Roháček › Nehemiáš › 9

Nehemiáš

• 1
• 2
• 3
• 4
• 5
• 6
• 7
• 8
• 9
• 10
• 11
• 12
• 13

Kajajú sa a oddelia sa od cudzozemcov. Pripomínajú si skutky Hospodinove, jeho milosrdenstvo a svoje hriechy.1 Po­tom dvad­siateho štvr­tého dňa toho is­tého mesiaca shromaždili sa synovia Iz­raelovi pos­tiac sa a súc ob­lečení v smútočnom rúchu drs­nom a majúc zem posypanú na sebe. 2 A semä Iz­raelovo sa boli od­delili od všet­kých synov cudziny a stojac vy­znávali svoje hriechy a ne­právos­ti svojich ot­cov. 3 A po­vs­tanúc na svojom mies­te čítali z knihy zákona Hos­podina, svojeho Boha, štvr­tinu dňa a štvr­tinu vy­znávali a klaňali sa Hos­podinovi, svoj­mu Bohu. 4 A po­vs­tal na vy­výšenom mies­te Levitov Ješua, Banaj, Kad­miel, Šebaniáš, Bun­ni, Šerebiáš, Báni a Chenáni a kričali veľkým hlasom k Hos­podinovi, svoj­mu Bohu. 5 A riek­li Levitovia, Ješua, Kad­miel, Báni, Chašab­neiáš, Šerebiáš, Hodiáš, Šebaniáš a Petachiáš: Vstaňte, dob­rorečte Hos­podinovi, svoj­mu Bohu, od vekov až na veky! A nech dob­rorečia menu tvojej slávy a vy­výšenému nad každé dob­rorečenie a chválu! 6 Ty si, ó, Hos­podine, ty si sám jediný! Ty si učinil nebesia, nebesia nebies a všet­ko ich voj­sko, zem a všet­ko, čo je na nej, moria a všet­ko, čo je v nich, a ty dávaš tomu všet­kému život, a voj­sko nebies sa tebe klania. 7 Ty si, Hos­podine, ten Bôh, ktorý si si vy­volil Ab­rama a vy­viedol si ho z Úr Chal­dejov a dal si mu meno Ab­rahám. 8 A našiel si jeho srd­ce ver­né pred sebou a učinil si s ním sm­luvu, že dáš zem Kananeja, Heteja, Amoreja, Ferezeja, Jebuzeja a Ger­gezeja, že ju dáš jeho semenu a uskutočnil si svoje slová, lebo ty si spraved­livý. 9 A po­hliadol si na trápenie našich ot­cov v Egyp­te a ich krik si počul pri Rudom mori. 10 A dal si činiť znamenia a zá­zraky na fara­onovi a na všet­kých jeho sluhoch a na všet­kom ľude jeho zeme, lebo si vedel, že pre­vádzali pýchu proti nim, a tak si si učinil meno, jako to vidieť dnes. 11 A more si roz­delil vo dvoje pred nimi, takže prešli pro­stred­kom mora po suchu, a tých, ktorí ich stíhali, vr­hol si do hl­bín ako nejaký kameň do mohut­ných vôd prudkých. 12 A viedol si ich v ob­lakovom stĺpe vod­ne a v oh­nivom stĺpe vnoci os­vecujúc im ces­tu, ktorou mali ísť. 13 Po­tom si sos­túpil na vrch Sinai a hovoril si s nimi s neba, dal si im spraved­livé súdy a prav­divé zákony vyučujúce, dob­ré ustanovenia a pri­kázania. 14 A dal si im po­znať sobotu svojej svätos­ti a pri­kázal si im zachovávať prikázania, ustanovenia a vy­učujúci zákon skr­ze Mojžiša, svoj­ho služob­níka. 15 Dal si im aj chlieb z neba v ich hlade a vy­viedol si im vody zo skaly v ich smäde a riekol si im, aby vošli dedične zau­jať zem, ­vzhľadom na ktorú si bol po­z­dvihol svoju ruku prisahajúc, že im ju dáš. 16 Ale oni a naši ot­covia pre­vádzali pýchu a za­tvr­dili svoju šiju a ne­počúvali na tvoje pri­kázania. 17 A nech­celi počuť ani ne­pamätali na tvoje divy, ktoré si činil pri nich, ale za­tvr­dili svoju šiju a ustanovili si vodcu, aby sa vrátili do svoj­ho rab­stva vo svojej spúre. Ale ty si Bôh od­púšťania, milo­sr­d­ný a ľútos­tivý, dlho zhovievajúci a veľký čo do milosti a p­reto si ich ne­opus­til. 18 Ba ešte si spravili aj teľa - sliatinu a po­vedali: Toto je tvoj boh, ktorý ťa vy­viedol hore z Egyp­ta! A do­pus­tili sa veľkých rúhaní. 19 Ale ty vo svojom mnohom zľutovaní jed­nako si ich len neopustil na púšti. Ob­lakový stĺp ne­uh­nul zponad nich vod­ne, aby ich viedol ces­tou, ani oh­nivý stĺp vnoci, aby im svietil a os­vecoval cestu, ktorou mali ísť. 20 A dal si svoj­ho dob­rého Ducha, aby ich učil rozumu, a svojej man­ny si ne­odňal od ich úst a dal si im vody v ich smäde. 21 Štyrid­sať rokov si ich za­opat­roval na púšti; ne­mali nedos­tat­ku; ich rúcha ne­zvetšely, a ich nohy ne­opuch­ly. 22 Po­tom si im dal kráľov­stvá a národy a podelil si ich na kraje. A tak zau­jali dedične zem Síchonovu a zem kráľa Chešbona a zem Óga, kráľa Bázana. 23 A ich synov si rozm­nožil, čo do počtu, jako hviez­dy nebies. A vo­viedol si ich do zeme, o ktorej si po­vedal ich ot­com, aby vošli do nej zaujať ju dedične. 24 A tak vošli synovia a zau­jali zem dedične, a zo­hnul si pred nimi obyvateľov zeme, Kananejov, a dal si ich do ich ruky aj ich kráľov aj národy zeme, aby urobili s nimi tak, ako sa im ľúbi. 25 A vzali ohradené mes­tá a úrod­nú zem a zau­jali dedične domy, pl­né všet­kého dob­rého, vy­rúbané stud­ne, vinice, olivové sady a ovoc­ných stromov množs­tvo. A tak jed­li a na­sýtili sa a vy­tučili sa a kochali sa v tvojej veľkej dob­rote. 26 Ale sa stali ne­pos­lušnými a sprotivili sa ti a za­vr­h­li tvoj zákon za svoj chr­bát a po­v­raždili tvojich prorokov, ktorí svedčili proti nim na­to, aby ich na­vrátili k tebe, a do­púšťali sa veľkých rúhaní. 27 Vtedy si ich vy­dal do ruky ich protiv­níkov, ktorí ich sužovali. A po­tom v čase svoj­ho súženia kričali k tebe, a ty si vše len vy­slyšal z nebies a podľa svoj­ho mnohého zľutovania si im dal zá­chran­cov, ktorí ich za­chránili z ruky ich protiv­níkov. 28 Ale keď mali zase po­koj, z­nova sa na­vrátili robiť to, čo je zlé pred tvojou tvárou, a tak si ich opus­til v ruke ich ne­priateľov, aby vládli nad nimi. No, keď sa ob­rátili a kričali k tebe, ty si vy­slyšal z nebies a vy­tr­hol si ich podľa svoj­ho m­nohonásob­ného zľutovania, a to tak po mnohé časy. 29 A svedčil si proti nim na­to, aby si ich na­vrátil ku svoj­mu zákonu; ale oni robili pyšne a ne­počúvali na tvoje pri­kázania a hrešili proti tvojim súdom (ktoré keby činil človek, žil by nimi) a vy­myk­li spur­né plece z­pod jar­ma Božieho a za­tvr­dili svoju šiju a ne­pos­lúchali. 30 Avšak zhovieval si im po mnohé roky a svedčil si proti nim svojím Duchom skr­ze svojich prorokov, ale ne­pozorovali svojimi ušami, a pre­to si ich vydal do ruky národov zemí. 31 Avšak pre svoje mnohé zľutovania ne­učinil si im kon­ca a ne­opus­til si ich, pre­tože si ty sil­ný Bôh milos­tivý a ľútos­tivý. 32 A tak teraz, náš Bože, ty sil­ný, veľký, moc­ný a strašný Bože, ktorý os­tríhaš sm­luvu a milosť, nech nie je to za málo pred tvojou tvárou, všet­ko to ťažké strádanie, ktoré nás stih­lo, našich kráľov, naše kniežatá, našich kňazov, našich prorokov, našich ot­cov a všetok tvoj ľud odo dní kráľov As­sýrie až do tohoto dňa. 33 Ale ty si spraved­livý pri všet­kom tom, čo prišlo na nás, lebo ty si činil ver­ne a pravdu, ale my sme páchali bez­božnosť. 34 A naši kráľovia, naše kniežatá, naši kňazi a naši ot­covia nečinili tvoj­ho zákona ani ne­pozorovali na tvoje pri­kázania a na tvoje svedoc­tvá, ktorými si svedčil proti nim. 35 Lebo oni vo svojom kráľov­stve a v tvojej veľkej a mnohej dob­rote, ktorú si im pre­ukazoval, a v zemi, širokej a úrod­nej, ktorú si dal pred nich, ne­slúžili ti ani sa ne­od­vrátili od svojich zlých skut­kov. 36 Hľa, my sme dnes sluhami, a zem, ktorú si dal našim ot­com, aby jed­li jej ovocie a jej dob­ré, hľa, my sme v nej sluhami! 37 A svoju hoj­nú úrodu vy­dáva kráľom, ktorých si ustanovil nad nami pre naše hriechy, a tak panujú nad našimi telami i nad naším hovädom, tak ako sa im ľúbi, a my sme vo veľkom súžení. 38 Pri tom pri všet­kom činíme pev­nú sm­luvu a píšeme, ktorú spečaťujú naše kniežatá, naši Levitovia a naši kňazi.