Alfi nám berie princeznú

Počas predchádzajúcich dní Alfi intenzívne pracoval, aby nám mohol priniesť nové informácie v kauze praxe Z. Čaputovej. A odhalení bude viac.

V tomto texte sú obsiahnuté informácie, ktoré by slovenský volič mal poznať.

Dúfam, že vo Via Iuris a Transparency International pochopia, kto by si zaslúžil najviac ocenenie osobnosť roka 2019.

Alfi píše:

Čaputovej koncipientúra alebo 100 bodov o tom, čo všetko princezné nemusia

Blíži sa koniec času predvolebného a nad pochybnosťami, z ktorých predsa bolí vždy len hlava, treba nakoniec urobiť kríž. Veď koruna je už pre princeznú pripravená. A dav fanúšikov kričí: neberte nám ju, tú procházkovskú „Kráľovnú matku“ a ani s ňou spojenú ilúziu! A tak žalúzie svojich „rozumov“ stiahli a akékoľvek vecné argumenty označujú za antikampaň. O ktorú sa však najviac zaslúžila samotná ich premiantka, keďže už štyri týždne na jasné otázky zarputilo neodpovedá. A už nielen ona vie prečo. A spolu s niektorými z tých, ktorí vedia, o čo ide, si hovorí: tak ešte vydržať tých pár dní a bude dobre! No ale naozaj bude dobre a ak áno, komu?

1. Sú to už štyri týždne, ako som v diskusii na postoj.sk uverejnil zoznam výhrad k životopisu prezidentskej kandidátky Čaputovej zverejnenému na jej profile na stránke LinkedIn.com. Za tú dobu sa udialo a zároveň neudialo veľa vecí.

2. A tak ako zákerný iniciátor antikampane, ktorú som sám samojediný zosnoval počas jarných školských prázdnin na lyžovačke v Rakúsku a ako predmet doličný boli použité dva smartfóny a verejné zdroje nachádzajúce sa na slovenskom webe, by som rád urobil bodku. Len tak tak to stíham pred princezninou korunováciou, ale lepšie neskoro ani nikdy.

3. Ešte v utorok som pritom vážne riešil s dvoma médiami, že im dám k téme rozhovor, nakoniec som však pochopil, že po takom rozhovore budem témou ja, moja klientela a jej kauzy a s tým spojené špekulácie o mojich motiváciách. A teda nie to, čo poviem.

4. A napokon, bolo by predsa absurdné, aby nejaký prejav môjho individuálneho občianskeho aktivizmu mal nebodaj uškodiť osobe, ktorá dnes slovenský aktivizmus reprezentuje zrejme najlepšie a výlučne. Môžem nanajvýš hlasno hundrať v anonymnej debate a tým to zrejme skončí.

I. Pokus o rekapituláciu

5. Aj tak si skúsme pripomenúť, čo sa stalo, čo povedané bolo a čo nie, aby vyniklo jadro problému, miera jeho závažnosti a tým aj to, čo toto celé hovorí o dnešnom favoritovi prezidentských volieb.

6. Nie, nejde tu o „écrasez l'infâme“; tieto bojovné pokriky aj nehanebnice prenechajme progresivistom. Ide len o takú nepodstatnú záležitosť, ktorá sa počas predvolebného boja zakotúľala kdesi do kúta. O pravdu. Nech už vyhrá ktokoľvek.

7. Na začiatku kauzy boli dva blogy zverejnené na Postoj.sk, vychádzajúce z mojich dvoch diskusných príspevkov. Prinášali indície, fakty, úvahy a najmä otázky. Nebolo to ešte obvinenie, ale miera pochybností bola už vtedy nižšia ako miera istoty, že opis profesionálneho života panej kandidátky nie je v poriadku.

8. Následne sa rozpútala verejná diskusia na tému, či je s koncipientúrou pani kandidátky naozaj všetko v poriadku. Na pozadí tejto diskusie novinári istých médií zisťovali, „kto“ je za touto kampaňou, advokátska komora si uvedomila, aký problém má, hoci sa jej zrejme vôbec nechcelo o téme komunikovať a prezidentský kandidát Šefčovič to celé zabil karikatúrou mojich otázok, ktoré boli v skutočnosti nahrávkou na Čaputovej smeč.

9. Ale aspoň sme sa dozvedeli, čo som pôvodne nevedel, že Čaputová bola viac ako 4 roky koncipientkou u troch advokátov spriaznených s jej „zamestnávateľom“ VIA IURIS, pričom koncipientúra sa časovo takmer presne kryje s dobou, kedy zrejme po rodičovskej dovolenke začala pracovať vo VIA IURIS na živnostenský list.

10. Tieto posledné kamienky do mozaiky pomaly rozptýlili pôvodné otázky, a veľa „insiderov“ práve vtedy pochopilo dôvody mlčania panej kandidátky: inak by totiž musela priznať kostlivca vo svojej transparentnej skrini verejnej advokačnej činnosti. Čiže práve tam, kde dovtedy hojne čerpala pri vytváraní imidžu neohrozenej aktivistky – advokátky, ktorý jej tak veľmi v prezidentskej kampani pomohol.

11. Hoci sa do verejnej diskusie o svojej koncipientúre kandidátka dlho nezapájala, napriek vytrvalému mlčaniu si najprv advokátsku licenciu pozastavila a neskôr úplne zrušila. Ak sa teda stane prezidentkou, do paláca si už neponesie balík advokátskych povinností, čím sa aj tlak na vysvetlenie minulých pochybení zníži.

12. A i keď mnohí vidia v jej kroku priznanie pochybení, sebavedomie bývalej advokátke nedovolilo čokoľvek z výhrad uznať za odôvodnené. Advokáciu vraj opúšťa z vlastného rozhodnutia, veď sa jej už nebude môcť venovať.

13. Čo pritom tvrdí napriek tomu,
- že rezignovala ani nie 10 dní pred druhým kolom prezidentských volieb,
- že tie dôvody, ktoré má dnes, mala už skôr,
- že licenciu predsa stačí pozastaviť, ako napokon už aj pred pár týždňami urobila a ako robí mnoho politikov z radov advokátov
- a napokon, že ak zrušila advokátsku licenciu, prečo nie aj živnostenský list, teda aspoň v časti toho balíku poradenských činností, na základe ktorého robila práve počas koncipientúry pre VIA IURIS právničku.
V odrážkach tak pribudli ďalšie legitímne otázky, na ktoré práve preto netreba čakať od aktivistky žiadnu odpoveď. Odpovede sú totiž pre ňu len zlé a horšie, výhodnejšie je mlčať.

14. Mlčať. Vrátenie licencie advokátskej komore je práve o tomto umlčaní problému, nie jeho vysvetlení. A hoci bývalej kolegyni už žiadna disciplinárka nehrozila, len nepríjemné otázky, jedno prirovnanie sa vďaka tomuto jej kroku napriek tomu priam ponúka. Aj policajti, ktorí sa chcú vyhnúť disciplinárke, totiž odchádzajú do civilu.

15. Ako slon v porceláne sa následne zachoval Maroš Šefčovič a najmä jeho volebný štáb. Očividne zachytil diskusiu o konkurentkinej koncipientskej praxe, tému však nepochopil a položil súperke nesprávne a vecne okrajové otázky. Tá ich mohla potom razantne odbiť a ešte sa aj tváriť ako obeť antikampane.

16. Najmä keď aj vďaka tomu mohla advokátska komora reagovať na tento úder vedený nesprávnym smerom a tak odpovedať spôsobom, ktorým sa vyhla podstate problému. Tým sa jedna etapa tejto aféry uzavrela, keďže na svete bolo stanovisko komory, ktorým sa dalo odbíjať pretrvávajúce pochybnosti. Čo na to, že stanovisko nebolo k Alfiho otázkam, ale šefčovičovsko-klobušickému nepochopeniu toho, kde je zakopaný pes.

17. A tak si liberálna tlač spokojne zakrochkala, veď dnes sa po tom všetkom javia zostávajúci kritici formálnej koncipientúry buď ako prepiate citlivky „pápežskejšie ako pápež“ (kopirajt na toto vyjadrenie má jeden neliberálny pán novinár, s ktorým som v utorok volal :) ) alebo ako typickí priaznivci konšpiračno-rostasovsko-daňovských hoaxov.

18. A tak neborák Šefčovič so spin doktorom Klubušickým splnil úlohu užitočného idiota protikandidáta, lebo ak by sa chceli prezentáciou tejto témy zámerne maximálne znemožniť, neurobili by to inak.

II. Prvá Šefčovičova otázka

19. Lebo aký má zmysel tvrdiť taký zjavný nezmysel, že živnosť mala koncipientka Čaputová komore nahlásiť? Keby to aj bola pravda (čo nie je a takáto povinnosť nie je v skutočnosti ani dnes), podstata problému predsa väzí úplne inde.

20. Ako som už uviedol v blogoch, problémom je pokútnictvo, prapodivná živnosť na „právnické činnosti“ a najmä formálna koncipientska prax. Neskoršie spresňujúce informácie o školiteľoch a dobe trvania Čaputovej praxe tieto pochybnosti len potvrdili.

21. Čaputová tvrdí, že mohla mať popri koncipientúre aj živnosť na neprávnické činnosti. To je síce pravda, ale táto pravda má dve ALE.

22. Prvé ALE je skôr z radu pikošiek, ale stojí za to ho stále pripomínať, lebo to pokladám za prejav nebotyčnej drzosti kandidátky. Jedna z voľných živností, ktorú má Čaputová od augusta 2005 a živnostenský register ju aj dnes vykazuje ako aktívnu, je totiž “Kontrola transpozície práva EÚ do právneho poriadku SR“. A to je nesporne činnosť právnická, čiže živnostenský úrad nemal nikdy na takto ohlásenú živnosť vydať živnostenský list, keďže právnické činnosti sú z rozsahu živnostenského podnikania vylúčené.

23. To druhé ALE súvisí s dnes už podozrením hraničiacim s istotou, že pani Čaputová mala síce živnostenský list – ak odhliadneme od predošlého odseku – na neprávnické poradenské činnosti, avšak je prakticky isté, že na túto živnosť v skutočnosti vykonávala činnosť právničky pre VIA IURIS. A to je (1) podvod, (2) pokútnictvo a zároveň (3) okolnosť, ktorá spochybňuje jej súbežne údajne vykonávanú koncipientsku prax.

24. Podvod je to preto, že živnostenský list znie (až na uvedenú nelegálnu výnimku týkajúcu sa práva EÚ) na neprávnické predmety podnikania, ona však na živnosť vykonávala činnosť právničky, ku ktorej ju živnostenský list neoprávňoval. Teoretickú možnosť, že na živnostenský list vykonávala pre VIA IURIS len marginálne činnosti a v skutočnosti pre VIA IURIS pracovala ako právnička v pracovnoprávnom vzťahu, z rôznych už v blogoch spomenutých dôvodov vylučujem („spolupracujúci právnik“, ...). Jeden dôvod pritom medzitým pribudol: z výročných správ VIA IURIS za roky 2008 – 2017 vyplýva, že ich mzdové a odvodové výdavky sú prakticky nulové. Výdavky sú usporiadané projektovo, či vecne a nudnú kapitolu o mzdách a odvodoch medzi prípadným režijnými výdavkami tohto združenia budeme v ich výročkách márne hľadať.

25. Problematiku pokútnictva som podrobne rozobral v prvom blogu, jednoducho na živnostenský list činnosť právnika vykonávať nemožno, ak to teda robila, dokonca ako svoje hlavné povolanie (právnik VIA IURIS), ktoré si v tom zmysle aj uviedla do životopisu, konala v rozpore so zákonom o advokácii a stavovskými predpismi.

26. O okolnosť spochybňujúcu jej súbežnú koncipientúru ide z jednoduchého dôvodu. Pokiaľ si právnička po rodičovskej dovolenke vybaví takmer súčasne (august 2005) živnostenský list aj koncipientúru a následne z jej životopisu vyplynie, že za toto obdobie si spomenula na jediné hlavné povolanie – činnosť právnika pre VIA IURIS (očividne na živnosť), potom v skutočnosti koncipientúru nevykonávala, nebol na to skrátka čas a aj pre ňu to bola - z pohľadu CV - marginálna „aktivita“. O to skôr, ak jej koncipientske krytie poskytli kolegovia, ktorí v nejakom čase v rôznych formách (aktuálny, bývalý spolupracovník, člen správnej rady) síce s VIA IURIS spolupracovali, avšak nie formou, ktorá by umožňovala prácu Z. Čaputovej ako ich koncipientky pre ich advokátske kancelárie označovať ako činnosť spolupracujúceho právnika VIA IURIS „de facto“.

III. Šefčovičov Guláš a čo porušila nielen v roku 2005 Čaputová

27. Na stránkach gulas.sme.sksa nedávno objavil vtip https://br0nski.gulas.sme.s..., ktorý odráža práve tú výsmešnú skepsu Čaputovej podporovateľov voči nulovému vecnému obsahu Šefčovičových otázok. Text výzvy vloženej do Šefčovičových úst „Vyzývam Zuzanu Čaputovú, aby sa ospravedlnila za to, že porušila v roku 2005 zákon, ktorý ešte neexistoval“, by dával zmysel aj pointu, keby ... Keby tých zákonov, ktoré v rokoch 2005 – 2010, t.j. v období koncipientskej praxe Z.Č. – nebolo neúrekom.

28. Jednak zákon živnostenský, lebo nesmela ohlasovať a následne vykonávať živnosť, ktorej predmetom bolo nielen fakticky podľa obsahu, ale aj podľa názvu poskytovanie právnych služieb.

29. Ďalej zákon advokátsky, keďže právne služby pre VIA IURIS nebolo možné vykonávať na živnosť; išlo o pokútnictvo.

30. Opätovne zákon advokátsky, keďže koncipientsku prax má koncipient riadne a pod dozorom advokáta vykonávať v jeho advokátskej kancelárii a nie počas nej robiť firemného právnika v inej organizácii.

31. A ďalej príslušné zákony o zamestnanosti, odvodoch a sociálnom poistení, keďže tzv. Schwarz systém je síce diskutabilný model „zamestnávania“, avšak v prípade, ak sa má týkať právnickej činnosti, treba akékoľvek diskusie uťať, lebo takúto činnosť na živnosť jednoducho nemožno vykonávať za žiadnych okolností.

IV. Druhá Šefčovičova otázka

32. Ďalšou zle položenou, resp. zle vydiskutovanou otázkou Šefčoviča bol dotaz na miesto výkonu koncipientskej praxe. Vopred však hovorím, že toto je z pohľadu obhajcov Z. Čaputovej zástupná téma, typický slamený panák, s ktorým sa dá poľahky zviesť boj, a tomu skutočnému sa vyhnúť. Netrpezlivý čitateľ nech teda túto kapitolu preskočí, o nič nepríde.

33. Naozaj až od roku 2010 podľa advokátskeho poriadku platí, že „Výchova a prax advokátskeho koncipienta na výkon advokátskeho povolania je možná len v advokátskej kancelárii advokáta zamestnávajúceho advokátskeho koncipienta, pričom advokátsky koncipient môže vykonávať prax mimo sídla advokáta maximálne tri mesiace v roku.“.

34. Lenže to neznamená, že do roku 2010 mohol advokátsky koncipient stráviť mimo advokátskej kancelárie trebárs aj celý rok. Aj dovtedy platilo prinajmenšom podľa zákona (§ 64 ods. 2 zákona o advokácii), že „Advokátsky koncipient vykonáva pod vedením a dohľadom advokáta... právnu prax, ktorej účelom je nadobudnúť vedomosti a osvojiť si skúsenosti potrebné na výkon advokácie. Počas tejto praxe je advokát oprávnený poveriť advokátskeho koncipienta vykonaním jednotlivých úkonov právnych služieb, ktoré advokátsky koncipient robí samostatne.“

35. Disciplinárne orgány advokátskej komory síce až po roku 2010 judikovali, že „Advokát, ktorý necháva advokátskeho koncipienta pôsobiť samostatne na pracovisku mimo sídlo advokáta, dopúšťa sa disciplinárneho previnenia ....“, avšak ich rozhodnutie vyjadruje princíp platný už pred rokom 2010.

36. Nejde tu totiž ani tak o to, koľko možno byť v kancelárii advokáta neprítomný - týždeň, dva mesiace, každý druhý deň (čo konkretizoval Advokátsky poriadok v roku 2010), ako skôr o to, že vo všeobecnosti platí a aj v rokoch 2005 – 2010 platilo, že advokát sa má postarať o trvalý dohľad nad činnosťou koncipienta, čo vylučuje dlhodobé samostatné pôsobenie koncipienta mimo jeho kancelárie.

37. Je síce na advokátovi, ako dohľad nad koncipientom zabezpečí a ani dočasná neprítomnosť koncipienta, či advokáta v mieste kancelárie ho a priori nevylučuje. Veď v kancelárii pracujú niekedy aj iní skúsení právnici, môže mať pobočky, časť práce sa dá vybaviť homeworkingom. Avšak advokát musí pri tom všetkom dbať na to, že koncipient je stále iba UČEŇ, ktorý môže konať samostatne len v jednotlivých veciach (§ 64 ods. 2 druhá veta advokátskeho zákona), nie však vo všetkom, či takmer vo všetkom.

38. A práve takú všeobjímajúcu a aj nedovolenú samostatnosť koncipienta na advokátovi (a tým aj formálnosť koncipientskej praxe) indikuje, ak koncipient pôsobí v mieste svojho živnostenského podnikania (už to je povážlivé) a advokát, ktorý veľmi pravdepodobne neprevádzkuje žiadnu rozsiahlejšiu kanceláriu, má sídlo napríklad o 200 km severovýchodne (pani Eva Kováčechová). Ako je potom zabezpečený advokátsky dohľad?

39. Každopádne tu ide v danej problematike o okrajové argumenty, hoci tiež užitočné. A ako čitateľ zrejme uzná, ide o tému, nad ktorou sa treba trochu zamyslieť a aj preto nie je veľmi vhodná do rečníckych sekvencií, postavených na výmene tvrdení (invektív), či stojacich skôr na heslách ako zdĺhavom odôvodňovaní.

V. Formálne vykázaná prax 4 roky = ešte horšie, ako sme dúfali

40. Až po zverejnení mojich dvoch blogov som sa dozvedel (hoci informácia už kolovala v novinárskych kruhoch), ako to bolo konkrétne s koncipientskou praxou Z.Č. počas celého jej trvania a kto boli jej školitelia. Moje pôvodné texty vychádzali len z poznatku zo zelektronizovaných znení advokátskych bulletinov, archív však pokrýval len zápis u posledného zo školiteľov (marec 2009) a zápis do zoznamu advokátov (február 2010). Neskôr som si tieto dáta overil práve tak, ako mi odporúčali v diskusii, a to prejdením zaprášených papierových bulletinov zo skoršieho obdobia. No a tieto informácie boli povestnými kamienkami v mozaike, keďže ukázali, že s povestnou praxou, neuvedenou v životopise je to ešte horšie, ako som si pôvodne myslel.

41. Mgr. Zuzana Čaputová bola zapísaná do zoznamu advokátskych koncipientov vedenom Slovenskou advokátskou komorou („SAK“) nasledovne: Od 15. 8. 2005 do 31. 8. 2007 u advokátky Mgr. Evy Kováčechovej, (1 rok 11 mesiacov 7 dní), od 1. 9. 2007 do 31.1.2009 u advokátky Mgr. Zuzany Dlugošovej, (1 rok 5 mesiacov) a od 14. 3. 2009 do 31. 1. 2010 v obchodnej spoločnosti Advokátska kancelária Tomáš Kamenec, s.r.o. (10 mesiacov a 18 dní). Mgr. Čaputová bola koncipientkou 4 roky, 2 mesiace, 25 dní. Advokátsku skúšku absolvovala 24. 11. 2009 a od 1. 2. 2010 bola zapísaná do zoznamu advokátov vedeného SAK.

42. Čo je asi najpozoruhodnejším zistením je, že trvanie jej koncipientskej praxe sa prakticky plne prekrýva s trvaním jej živnosti na poradenské predmety činností (živnosť v tomto rozsahu zriadená k 22.8.2005).

43. Dnes aj preto prakticky istým poznatkom je, že dôvodom takéhoto postupu (zriadenie živnosti) bolo vytvoriť si predpolie pre fakturovateľnú prácu právničky VIA IURIS „z domu“. Z domu preto, keďže podľa výročnej správy VIA IURIS z rokov 2008 – 2009 bola kancelária tejto organizácie vytvorená v Pezinku až „v týchto rokoch“ ( https://viaiuris.sk/wp-cont... ).

44. Takáto „práca z domu“ bola vykonávaná na báze „Schwarz systému“, t.j. s cieľom robiť na živnosť ako SZČO bežné pracovné činnosti „závislej práce“ inak štandardne vykonávané v pracovnom pomere tak, aby bolo možné napríklad ušetriť na odvodoch a mať so „zamestnávateľom“ flexibilnejší pracovný vzťah. Advokát školiteľ Eva Kováčechová sedela v sídle VIA IURIS v Banskej Bystrici, tam sedel aj „zamestnávateľ na živnosť“ a pani Čaputová bola doma v Pezinku, so sídlom prevádzkarne v byte na Mierovej č. 8. Živnosť presťahovala na Radničné námestie 9, kde už v minulosti sídlilo jej občianske združenie EQ Klub, až vo februári 2010, keď bola zapísaná do zoznamu advokátov so sídlom takisto na Radničnom nám. 9.

VI. U pani Kováčechovej - banskobystrická koncipientúra v Pezinku

45. Ale prejdime si jednotlivých školiteľov a začnime pani Kováčechovou (pre úplnosť, aktuálne má pozastavený výkon advokácie a kandiduje na ústavnú sudkyňu). Zrejme aj advokátska matrika potvrdí, že jej advokátska kancelária so sídlom Komenského 21 v Banskej Bystrici nemala v období od 15. 8. 2005 do 31. 8. 2007, kedy zamestnávala ako koncipientku pani Čaputovú, pobočku v Pezinku. Jej osirelý pezinský koncipient v tom čase vykonával zároveň prácu právnika VIA IURIS v Pezinku, popri koncipientúre. Pani Kováčechová bola v tejto dobe lektorkou a advokátkou pracujúcou pre VIA IURIS, ako vyplýva z jej životopisu predloženého NR SR v rámci aktuálnej voľby ústavných sudcov.

46. Sformuloval som aj preto zopár otázok na E. Kováčechovú. Tu sú:

46/1. Čo hovoríte na to, že Vaša koncipientka neuvádza za obdobie 8/2005 – 8/2007 koncipientsku prax u vás ako svoje hlavné zamestnanie vo verejne dostupných životopisoch, hoci činnosť koncipienta je vždy hlavným zamestnaním právnika, ktorý túto prax vykonáva, a akékoľvek zárobkové činnosti sú – ak sú vôbec prípustné – činnosťami vedľajšími?

46/2. Nie je dôvodom, pre ktorý Z. Čaputová neuvádza koncipientsku prax vo svojich životopisoch, a to žiadnu, nielen u vás, tá skutočnosť, že išlo o formálnu prax, keď v skutočnosti žiadnu koncipientsku prax u Vás ako advokáta nevykonávala alebo bola rovnako ako Vy spolupracujúcim právnikom VIA IURIS, pracujúcim pre VIA IURIS nezávisle na Vašich pokynoch ako školiteľa?

46/3. Ak je odpoveď na otázku 46/2 nie (t.j. že išlo o riadnu koncipientsku prax), vykonávala ju Z. Čaputová vo vašej advokátskej kancelárii pod Vašim dozorom, alebo v Pezinku mimo Vašej kancelárie bez Vášho dozoru?

46/4. Ak je odpoveď na otázku 46/2 taká, že ste vykonávali na koncipientskou praxou riadny dozor, fakturovali ste právne služby, vrátane služieb zodpovedajúcich práci tohto advokátskeho koncipienta, klientovi VIA IURIS alebo nie?

46/5. Vedeli ste o tom, že Z. Čaputová má živnostenské oprávnenie na rôzne poradenské činnosti, vrátane „Kontroly transpozície práva EÚ do právneho poriadku SR“? Vedeli ste, komu toto poradenstvo počas koncipientúry u vás poskytovala? Nebola to VIA IURIS? Nejde podľa Vás o pokútnictvo (Z. Čaputová deklarovala svoju činnosť pre VIA IURIS ako činnosť právnika a to nemožno vykonávať na živnosť)? Súhlasili ste s takouto činnosťou, hoci ak išlo o pokútnictvo, išlo zároveň o činnosť, ktorá je „nezlučiteľná s povahou a etickými princípmi výkonu praxe advokátskeho koncipienta“?. Viete, že ak ste o takejto činnosti vedeli a išlo o pokútnictvo, porušili ste ust. § 18 ods. 3 zákona o advokácii? (analogicky Rozhodnutie Predsedníctva SAK z 25. marca 2011, sp.zn. P-9/2011:340/2010, Rozhodnutie IV. Disciplinárneho senátu SAK z 19.novembra 2010, sp.zn. DS IV.-54/10-340/2010).

46/6. Pokiaľ Z. Čaputová vykonávala činnosť pre VIA IURIS ako zamestnanec a vykonávala ju ako svoju hlavnú činnosť napriek tomu, že bola Vašim koncipientom (ako vyplýva z jej životopisu), uvedomujete si, že sa na ňu potom nevzťahovala výnimka podľa § 62 ods. 1 písm. d) zákona o advokácii? Z už citovaných rozhodnutí v bode 46/5 pritom vyplýva. „Advokát, ktorý zotrvá v pracovnoprávnom vzťahu s advokátskym koncipientom napriek tomu, že advokátsky koncipient po vzniku pracovného pomeru s advokátom uzatvorí ďalšiu pracovnú zmluvu s iným zamestnávateľom na výkon činnosti, na ktorú sa nevzťahuje výnimka podľa § 62 ods. 1 písm. d.) zákona o advokácii, dopúšťa sa disciplinárneho previnenia podľa § 56 ods. 1 zákona o advokácii, pretože takýmto konaním porušuje povinnosti mu uložené v ust. § 18 ods. 3 zákona o advokácii.“

46/7. Pani Kováčechová, uvedomujete si, že v prípade potvrdenia správnosti hoci aj len niektorých predpokladov, ktoré sú overované kladením vyššie uvedených otázok, je vylúčené, aby ste kandidovali za ústavnú sudkyňu a to aj vzhľadom na to, že Z. Čaputová sa môže stať prezidentkou a už sa verejne vyjadrila, že by Vás vymenovala do funkcie?

47. Sformulujem krátko, ako hodnotím – aj bez odpovedí – danú situáciu ja. Podľa môjho názoru obe právničky – Čaputová aj Kováčechová – v danom období pracovali ako dlhoročné členky VIA IURIS pre túto organizáciu a poskytovali jej právne služby. Každá ich účtovala samostatne, jedna ako živnostníčka, druhá ako advokátka. Určite sa to dá skontrolovať v ich účtovníctvach, resp. účtovníctve VIA IURIS. No a pani Čaputová bola u E. Kováčechovej počas tejto doby zamestnaná len formálne, čo bola kamarátska služba skúsenejšej kolegyne tej menej skúsenej, poskytnutá v rozpore s advokátskymi predpismi.

48. Čo tomu nasvedčuje: životopis pani Čaputovej na LinkedIn, jej majetkové priznanie na stránke Transparency International Slovensko (TIS), ktoré bolo poskytnuté s cieľom dokladovať najmä, ale nielen finančnú čistotu predvolebnej kampane pani Čaputovej. V oboch je koncipientska prax transparentne zamlčaná a rovnako je transparentne zamlčané živnostenské podnikanie v poradenských predmetoch podnikania, hoci mustra dotazníku TIS uvedenie predmetu podnikania vyžadovala. A rovnako aj divná štruktúra výdavkov VIA IURIS, ktorá je síce historicky zverejnená len za roky 2008 – 2017, ale dá sa z nej usudzovať, koľko VIA IURIS míňala na advokátske služby (málo na to, aby uživili všetkých spolupracujúcich advokátov vrátane koncipienta jedného z nich, ktorý „plne“ pracoval pre VIA IURIS).

49. Napokon podobný kamarátšaft nie je v tomto prostredí výnimkou. O členstve vo výberových komisiách pri nominácii šéfok Centra právnej pomoci Dr. Nikitinovej a Mgr. Kováčechovej v r. 2013 a 2016 a súvisiacom konflikte záujmov (troch ročníkových spolužiačok Otčenášovej, Kolíkovej a Kováčechovej) píše článok na webe www.fakt24.sk( https://www.fakt24.sk/polit....

VII. Z Bystrice do Bratislavy – koncipientka u pani Zuzany Dlugošovej

50. Od 1. 9. 2007 do 31. 1. 2009 je Z. Čaputová zapísaná u advokátky Mgr. Zuzany Dlugošovej so sídlom v Bratislave. Z. Dlugošová ale už v rokoch 2008 až 2009 podľa výročnej správy VIA IURIS do okruhu „spolupracujúcich právnikov“ nepatrí, hoci v minulosti s VIA IURIS spolupracovala. Povedzme to tak, že v tom čase patrila už len do okruhu bývalých úzkych spolupracovníkov VIA IURIS.

51. Takže na rozdiel od koncipientskeho angažmán u pani Kováčechovej v prípade pani Dlugošovej už nemožno ani teoreticky tvrdiť, že pani Čaputová mohla vykonávať činnosť právnika VIA IURIS v rámci „sekondmentu“ (prenajatia jej pracovnej kapacity zo strany advokáta klientovi).

52. Takže činnosti pani Čaputovej ako koncipienta a popri tom právnika VIA IURIS sú v období 9/2007 – 1/2019 mimobežné. A ako už bolo povedané, na živnosť sa činnosť právnika pre VIA IURIS vykonávať nesmela a pre vykonávanie takejto činnosti v pracovnom pomere podľa zákona o advokácii nebola v tom čase ustanovená výnimka.

53. A, navyše, treba dodať, že úsmevná polemika Čaputovej priaznivcov v tom zmysle, že až novelou účinnou od roku 2013 bola zavedená kompetencia advokátskej komory posudzovať rozpor / zhodu pracovného vzťahu koncipienta s povahou a etickými princípmi výkonu koncipientskej praxe, čiže táto úprava ( o uvedenom posudzovaní rozporu / zhody) sa na ňu v rokoch 2005 – 2010 nemala vzťahovať, dostáva nový zmysel.

54. Už sme síce vysvetlili, že táto polemika je zbytočná, keďže mieri „mimo misu“, nakoľko podľa všetkého bola pani Čaputová popri koncipientúre ako právnička „zamestnaná“ na živnosť, čo bolo vždy zakázané, aj pred rokom 2013 aj po ňom a toho sa zmena zákona o advokácii účinná k 1. 1. 2013 netýkala.

55. Ale pre prípad, že by pani Čaputová vykonávala pre VIA IURIS činnosť právnika v pracovnom pomere - a to aj v období práce pre pani Dlugošovú - , išlo by síce z jej strany tiež o zakázané konanie, z ktorého zákazu by jej však pritom vtedy – pred rokom 2013 - nikto, ani komora, nemohol povoliť výnimku napríklad „konštatovaním absencie rozporu [danej práce pre VIA IURIS] s povahou a etickými princípmi praxe koncipienta“. Takže inak povedané, tá pôsobnosť komory, zavedená až v roku 2013, o posudzovaní (ne)zhody iného pracovného vzťahu z povahou praxe by Čaputovej pred rokom 2013 možno aj „bodla“, keby bola, lenže nebola.

56. Čiže potom pre pani Čaputovú platil zákaz akéhokoľvek iného pracovnoprávneho vzťahu ako toho koncipientského s advokátom okrem „pedagogickej, publicistickej, literárnej, vedeckej alebo umeleckej činnosti, ak svojím rozsahom nemôže ohroziť výkon praxe advokátskeho koncipienta“. Iné zákonné výnimky, teda ani výnimka pre prácu vo VIA IURIS, stanovené neboli a ani nebolo toho, kto by ich prípadne mohol povoliť.

57. A napokon, hypotetické otázky pre pani Dlugošovú by boli v zásade formulované veľmi podobne ako pre pani Kováčechovú.

58. Hoci, možno by som doplnil jednu, a to či využila koncipientske kapacity Z. Čaputovej v kauze Martina Kleina, známeho vulgárnymi proticirkevnými výpadmi, ktorého kauza skončila práve počas trvania jej pracovného pomeru ( https://www.topky.sk/cl/10/.... Martin Klein sa totiž stal falošným martýrom novinárskej slobody, ktorej hranice, zahrňujúce vulgárnosť a urážky, boli jeho kauzou posunuté značne ďaleko.

59. Len pre úplnosť, to bola tá kauza, ktorá začala článkom „Sedí sokol na javore“ v časopise Domino, bezbreho vulgárnym a urážlivým textom, o ktorom aj liberálny Bán vtedy napísal (Reflex, Martin Klein versus cirkev, 6.5.1997) „Pokud vůbec lze racionální jádro sporného článku několika slovy vyložit a pomineme-li vulgarismy v něm obsažené ( církevní hodnostář "trtkal" svou matku), pojednává text asi o tomhle: pokrytecká církev v čele s pozitivně lustrovaným arcibiskupem Sokolem NEMÁ PRÁVO moralizovat o symbolu Larry Flynt. "Tento primas první křesťanské církve nemá v sobě ani tolik cti jako primáš poslední cikánské kapely! Vůbec nechápu, proč slušní katolíci nevystoupí z organizace, v jejímž čele stojí taková obluda," píše Klein, který chce provokovat.“.

VIII. Ostane to v správnej rade – koncipientka u Mgr. Kamenca

60. Začiatkom februára 2009 nastupuje školiteľka Dlugošová ako právnička na štrasburskom Európskom súde pre ľudské práva (ESĽP). Pozastavuje si advokátsku licenciu a nemôže mať koncipientov. Nasleduje jedenapolmesačná medzera v koncipientskej praxi Z. Čaputovej, kým sa od 14. 3. 2009 nezamestná v obchodnej spoločnosti Advokátska kancelária Tomáš Kamenec, s.r.o., t.j. v jednoosobovej eseročke partnera Advokátskej kancelárie Paul Q, s.r.o., v tom čase známej ako DEDÁK & Partners, s.r.o.

61. Pritom na papieri už 3 roky koncipientskej praxe mala. Vieme ale, ako to funguje v advokácii: potrebujete nielen 3 roky praxe, ale aj príslušný počet „komorových“ seminárov, takže za určitej konštelácie (ak z nejakého dôvodu nemáte všetky predpísané školenia) sa tá prax pretiahne a koncipientom musíte byť dlhšie. Takže má zmysel sa aj po troch rokoch praxe zamestnať u nového školiteľa, hoci je zvláštne dojednávať pracovný pomer v prostred mesiaca 14. 3. 2009 a ešte k tomu stanoviť ako deň nástupu do práce sobotu.

62. Tomáš Kamenec – ako vyplýva z výročnej správy VIA IURIS za roky 2008 – 2009 – bol v tom čase členom správnej rady VIA IURIS a nebol vedený medzi spolupracujúcimi právnikmi VIA IURIS. Vzniká tu teda podobná otázka, ako v prípade Z. Dlugošovej: ak pre VIA IURIS priamo jeho právnická kancelária nepracovala, t.j. „neprepredávala“ služby Z. Čaputovej ako jeho koncipientky VIA IURIS v rámci poskytovanej právnej pomoci, neexistuje žiadne legálne krytie pre postavenie Z. Čaputovej ako „právničky VIA IURIS“. Lebo iné možnosti sú už len, že buď ako živnostník alebo ako zamestnanec robila VIA IURIS podnikového právnika popri koncipientúre, čo je ale v oboch prípadoch zakázané, navyše práca právnika na živnosť je zároveň pokútnictvom.

63. Lenže otázky v súvislosti s angažmán u pána Kamenca tým nekončia. Z. Čaputová nastúpila u Mgr. Kamenca, partnera kancelárie Dedák & Partners. Avšak v životopise si neuvádza, že by bola členom širšieho kolektívu Dedák & Partners, čo je mimochodom referencia, ktorou by sa ten, kto postupuje po schodíkoch advokátskej kariéry, rád pochválil. Veď meno Dedák & Partners malo a má (dnes už ako Paul Q) dobrý cveng.

64. Jediný rozumný dôvod neuvedenia tejto referencie v životopise sa tak javí to, že pre Kamenca ani Dedák partners Zuzana Čaputová v skutočnosti nepracovala a jej koncipientstvo bolo teda rýdzo formálne.

65. A podobne ako pri pani Dlugošovej otázky na pána Kamenca ohľadom pani Čaputovej by boli v zásade formulované veľmi podobne ako otázky pre pani Kováčechovú, s jedným možným doplnením, o ktorom píšem v nasledovnej časti.

IX. Kamenec z Plachtiniec?

66. Lebo ide tu o transparentnosť: to je to, čo mala a má VIA IURIS aj Z. Čaputová na treťosektorovom, či volebnom transparente. Tak si porozprávajme jeden príbeh o transparentnosti, kde figuruje člen správnej rady jedného a školiteľ toho druhého.

67. V roku 2013 sa prevalila aféra Regionálnej obstarávacej agentúry Horné Plachtince, s.r.o. („ROA“). ROA prišla s modelom centrálneho obstarávania, v ktorom pre štátne subjekty vytendrovala napríklad v oblasti právnych služieb niekoľko „víťazov“, ktorí následne v rámci uzavretej rámcovej zmluvy mali už len medzi sebou (pointa príbehu) súťažiť o konkrétne zákazky pre pôvodne verejnosti neznáme štátne subjekty spolupracujúce s ROA na základe osobitných zmlúv.

68. Problém agentúry bol v jej netransparentnosti ako aj v skrytom biznis modele. Zlé jazyky totiž hovoria, že víťazi tvorili vopred dohodnutý kartel a o neskoršej „užšej“ súťaži tak už nemohlo byť ani reči. Inak povedané, išlo o nástroj na obchádzanie zložitosti verejného obstarávania napríklad v oblasti neprioritných služieb (pravidlá boli napokon o pár rokov neskôr uvoľnené novelou príslušného zákona).

69. Autor tohto textu jeden z tých zlých jazykov blízky samotnej spoločnosti ROA vyspovedal a ten mu tento model potvrdil. Vymenoval mu aj tichých spoločníkov ROA z prostredia Ficovej vlády. Konateľom ROA bol Ján Feranc, námestník šéfa kontrarozviedky SIS Ľ. Arpáša do roku 2006 a pofidérna postavička slovenského polosveta.

70. Dňa 28. 4. 2013 vyšiel v Trende článok (https://www.etrend.sk/ekono..., v ktorom sa uvádza, že „Agentúra z kauzy Horné Plachtince postupuje podľa modelu, ktorý na Slovensku funguje už niekoľko rokov. Používa ho Centrálny obstarávateľ z obce Turček pri Kremnici, v ktorom pôsobila súčasná poradkyňa ministra vnútra Tatiana Behrová. ... Centrálny obstarávateľ Turček mal doručovaciu adresu v budove, kde sídli advokátska kancelária Dedák& Partners právnika Tomáša Kamenca. ... T. Kamenec hovorí, že Turčeku prenajímali priestory a poskytovali poradenstvo.“

71. Týždeň predtým vyšiel iný článok pre zmenu v SME (https://ekonomika.sme.sk/c/..., a to rozhovor s Tomášom Kamencom, ktorý vysvetľuje, ako sa dozvedel o tendri na právne služby, organizovanom ROA: vraj náhodou z vestníka verejného obstarávania. Pre úplnosť, z oznámenia vo vestníku ste sa vtedy nedozvedeli, ktorý štátny subjekt nakoniec zadá zákazku. To ste sa dozvedeli až neskôr, ak vám to ROA, či jej klient – verejný obstarávateľ majúci s ROA zmluvu - nepošepkala vopred do uška.

72. Problém je, že aj neskorší mediálny obraz celej kauzy ROA (kolosálny podvod) aj skutočná podstata, spoza neho presvitajúca (ešte niečo horšie s prepojením na Kaliňákove ministerstvo vnútra), ukázala, že ROA bol podvodný sofistikovaný nástroj na obchádzanie vtedajšej zložitosti predpisov o verejnom obstarávaní. Ktorý, žiaľ pre jeho autorov a účastníkov, vďakabohu pre verejný záujem bol pred „konzumáciou“ odhalený, verejne denuncovaný a mnoho pôvodných „víťazov“ sa muselo porúčať.

73. Po tejto afére u mňa, žiaľ, rating pána Kamenca výrazne klesol. Patril totiž do množiny víťazov, spomedzi ktorých som sa jedno meno (hoci nie jeho) dozvedel pár mesiacov vopred. To mi verziu o karteli len potvrdilo. A s ministerstvom vnútra, ktorého podozrivý tieň stál za celou ROA, mala Kamencova kancelária pár mesiacov predtým zmluvu na právne služby v oblasti verejného obstarávania ( http://www.crz.gov.sk/index... ).

74. Doplňujúce otázky na pána Kamenca by tak zneli:
- pán Kamenec, myslíte si, že po afére Horné Plachtince je vhodné zastávať miesto člena rady VIA IURIS, ktorá presadzuje spravodlivosť vo veciach verejného záujmu cestou práva?
- Aký postoj k vášmu zotrvaniu vo funkcii po afére ROA zaujala Z. Čaputová, ktorá vo VIA IURIS končila až na jeseň 2017 vo funkcii programovej riaditeľky?
- Aký bol skutočný dôvod prijatia Z. Čaputovej do pracovného pomeru vo vašej kancelárii na pár mesiacov pred advokátskymi skúškami, veď vaše zameranie (médiá, verejné obstarávanie) a verejná advokačná činnosť VIA IURIS nemajú veľa prienikov?
- Venovala sa Z. Čaputová u vás médiám, či verejnému obstarávaniu?
- Boli ste jej mentorom v kauze Pezinskej skládky, kde ste tiež ako advokát v r. 2013 zastupovali „pezinskú stranu“ na Európskom súdnom dvore? Kto bol potom lídrom právnej obhajoby „pezinskej strany“?

X. Charakter koncipientskej praxe a miera „previnenia“ princeznej

75. V diskusii k problému Čaputovej koncipientskej praxe sa objavujú rôzne zľahčujúce názory, ako napríklad: (1) veď bola potom 8 rokov advokátkou, tým potvrdila kvality, nevŕtajme sa v minulosti, (2) veď advokáti mali prevahu nad tými koncipientmi, zdierali ich, dávali si za status koncipienta platiť, berme aj toto do úvahy, veď bolo ťažké sa vtedy tým advokátom stať bez nejakej „skratky“, (3) advokátsky stav nie je natoľko zviazaný s honorom ako napríklad lekársky, je to služba ako akákoľvek iná, regulačné obmedzenia sú len výmysel úradníkov a zvyková nesprávnosť, prečo by mali aktivisti a environmentalisti telom a dušou trpieť za to, že nedbali na nejaké banálne predpisy, keď inak dosiahli veľké veci.

76. Asi každý rozumie tomu, že predtým, ako sa stanete majstrom, musíte si odkrútiť učňovské a niekedy aj tovarišské roky. A hoci skutočná zručnosť a kompetencia sa nenadobúda papierom, požiadavka odbornej praxe je v každej profesii principiálne správna. A je vecou zvyklostí, predpisov, či druhu práce, akým spôsobom sa takáto prax a s ňou spojená nadobudnutá skúsenosť overuje – či formálne alebo len neformálne.

77. Advokácia patrí do prvej množiny profesií, s formálnym overovaním praxe, čo má rôzne historické, ale aj vecné dôvody. Možno o tom diskutovať, polemizovať, ale faktom je, že platné predpisy kladú na budúcich adeptov advokátskej profesie pomerne prísne podmienky, ak chcú advokátsky titul získať. Povinná prax u advokáta, nielen na papieri, ale skutočnosti, preukazovaná výkazom práce, povinné školenia, a nakoniec skúšky, ktoré sú spravidla ťažšie ako akékoľvek štátne skúšky na fakulte.

78. Možno sa škriepiť, hádať, či je to správne, ale štartovacia čiara je pre všetkých koncipientov rovnaká. Áno, je možné, že niektorí fixlujú, cestu si skracujú, či už formálnou, v skutočnosti neodkrútenou praxou v reálnej práci advokátskeho „učňa“ alebo odpisujú na skúškach, či inak je im zametaný chodník. Ale to neznamená, že netreba trvať na dodržaní pravidiel a najmä hrubé skratky, ktoré boli odhalené, exemplárne potrestať, či aspoň verejne odsúdiť.

79. A ide tu aj o to, čo je dnes „náboženstvo“ tretieho sektora, kde pôsobí aj Čaputovej domovské VIA IURIS: o “nediskrimináciu”.

80. Kde totiž k tomu prídu tí, ktorí sa poctivo pripravovali, ktorí neboli len formálne zapísaní, ale koncipientúru si odmakali vrátane 10 – 11 hodín 5 – 6 dní v týždni, nadobúdali praktické znalosti nie iba samoštúdiom, ale v kolektíve advokátskej kancelárie, budovali si tak osobitnú erudíciu, za čo zaplatili aj patričnú cenu – stratou voľného času, možno aj menším zárobkom alebo tým, že sa pracovne nemohli venovať iba tomu, čo by ich inak bavilo, keďže tento kariérny krok nemohli preskočiť?

81. A je úplne jedno, aký honor spája spoločnosť s advokáciou; každý advokát aj celá komunita advokátov ho má taký, aký si zaslúži, v dobrom aj zlom.

82. Ide tu o iné – advokátske povolanie je typické kariérne zamestnanie, kde sa postupne vystupuje po schodíkoch, ktoré sú vopred určené a nemožno ich preskočiť. Kto ich preskakuje, či už na základe úľavy od skúšajúceho, alebo od školiteľa v rámci kamarátšaftu, získava neoprávnenú výhodu, ktorú mnohí iní nemajú. Je to teda nespravodlivé a diskriminačné a uráža to tých, ktorí si cestu neskracovali. A to o to viac, ak sa „skratkista“ živí presadzovaním advokácie verejného záujmu a spravodlivosti a tým si dokonca dláždi cestu k vysokému verejnému úradu.

83. Takže odpoveď na vyššie v bode 75. označené otázky pochybovačov (1) až (3) sú nasledovné:

84. /ad (1)/: Ani neskoršia dlhoročná advokátska činnosť nie je niečím, čo by spoločensky vyviňovalo advokáta z pochybenia takého druhu, akým je – ako sa ukazuje – štyri roky iba papierovo, nie reálne vykonávaná prax a paralelné pokútnictvo poskytovaním právnych služieb na živnosť. To, že sa to dialo aj v iných desiatkach, či stovkách prípadov (hádam nie!) neospravedlňuje nikoho, najmä nie toho, kto pod heslom zavádzania kultúry pravidiel ide zaujať prezidentský úrad.

85. /ad (2)/: A, ďalej, v rokoch 2005 – 2010 naozaj nepanovali v Bratislave, či Pezinku také pomery, že by ten, kto chcel reálne vykonávať koncipientsku prax, si nevedel nájsť zamestnanie u advokáta za primeranú plácu. Najmä nie pri schopnostiach Zuzany Čaputovej.

86. /ad (2) pokračovanie/: Samozrejme, niečo iné ako zdieranie zo strany „zlých“ advokátov je, ak záujemca o advokátske zamestnanie chce aj advokátsky titul a zároveň chce tiež zotrvať v práci, ktorá ho baví, ale prípravou na advokátske povolanie nie je – napríklad v práci pre neziskovú organizáciu ako podnikový právnik. A hoci zákon zakazuje sedieť na dvoch stoličkách, osobitne ak jednu zaujme záujemca vďaka živnostenskému listu, si tento viťúz z týchto prekážok nič nerobí a k advokátskemu titulu si dláždi cestu podvodom.

87. /ad (2) pokračovanie/: Takže to nebola zlá advokátska komunita, ktorá platí koncipientom minimálnu mzdu (v prípade schopných koncipientov to bol v danej dobe a lokalite určite nieže hoax, ale sprostá lož), ale vlastný záujem budúceho advokáta robiť dve vylučujúce veci naraz, čo sa nedá. A tak musela ustúpiť tá, ktorá je pre získanie advokátskeho titulu nevyhnutná – koncipientska prax. Ale je to fér?

88. /ad (3)/: Áno, regulácie advokátskeho povolania sú podobne (pardon za nie úplne vhodný príklad) ako u taxikárov do značnej miery „tradičné“ a mnohí nerozumieme, prečo vlastne sú. Ale ak sú platné, platia pre všetkých a kým sa zákony nezmenia, treba ich dodržiavať. A navyše ten, kto presadzuje spravodlivosť cestou práva v spojení s advokáciou verejného záujmu ako svoje životné poslanie, by sa mal o ich dodržanie usilovať nielen preto, že je to dané predpisom a pri „skracovaní“ by ho mohol niekto pristihnúť, ale už len z princípu a z dôvodu istej hrdosti, že predsa nemôžem žiadať od iných to, čo nie som schopný dodržať sám.

89. Aj preto pokladám vyššie uvedené pochybenia Z. Čaputovej za zásadné. Sú navyše umocnené jej mlčaním, aj zmätočnými a verejnosti zrozumiteľne nevysvetlenými krokmi (napríklad to náhle vymazanie zo zoznamu advokátov). A je len škoda, že diskusia o tom všetkom neprebehla riadne, bola eliminovaná mediálnymi a politickými ohľadmi a žiaľ, podľa mojich informácií aj určitými ohľadmi stavovskými (nie vždy je príjemné prať špinavé prádlo na verejnosti). Lebo tej diskusii neunikneme, príde po voľbách, akokoľvek sa to nebude tým, ktorí budú oslavovať výsledky volieb, páčiť.

XI. Poznámočka ku školiteľom Z. Čaputovej

90. Tieto riadky sa mi píšu rovnako ťažko ako časť o Plachtinciach. Advokáti majú právo kritizovať svojich kolegov, a to aj verejne, a to o to skôr, ak ide o témy, ktoré buď s advokáciou nesúvisia alebo jej rámec presahujú, ale mali by pritom brať určitý ohľad aj na ich kolegiálne postavenie. No každopádne tieto riadky píšem skôr ako občan než advokát, tak hádam bude moja kritika posudzovaná z hľadiska pravdivosti a korektnosti, nie ako nekolegiálny výpad v rámci nejakej falošnej stavovskej súdržnosti.

91. V rámci predstavenia troch etáp Čaputovej koncipientskej praxe som sa snažil vypichnúť aj určité udalosti z praxe jej školiteľov. Už bolo povedané, že všetci traja mali kontakt s prostredím, v ktorom sa Čaputová ako aktivistka dlhé roky pohybovala a že to boli najskôr práve kamarátšafty, ktoré stáli za jej formálnou koncipientúrou u nich. Potom to ale vyzerá tak, že kamarátšafty sú organizáciami ako VIA IURIS kritizované u iných, ale „doma“ sa trpia. Veď ide o malý prehrešok a o nič nejde.

92. No a aby mali tieto informácie aj farbu a chuť, dovolil som si predstaviť každého zo školiteľov jedným príbehom z jeho profesionálneho života. Príbehy som zhrnul do hesiel:
- U pani Kováčechovej to bolo podozrenie z priateľskej výpomoci kolegýň a známych v situácii konfliktu záujmov pri vymenovaní za šéfku Centra právnej pomoci - heslo: „Aj v transparentnom svete majú priatelia k sebe bližšie“
- U pani Dlugošovej – to bolo zastupovanie nenávistného hejtera v obnovenom trestnom konaní, kde mu bola predtým uložená pokuta cca 500 EUR, ale on chcel čistý register trestov – heslo: „ochrana ľudských práv môže metamorfovať do obhajoby prípustnosti vulgárneho novinárskeho hejtu, ak hejtom atakovaný nepožíva zvláštnu progresívnu imunitu“,
, U pána Kamenca to bolo podozrenie, že jeho účasť v kauze netransparentného megatendra na nákup služieb pre verejné inštitúcie prostredníctvom agentúry z Horných Plachtiniec nebola vôbec náhodná – heslo: „Verejný sektor by mal byť transparentný, ale štruktúry, ktoré sú nám užitočné, pod toto pravidlo nespadajú“.

XII. Namiesto záveru

93. Za témou aj pre jej „nevydiskutovanosť“ nemožno dať konečnú bodku.

94. A tak v rámci hľadania inšpirácie, čo napísať na koniec tohto dlhého textu, som si pomohol článkom, ktorý nedávno vyšiel v Denníku N pod názvom “Ide Čaputová lesom a stretne Lexu na koni. Vitajte v Pezinku” ( https://dennikn.sk/1417479/... )

95. Marketingovo slnečne ladený článok z domáceho prostredia, aký by lepšie nenapísal ani top copywriter reklamnej agentúry, sa mi v mysli pretransformoval na podivný surrealistický príbeh.

96. Ako vieme, surrelizmus sa snaží oslobodiť myslenie, aby pod nánosmi v našom vedomí, možno aj s pomocou šoku, objavil čosi opravdivé. O nás, o svete okolo nás. A naservíroval nám tú skrytú pravdu s gustom provokatéra napriek našej nechuti vyvolanej rôznymi stereotypmi, ktoré nám ju bránia takú, aká naozaj je, prijať.

97. Takže k pozmenenému príbehu z Pezinka:

********
Ide kôň pezinským lesom a stretne Čaputovú s Ivanom Lexom. Čaputová práve Lexu pacifikuje kabelkou za prítomnosti redaktorov N-ka a Žeňa Kordu, ktorí celú situáciu spravodajsky pokrývajú: “Kočner, to máš za nás a naše deti, skládka do mesta nepatrí!”

Lexa neskrýva prekvapenie, ledva sa bráni a stihne akurát vykríknuť: “Ale ja som Ivan ...”.

Čaputová ho však kabelkou preruší a rozhorčene, pritom však pokojne a nenásilne rečie:

“Na šefčovicoviny ti neskočím, ty nie si Ivan Kočner. Navyše zneužívať bratské väzby na moje denuncovanie je nechutné. Pustím ti rozprávku pre malé deti, aby aj gangster s pokleslo vysokým IQ ako ty pochopil, ako je to so mnou v skutočnosti.”

Prítomní novinári aj členovia volebného štábu tlieskajú, pridáva sa aj video rekordér Žeňo. Lexa však stále trvá na tom, že je Ivan, hoci už po tých priateľských pohladeniach nevie, čí on vlastne Ivan je.

V tom sa ozve kôň, ktorý zdrhol z Rozálky, ale ozvalo sa v ňom svedomie a identifikuje pána. Hoci volebný štáb Čaputovej chvíľu odporuje, zvyšok prítomných uznáva, že ide o Lexu a nie Kočnera. Nastáva všeobecný zmätok a volebný štáb hľadá správnu časť manuálu. Šéfka sa spýta:

“Martin Burgr, čo s Lexom, keď to nie je Kočner? Necháme ho napospas slovenským súdom? Zvládnu to aj bez nás alebo podpíšeme zase nejakú petíciu?”

Burgr hodí okom na Lexovho koňa, ktorý si pohoršene odfrkol a konečne nájde stratený list návodu, kde sa píše:

“Lexa Ivan. Zlo v čistej podobe, uniesol prezidenta juniora. Nepomýliť s Leksom, blogerom. Naša kauza Amnestie, nie Skládka. Sme stále jeho obete, uniesol štát. (Pripísané rukou: V Rozálke má lepšiu kávu ako Ivan Kočner).”. Burgr previnilo zvesí hlavu a povie:

„No dobre, ale sme predsa stále jeho obete. A keď uniesol prezidenta juniora raz, môže aj znova. Zaslúžil si.“. Za súhlasného pritakávania prítomných a štrngania Žeňovej ploskačky nechávajú Lexu s jeho koňom odísť.

A Žeňo dodá: „Ten Lexa! Vždy to vie narafičiť, aby vyzeral ako obeť. Ale obete sme predsa my! Zuzana a my!“.

***
98. Nuž, boj za lepší svet nie je bez obetí a obiet. Len by kvôli domnelým obetiam (napríklad Ševčovičovho „útoku“ na koncipientsku prax konkurentky) nemala byť obetovaná súdnosť a zmysel pre pravdu a spravodlivosť. Lebo klamať sa nepatrí, naopak svoje nedokonalosti sa patrí priznať.

99. A žiadny človek nie je esenciálne dobro ani zlo. A, tiež, bežný ľudský a spoločenský život nie je rozprávkovým bojom Dobra a Zla, na ktorého konci dostane princezná korunku a jej priateľ ju za ženu a pol Slovenskej republiky k tomu.

100. Život je skrátka zložitejší, v ňom aj princezné nosia špinavé topánky. Niekedy pritom úplne stačí, ak si ich vyzujú a očistia a povedia: “Prepáčte”. Ale keď nechcú, je len jedno riešenie. Nedopustiť, aby nimi šliapali po koberci, tvrdiac, že ich boty sú čisté.