Cirkevný analytik De Mattei: Na kolenách po 500 rokoch

Rím 2. novembra 2016 (HSP/cr/Foto: TASR/AP-L’Osservatore Romano)

Píšem to s hlbokou bolesťou. Zdá sa, že 31. októbra tohto roku vo švédskom Lunde počas ekumenického stretnutia pápeža Františka s predstaviteľmi Svetovej luteránskej federácie vykvitlo nové náboženstvo. Náboženstvo, u ktorého sú jasné východiskové body, ale cieľ ostáva nejasný a znepokojujúci. 

Slogan, ktorý opakovane zaznieval v katedrále v Lund, hovorí o nevyhnutnosti “spoločnej cesty”, ktorá privedie katolíkov a luteránov “od konfliktu ku spoločenstvu”. Pápež František ale aj pastor Martin Junge, sekretár Luteránskej federácie, sa vo svojich kázniach odvolávali na evanjeliové podobenstvo o viniči a ratolestiach. Katolíci a luteráni sú “suché konáre” na tom istom strome, ktorý neprináša ovocie kvôli separácii v roku 1517. Ale nikto nevie, aké by malo byť to ovocie. To, čo majú teraz katolíci a luteráni spoločné, je hlboká kríza. Aj keď z rozličných dôvodov.

Luteranizmus bol jedným z hlavných faktorov sekularizácie západnej spoločnosti a dnes je trýznivý kvôli dôslednosti, ktorou rozvinul zárodky rozdelenia, ktoré nosil v sebe už od svojho vzniku. Predvojom sekularizácie boli škandinávske krajiny, ktoré dlhý čas boli vzorom pre našu budúcnosť. Ale Švédsko po tom, čo sa transformovalo na krajinu multikulturalizmu a homosexuálnych práv, je dnes krajinou, v ktorej len 2% luteránov sú praktizujúci, kým takmer 10% populácie praktizuje islamské náboženstvo.

Katolícka cirkev, naopak, je v kríze sebadeštrukcie, pretože opustila svoju Tradíciu, aby nastúpila na proces sekularizácie moderného sveta, práve vtedy, keď sa ten paradoxne nachádzal v procese rozkladu. Luteráni hľadajú v ekumenizme dych života a katolícka Cirkev zasa v tomto objatí nevníma dych smrti.

“Toho, čo nás spája, je omnoho viac než to, čo nás rozdeľuje”, hovorilo sa počas ceremónie v Lunde. Ale čo vlastne spája katolíkov a luteránov? Nič, ani ten krst, ktorý je jediným zo 7 sviatostí, ktorý luteráni uznávajú. Pre katolíkov totiž krst zmýva dedičný hriech, zatiaľčo podľa luteránov ho nemožno zmazať, pretože pre nich je ľudská prirodzenosť príliš skazená a hriech je neporaziteľný. Lutherova formula: “Hreš silno, ale ver ešte silnejšie” zhŕňa v podstate celé učenie. Človek je neschopný dobra a nemôže urobiť nič, len hrešiť a slepo sa zveriť božskému milosrdenstvu. Boh následne svojvoľne a neodvolateľne rozhodne o tom, kto sa spasí a kto bude zatratený. Neexistuje sloboda jedinca, len rigorázna predestinácia (predurčenosť) vyvolených a zatratených.

Pre luteránov “Sola Fides” (len viera) sprevádza “Sola Scriptura” (len Písmo). Pre katolíkov sú dva pramene Božieho Zjavenia: Sväté Písmo a Tradícia. Luteráni eliminovali Tradíciu, pretože si myslia, že človek musí mať vzťah s Bohom priamo, bez sprostredkovania. Jedná sa o princíp slobodného výkladu Svätého Písma, čo následne má za následok individualizmus a súčasný relativizmus.

Tento princíp spôsobuje, že následne sa odmieta úloha Cirkvi a pápeža, ktorého Luther definoval ako “apoštola Satana” a “antikrista”. Luther nenávidel pápeža a katolícku omšu, ktorú chcel zredukovať len na spomienku a poprieť jej charakter obety a premenenia chleba a vína na Telo a Krv Krista. Ale pre katolíkov je táto nekrvavá obeta Krista v omši jediným zdrojom Božej milosti. Jedná sa teda len o jednoduché nedorozumenia a nepochopenia?

Pápež František v Lunde prehlásil: “Aj my musíme hľadieť s láskou a čestnosťou na našu minulosť a uznať chyby a prosiť o odpustenie.” Tiež povedal: “Je treba rovnako čestne priznať, že naše rozdelenie sa vzdialilo pôvodnej intuícii Božieho ľudu, ktorý prirodzene túži po jednote a táto intuícia bola historicky viac vedená mocnými tohto sveta než vôľou verného ľudu”. Kto sú títo mocní? Pápeži a svätí, ktorí od samého začiatku bojovali proti luteranizmu? Cirkev, ktorá luteranizmus počas piatich storočí odsudzovala?

Koncil v Tridente sa definitívne vyriekol o nekompatibilite katolíckej viery s protestantskou. Nemôžeme nasledovať pápeža po inej ceste.

Roberto de Mattei