13. apríl – sviatok sv. Hermenegilda (mučeník Eucharistie)
Svätý Hermenegild odmieta Eucharistiu z rúk heretického biskupa:
Hermenegild
Pripomeňme si tento deň a osviežme si spomienku na sv. Hermenegilda, španielského kráľa a mučeníka Najsv. Eucharistie, veľkého svätca, ktorý prelial svoju krv za víťazstvo katolíckej viery v Španielsku a za porážku bludárskeho Arianizmu.
On opovrhol ponukou svojho otca, vizigotského kráľa Leovigilda, aby sa vzdal katolíckej viery a vrátil sa k bludárskemu arianizmu. Radšej sa vzdal svojho titulu a kráľovstva a stratil pozemskú korunu, ako korunu Ježiša Krista. A tak ho rozzúrený otec nechal 13. apríla roku 586 popraviť.
Arianizmus bolo bludárske učenie neuznávajúce Najsvätejšiu Trojicu a popierajúce božstvo Ježiša Krista. Bolo to učenie presbytera Áriusa z Alexandrie, ktoré tento bludár vydal vo svojom spise "Thalia". A i keď bol arianizmus na koncile v Konštantinopole v roku 381 definitívne odsúdený, predsa sa znovu rozšíril v čase prenikania Germánov do rímskej ríše, lebo títo prevzali kresťanskú vieru vo forme ariánskeho bludu. A tu sa udržal arianizmus až do 7. storočia, hlavne u germánskych Langobardov a Vizigotov.
Vizigotský kráľ Leovigild, ktorý si vybudoval v polovici 6. storočia svojou mocou a múdrosťou v Španielsku v oblasti Toleda a Sevilly svoju ríšu, bol ariánskeho vyznania. Drvivá väčšina španielskeho obyvateľstva sa ale hlásila ku katolíckej viere. Paradoxom ostáva, že manželkou kráľa bola katolíčka Theodosia, ktorej bratia boli slávni katolícky biskupi a španielskí svätci - arcibiskup sv. Leander, (13. Marec) a arcibiskup sv. Izidor, učiteľ cirkvi, a národný svätec Španielska, (4. apríl). Theodosia dala kráľovi dvoch synov: Hermenegilda a Reccareda, ktorým - napriek ich ariánskemu krstu - neúnavne vštepovala náklonnosť ku katolíckej viere. Ale veľmi skoro zomrela a kráľ Leovigild sa znova oženil. Vzal si Goswindu, ktorá nielen že bola ohavná na tele a duši, nadovšetko hrdá a chorobne pyšná, ale ktorá bola kráľovičom macochou v najhoršom slova zmysle.
Kráľ rozdelil ešte za svojho života svoju ríšu medzi oboch synov: starší Hermenegild dostal korunu Sevilly, mladší Reccared bol ako spoluregent v Tolede. Hermenegilda oženil z politických dôvodov s katolíckou kráľovskou dcérou Frankov, Ingoldou. Myslel si, že ju hravo získa pre ariánsku vieru a presvedčí, aby sa vzdala svojho katolíckeho vyznania. Ale keď nevesta odchádzala so svojim dvorom do Španielska, kládol jej biskup Frominius ťažkú úlohu manželstva na srdce. A tak posilnená a poučená odolávala Ingolda líškavým a intrigárskym pokusom Goswindy, ktorá sa ju zaliečaním a vtieravým presviedčaním snažila priviesť k odpadu od katolíckej viery. Ale Ingolda milosťou Božou prehliadla tento jej diabolský plán a hľadala a našla v pokornej modlitbe Božiu útechu a posilnenie. A keď si Goswinda musela priznať svoj neúspech, prešla ranená vo svojej chorobnej pýche na násilné útoky a čo nezmohla svojim pokrytectvom, snažila sa dosiahnuť všemožným ubližovaním, ako potupovaním, výsmechom, opovrhovaním a týraním a raz ju dokonca vlastnými rukami hodila do vody, aby sa utopila. A práve rafinovaná krutosť tejto ženy nakoniec poslúžila, že obaja princovia konvertovali do katolíckej cirkvi a v celej ríši bol neskôr arianizmus vyhubený. Pretože Ingolda znášala všetko toto utrpenie s takou trpezlivosťou a umiernenosťou a na kráľovskom dvore žiarila jej cnosť v takej sile, že ju Hermenegild obdivoval, a katolícku vieru, ktorá dodávala svojim vyznávačom takú silu duše si vysoko vážil. A tak jeho ďalším krokom bolo, že si prial túto vieru bližšie spoznať. A Ingolda, ktorá svoje všetky vrúcne modlitby a utrpenia obetovala Božskému milosrdenstvu na obrátenie svojho manžela, to vedela zariadiť, že sa Hermenegild stretol so svojim strýkom sv. Leandrom, biskupom zo Sevilly, a s jeho osvietenou múdrosťou bol skoro získaný pre katolícku vieru.
Akonáhle sa dozvedel Leovigild o prestupe svojho syna do katolíckej cirkvi, premenilo sa jeho otcovské srdce na srdce dravca. A hneď mu dal oznámiť, že stráca svoj kráľovský titul a hrozil mu, že ak sa nevráti k arianizmu, neušetrí jeho život. Aby potvrdil svoje slová začal okamžite zúrivo prenasledovať katolíkov: zatváral, zabíjal a upaľoval biskupov a kňazov a konfiškoval cirkevné majetky. Hermenegild vo svojom presvedčení, že je nezávislým kniežaťom, pripravoval sa klásť odpor. A Leovigild so svojim vojskom obliehal svojho syna Hermenegilda celý rok v Seville. Hermenegild musel ustúpiť presile a utiekol do Cordoby pod ochranu Rimanov, ktorí vlastnili v Španielsku ešte niekoľko pevnosti. Ale zúrivý a pomstychtivý otec dokázal podplatiť Rimanov a tak sa podarilo synovi len o vlások znovu utiecť, aby sa spolu s tristo najvernejšími stiahol do pevnosti pri mestečku Osseto. Ale Leovigild ho rýchlo vypátral, dobil mesto a vypálil ho. Hermenegild utiekol do kostola a pri oltári čakal na rozsudok víťaza. Leovigild nechcel použiť násile na svätom mieste a tak mu po jeho mladšom bratovi nechal odkázať prísažný sľub, že mu všetko odpustí, keď dobrovolne príde k nemu a poprosí ho o milosť. Hermenegild uveril, opustil kostol a vrhol sa k jeho nohám, prosiac o otcovské odpustenie. Ale Leovigild odložil masku, postŕhal z neho kráľovské klenoty, zaťažil ho ťažkými okovami a s výsmechom ho nechal zavrieť do väzenskej veže v Seville, aby mal možnosť rozmýšľať o svojom náboženskom zločine a odpykať si ho.
Ale v tomto tmavom väzení bol Hermenegild obdarený zázračným duševným pokojom. Trpezlivo ako baránok znášal nevýslovné utrpenia. Dňom i nocou sa modlil k Bohu o milosť vytrvalosti vo viere a utrpení. Jeho otec Leovigild vyčerpal všetky možnosti, aby ho donútil vzdať sa katolíckej viery. Ale Hermenegild ostal silný a otcovi hovoril: "Priznávam sa, otec a kráľ, že tvoja dobrota voči mne bola veľká, preto až do posledného dychu nezabudnem na úctu a lásku, ktorú som ti dlžný. Ale môžeš odo mňa žiadať, aby som uprednostnil pominuteľné svetské hodnoty pred večnou spásou duše? Nie, za takú cenu nechcem žiadnu kráľovskú korunu a skôr ako by som mal zaprieť Pravdu, som ochotný obetovať všetko, hoci aj vlastný život."
A Leovigild chcel využiť veľkonočné sviatky na získanie si srdca svojho syna a poslal k nemu do žalára ariánskeho biskupa s príkazom, aby mu ponúkol Eucharistiu a s ňou - naposledy - omilostenie. Ale Hermenegild s odporom odmietol farizejského pokušiteľa so slovami:
"Veľmi ľahko prebolí strata svetskej ríše - ktorá je v čase - toho, kto verí a dúfa získať ríšu nebeskú a večnú. Nikdy nevezmem eucharistiu z rúk kacíra, aby som sa tak nepoškvrnil predstieraním, že som s ním v náboženskom spoločenstve! Hanbi sa, ty, ktorý si dovoľuješ v biskupskom rúchu prenasledovať svätú cirkev Božiu a jej chudobný ľud zvádzať do večného zatratenia."
A odmietnutý a do krvi urazený biskup sa ponáhľal ku kráľovi, ktorého svojou jedovatou žalobou vyprovokoval až k zúrivosti, takže sa Leovigild rozhodol, že svoju nenávisť voči katokíckej církvi ochladí v krvi svojho vlastného dieťaťa. A vskutku, posiela okamžite kata do žalára, aby zabil jeho syna. Hermenegild prijal otcovský rozsudok bez odporovania a položil svoju mladú hlavu s radostnou obetavou ochotou na katovský špalík. A kat mu uťal hlavu. A toto sa stalo na Veľkonočný Zelený štvrtok v roku 586. Jeho telo je uctievané v kostole v Seville.
Ale krv svätého syna otriasla svedomím bezbožného otca. Strach a ľútosť ho bičovali až do poslednej hodiny jeho života. A na smrtelnom lôžku požiadal Leogivild biskupa sv. Leandra, aby učil jeho mladšieho syna Reccarda v katolíckej viere. On sám ale ostal vo svojom kacírstve, napriek tomu, že rozpoznal jeho klamlivosť.
Reccared a s ním aj všetok ľud prijali katolícku vieru. Toto pripisuje sv. Gregor z Tours mučeníckej smrti a prosbám sv. Hermenegilda, slovami: "Keby Hermenegild neprelial svoju krv pre Pravdu, neprijalo by nikdy toto kráľovstvo milosť Pravdy. Toto sa ale udialo podľa predpovede Ježiša Krista: Ak pšeničné zrno nepadne do zeme a neodumrie, ostane samo. Ale ak odumrie, prinesie veľkú úrodu."