Svätec v tieni svätého Mikuláša

Svätá zem je plná prekvapení. Približne 25 kilometrov juhovýchodne od Jeruzalema, len niekoľko kilometrov východne od Betlehema, sa v údolí Kidron v Judskej púšti nachádza veľmi starobylá Veľká lavra, v arabčine známa ako Mar Saba.

Lavra je veľký a mimoriadne významný monastier (kláštor), ktorý podlieha spravidla priamo patriarchovi (a nie miestnemu biskupovi). Status lavry má vo svete len niekoľko monastierov. Lavra je väčšie zoskupenie stavaných alebo jaskynných ciel s centrálnym chrámom, má spoločného predstaveného (igumena).

Prepodobný Sáva Posvätený

Počiatky Veľkej lavry sú späté so životným príbehom prebodobného Sávu Posväteného (439-532), ktorého si cirkvi latinskej, byzantskej, arménskej i západosýrskej tradície pripomínajú 5. decembra. 

Spoznať Sávovo pôsobenie umožňuje hagiografický spis Život Sávu z pera Cyrila zo Skythopolu, ktorý tento sabaitský mních napísal okolo roku 550.

Sáva (tiež Sabas alebo Sába) sa narodil v roku 439 v dedinke Mutalaska v Cézarejskej arcidiecéze v Kapadócii. Po prvej skúsenosti v blízkom monastieri Flavianae s baziliánskou rehoľou, hnaný túžbou navštíviť sväté miesta, odišiel do Palestíny. V tom čase mal 17/18 rokov. V Jeruzaleme sa rozhodol žiť v blízkej púšti mníšsky ideál, ktorý okúsil už vo svojej vlasti.

Po pokuse v Pasarionovom monastieri, ktorý viedol Elpidios, Sáva pobýval pri Eutymiovi. Podľa Cyrila zo Skythopolu si Sáva od Eutymia osvojil rozlišovanie medzi cenobitským/spoločným životom vhodným pre novicov, ktorých viedol Teoktistos, a eremitským/pustovníckym životom vhodným pre pokročilých, ktorým predsedal samotný Eutymios. Sáva strávil nejaký čas v cenóbiu, potom ako anachoréta v cele v blízkosti cenóbia.

Počiatky Veľkej lavry

Po Eutymiovej smrti (473) Sáva odišiel do púšte, potom sa v roku 478 usadil v jednej jaskyni na ľavom brehu potoka Kidron. To bol de facto počiatok lavry povolanej zohrať dôležitú rolu vo vývoji mníšstva v tomto regióne, tak z dôvodu kvality v nej vedeného asketického života, ako aj pre počet jej mníchov: veľmi skoro ju nazývali Veľká lavra.

Sáva si zvolil strednú cestu medzi cenobitizmom a pustovníctvom. Jeho žiaci sa schádzali každú sobotu a nedeľu a trávili spolu v modlitbovom bdení noc medzi týmito dňa. Celonočné bdenie predstavovalo originálnu inováciu, ktorá bola aj neskôr verne dodržiavaná.

Ikona sv. Sávu Posväteného. Zdroj: wikimedia

Byzantská lavra

Veľká lavra pestovala pôvodne starovekú jeruzalemskú liturgiu prispôsobenú svojim potrebám, no začiatkom 2. tisícročia prevzala byzantský obrad. Jej liturgický typikon sa potom najviac rozšíril a vo viackrát prepracovanej konštantínopolskej podobe sa stal trvalou smernicou pre cirkvi byzantskej tradície.

Sáva v exile 

Prísnosť majstra vyvolávala nespokojnosť a protesty. Napriek podpore jeruzalemského patriarchu Sallusta, ktorý ho v roku 491 vysvätil za kňaza (odtiaľ prímenie Posvätený), sa Sáva musel utiahnuť na nejaký čas do exilu. Ďaleko od svojej lavry založil monastier v Gadare, východne od Tiberiadského jazera. Zakrátko potom mu však jeruzalemský patriarcha Eliáš prikázal vrátiť sa a viesť Veľkú lavru, okolo ktorej ďalej vznikali nové monastiere a lavry. S patriarchovým požehnaním sa Sáva stal archimandritom všetkých eremitov Palestíny.

Bašta chalcedónskej ortodoxie

Veľká lavra sa zasadzovala za chalcedónsku ortodoxiu v období monofyzitických sporov (Chalcedónský koncil v roku 451 definoval: Jeden a ten istý Kristus, jednorodený Syn a Pán, má dve nezmiešané, nezmeniteľné, neoddelené a nedeliteľné prirodzenosti, pričom v žiadnom ohľade nie sú (kvôli ich koexistencii v jednom a tom istom Kristovi) zrušené ich rozdiely, práve naopak: ich charakteristické vlastnosti sú zachované a sú spojené v jednej osobe a hypostáze (v jednom a tom istom Ježišovi Kristovi).

Sáva plne akceptoval koncilové rozhodnutie, ktoré odsúdilo bludnú náuku o jedinej prirodzenosti v Ježišovi Kristovi. Archimadrita bojoval proti monofyzitizmu vo svojich mníšskych spoločenstvách, ale aj organizovaním kampane proti heretickému biskupovi, ktorého poslal do Jeruzalema konštantínopolský cisár Anastasios (491-518).

Defensor populi

Napriek životu v odlúčenosti sa Sáva zaujímal aj o každodenný život ľudí svojej krajiny. Osobne vycestoval do Konštantínopolu, hlavného mesta Byzantskej ríše, kde sa mu podarilo dosiahnuť zrušenie dane, ktorá ochromovala hospodársky život Palestíny. Druhý raz do Nového Ríma vycestoval vo veľmi pokročilom veku ako 90-ročný v roku 530, aby sa prihovoril u cisára Justiniána (527-565) za Samaritánov, ktorí sa v roku 529 vzbúrili proti šikanovaniu štátnymi úradníkmi.

Sávove relikvie

Sáva zomrel v nedeľu 5. decembra 532. Pochovali ho vo Veľkej lavre, ktorú založil a dlhé desaťročia viedol. Hneď po smrti ho uctievali ako svätca. Z kresťanského Východu sa jeho úcta rýchlo rozšírila na kresťanský Západ, najmä do južnej Itálie. Už v polovici 7. storočia mu zasvätili kláštor v Ríme na vŕšku Aventino. Križiaci odviezli relikvie svätého Sávu do Benátok. V roku 1965 boli vrátené späť do Mar Saby.

Liaheň úctyhodných mníchov

Vo 8. a 9. storočí vyšiel z Veľkej lavry celý rad mníchov, ktorí sa tešia veľkej úcte v cirkvách byzantskej tradície pre svoju literárnu činnosť (teológia, liturgická a asketická poézia v gréckom jazyku): Ján Damaský, Kozma Sladkopevec. Štefan Sladkopovec, Štefan Divotvorca, Michal Sinkellos, dvaja bratia Graptos (Teodor a Teofan), ako aj Teodor z Edessy. Po arabskej invázii sa Mar Saba stala aktívnym centrom prekladov z gréčtiny do arabčiny.  

Literatúra: NDPAC 2008, Encyklopedický slovník křesťanského Východu 2008.