Pachamama. Už mesiace niektorí „obrancovia viery“, ktorí chcú chrániť pravú vieru aj pred samotnou Cirkvou, toto slovo opakujú ako mantru, akési novodobé „kladivo na čarodejnice“, ktoré je pre nich symbolom úpadku viery súčasnej Cirkvi aj v samotnom Vatikáne. Hoci ide už o starú tému (venoval som sa jej už pred časom v TV Lux), pre niektorých je to opäť príležitosť ukázať svoju ambíciu „obraňovať pravú vieru“ v dobe zmätku, ktorá zachvátila Cirkev, až po jej najvyššie miesta vo Vatikáne, pápeža Františka nevynímajúc. Vo Vatikáne sa udialo pohoršenie: uctievanie modiel Pachamamy. Idolatria vo Vatikáne! Hrôza! Veriaci mi neraz zhrození posielajú rozličné články tohto razenia. Niekedy mám pocit, že by som mohol na plný úväzok vyvracať nezmysly, polopravdy, týchto „obrancov viery“, ktorí vyvolávajú v mnohých veriacich „spravodlivý hnev“, „sväté rozhorčenie“ nad úpadkom viery.

Neraz mi prichádzajú na myseľ slová kultového českého filmu Pelíšky: „rozmohl se nám tady takový nešvar“. Množia sa nám tu „obrancovia viery“, ktorí virálne po internete šíria senzácie o hrozných veciach, čo sa dejú vo Vatikáne s požehnaním pápeža. A niektorí katolíci zdieľajú "len taká rozkoš", aby som zasa parafrázoval Radošinské naivné divadlo! Neraz to robia v dobrej viere. Pošlú to aj mne, aby som si spolu s nimi zahorekoval nad úpadkom sveta i Cirkvi a zhíkol rozhorčením nad modernizmom v Cirkvi a svetovládou liberálnych síl. Počas lockdownu mi telefonoval jeden môj farník v mojom veku. Celý zničený a s výčitkami svedomia mi hovorí: „Otec Juraj, veľmi som sa snažil uchrániť moje deti pred osídlami internetu. Mám dojem, že sa mi to celkom darí. Ale som šokovaný, že som neuchránil pred nástrahami internetu moju 70-ročnú mamu. Pred časom som jej kúpil tablet, aby sa naučila používať internet. Ani mi nenapadlo, že by jej to mohlo uškodiť. Teraz po pár rokoch mám výčitky svedomia. Je taká zmätená vo viere, že už s ňou nie je rozumná reč. Surfuje po tých všetkých možných pochybných akože katolíckych konšpiračných weboch a verí všetkému možnému. Nie je nejaká internetová stránka, ktorá všetky tieto bludy vyvracia podľa našej katolíckej viery? Mám výčitky, že to mám na svedomí ja, lebo som jej otvoril svet internetu, ale som ju neochránil pred jeho nástrahami!“ 

Pred rokmi som založil projekt „vKontexte“, najprv ako blog, potom ako reláciu v TV Lux s týmto zámerom. Zistil som však, že nie je v našich silách odpovedať na všetky nezmysly, ktoré denne brázdia internetom za ochotnej spolupráce mnohých našich katolíkov. Často nemajú zlú vôľu, ani úmysel. Naučili sa ešte v časoch komunizmu brániť vieru proti nevercom, a samozrejme v ilegalite, v podzemí. A tak si neuvedomujú, že nevedomky asistujú „v podzemí internetu“ na mätúcich ideológiách, ktoré pokrivujú zdravú nábožnosť a zdravé učenie katolíckej Cirkvi. Keď ste za komunizmu narazili na náboženskú literatúru, bolo to ako poklad, či perla, o ktorej hovorí Evanjelium a boli ste ochotní obetovať sa, aby ste ju mohli mať, ba boli ste ochotní riskovať, aby ste ju šírili ďalej. Lenže dnes si katolík neuvedomuje, že veľká časť toho, čo nájde s „katolíckou tématikou“ na internete, nielenže nie je perla, či poklad, ktorý má šíriť, ale je to odpad, pokazené zvyšky zdravého učenia, nakazené manipuláciou, nevedomosťou, povrchnosťou, a neraz nainfikované ideológiami, a často politickými záujmami. Predstavuje sa to pod rúškom náboženskej horlivosti, nábožnosti, ale je to len svetáctvo v duchovných farbách. 

Ale k veci, naspäť k Pachamame! Už som sa k tejto téme vyjadril v jednej relácii vKontexte. Bolo to ešte v roku 2019. Nevydalo. V týchto dňoch (20. apríla 2021) „Slovenský dohovor za rodinu“ vytiahol do boja už aj proti modloslužbe v samotnom Vatikáne a tak znovu oživil už starú tému. Niekto sa totiž na mňa obrátil s prosbou, čo si o tom myslím. Krátko vysvetlím, o čo ide, keby sa náhodou našiel ešte niekto „nepoškvrnený“, kto o Pachamame ani nepočul a tak nevie, v akom nebezpečenstve je jeho viera. Všetko sa to udialo v atmosfére špeciálnej Svetovej synody o Amazónii. Malá drevená soška zobrazujúca tehotnú ženu, 50 centimetrový predmet úcty, ktorý má v kečuánskom jazyku starých Inkov názov Pachamama („matka zem“), sa stal opäť príležitosťou k bitke o pravú vieru tradicionalistov proti progresívcom. U nás napríklad portál „Aliancia za nedeľu“ napísal: „Katolíci zahadzujú modly Pachamama do Tiberu. Nech ich za odvahu Pán Boh požehná, aby boli vzorom pre kardinálov, biskupov, kňazov a veriacich“. Článok zdobil emblém sv. archanjela Michala s nápisom „Anjel Slovenska, chráň nás v boji“. Pachamama je prejavom indiánskej kultúry a predkresťanského náboženstva, a má svoju históriu. Predkresťanské kultúry majú v sebe náboženskosť, v ktorej nie je samozrejme všetko úplne v poriadku. Aj pachamama má svoje miesto v náboženských rituáloch kultúry Inkov a v ich mytológii. Samozrejme pachamama je len jedným z mnohých náboženských prejavov Latinskej Ameriky. A synoda nemala v úmysle sústrediť sa na tieto prejavy. Kto však vie vytvoriť mediálny humbuk, ten vie vytvoriť aj virtuálnu realitu, ktorá je na míle vzdialená od reality záujmu biskupskej synody o Amazónii. Ak by ste chceli zistiť, o čo išlo Synode a pápežovi, to by ste museli čítať a premýšľať nad postsynodálnou exhortáciou Querida Amazonia.

Soška Pachamamy bola prítomná aj vo vatikánskych záhradách počas modlitbového stretnutia, na ktorom sa zúčastnili pápež František, niektorí kardináli, biskupi a kňazi, medzi ktorými františkáni a aj domorodí indiáni z Latinskej Ameriky. Okrem sošky Pachamamy boli prítomné aj iné predmety vlastné kultúrnym prejavom domorodého obyvateľstva Latinskej Ameriky. Počas modlitieb k Bohu Stvoriteľovi, Pánovi stvorenstva, boli aj kultúrne prejavy ako tanec, procesia a podobne, vlastné latinskoamerickým domorodcom. Rozličné predmety, vrátane sošiek boli potom prenesené do kostola Santa Maria in Traspontina, ktorá sa nachádza v blízkosti námestia svätého Petra vo Vatikáne.  

Inkulturácia

Keď používame akékoľvek predkresťanské náboženské a kultúrne prejavy, môžeme donekonečna diskutovať o tom, čo majú alebo nemajú spoločné s kresťanstvom. Tieto symboly môžu byť prejavom polyteizmu, modloslužby, pokrivenej náboženskosti, keď ju používajú neevanjelizovaní domorodci bez kresťanskej viery. Inkulturácia viery znamená, že kresťanská viera v kultúrach, ktoré predtým neboli kresťanské, musí vykonať proces očistenia, premeny, pozdvihnutia kultúrnych prejavov. To je dlhý a neľahký proces, ktorý má vždy nebezpečenstvo upadnúť do synkretizmu, ktorý nekriticky zmiešava pohanstvo a kresťanstvo. „Misionárske úsilie vyžaduje teda trpezlivosť. Začína sa ohlasovaním evanjelia národom a skupinám ľudí, ktoré ešte neveria v Krista; pokračuje vytváraním kresťanských spoločenstiev, ktoré majú byť znamením Božej prítomnosti vo svete, a zakladaním miestnych cirkví; dáva podnet procesu inkulturácie, aby sa evanjelium vtelilo do národných kultúr; a nebudú jej chýbať ani neúspechy. Pokiaľ ide o ľudí, spoločenstvá a národy, [Cirkev] sa k nim dostáva a preniká k nim iba postupne, a tak ich začleňuje do katolíckej plnosti.“ (KKC 798). 

Ale s tým má kresťanstvo stáročné skúsenosti. Cirkev už má za sebou dejiny zvládnutej inkulturácie, najprv v gréckom, potom latinskom svete, potom v európskom pohanstve Keltov, Slovanov a množstve iných kultúr, a v novoveku začala evanjelizáciu nových kontinentov Ameriky, Afriky, Ázie, Austrálie. Snaha o inkulturáciu v Amerike už trvá storočia, ale je ešte pomerne mladá v pomere s Európou. Afrika zažíva svoj evanjelizačný boom v poslednom storočí a Ázia je vo veľkej miere ešte stále výzvou pre evanjelizáciu. Ani inkulturácia v Latinskej Amerike ešte ani zďaleka nie je zavŕšená. Vyžaduje ešte množstvo úsilia. Pokiaľ ide o sošky Pachamamy či iné predmety a symboly uložené v kostole Santa Maria in Transpontina, neboli tam uložené ako prejavy kultu, ale ako rozličné symboly vyjadrujúce citlivosť domorodcov pre ochranu matky zeme. Iste, môžeme diskutovať o rozvážnosti pri takýchto udalostiach. Dajme príklad z ranej Cirkvi, ktorá zapúšťala korene v prostredí helénskeho pohanstva.

Rozvážnosť

Aj svätý Pavol mal s tým skúsenosti v polyteistickom helenizme svojej doby. Aj v korintskej miestnej cirkvi vznikol spor ohľadom mäsa obetovaného modlám. Jesť mäso obetované pri pohanských rituáloch znamenalo mať účasť na týchto rituáloch. Kresťania pochádzajúci z gréckeho sveta po tom, čo uverili v Krista a v jediného Boha Stvoriteľa, už si nerobili problém s tým, keď náhodou kúpili mäso, ktoré bolo predtým obetované pri takýchto rituáloch (alebo by ho dokonca aj jedli v pohanských chrámoch). Niektorí však s tým mali problém vo svedomí. Pohanstvo opustili len pred nedávnom, a mnohí ešte neboli upevnení v novom kresťanstvom náboženstve. Jestvovala slabosť viery, ktorá inklinovala k starým náboženským praktikám a pohanským náboženským presvedčeniam. A tak vznikol spor o tom, či kresťan môže alebo nemôže jesť takéto mäso. Svätý Pavol odpovedá veľmi rozvážne. Vysvetľuje, že pre kresťana upevneného v kresťanskej viere to nemôže byť problém, aj keby také mäso obetované modlám jedol. On predsa vie, že modly ako bohovia nejestvujú. Ale uvedomuje si aj krehkosť viery novoobrátených pohanov, že ich to mohlo pomýliť a vytvoriť dojem, že si môžu ponechať niečo zo starého pohanského náboženského života a vytvoriť tak akýsi synkretizmus. Preto vyzýva tých, čo sú silní vo viere, aby sa nenadúvali svojím poznaním, ktoré im dáva nadhľad nad pohanským polyteizmom, ale aby boli rozvážni, keby mali niekoho pohoršiť: „O jedení mäsa obetovaného modlám teda vieme, že na svete niet nijakej modly a nijakého boha, iba Jeden. Lebo aj keď sú takí, čo sa nazývajú bohmi či už na nebi alebo na zemi,- ako je veľa bohov a veľa pánov -, my máme iba jedného Boha, Otca, od ktorého je všetko a my sme pre neho, a jedného Pána, Ježiša Krista, skrze ktorého je všetko, aj my sme skrze neho. Lenže nie všetci majú poznanie. Niektorí sú ešte teraz takí zvyknutí na modly, že jedia mäso, akoby bolo naozaj obetované modlám, a ich svedomie sa poškvrňuje, lebo je slabé. Ale jedlo nás nepriblíži k Bohu: ani keď nejeme, nič nestratíme, ani keď jeme, nič nezískame: Len si dajte pozor aby táto vaša sloboda nebola na pohoršenie slabým. Lebo keď niekto uvidí toho, čo má poznanie, stolovať v pohanskom chráme, neposmelí sa jeho svedomie, pretože je slabé, aby jedol mäso obetované modlám? A slabý zahynie pre tvoje poznanie - brat, za ktorého zomrel Kristus! Keď takto hrešíte proti bratom a zraňujete ich slabé svedomie, hrešíte proti Kristovi. Preto ak jedlo pohoršuje môjho brata, nebudem nikdy jesť mäso, aby som nepohoršil svojho brata“ (1Kor 8, 4-13).

Vráťme sa k Pachamame alebo iným predmetom prítomným na Synode. Nepredpokladáme, žeby v Ríme kresťania boli natoľko náchylní k modloslužbe, a žeby mohla prítomnosť takýchto predmetov niekoho pohoršiť a zviesť k uctievaniu latinskoamerických antických božstiev. Neviem posúdiť, či toto nebezpečenstvo platí o prítomných domorodcoch, ale predpokladám, že títo prišli na Synodu so svojimi misionármi, a je na ich zodpovednosti, ume a schopnostiach, aby bdeli nad kresťanskou vierou týchto kresťanov obrátených z tradičných latinskoamerických náboženstiev a kultúr. V každom prípade je absurdné si myslieť, že by ktokoľvek z prítomných kňazov, či biskupov, ba dokonca samotný pápež mal modloslužobný úmysel v prítomnosti týchto symbolov. O vhodnosti uloženia týchto symbolov v kostoloch môžme tiež diskutovať. Očividne sa našli v Cirkvi ľudia, ktorých to pohoršilo. Otázka je, či odôvodnene. Boli medzi nimi aj biskupi či kňazi, laici, intelektuáli. A spustila sa diskusia okolo Pachamamy ako virtuálna realita, ktorá zatienila zámer, obsah a závery samotnej Synody, životne dôležitej pre prežitie planéty Zem a pre správnu morálnu formáciu v oblasti ochrany prírody pre nás katolíkov, ba pre naše obrátenie v tejto oblasti.

Pachamama v Tiberi

Istý rakúsky mladý tradicionalistický katolík Alexander Tschugguel sa v Ríme v tom čase zúčastňoval na konferencii o národnom konzervativizme, na ktorom sa zúčastnili pravicoví národne konzervatívni politici ako Viktor Orbán či Marion Le Penová. Tento mladík vnímal dianie na Synode po svojom. Nabudený a rozhorčený ráno vošiel do kostola, zobral sošky a hodil ich do blízkej rieky Tiber. Talianski Carabinieri neskôr sošku vylovili a vrátili späť. Pápež František sa za tento agresívny čin ospravedlnil tým, ktorých to urazilo, a ubezpečil, že tieto symboly neboli použité s modloslužobným úmyslom. Sám Alexander Tschugguel neskôr toto gesto nazval pre médiá „milým gestom“. Podobne ako mnohí ďalší tradicionalisti sa odvolával na gestá kresťanov v minulosti, keď v náboženskej horlivosti pálili a ničili modly.

Niektorí sa odvolávali napríklad na gesto v Efeze, o ktorom rozprávajú Skutky apoštolské: „A mnohí z tých, čo sa zaoberali čarami, podonášali knihy a pred očami všetkých ich spálili.“ Vtedy však toto gesto urobili novoverci v Krista, ktorí sa predtým zaoberali nebezpečným okultizmom a čarami. Bolo to v kontexte exorcizmov, ktoré Pavol vykonal. Videli sami nebezpečenstvo takýchto praktík a sami potom tieto knihy spálili. Pri jednej príležitosti istej posadnutej pani som jej sám odporučil spáliť všetky okultné knihy a predmety, ktoré mala doma. A ona to ochotne urobila. Kresťania v Efeze za čias svätého Pavla však nechodili po meste a nepálili pohanské sochy, či chrámy. Nie všetko nepravé náboženstvo je zároveň hneď okultné a nebezpečné. Máme príklady úcty v ranej Cirkvi aj k náboženským prejavom, ktoré boli ďaleko od pravého náboženstva.

Svätý Pavol v Areopágu

Nemôžem nespomenúť vysoko kultúrny medzináboženský príhovor svätého Pavla v aténskom Areopágu, v centre helénskej antickej kultúry, filozofie a náboženstva. Pavlova reč v Aténach sa stala prototypom a paradigmou evanjelizácie helénskeho kultúrneho a náboženského sveta, ktorý od čias Alexandra Macedónska ovládol celý vtedajší známy svet. Helenizmus prejavoval svoju kultúrnu silu aj po nástupe kresťanstva. V 4. a 5. storočí po Kristovi dokonca helenizmus povstal k odporu voči kresťanstvu. Na politickej úrovni išlo doslova o politickú a kultúrnu vojnu. Na kultúrnej, náboženskej a filozofickej úrovni išlo ak nie o vojnu, tak o súťaž. Posledný neoplatonizmus Prokla v Aténach chcel vzkriesiť helenizmus nielen filozoficky a kultúrne, ale aj nábožensky. Jeden z najväčších duchov starovekého kresťanstva bol Dionýz, zvaný Areopagita, ktorý si vzal svätého Pavla v Areopágu za paradigmatický vzor inkulturácie kresťanstva v helenizme a prijal meno Dionýz podľa prvého obráteného kresťana v Aténach, ktorým bol správca samotného Areopágu (obrátil sa spolu s manželkou Damaris). Napísal som o tom a obhájil viac ako 600-stranovú doktorskú dizertačnú prácu na Pápežskej univerzite v Ríme. Píšem to preto, lebo dnes si niektorí prečítajú dva články a myslia si, že to stačí na pochopenie takej zložitej problematiky, akou je inkulturácia.  

Môžme povedať, že stretnutie svätého Pavla s Grékmi v Aténach je hlavne stretnutím dvoch odlišných náboženstiev, je to naozaj medzináboženské stretnutie. Skutky apoštolov svedčia o celej serióznosti a ťažkosti tohto stretnutia: „Kým Pavol na nich (na Sílasa a Timoteja) v Aténach čakal, búril sa v duchu, keď videl, že mesto je oddané modlárstvu“ (v. 16). Pavol ako monoteistický Žid s farizejskou výchovou bol doslova nahnevaný a rozhorčený (παρωξύνετο), keď videl množstvo modiel, ktoré našiel v hlavnom meste polyteizmu starovekého Grécka. Skutky odhaľujú jasne nezlučiteľnosť židokresťanského monoteizmu s gréckym polyteizmom. Samotní Aténčania vnímali medzináboženský charakter Pavlových vystúpení v Aténach (každý deň totiž s nimi diskutoval na námestí), čo je možné vidieť na komentároch niektorých gréckych pohanov: „Zdá sa, že zvestuje cudzie božstvá (ξένων δαιμονίων)" (v. 18). Pavol totiž ohlasoval Krista a jeho náboženstvo tým, čo vyznávali polyteistické náboženstvo starovekých helénskych tradícií. 

Napriek tomu Pavlova reč začína pozitívnym odkazom na religiozitu Grékov: „Aténčania, podľa všetkého vidím, že ste neobyčajne nábožní (δεισιδαιμονεστέροι – v negatívnom zmysle to môže znamenať aj „poverčiví“)“ (v. 22). Ide o skutočnú autentickú medzináboženskú reč, v ktorej sa Pavol snaží nájsť nejaký spoločný prvok s kresťanským náboženstvom. Pavol evidentne musel potlačiť chvenie odporu, ktorý zakúšal, keď videl neprijateľné grécke modlárstvo. A predsa jeho reč vychádza z gréckej religiozity, z gréckej nábožnosti, v ktorej hľadal nejaký pozitívny prvok. Každý typ náboženského prejavu totiž predstavuje nejakú otvorenosť človeka k transcendentnu. Obsahuje "semená slova" (svätý Justín). Gréci, ako aj Rimania, živili úctu aj k cudzím božstvám. Už od čias helenizmu Alexandra Veľkého voviedli do gréckeho panteónu nové východné božstvá a ten istý postoj otvorenosti prevzali od nich aj Rimania. Podľa svedectva gréckeho zemepisca Pausaniása Periegétu  (110-180 d. C.) v jeho Opise Grécka v Aténach naozaj jestvovali v aténskom prístave Munichia (ἐπὶ Μουνυχίᾳ), „oltáre bohom, ktorých nazývali neznámi“ (βωμοὶ δὲ θεῶν τε ὀνομαζομένων Ἀγνώστων). Nie je známy pôvod tohto typu kultu, ale môžeme ho považovať vo všeobecnosti za kult všetkým božstvám, ktorých mená neboli známe, akoby jestvoval strach, že by sa zanedbal kult množstvu bohov, ktorých mená boli neznáme. Pavol našiel v Aténach tieto oltáre a od nich sa odrazil vo svojom ohlasovaní: „Lebo keď som sa prechádzal a prezeral si vaše svätyne, našiel som aj oltár (βωμὸν) s nápisom: "Neznámemu bohu" (Ἀγνώστῳ θεῷ). Čo teda uctievate, hoci to nepoznáte, to vám ja zvestujem“ (v. 23). Periegéta hovorí o viacerých oltároch, svätý Pavol hovorí o jednom z nich. Nie je isté, či sa tam nachádzali jednotlivé oltáre s nápisom v singulári, „neznámemu bohu“ alebo či išlo o nápisy v pluráli, „neznámym bohom“. Svedectvo Pausaniasa možno interpretovať oboma spôsobmi. Akokoľvek, svätý Pavol našiel v tomto type kultu možnosť akejsi neurčitej otvorenosti gréckej religiozity ku kultu jediného pravého Boha, Svätého Izraela, ktorého Ježiš nazýval svojím Otcom.

Pavol sa snaží predovšetkým pozdvihnúť svojich poslucháčov z ich modloslužby k Stvoriteľovi, jedinému pravému Bohu, ktorý zostáva pre nich naozaj „neznámy“ v ich blúdiacom náboženskom vnímaní, ktoré sa stratilo v modloslužbe: „Boh, ktorý stvoril svet a všetko, čo je v ňom, pretože je Pánom neba i zeme, nebýva v chrámoch zhotovených rukou, ani sa mu neslúži ľudskými rukami, akoby niečo potreboval, veď on dáva všetkým život, dych a všetko a z jedného urobil celé ľudské pokolenie, aby obývalo celý povrch zeme; určil im vymedzený čas a hranice ich bývania, aby hľadali Boha, ak by ho dajako nahmatali a našli hoci od nikoho z nás nie je ďaleko“ (vv. 24-27). Svätý Pavol tvrdí, že jestvuje jednota Božieho zámeru spásy pre celé ľudstvo. Každé náboženstvo je výrazom (miestami znetvoreným) človeka schopného Boha (homo capax Dei), človeka, ktorý je na ceste hľadania Boha. Kult nepotrebuje chrámy. Je zaujímavé, že tú istú vec hovoril vzhľadom na jeruzalemský chrám aj svätý Štefan pred Židmi: „Lenže Najvyšší nebýva v domoch, zhotovených rukou“ (Sk 7, 48). To bola reakcia na obvinenia voči nemu vznesené predtým: „Tento človek neprestáva hovoriť proti svätému miestu a proti Zákonu. Počuli sme, ako hovoril, že Ježiš, ten Nazaretský, zborí toto miesto a zmení obyčaje, ktoré nám odovzdal Mojžiš“ (Sk 6, 13-14). 

Jednak v Štefanovej reči, ako aj v Pavlovej, ide o jasný odkaz na svätosť Boha a na Ježišovo Telo, v ktorom „telesne prebýba celá plnosť božstva“ (Kol 2, 9). Reč svätého Pavla totiž končí ohlasovaním Krista: „Keď sme teda Božím pokolením, nemáme si myslieť, že božstvo sa podobá zlatu, striebru alebo kameňu, výtvoru ľudského umenia a dômyslu. Ale Boh prehliadol časy nevedomosti a teraz zvestuje ľuďom, aby všetci a všade robili pokánie, lebo určil deň, keď bude spravodlivo súdiť zemekruh skrze muža, ktorého na to ustanovil a všetkým osvedčil tým, že ho vzkriesil z mŕtvych“ (vv. 29-31). Teda štruktúra Pavlovej reči vychádza z polyteistického náboženstva Grékov, prechádza očistením tejto religiozity potvrdením monoteizmu, teda kultu jediného pravého Boha, Stvoriteľa všetkého, ku ktorému smeruje každý druh religiozity, aby napokon ohlasoval vzkrieseného Krista. Vodiacou niťou celej reči je „neznámy Boh“, ktorý je nejakým spôsobom prítomný v polyteistickom náboženstve Grékov. Tento „neznámy Boh“ zostáva vo veľkej miere skrytý dokonca aj Židom, vyvolenému ľudu, ktorý sa mu klania ako jedinému pravému Bohu. Stačí si spomenúť na Ježišove slová: „Vy hovoríte: On je náš Boh, a nepoznáte ho. Ale ja ho poznám“ (Jn 8, 54). Neznámy Boh sa naplno zjavuje iba v Ježišovi, ktorý vidí Otca. V ňom prebýva plnosť božstva a preto sa stáva jediným „miestom“ kultu Bohu, v duchu a pravde.

Pachamama nebola vo Vatikáne ako božstvo

Ale vráťme sa k Pachamame. Predmetom Synody biskupov nebol primárne medzináboženský dialóg s domorodými kultúrami a s tým spojené teologické a pastoračné otázky inkulturácie. Cirkev pôsobí v Latinskej Amerike už štyri storočia. Nie je to akútna téma dňa. Nebyť mediálnej paniky, ktorú spustilo agresívne gesto rakúskeho mladíka a následná diskusia niektorých cirkevných kruhov, ktoré majú tradicionalistické razenie, by sme o tejto téme ani nehovorili. Avšak je potrebné dať veci na pravú mieru kvôli neoprávneným obvineniam z idolatrie s požehnaním pápeža. Často o týchto veciach hovoria ľudia, ktorí o zložitom procese inkulturácie kresťanstva a špecificky o kultúrach latinskej Ameriky nemajú ani poňatia. Nechcem teraz robiť podrobnú analýzu kultúrneho pozadia Pachamamy, čo by si vyžadovalo samostatnú štúdiu. Vo vatikánskom denníku L’Osservatore Romano vyšiel článok, v ktorom sa k veci vyjadril latinskoamerický mexický emeritný biskup diecézy v San Cristobal de las Casas, mons. Felipe Arizmendi Esquivel. Jeho vysvetlenie nás všetkých môže upokojiť.

Mexický biskup Esquivel o Pachamame

Okrem iného napísal: „Je veľkou bezočivosťou obviňovať pápeža z modloslužby, pretože nie je žiadnym modloslužobníkom, ani nikdy nebude. [...] Pred rokmi som koordinoval stretnutie Celamu (Konferencia biskupov Latinskej Ameriky) v Cochabamba, v Bolívii, o rozličných Božích menách v domorodých kultúrach južnom kuželi (juh Latinskej Ameriky) a pýtal som sa domorodcu aymara, či pre jeho ľudí sú Pachamama (matka zem) a Inti (otec slnko) bohovia a on mi odpovedal: „kto neprijal evanjelizáciu, ich považuje za bohov, pre nás, ktorí sme evanjelizovaní, nie sú bohmi, ale najlepšími Božími darmi“. Aká nádherná odpoveď! Sú to prejavy Božej lásky, nie bohovia!“

Ďalej vysvetľoval, že sám prešiel istým prerodom pri posudzovaní správania domorodcov: „Keď som vo svojej bývalej diecéze počul hovoriť s veľkým pohnutím a úctou o „matke zemi“, cítil som sa nepríjemne, pretože som si povedal: „moje jediné matky sú moja mama, Panna Mária a Matka Cirkev.“ A keď som ich videl sa skloniť k zemi a bozkávať zem, cítil som sa ešte nepríjemnejšie. Ale keď som žil spolu s domorodcami, pochopil som, že sa jej neklaňajú ako bohyni, ale ju chcú oceniť a uznať za svoju pravú matku, pretože Zem nám dáva jedlo, vodu, vzduch a všetko to, čo potrebujeme pre život: nepovažujú ju za bohyňu, neklaňajú sa jej, ale jej prejavujú úctu a modlia sa vzdávajúc vďaky Bohu za ňu. To isté sa mi stávalo, keď som videl, ako sa obracali k štyrom svetovým stranám, kardinálnym bodom, a konali úklony, modlili sa a obracali sa aj k slnku s veľkou úctou. Skôr ako som ich spoznal a mal účasť na ich živote som bol pokúšaný odsúdiť ich ako modloslužobníkov. Časom som ocenil ich úctu k týmto prvkom prírody, ktoré nám dávajú život, a presvedčil som sa, že ich neadorujú ako božstvá, ale ako Božie dielo, ako svoj dar ľudstvu, a tak vychovávajú aj svoje deti, aby ich neničili, ale naopak, aby sa o ne starali a rešpektovali ich. Nie sú to modloslužobníci. Kto si to myslí, ten ich nepozná a posudzuje ich s odstupom, z diaľky, zvonku. Zem a slnko sú Božími stvoreniami, a my sa klaniame iba Bohu.“ (OR, 12.11.2019). Všimol som si, že domorodá žena, ktorá niesla jednu zo sošiek vo vatikánskej záhrade, prijala od pápeža požehnanie a prežehnala sa znakom kríža. To nebola pohanka, ale katolíčka. Prítomní domorodci boli kresťania, ktorí veria v Stvoriteľa a v Ježiša Krista.

Kvôli ekologickým ideológiám nemáme byť ticho

Svätý Otec František je zvlášť citlivý pre kultúry Latinskej Ameriky, v ktorej prežil celý život. Niektorí ho neprávom obviňujú z ekologických ideológií. Iste, mnohí „zelení“ ľudia citliví pre ekologické otázky sú poznačení ideológiami preniknutými panteizmom, v Latinskej Amerike sú mnohí politici, ktorí zneužívajú témy pôvodných amerických kultúr na politické záujmy. Podobne ako v staroveku počas neoplatónskeho odporu cisár Julián Apostata bojoval proti kresťanstvu a chcel obnoviť helénske pohanstvo, aj dnes sme svedkami politických, kultúrnych vojen s novopohanskými tendenciami. Aj v Cirkvi je okrem povrchnosti niektorých tradicionalistov aj povrchnosť niektorých progresívcov, ktorí sa nechajú očariť ekologickými ideológiami a panteistickým blúznením odkresťančenej religiozity našich súčasníkov. Ale nenechajme sa strhnúť politickým bojom, ani sa nechať posadiť do ideologických záujmov. Prečo by sa kresťania nemali zaoberať otázkami ekológie a nechali si ich ukradnúť ideológiami. Podobne tomu bolo v prípade otázky postavenia robotníkov, ktorú ukradla marxistická ideológia, či otázky žien, ktorú ukradol marxistický feminizmus (porov. Christus vivit, 42). Ak Cirkev vlastní pravdu evanjelia, nesmie byť posadnutá ustavičným poukazovaním na riziká a omyly, ale má vo svetle evanjelia uvažovať o každom aspekte ľudského konania a vnášať doň Kristovo svetlo.

Ísť cestou Evanjelia podľa príkladu svätého Františka

Svätý Otec ide cestou Evanjelia a na otázky a problémy ekológie odpovedá podľa Božieho Zjavenia. Podobne to robil svätý František Asisský, ktorého meno pápež nosí. Podľa jeho nádherného hymnu na stvorenstvo pomenoval aj svoju ekologickú encykliku Laudato si. Pachamamu treba očistiť od predkresťanských modloslužobných pokrivení a čítať ju ako symbol „matky zeme“, ktorú stvoril Boh, aby sme ju chránili. Preto svätý František nemal strach vyspievať svoju lásku k nej: „Buď pochválený, môj Pane, za našu sestru, matku zem, ktorá nás živí a stará sa o nás a vydáva rozličné plody s pestrofarebnými kvetmi i trávu.“ Alebo chceme aj Františka obviniť z uctievania "matky zeme" (to je totiž význam slov "pachamama")? 

V tomto zmysle treba vnímať aj prítomnosť tohto indiánskeho symbolu, očisteného a pozdvihnutého, pri kresťanskej modlitbe vo vatikánskych záhradách. Je potrebná ostražitosť a keď sa dejú nerozvážnosti pri stretnutí kultúr a náboženstiev, treba na ne upozorniť. Ale nebuďme unáhlení a povrchní pri posudzovaní. Niektoré naše pohoršenia vychádzajú viac z našej povrchnosti a predsudkov, ako zo silnej viery. Koľko kultúrnej povýšeneckosti bolo neraz u kresťanov, za ktorú treba skôr konať pokánie ako ju napodobňovať! V staroveku sa ikonoklastické besnenie tiež ospravedlňovalo náboženskou horlivosťou, že Boha nemožno zobrazovať. Pritom to bola iba náboženská povrchnosť a nepochopenie základných kresťanských právd, ako je pravda o Vtelení. 

Pohanstvo inkulturované do Cirkvi

Boli by sme prekvapení, koľko prejavov katolíckej zbožnosti má svoj pôvod v modloslužobnom pohanstve. Vo svojej Eseji o rozvoji kresťanského učenia, uverejneného v roku 1878 svätý John Henry Newman napísal: „Používanie chrámov, zasvätených jednotlivým svätcom a ozdobených ornamentami konárov stromov, kadidelnica, svietidlá a sviečky, votívne dary v prípade uzdravenia z choroby, svätená voda, právo azylu, slávnosti a liturgické obdobia, používanie kalendárov, procesie, požehnanie polí, kňazské oblečenie, tonzúra, svadobný prsteň, obrátenie sa k východu pri liturgii, neskôr aj obrazy, možno aj liturgický spev a Kyrie Eleison: toto všetko má pohanský pôvod, a je to posvätené, lebo to Cirkev prijala za svoje.“ Keby sme poznali náboženské pohanské pozadie množstva prvkov našich kresťanských katolíckych náboženských prejavov, možno by sme boli aj pohoršení, s akou odvahou kresťania prijali, očistili, pretvorili a zapojili pôvodne pokrivené symboly, prejavy pohanského kultu a zapojili ich do pravého kresťanského kultu. Rakúsky mladík by musel hodiť do Tibera aj obrovský obelisk v strede svätopeterského námestia, v ktorom starovekí Egypťania uctievali boha Ra a Egypťania verili, že bol skameneným lúčom solárneho disku. Dnes je symbolom s kresťanským významom, lebo bol integrovaný do kresťanského pohľadu na svet. Dokonca bola doň vložená čiastočka Svätého Kríža, na ktorom láska Svetla sveta svieti vo tmách. Dnes nikoho nepohoršuje, hoci konkrétne tento obelisk bol kedysi predmetom modloslužby. Rím je plný takýchto pôvodne pohanských symbolov prítomných vo Vatikáne a rímskych kostoloch. A nikto si nemyslí, že sú nebezpečenstvom pre čistotu našej viery. Ba považujeme ich za úplne katolícke. Inak by sme museli považovať za modloslužbu alebo synkretizmus aj naše veľkonočné zvyky ako je šibačka, polievačka či veľkonočné vajíčka, ktoré boli súčasťou kultu bohyne lásky a plodnosti. Prečo by podobným spôsobom nemohla byť aj Pachamama premenená v kresťanskej viere na symbol Matky zeme očistený a pozdvihnutý do kultu Stvoriteľa neba i zeme? Domorodci nás majú čo naučiť v ich citlivosti pre úctu k prírode, ktorú my neraz v rozpore so svojou vlastnou kresťanskou vierou ničíme svojou bezohľadnosťou, hoci nám ju odpočiatku Boh zveril do ochrany. 

Arogancia samozvaných "obrancov viery"

Kresťanom zmäteným mediálnou virtuálnou realitou, ktorá neraz nahrádza skutočné dianie v Cirkvi, niet často veľmi čo vyčítať, keď zneistia pri správach, ako tie, ktoré hovoria o idolatrii vo Vatikáne. Je pochopiteľná aj obava mnohých pred ideologickým progresívnym kultúrnym tlakom niektorých lobby. Niekedy sa odhaľuje aj potreba ísť na hlbinu a odhaľuje sa povrchnosť vo formácii katolíkov dnes. Kritizujú modloslužbu, ale neraz ani nechápu presne, čo to znamená modloslužba. Preto a pre nich som napísal tento text. Ale isté militantné a obranné tendencie v Cirkvi sú naozaj nebezpečné a robia množstvo zla v Cirkvi. Preto na záver pár slov o nich. Pápež František ich demaskoval už dávno. Aj teraz počas pandémie v knihe „Opäť snívajme“.  Kým on vyzýva k spoločenskej súdržnosti, bratstvu, oni zasievajú semená rozdelenia. Niekedy sa podobajú na farizejov, ktorí doslova striehnu na každé jeho slovo, aby ho „podchytili v reči“ a mohli ho za niečo obviniť. Pod zástavou obnovenia starého alebo reformy niektorí vedú dlhé reči alebo píšu nekonečné články, aby ponúkli doktrinálne upresnenia alebo vyhlásenia, ktoré odzrkadľujú iba mánie malých skupín. Iste, využívajú aj reálnu krízu viery, zmätku zložitej pluralitnej spoločnosti, povrchnosti vo viere. Lenže oni sami sú neraz tiež stále veľmi povrchní a slabí vo viere, čo sa prejavuje v ich defenzívnom, bojovnom a úzkostlivom postoji. A keď slepý vedie slepého, obaja spadnú do jamy.

Zdanliví ochrancovia v strachu, ktorý vyvolávajú

Ako sa vyjadril sám kardinál Newman, vnímame aj dnes „s krajnou netrpezlivosťou a odporom narýchlo spichnuté teórie a falošné sofistiky a oslnivé paradoxy, ktoré okúzľujú nedovyvinutý a povrchný intelekt. Také pestré duchaplnosti sú totiž jednou z hlavných chýb dnešnej doby a ochotne im posluhujú dokonca aj nepochybne talentovaní muži“ (Idea univerzity). To, že nie je jednoduché pre úprimného veriaceho katolíka sa zorientovať v zložitej dobe, je pochopiteľné. Musíme dorastať na to, aby sme mohli v dnešnej dobe byť svedkami Evanjelia. Ale u týchto „bojovníkov“ zaráža ich arogancia. Oni veria, že Cirkev potrebuje byť zachránená pred sebou samou, správajú sa k Cirkvi tak, akoby to bola spoločnosť, ktorej akcionári môžu žiadať o zmenu jej spravovania. Vyhlasujú, že je v Cirkvi príliš veľa „zmätku“ a že iba tá alebo oná skupina puristov alebo tradicionalistov môže byť považovaná za spoľahlivú, zasievajú rozdelenie do tela Cirkvi. Zvlášť v obdobiach úzkosti sa im darí. Vytvárajú neistotu vo svedomiach, aby sa im potom ponúkli ako zdanliví ochrancovia. Tí, ktorí sa domnievajú, že je v Cirkvi príliš veľa „zmätku“ a že iba tá alebo oná skupina môže byť považovaná za spoľahlivú, zasievajú rozdelenie do tela Cirkvi.

Takému egu zabarikádovanému v izolovanom svedomí nechýbajú nikdy dôvody k tomu, aby zostali na balkóne, kým reálny život plynie dolu pod nimi. Žiaľ, je to ako cez kopirák prevzaté z politického boja, kde sa vzájomní odporcovia neštítia pred ničím, aby vybičovali úzkosť až do nepríčetnosti a aby sa potom ponúkli ako ochrancovia. Cieľom je získať si priazeň voliča, ktorého hlas je nevyhnutný pre získanie moci. Sú to ľudia s „izolovaným svedomím“. Je to práca pokušenia zlého ducha, ktorý nás chce odviesť duchovne od spoločného tela a ktorý nás privádza k tomu, aby sme sa uzatvorili do vlastných záujmov a náhľadov prostredníctvom podozrievavosti a nedôvery. A toto pokušenie nás napokon premení na zabarikádovaných, dotklivých, lamentujúcich ľudí, presvedčených, že len my poznáme pravdu. V dejinách Cirkvi boli a sú vždy skupiny, ktoré napokon upadli do herézy kvôli tomuto pokušeniu pýchy, ktorá im dávala pocit, že sú lepší ako Kristovo Telo (Cirkev). Sú v Cirkvi vždy skupiny, ktoré sa predstavujú ako obrancovia viery, ako obnovitelia, ale v skutočnosti sú v nich skryté iné vlastné záujmy: moc, vplyv, sloboda, istota, postavenie, peniaze alebo vlastníctvo, alebo ich kombinácia, inými slovami márnivosť. 

Politické motivácie "obrancov viery"

Na Veľký Piatok pápežský kazateľ kardinál Raniero Cantalamessa trefne pomenoval, kde sa skrýva problém: „Čo je najbežnejšou príčinou rozdelení medzi katolíkmi? Nie je ňou dogma, nie sú to sviatosti ani služobné úrady. Všetky tieto veci si vďaka jedinečnosti Božej milosti uchovávame celistvo a jednomyseľne. Je ňou politický postoj, keď prevládne nad tým náboženským a cirkevným a spriahne sa s nejakou ideológiou, úplne zabúdajúc na hodnotu a povinnosť poslušnosti v Cirkvi. Toto je v určitých častiach sveta tým skutočným faktorom rozdelenia, hoci zamlčaným či rozhorčene popieraným. Toto je hriech, v tom najužšom zmysle slova. Znamená to, že „kráľovstvo tohto sveta“ sa stalo vo vlastnom srdci dôležitejším než Božie kráľovstvo. Myslím si, že sme všetci pozvaní seriózne si v tomto spytovať svedomie a obrátiť sa. Toto je vyložene dielom toho, ktorého meno je „diabolos“, teda rozdeľovač, nepriateľ, ktorý zasieva kúkoľ, ako ho definuje Ježiš vo svojom podobenstve (porov. Mt 13,25). Musíme sa učiť z evanjelia a z Ježišovho príkladu. Okolo neho jestvovala silná politická polarizácia. Boli tam štyri strany: farizeji, saduceji, herodiáni a zelóti. Ježiš sa nepostavil za nijakú z nich a energicky vzdoroval pokusom ťahať ho na jednu či druhú stranu.“

Pred časom to pomenoval celkom presne aj bratislavský arcibiskup Stanislav Zvolenský v homílii na nový rok: „Robiť na základe pozemských vecí porovnávania, kto je viac alebo menej - lepšie alebo horšie - veriaci, je neprimeranou interpretáciou. Žiaľ, stretávame sa aj v našej spoločnosti s takýmito "súťažami". Z určitého hľadiska by sa dokonca mohlo zdať, že na Slovensku pribúda obrancov viery. V ich správaní sa však neraz zračí nielen to, že sa sami pozvali, ale aj to, že vo viere nehľadajú ani tak kľúč k večnosti, ako skôr kľúč k dosiahnutiu svojich vlastných cieľov“ (Mons. S. Zvolenský). Pozvali sa sami, pretože Cirkev im nedala žiadny mandát. Neraz vystupujú v mene katolíckej Cirkvi, nazývajú sa honosne „katolíci“ a svoje iniciatívy nazývajú „katolíckymi“ alebo sa tak aspoň tvária, ale nemajú žiadny mandát. Pápež František tento postoj nazýva „autoreferenciálnym“, lebo „odporúčajú sami seba“, ako to trefne pomenoval svätý Pavol, ktorý s tým mal bohaté skúsenosti v cirkevných spoločenstvách (porov. 2Kor 10, 12).

Militantní alebo príťažliví kresťania?

Pri čítaní životopisu rodičov svätej Terézie z Lisieux, svätého Ľudovíta a Zélie Martinových ma zasiahli slová ich životopiscu, františkánskeho pátra Piata, ktorými charakterizoval atmosféru života katolíkov v tlaku Cirkvi nepriateľského antiklerikalizmu vo Francúzsku 19. storočia: „Pokiaľ ide o kresťanský plameň, je živý iba na povrchu, skôr jagavý než hrejivý, a skôr protestujúci ako vnútorný.“ Rodina Martinových sa nezúčastňovala politických polemík, ale vychovala "najväčšiu sväticu moderných čias" (sv. Pius X.) a mimoriadne prispela k vnútornej obnove Cirkvi. Často bojujeme, protestujeme, ale málo priťahujeme, vidíme nepriateľov vonku, ale nevidíme vlastnú povrchnosť. Zodpovedných za úpadok viery vidíme mimo nás, ale nevidíme našu duchovnú nemohúcnosť, povrchnosť, nedostatok kreativity. Posudzujeme tých druhých, a nie sme preniknutí milosrdenstvom, ktoré je najbožskejšou vecou v Cirkvi.

Nepreberajme tento bojovný a militantný tón tých, čo chcú viesť kultúrne, politické a náboženské vojny, ale podľa príkladov veľkých kresťanských duchov zapojme sa do súťaže svetonázorov s istotou, že kresťanstvo má v sebe príťažlivú silu Božieho Syna, ktorý všetko priťahuje k sebe. Geniálny mysliteľ, svätec a mystik, kňaz, postava zahalená tajomstvom, žijúca niekedy v VI. storočí, Dionýz zvaný Areopagita sa zapojil do takejto kultúrnej a náboženskej súťaže v medzináboženskom dialógu s pohanským odporom neoplatonizmu poslednej aténskej školy veľkého Prokla. Jeho geniálna kresťanská syntéza očarovala duchov ako svätý Tomáš Akvinský, svätý Ján z Kríža, Gregorios Palamas, či svätá Edita Steinová. Jeho postoje ma očarili aj v súčasnom sekularizovanom svete, kedy mnohí kresťania odpadajú od viery, ale kresťanstvo je stále prítomné a má svoj potenciál osloviť.

Zakončím teda Dionýzovými slovami: „Ja som nikdy nepolemizoval ani s Grékmi ani s inými, nakoľko som presvedčený, že dobrým mužom stačí, ak môžu spoznať a povedať pravdu, akou ona skutočne je. Totiž keď je nejaké tvrdenie, akékoľvek by bolo, správne preukázané podľa zákona pravdy a je jasné, všetko, čo je iné a čo nahlodáva pravdu, bude vyvrátené ako cudzie a odporujúce tomu, čo skutočne je, ako nepodobné a oveľa viac zdanlivé ako skutočné. Je teda zbytočné, aby sa ten, čo hlása pravdu, škriepil s tými alebo onými. Veď každý si robí nároky, že vlastní kráľovu mincu, kým možno má len falošný obraz čiastočky pravdy. A ak vyvrátiš toto, ďalší a ďalší sa budú škriepiť o tej istej otázke. Ale ak sa správne vykonala argumentácia a je nikým nevyvrátiteľná, všetko to, čo je iné, bude odmietnuté neporaziteľnou stabilitou autentickej pravdy. O tomto presvedčený, som sa nikdy neusiloval hovoriť proti Grékom ani proti nikomu inému, ale stačí mi – a Boh nech mi to dopraje – aby som najprv uvidel pravdu a potom, čo ju spoznám, aby som o nej hovoril, ako treba“ (Dionýz Areopagita, List VII).