Ukrajinský kardinál a svedomie západnej Cirkvi

Po smrti metropolitu Andreja Šeptyckeho 1. novembra 1944 nastúpil do čela Ukrajinskej  gréckokatolíckej cirkvi Josyf Slipyj (*1893). Vzhľadom na prítomnosť Sovietov na Haliči a politickú situáciu už 22. decembra 1939 s požehnaním pápeža Pia XII. a rukami metropolitu Šeptyckeho tajne prijal vysviacku za titulárneho biskupa v Serrae a kaodjútora s právom nástupníctva po ľvovskom arcibiskupovi.

Ľvovský pseudosobor

Opätovným začlenením Haliče do sovietskej Ukrajiny koncom augusta 1944 sa začala pre gréckokatolícku cirkev ťažká existencia. Jej podoby prehľadne zhrnul vo svojej publikácii Die katholischen Ostkirchen (s. 121-124) ukrajinský gréckokatolícky kňaz Andrij Michalejko, ktorý je riaditeľom Inštitútu pre cirkevné dejiny na Ukrajinskej katolíckej univerzite vo Ľvove.

Metropolitu Slipeho len po niekoľkých mesiacoch v úrade najvyššieho predstaviteľa cirkvi a všetkých jeho spolubratov v biskupskej službe zatkli sovietske orgány a odsúdili na mnoho rokov väzenia a nútených prác na Sibíri. Hlavné obvinenia proti gréckokatolíckym hierarchom a gréckokatolíckej cirkvi zneli: spolupráca s fašistickým Nemeckom, protisovietska propaganda, špionáž v prospech Vatikánu.

Gréckokatolícka cirkev bola napokon v roku 1946 oficiálne rozpustená na Ľvovskom „sobore“ a po „zrieknutí sa latinských bludov“ pod nátlakom zjednotená s Ruskou pravoslávnou cirkvou (bližšie informácie o tejto udalosti nájdete tu).

Podzemná cirkev

Po roku 1946 bola znemožnená činnosť gréckokatolíckych kňazov, ktorí neakceptovali rozhodnutia „soboru“. Opatrenia podniknuté proti Ukrajinskej gréckokatolíckej cirkvi viedli k vytvoreniu podzemnej cirkvi, ktorá bola medzi rokmi 1946 až 1989 považovaná v Sovietskom zväze za jedinú inštitúciu s veľkým rozšírením, ktorú sa sovietskym orgánom nepodarilo dostať pod svoju kontrolu.

Napriek likvidácii a prenasledovaniu dokázala naďalej pokračovať a rozmanitým spôsobom rozvíjať svoj náboženský život. Slávenie bohoslužieb a vysluhovanie sviatostí sa konalo v súkromných domoch členov cirkvi, v prírode a dokonca vo väzniciach a na miestach vyhnanstva. Neexistoval síce oficiálny kňazský seminár pre gréckokatolíkov, napriek tomu bola vyformovaná celá generácia mladých kňazov v takzvaných podzemných kňazských seminároch. Kandidátov na kňazstvo vyučovali skúsení kňazi v najdôležitejších teologických, dogmatických a pastoračných otázkach a po určitom čase boli tajne vysviacaní za kňazov. Toto garantovalo kontinuitu štruktúr gréckokatolíckej cirkvi v Sovietskom zväze.

Kardinál Josyf Slipyj. Foto: wikimedia

Kláštorný život mohol pokračovať iba v menších spoločenstvách. Rehoľné sestry alebo mnísi žili spoločne v súkromných domoch alebo bytoch a napriek tomu sa im darilo získavať novicov. Nezriedka sa aj oficiálne otvorené chrámy rímskokatolíckej cirkvi stávali miestom stretnutí gréckokatolíckych duchovných a laikov.

Slipeho exil v Ríme

Najvyšší predstaviteľ gréckokatolíckej cirkvi, ľvovský metropolita Josyf Slipyj, strávil celkovo 18 rokov vo väzeniach a koncentračných táboroch. Jeho prepustenie ako jediného preživšieho biskupa spomedzi všetkých siedmich gréckokatolíckych hierarchov uväznených v roku 1945 je výsledkom v prvom rade zblíženia Vatikánu so Sovietskym zväzom, respektíve s Ruskou pravoslávnou cirkvou.

Počas pontifikátu pápeža Jána XXIII. (1985 – 1963) došlo k revízii dovtedajšej vatikánskej východnej politiky, v dôsledku čoho sa zintenzívnili kontakty s komunistickými štátmi východnej Európy. „Hlavnými aktérmi“ novej politiky 60. rokov 20. storočia bol pápež Ján XXIII., americký prezident John F. Kennedy a hlava sovietskeho štátu Nikita Chruščov. Ako formálny dôvod pre Slipeho prepustenie bola udaná účasť na Druhom vatikánskom koncile, ktorý sa práve začal vo Vatikáne (1962 – 65).

Metropolita Slipyj, ktorý už ako mladý kňaz študoval na Pápežskom východnom inštitúte v Ríme (1920 – 22), využil svoj rímsky exil (od roku 1963) na to, aby ako najvyšší hierarcha a predstaviteľ Ukrajinskej gréckokatolíckej cirkvi koordinoval jej prácu a zastupoval jej žiadosti na rozličných fórach v nádeji, že sa neskôr bude môcť vrátiť do Ľvova.

Kedykoľvek to bolo možné, rozprával o osude svojej prenasledovanej cirkvi. Podobne ako maďarský kardinál József Mindszenty (1892 – 1975) a poľský kardinál Stefan Wyszyński (1901 – 1981)  aj on kritizoval úsilie vatikánskej východnej politiky o zbližovanie s komunistickými štátmi. V nástupníctve po Šeptyckom sa Slipyj ďalej zasadzoval za obnovu autentickej východnej tradície vo svojej cirkvi. Taktiež sa usiloval vysielať z Ríma nové impulzy pre celkový cirkevný a národný život ukrajinskej diaspóry.

V činnosti metropolitu Slipeho sa dajú konštatovať nasledujúce priority: založenie Ukrajinskej katolíckej univerzity v Ríme v roku 1963, obnova autentickej východnej tradície, obnova synodálnych štruktúr cirkvi a úsilie o dosiahnutie patriarchálneho stupňa pre svoju cirkev.

Poštová známka venovaná pamiatke kardinála Slipého z roku 1993. Foto: wikimedia

To posledné viedlo k problémom s ukrajinskými gréckokatolíckymi biskupmi v diaspóre, ktorí podliehali priamo Rímskej stolici a necítili sa byť jurisdikčne povinní voči Slipemu. Zvlášť zaťažený konfliktmi bol aj metropolitov vzťah s Rímskou kúriou, pretože Slipyj si nárokoval na právomoci hlavy gréckokatolíckej cirkvi aj mimo jej historického teritória. Dokonca udelil biskupské vysviacky aj bez pápežského súhlasu.

Situácia veriacich v diaspóre nebola ľahká. Aby konsolidoval roztrúsené cirkevné komunity, Slipyj napriek svojmu vysokému veku podnikal cesty do Severnej a Južnej Ameriky, Austrálie a západnej Európy. Popri pastoračných cieľoch tieto cesty poslúžili aj ekumenickým stretnutiam s hierarchami pravoslávnych cirkví, ktorí zažívali podobný historický osud.

Vzťahy Slipeho s Rímskou kúriou boli mnohovrstvové. Dňa 23. decembra 1963 Apoštolská stolica potvrdila jeho postavenie vrchného arcibiskupa a súčasne ho vymenovala za člena vatikánskej Kongregácie pre východné cirkvi. Za jeho vernosť Cirkvi ho 25. februára 1965 pápež Pavol VI. ustanovil za kardinála Rímskej cirkvi.

Obhajca východných katolíckych cirkví

Počas Druhého vatikánskeho koncilu sa Slipyj od druhej koncilovej periódy v jeseni 1963  zúčastňoval na koncilových zasadaniach a vzbudil pozornosť svojimi piatimi prejavmi v koncilovej aule. Zvlášť bránil rovnoprávne postavenie východných katolíckych cirkví s Rímskou cirkvou. Kritizoval latinskú cirkev za pohŕdanie východnými cirkvami a ich tradíciami, čo veľmi prispelo k stáročia trvajúcej odcudzenosti medzi katolíkmi a pravoslávnymi. Rovnaké tézy prednášal aj na rímskych biskupských synodách a na zasadaniach Komisie pre záležitosti východných cirkví.

Poľský kardinál Wyszynski (uprostred) v spoločnosti kardinálov Berniackého a Czerniaka. Foto: wikimedia

Napriek osobnému uznaniu, ktoré sa Slipemu dostalo v Ríme, zažil mnohé sklamania. Jeho osoba sa stala svedomím západnej cirkvi, čo sa týka prenasledovaných gréckokatolíckych cirkví. Vrchný ukrajinský arcibiskup Josyf Slipyj zostal až do konca svojho života (†1984) neúnavným kritikom vatikánskej východnej politiky, ktorá podľa jeho názoru nezohľadňovala dostatočne potreby utláčaných kresťanov v strednej a východnej Európe. Práve klíma, ktorú v Ríme vytvárali ľudia ako Slipyj, Wyszyński, Mindszenty alebo Slovák Hnilica prispela najskôr k zvoleniu Jána Pavla I. a následne Jána Pavla II., ktorí reprezentovali zmenu kurzu voči komunistickým krajinám.   

Predchádzajúce časti potrétu Ukrajinskej gréckokatolíckej cirkvi nájdete tu a tu.