol skutočne kľúčovým rokom vojny, položila alebo dokončila Ententa základy stále neriešiteľného problému Blízkeho východu, keď rozdelila túto oblasť na zóny vplyvu a zároveň podnietila arabské povstanie na jednej strane a sľúbila Židom „národný domov“ na strane druhej.

***

Portál Christianitas.sk odporúča:

Taliansky historik a profesor, Roberto de Mattei prináša v knihe Druhý vatikánsky koncil. Doposiaľ nenapísané dejiny (slov. vydanie – Nadácia Slovakia Christiana), ucelený pohľad na udalosť, ktorá zásadným spôsobom ovplyvnila život v katolíckej Cirkvi v druhej polovici 20. storočia a nemalou mierou naň vplýva i dnes.

Záujemcovia si môžu túto vysokohodnotnú knihu objednať na adrese: https://www.christianashop.sk/druhy-vatikansky-koncil-doposial-nenapisane-dejiny/

***

PDF (formát pre tlač)