Komunisti ho odsúdili na doživotie. Dnes má páter Akvinas 103 rokov

Advent roku 1914. Vo svete zúri prvá svetová vojna. Dvadsaťšesť-ročná Mária Gaburová (rod. Karasová) cestuje vlakom z Kraľovian do Dolného Kubína. S manželom Jozefom očakávajú narodenie druhorodeného dieťaťa. Do pôrodu ostáva len niekoľko týždňov. Mária je pohrúžená do modlitby svätého ruženca. Zrazu okolo nej popadajú všetci spolucestujúci na zem, niektorí sa aj zrania. Vlak, ktorým cestuje sa neďaleko Párnice zráža s iným vlakom. Márii sa nič nestalo, ostala pokojne sedieť. „Hľa, sila modlitby! Zásah Božej prozreteľnosti,“ hovorí neskôr svojim deťom.

Dňa 17. januára 1915 prichádza na svet dieťa, ktorému dávajú meno Juraj. Otec sa nemôže potešiť jeho príchodu na svet. Je na fronte, slúži v námorníctve. Oznámenie o narodení syna mu doručili na vojenskú loď. Otec sa vracia z vojny, no jeho 31-ročná manželka v roku 1920 zomiera na španielsku chrípku. Jej rodnej sestre Emílii je ľúto troch malých sirôt. Talentovaná učiteľka uprednostní starostlivosť o deti pred pedagogickou kariérou a neskôr sa za Jozefa aj vydáva. Postupne sa im narodia ďalšie tri deti. S cieľom lepšieho vzdelania sa rodina rušňovodiča sťahuje v roku 1927 do Bratislavy.

Študent Juraj Gabura   

Ľudové a meštianske školy absolvuje mladý Juraj na Orave. Krstný otec Vendelín Schwarz (bratranec jeho starého otca Karasa) je námestovským farárom a on môže bývať uňho na fare. V Bratislave navštevuje Masarykovo gymnázium na Grosslingovej ulici, kde v roku 1933 maturuje spoločne s Gustávom Husákom či opernou speváčkou Máriou Kišoňovou – Hubovou. „Vstával som o 4.15 a o 4.45 som vyrazil z rodičovského domu na Zvolenskej ulici peši cez Mlynské Nivy až do františkánskeho kostola,“ spomína na svoje miništrovanie na svätých omšiach u františkánov o 5.45. Nebola to však „sezónna služba“, ale dennodenná (!) pravidelná účasť na Eucharistii.

Doma si čítal duchovné časopisy vydávané českými dominikánmi. A aj u františkánov sa občas objavili rehoľníci v bielom rúchu, s ktorými hovoril o svojej túžbe stať sa synom sv. Dominika.

V čase, keď sa Hitler dostal k moci (roku 1933) vstúpil Juraj do dominikánskeho noviciátu v Olomouci a v roku 1937 zložil večné sľuby. Už v roku 1935 v časopise Kultúra napísal:  „Dominikán študuje, aby poznal pravdu, lebo poznaním rastie láska; štúdiom si pripravuje látku na rozjímanie, v hlbokej kontemplácii vniká do tajomstva svätých právd, prežíva ich a ovocie kontemplácie potom rozdáva dušiam.“ 

Dominikáni založili Smer

Smer – revue pre duchovný život – časopis, ktorý založili dominikáni v Trenčíne, sa stal hlavným médiom dominikánskeho apoštolátu. Po ôsmich rokoch končí svoju činnosť v dôsledku nástupu komunistického režimu. Počas osemročnej existencie Smeru je páter Akvinas (meno má po sv. Tomášovi Akvinskom) jeho redaktorom i šéfredaktorom. Okrem duchovných zamyslení píše aj básne pod pseudonymom Anjelov.

Tomáš Akvinský, známy aj ako „anjelský učiteľ“, je pre pátra Gaburu veľkým vzorom. Svedčí o tom aj preklad publikácie Výklad Pánovej modlitby (v roku 1943). Myslím si, že pod vplyvom tohto textu si už na primičné obrázky dal jednoduchý verš: „Otče náš, ktorý si na nebesiach, posväť sa meno tvoje.“ V týchto slovách modlitby vedel precítiť hĺbku modlitby. Rovnako to vnímal v každej sekunde svojho života – vedomie nekonečných dobrodení Otca a jeho nekonečnej starostlivosti o každú sekundu života.

Páter Akvinas sa snaží všetkou svojou činnosťou smerovať ľudí k Bohu. Veľký úspech mal i letný chlapčenský tábor, ktorý páter Akvinas organizoval v Dolnej Súči. Prvýkrát sa naň prihlásilo 27 chlapcov a na ďalší rok ich bolo až 64.

Pred nástupom komunistického režimu učí, prednáša, dáva duchovné cvičenia. V trenčianskej kinosále prednáša 1. mája o kresťanskej sociálnej náuke. V roku 1949 opúšťa Trenčín, stáva sa predstaveným v kláštore dominikánov v Košiciach.

Odkaz vizionárky z Nemecka 

Keď od jednej známej v Trenčíne počul, akú veľkú vieru má stigmatizovaná Terézia Neumannová v silu kňazského požehnania, tajne jej ho na diaľku posielal. Prekvapil ho odkaz od nej cez túto známu, ktorá ju osobne navštívila, že Terézia ďakuje nejakému kňazovi za požehnanie. Jej prorocký odkaz pokračuje: „Po tom, ako niekoho vyspovedá, bude veľa trpieť.“

Počas Veľkonočnej oktávy 13. apríla 1950 bol páter Akvinas v Bratislave. Dával duchovné cvičenia a neskôr prenocoval u svojich rodičov. Následne sa vydal na cestu vlakom v čase, keď v Československu prebiehala akcia ŠtB zameraná na likvidáciu mužských reholí – Akcia K. „Ten nám aj tak neutečie,“ počul slová „mužov zákona“, keď vystupoval na stanici v Trenčíne. Na radu známych sa už nevracia do Košíc, začína sa skrývať pred svojvôľou režimu. Komunitný život nahrádza samota, opustenosť.

Nevieme si dosť dobre predstaviť, čo znamenal deň, týždeň, rok úkrytu raz u jedných známych, raz u druhých (od apríla roku 1950 do septembra 1952). Vtedajšie médiá podávali správy o popravách. Riziko, v ktorom bol páter Akvinas, bolo veľké, no rovnako veľkým rizikom bol pre tých, ktorí ho ukrývali. Aj tu slúžil tajne sväté omše, kázal.

V lete 1952 vyspovedal členov oravskej Bielej légie. Ich úkryt v horách bol prezradený. Nastalo kruté týranie. Došlo k prezradeniu úkrytu kňaza, ktorý ich vyspovedal, zatknutiu rodiny, vyhodeniu jej detí zo školy. Páter Akvinas sa ide sám udať do Oravského Podzámku, aby zachránil rodinu, ktorá mu pomáhala. Komunistický režim ho v roku 1952 posiela do väzenia „na doživotie“. Neskôr mu „zmiernia“ trest na 25 rokov odňatia slobody. „I tu som mal ísť, lebo som pokrstil niekoľkých ľudí,“ povie neskôr páter Akvinas. Hovorí o Božej blízkosti, apoštoláte. Disciplinárne hlásenia leopoldovskej väznice hovoria niečo iné: „Porušuje pravidlá domového poriadku!“ Aké pravidlo porušil, keď mu na mesiac zakázali písať list a prijímať návštevu? Pozeral sa z okna.

Päťdesiate roky sú známe tým, že medzi väzňov sa dostávali tí, ktorí ich zatýkali či odsudzovali v duchu slov: „Revolúcia požiera vlastné deti“. Takto sa ocitli vo väzení aj niekdajší šéfovia slovenskej ŠtB: podplukovník Sedmík, kapitán Glaser, podplukovník Baláž. Glasera dobili slovenskí mládenci, ktorí pred pár rokmi okúsili krutosť jeho vyšetrovacích praktík. Páter Akvinas ho s Vlastíkom Sedláčkom zdvihol a pomohol mu. Stačilo povedať mená spoluväzňov, ktorí Glasera zmlátili, a väzeň č. 2073 mohol byť na slobode: „Slibuji vám, že ještě dnes půjdete odsud pryč, jestli nám řeknete, kteří ho zmlátili,“ sľuboval vyšetrujúci major. Akvinas ostáva za mrežami väznice. Patrí k tým, ktorí dobre vedia, že zlo sa zlom nelieči.

Večne na úteku?

Prišla amnestia a páter Akvinas Gabura sa dostal „na slobodu“. Nemôže pracovať ako kňaz a už vôbec nie ako rehoľník. Pracoval ako pomocný murár, búrač starých domov, skladník. Jeho životný príbeh je ako z detektívky. Ide ho vyšetrovať príslušník ŠtB, no keď zistí, že sú rodáci, prísny zápis udania sa zvrtne na družnú debatu. Niekedy uniká „len o vlások“ rukám ŠtB. Zo Střelic u Brna uteká pred ŠtB bočným východom.

Nechýbajú agenti a donášači, ktorí píšu správy: „Prevádza pastoráciu medzi lekármi a vysokoškolákmi“. „Bez povolenia štátnej správy spovedá!“ Napriek týmto nebezpečenstvám sa stáva „apoštolom Bratislavy“. Ide „od domu k domu“. Vyučuje náboženstvo, vysluhuje sviatosti. 

V mariánskom roku...

Píše sa rok 1988. Jasnosť Akvinasových prednášok a teologická hĺbka oslovuje mladých „tínedžerov“. Končí sa rok príprav na prijatie sviatosti birmovania. Kto im ju však môže vyslúžiť, keď na Slovensku oficiálne pôsobí len jeden biskup? Bude to páter Akvinas. Tajne odslúži svätú omšu v paneláku na Exnárovej ulici a mladíkom udeľuje sviatosť birmovania. Ako je to možné? Veď Akvinas nie je biskupom.

Komunistický režim v roku 1950 postavil rehoľníkov do ilegality, no ich predstavení im povedali: „Robte, čo môžete!“ A oni konali. Počas pontifikátu Jána Pavla II. v roku 1980 poľský provinciál dominikánov sprostredkúva aj pátrovi Akvinasovi rozšírenie tzv. pápežských fakúlt. Tajný provinciál dominikánov Ambróz Svatoš spoločne s pátrom Akvinasom a so súčasným kardinálom Dominikom Dukom tvoria trojicu, ktorá v spoločnom dialógu mala dokonca právomoc udeľovať dišpenz od doživotných sľubov. O veľkosti a dôvere pátra Ambróza k Akvinasovi svedčí delegovanie jeho právomoci na pátra Akvinasa: „Otče, co můžu já, můžete i vy.“

Dňa 20. januára 1978 sa páter Akvinas stáva tajným predstaveným Slovenského vikariátu Českej dominikánskej provincie. Prešov, Žilina, Veľký Biel, Tvrdošín, Chlebnica i Sebechleby – to sú len niekoľké miesta tajných stretnutí dominikánov a ich laických spolupracovníkov.

Sloboda prináša mnohé pastoračné povinnosti a služby. Páter Akvinas však neustále prichádza aj k rodinám, ktorým sa venoval počas komunistického režimu.

Príklad nekončiaceho sa svedectva

Jeden príklad. Páter Akvinas je rodinným priateľom rodiny MUDr. Kosseyovej, ktorá mi svojho času povedala: „Každý deň sa modlím za dar viery pre svoju rodinu. A Pán mi požehnal, že nielen deti, ale aj deti ich detí žijú v duchu lásky k Bohu i ľuďom.“ Páter Akvinas bol častým hosťom rodiny Kosseyovej. Ešte i pred pár rokmi ho priviezli k nim domov, vyspovedal rodinných príslušníkov, odslúžil sv. omšu, potešil sa pri spoločnom stole. Vnučka pani Kosseyovej Mária Sísová spomína: „Stretnutie s ním bolo pre mňa vždy stretnutím so svätosťou, s nebom, stretnutím s Bohom. Pokoj vyžarujúci z jeho tváre a z jeho srdca vždy naplnil celý náš dom. A svätú omšu som snáď nikdy nikoho nevidela slúžiť s takou dávkou úcty a pokory. Vďačnosť, ktorú neustále vyslovoval voči Bohu za svoj, vôbec nie ľahký a aj mnohým utrpením pretkaný život, mi vždy bude znieť v ušiach ako svedectvo odovzdanosti a dôvery v každej chvíli. Stretnutie s dobrým Bohom naživo...“

A to je len krátke svedectvo jednej z rodín. Koľko ich zaznieva v dušiach tých, ktorí ho vnímajú ako „apoštola Bratislavy“?!

Páter Akvinas je muž viery. Muž, ktorý neupozorňuje na seba, ale na veci Božie. Je nenápadný. A ako nenápadný sa stal aj „patrónom“ nenápadných hrdinov. Keď sme ho žiadali o prijatie záštity nad minuloročným projektom Nenápadní hrdinovia v zápase s komunizmom, tak to prijal rád a so živým záujmom. Páter Dominik mi pred konferenciou napísal: „Práve dnes som s pátrom Akvinasom slúžil sv. omšu u sestier dominikánok v Dunajskej Lužnej, kde je od 1. novembra 2017. Pýtal som sa ho na to, on pri plnom vedomí ochotne súhlasil, dokonca sa pýtal, kedy to presne bude, povedal som mu, že mu to ešte upresním a pripomeniem.“

Plný lásky a záujmu sa venoval aj nám v čase Adventu, keď sme mu boli poďakovať za jeho modlitby a prevzatie záštity nad konferenciou. Jeho požehnanie z daného dňa si nesieme dodnes. A čo je zaujímavé, aj tie naše malé deti, ktorých delí od pátra Akvinasa „len“ 100 rokov, sa stále živo zaujímajú o „svojho pátra“. A opäť by som mohol položiť otázku: „Koľko je tých detí, ktorým sa s láskou venoval páter Akvinas počas svojho života? Koľko modlitieb a požehnaní im venoval.“

Žiť v Božej prítomnosti

„Žiť v Božej prítomnosti. Toto je dôležité. Keď si človek uvedomí prítomnosť Boha vo svojom živote, veľmi to chráni od hriechu,“ povedal redaktorke rádia Lumen Janke Ester Horniakovej. Ako si naň spomína v týchto dňoch? „Stretnúť nášho Akvinka v kostole bolo ako predzvesť neba. Naozaj. Už len jeho prítomnosť človeka mení a cíti pri ňom neskutočný pokoj. Ako možno veci, ktoré som riešila v hlavne počas dňa, boli v jeho prítomnosti také nepodstatné. Akvinko žije pre nebo každý okamih. Páči sa mi na ňom to, ako dôveruje v Božiu prozreteľnosť. Každý deň na všetky svetové strany dáva požehnanie ľuďom z okna svojej izby. Vždy a rád požehnával každého, kto sa pri ňom zastavil. Azda najviac hlúčiky malých deťúreniec.“

„Otec pátra Akvinasa bol krstým otcom mojej ženy,“ napísal mi pán Ľubomír Feldek. „Po tom, čo sa po amnestii v roku 1960 vrátil z väzenia (bol v roku 1952 nevinne odsúdený na doživotie), žil na Zvolenskej ulici u svojej sestry Želky Gaburovej, ktorá ho oslovovala Duško.“ Dňa 8. septembra 2004 sa stretli v bratislavskom Slávičom údolí, keď do rodinnej hrobky ukladali popol pátrovho synovca básnika Svetozára Daniela Šimka, ktorý zomrel v New Yorku 8. júla 2004.

Spomienky pátra Akviansa zachytili pracovníci Ústavu pamäti národa. Myšlienky a príhovory ponúkajú dominikáni v publikácii Zadívaj sa do svojej hĺbky... Pred pár rokmi sa redaktorke Soni Gyarfašovej podarilo pripraviť skvelú reportáž pre rozhlas a aj televízia Lux natočila o pátrovi krátky dokument. Je na škodu, že RTVS doteraz neponúkla alternatívu za dokumenty, ktoré pripravovala Soňa Gyarfašová aj o bývalých politických väzňoch v pozastavenej relácii Reportéri. Aj príbeh zrejme najstaršieho bývalého politického väzňa na svete (!) by oslovil nielen slovenskú verejnosť.

Dlhovekosť opáta Antona

Páter Akvinas je tu medzi nami. Jeho 103 rokov je silným svedectvom pre nás i pre tento svet. Dnes, keď je pohľad na ľudí v staršom veku života často vnímaný ako záťaž či prekážka, hovorí svedectvo života pátra Akviansa jasnou rečou. A iste aj rečou biblickou o požehnaných rokoch starca. No nielen to. Požehnanie, ktoré cítila mystička Terézia Neumanová, vnímajú mnohí ako veľký dar i dnes. Jeho príklad je veľkou výzvou pre kňazov i laikov.

Páter Akvinas patrí medzi zhruba 300 ľudí žijúcich na Slovensku (odhad štatistického úradu), ktorí majú viac ako 100 rokov. Deň jeho narodenín je dňom spomienky na sv. opáta Antona, priekopníka rehoľného života. Ten nás predišiel do večnosti vo veku 105 rokov.

Deň svojich narodenín prežil uprostred svojich spolubratov. „Slávenie svätej omše bolo poďakovaním za dar jeho života, rehoľného i kňazského povolania. Na záver nám všetkým dal svoje kňazské požehnanie,“ píšu dominikáni. „Otec Akvinas, ktorý prežíva svoj stav trpezlivo a s láskavou odovzdanosťou do Božej vôle, je pre nás všetkých veľkým povzbudením. Všetky jeho modlitby a obety majú v spojení s Kristom nesmierny dosah a účinok. Otcovi Akvinasovi želáme, aby sa v jeho živote naplnila Božia vôľa až do konca – ako zavŕšenie jeho svätosti.“

František Neupauer,

historik ÚPN a publicista

Spracované na základe štúdie:

LETZ, Dominik: Svedectvo utrpenia a vytrvalosti v apoštoláte (Akvinas Juraj Gabura OP). In: DZURJANIN, S. (ed.): Život za mrežami. Prešov : VMV, 2007.

Informácie uvedené v odklikoch v článku

Fotografie: rehoľa dominikánov, autor článku