Čím viac ich zastrelíte, tým lepšie

Leto roku 1921 prinieslo zvlášť pri strednom toku Volgy – v jednej z obilníc starého Ruska – hladomor katastrofálneho rozsahu, v ktorom prišlo o život päť miliónov ľudí. Hladomor zapríčinilo na jednej strane obdobie sucha na jar roku 1921, na druhej strane to, že svetová vojna, revolúcia a nakoniec občianska vojna nedovolili riadne obrábanie pôdy a tak oslabili hospodársku silu krajiny.

Najnaliehavejšou úlohou sa stal import potravín, no pre nedostatok finančných prostriedkov bol nedostačujúci. Ruská cirkev organizovala zbierky medzi veriacimi na pomoc hladujúcim, rozbehli sa medzinárodné pomocné akcie. Toto všetko však nepostačovalo na podstatné zlepšenie celkovej situácie.

Konfiškácia cenných cirkevných predmetov

Všeruský ústredný výkonný výbor, ktorý bol skutočnou vládou Ruskej sovietskej federatívnej socialistickej republiky, preto popri konfiškácii cenných muzeálnych predmetov nariadil 23. februára 1922 aj konfiškáciu cenných cirkevných predmetov:

Vzhľadom na naliehavú potrebu čo najskôr zmobilizovať všetky prevádzkové prostriedky krajiny, ktoré možno použiť na boj proti hladu a na sejbu na územiach okolo Volgy, Všeruský ústredný výkonný výbor, doplňujúc k Dekrétu o konfiškácii muzeálnych predmetov, nariaďuje: 1) miestne soviety treba poučiť, aby v mesačnej lehote  [...] z cirkevného majetku, ktorý bol odovzdaný do užívania skupinám veriacich všetkých náboženstiev, podľa inventárneho zoznamu a zmluvy vytriedili všetky cenné predmety zo zlata, striebra a drahokamov, ktorých odňatie nemôže podstatne obmedziť záujmy kultu, a odovzdali ich orgánom Ľudového komisariátu pre financie s cieľom špeciálneho použitia pre fond Centrálnej komisie pre pomoc proti hladu.

Konfiškácia bez hraníc

Pri nezriedka búrlivo prebiehajúcich konfiškáciách sa neprihliadalo na to, že príslušný dekrét im stanovil určité hranice (treba skonfiškovať také cenné predmety, „ktorých odňatie nemôže podstatne obmedziť záujmy kultu“). Už 19. februára 1922 moskovský patriarcha Tichon povolil cirkevným obciam darovať na pomoc hladujúcim cenné predmety, ktoré nepatria k povinnej chrámovej výbave (napríklad kryty na vzácnych ikonách, ktoré boli často strieborné a zdobené drahokamami), ale najvyšší predstaviteľ Ruskej cirkvi energicky protestoval 28. februára 1922 v otvorenom liste proti konfiškácii bohoslužobných predmetov:

Z cirkevného hľadiska je takýto čin svätokrádežou. Považovali sme za svoju svätú povinnosť jasne vyjadriť názor cirkvi na to a poučiť o tom naše verné duchovné deti. Vzhľadom na mimoriadnu núdzu sme dovolili obetovať cirkevné predmety, ktoré nie sú posvätené a nepoužívajú sa na bohoslužbách. Aj teraz vyzývame veriace deti cirkvi k takýmto obetám a želáme si pritom len to, aby tieto obety boli odpoveďou milujúceho srdca na núdzu blížneho a aby naozaj priniesli našim trpiacim bratom skutočnú pomoc. Ale nemôžeme povoliť odnímanie – aj keby šlo o dobrovoľnú obetu – posvätených predmetov z chrámov, ktorých používanie pre mimobohoslužobné ciele zakazujú kánony ekumenických koncilov a trestajú ho ako svätokrádež – pri laikoch exkomunikáciou, pri kňazoch zosadením (Apoštolský kánon 73; Trullská synoda, kánon 10).

Reakčný odpor proti sovietskemu systému

V súvislosti s konfiškovaním došlo k demonštráciám a krvavým stretom v Moskve, Smolensku, Šuji a inde. Štátne orgány zakročili veľmi tvrdo, čo umožňuje rozpoznať, že boľševici vnímali spor o bohoslužobné predmety ako rozhodný boj o moc či dokonca rozhodujúci boj. Obvinili petrohradského metropolitu Veniamina Kazanského a ďalších 86 osôb vo verejnom procese kvôli obrane bohoslužobných predmetov, pričom metropolitu a niekoľkých z nich odsúdili na smrť a 13. augusta 1922 zastrelili. Sovietske vedenie sa pokúšalo využiť hladomor na zničenie Ruskej cirkvi tým, že odpor proti konfiškácii bohoslužobných predmetov vykladalo ako reakčný odpor proti sovietskemu systému vo všeobecnosti a podľa toho ho prenasledovalo.

V bezprostrednej reakcii na prvú vzburu proti konfiškácii cirkevného majetku Vladimír Lenin v tajnom liste členom politbyra 19. marca 1922 napísal:

Udalosti v meste Šuja [250 kilometrov severovýchodne od Moskvy, 15. marca 1922] musíme vidieť v spojitosti so správou [...] o odpore zorganizovanom čiernymi stotinami [reakčnými organizáciami zasadzujúcimi sa za obnovu monarchie] v Petrohrade proti Dekrétu o konfiškácii cenných cirkevných predmetov. Keď sa s tým porovná, čo informujú denníky o stanovisku duchovenstva k dekrétu [...] a čo je nám známe o ilegálnej výzve patriarchu Tichona, potom z toho úplne jasne vyplýva, že čiernostotinové duchovenstvo pod vedením svojho vodcu sleduje dobre premyslený plán práve v terajšej chvíli rozpútať proti nám rozhodujúcu bitku. [...] 

Myslím si, že náš protivník sa dopúšťa obrovskej chyby, keď sa snaží zatiahnuť nás do rozhodujúceho boja v čase, keď je tento pre neho zvlášť beznádejný a nevýhodný. Pre nás je práve terajšie obdobie [...] jediné, keď s 99-percentnou šancou na úspech môžeme na hlavu poraziť svojho nepriateľa a zabezpečiť svoje pozície na mnohé desaťročia. Práve a len teraz, pretože na hladujúcich územiach dochádza ku kanibalstvu a na uliciach ležia mŕtvoly stoviek, ak nie tisícok ľudí, môžeme (a preto musíme) previesť konfiškáciu cenných cirkevných predmetov najtvrdším a najbezohľadnejším spôsobom [...].

Leninovi nešlo o hladujúcich

Už hore citované želanie z otvoreného listu moskovského patriarchu Tichona, aby obety cenných cirkevných predmetov „naozaj priniesli našim trpiacim bratom skutočnú pomoc“, dáva tušiť, že Ruská cirkev si nerobila veľké ilúzie o úprimnej snahe boľševikov zachrániť hladujúcich. Potvrdzujú to aj Leninove slová z tajného listu politbyru:

[Z predaja skonfiškovaných cirkevných predmetov] môžeme vytvoriť fond niekoľkých stoviek miliónov zlatých rubľov [...]. Bez tohto fondu je nemysliteľná práca v štátnom záujme, zvlášť budovanie priemyslu a hlavne obrana našich pozícií v Janove [na konferencii o hospodárstve povojnovej Európy, apríl/máj 1922]. Za každú cenu musíme dostať do svojich rúk tento fond niekoľkých stoviek miliónov zlatých rubľov (azda dokonca niekoľkých miliárd). Úspešne sa to však dá urobiť iba teraz [...], lebo len okamih zúfalstva a hladu nám môže obstarať takúto náladu širokých más roľníkov [...].

Zatočiť s cirkvou čo najrýchlejšie

Na Janovskú konferenciu na jar 1922, na ktorej sa zúčastnilo 22 európskych štátov, boli prvýkrát od skončenia vojny prizvané aj Nemecko a Rusko. Dovtedy svetová diplomacia nepovažovala za vhodnú a potrebnú ich účasť na rokovaniach o problémoch Európy. Lenin očakával kritické hlasy na adresu Ruskej sovietskej federatívnej socialistickej republiky, preto potreboval zatočiť s cirkvou ešte pred konferenciou: 

Je dosť pravdepodobné, že po Janove to pre nás bude alebo môže vyzerať na základe medzinárodného postavenia Ruska tak, že tvrdé opatrenia proti reakčnému duchovenstvu budú politicky nevhodné, azda dokonca krajne nebezpečné. Teraz je ale víťazstvo nad reakčným duchovenstvom úplne isté. [...]

Preto prichádzam k nutnému záveru, že práve teraz musíme duchovenstvu naklonenému čiernym stotinám vyhlásiť najzarytejšiu a najbezohľadnejšiu bitku a ich odpor musíme zlomiť takou ukrutnosťou, na ktorú nezabudnú niekoľko desaťročí.  

Do Šuje treba poslať jedného z najenergickejších [...] členov Všeruského ústredného výkonného výboru s ústnou inštrukciou [...], aby v Šuji zatkol podľa možností mnohých, aspoň niekoľko desiatok zástupcov miestneho duchovenstva, malomeštianstva  a buržoázie kvôli podozreniu z priamej alebo nepriamej účasti na násilnom odpore proti dekrétu [...].

Bezodkladne po ukončení tejto práce sa má odobrať  do Moskvy a podať správu plenárnemu zasadaniu politbyra [...]. Na základe tejto správy politbyro dá súdnym úradom detailnú, takisto ústnu direktívu, aby čo najrýchlejšie uskutočnili proces proti rebelom zo Šuje, ktorí sa vzopreli pomoci proti hladu, a aby ho neukončili  inak ako zastrelením veľkého počtu najvplyvnejších a najnebezpečnejších reprezentantov čiernych stotín mesta Šuja, podľa možností nielen tohto mesta, ale aj z Moskvy a ďalších duchovných centier.

Oproti patriarchovi Lenin pomerne dlho váhal

Ihneď po boľševickom prevrate roku 1917 Lenin síce rozpútal boj proti spoločenskému vplyvu pravoslávnej cirkvi, ktorý požívala za cárov, no váhal zakročiť proti jej najvyššiemu predstaviteľovi. Vysvetlenie treba hľadať v tom, že paralelne s boľševickou revolúciou Miestny koncil pravoslávnej cirkvi v Moskve obnovil úrad patriarchu, čím sa skončila dvestoročná synodálna fáza ruských cirkevných dejín:

Nazdávam sa, že by bolo vhodné nedotýkať sa patriarchu Tichona, hoci bezpochyby stojí na čele tejto rebélie otrokárov. Čo sa jeho týka, musíme poveriť štátnu politickú správu tajnou direktívou, aby tak presne a dôkladne, ako je to len možné, sledovala všetky spojenia tohto muža [...].

Lenin však čoskoro prelomil svoje váhanie a 9. mája 1922 poslal patriarchu Tichona do domáceho väzenia pre jeho „kontrarevolučný“ postoj v otázke bohoslužobných predmetov, takže hlava Ruskej cirkvi bola fakticky zatknutá a úplne odrezaná od okolitého sveta. Na patriarchu sa zrejme nevzťahovalo Leninovo záverečné želanie z tajného listu politbyru:

Čím väčší bude počet zástupcov reakčnej buržoázie a duchovenstva, ktorých sa nám pri tejto príležitosti podarí zastreliť, tým lepšie. Práve teraz musíme dať týmto ľuďom takú lekciu, aby sa celé desaťročia neopovážili ani len pomyslieť na odpor. 

V priebehu prvých piatich rokov sovietskej vlády stratila Ruská cirkev približne 23-tisíc kňazov, mníchov a mníšok, medzi nimi niekoľko desiatok biskupov. 

Foto: wikimedia