Komentár Jozefa Kováčika: Keď pamäť neslúži

Občas sa môže stať, že pamäť neslúži. Poznáte to milí poslucháči? Na niečo zabudneme, alebo možno i chceme zabudnúť. Ach, tá pamäť! Ale stáva sa to. A možno s pribúdajúcim vekom sa to bude stávať i častejšie. Sám to zažívam. Horšie však je, ak takáto pamäť nadobudne formu selektivity. To znamená, že si pamätám to, čo chcem. No a to sa žiaľ stáva niekedy i novinárom.

Existuje tu však aj ďalšia alternatíva. Že to, čo môže pripomínať selektívnu pamäť, je ovocím dlhodobého „brainwashingu“, teda cieleného vymývania pamäte. Vedeli by o tom hovoriť najmä politickí väzni, ktorí touto strašnou metódou prechádzali vo väzeniach za socializmu. Práve preto nechápem, že sa nechávame niekedy tejto metóde spracovať i v prostredí kresťanskej žurnalistiky.

Aby som nechodil dlho okolo horúcej kaše. Tešil som sa na knihu rozhovorov a arcibiskupom Vasiľom. Zažil som ho ako študent v Ríme i ako ten, ktorý musel komunikovať niekedy náročné témy zo života Cirkvi. A vždy som ho vnímal ako človeka priameho a bez potreby sa niekomu zaliečať, múdreho.

Čakal som, že partner pre napísanie rozhovorov s ním bude pripravený. Že bude mať naštudované veci, na ktoré sa ho bude pýtať. Veď mená to zaručovali. Neviem, čo sa stalo. No zostal som nemilo prekvapený. Kladenie otázok mi pripomína skôr selektívnu pamäť, alebo brainwashing. Hovorím najmä o časti venovanej dejinám, konkrétne vzťahu katolíkov a židov.

Neverím, že novinári nepoznajú pramene oficiálnych vyjadrení predsedov KBS k tejto závažnej téme, či aktuálne dobré vzťahy medzi obomi komunitami na Slovensku. Z kladenia otázok má totiž nezasvätený čitateľ pocit, že otázky sú prevzaté z liberálnych denníkov, kde si redaktori nedajú námahu na hľadanie zdrojov a prameňov, na ktoré sa práve arcibiskup Vasiľ odvoláva ako potrebný zdroj poznania.

Škoda. Pretože myšlienka takého projektu - knihy rozhovorov, je viac ako potrebná a iste si nájde aj veľkú čitateľskú základňu. Možno môže naozaj slúžiť ako poučenie, že k hosťovi, či ak chceme respondentovi je potrebné pristupovať so serióznou prípravou. Zaslúži si to. Aby som teda nemlátil len prázdnu slamu, skúsim pripomenúť niekoľko z dôležitých citátov na vážnu tému, ktorú spomínam.

Predseda KBS Stanislav Zvolenský 9. septembra 2013 na pietnom akte za obete holokaustu na Rybnom námestí v Bratislave, kde v minulosti stála synagóga, povedal:

„Keď stojíme pri pamätníku genocídy židovského národa počas Druhej svetovej vojny, prežívame túto chvíľu s veľkými emóciami. Hoci od tých rokov hrôzy uplynuli desaťročia, dobre si uvedomujeme, že tragédia, ktorú nazývame hebrejským termínom šoa, poznačila nielen židovský národ, ale hlboko sa dotkla aj obyvateľov celej našej vlasti a teda aj všetkých členov Katolíckej cirkvi.

Zo Slovenska boli násilne odvlečení za prispenia vládnej moci jej vlastní obyvatelia, z ktorých väčšina zahynula v nacistických koncentračných táboroch. I dnes, po toľkých desaťročiach sa stále pýtame, ako sa vôbec takáto tragédia mohla uskutočniť. Je však primerané a ďakujem za príležitosť, aby som to mohol vyjadriť navonok, že Katolícka cirkev na Slovensku sa díva na túto mimoriadne bolestnú časť svojich dejín pohľadom, ku ktorému nás vedie duch Svätého písma a ktorý veľmi zreteľne vyjadril dnes už blahoslavený pápež Ján Pavol II., keď sa blížil rok 2000. V dokumente Tertio millenio adventiente napísal, že pre Cirkev, a teda aj pre Cirkev na Slovensku, je dôležité prehlbovať aj vedomie previnení, ktorými sa v minulosti synovia a dcéry Cirkvi vzdialili od ducha Ježiša Krista a posolstva evanjelia a svojimi skutkami vydali negatívne svedectvo a spôsobili pohoršenie a vedomie minulých previnení má byť veľmi silným motívom pokánia a očisťovanie súčasnej generácie.“

Pripomenul zároveň aj takmer zabudnutý list biskupov z roku 1943:

„Pozitívne nás k tomu motivuje aj príklad z minulosti, keď sa slovenskí katolícki biskupi pastierskym listom z 8. marca 1943 jednoznačne postavili proti deportáciám. Uvažovanie nad minulosťou nám pripomína, aké je dôležité prevziať zodpovednosť za slová a skutky, účinkovanie vo verejnom živote, za gestá, ktoré vytvárajú spoločenskú atmosféru a verejnú mienku. Rovnako nám hovorí, aké je nebezpečné interpretovať zlú sociálnu či kultúrnu situáciu skratkami, ktoré končia biľagovaním nejakej spoločenskej skupiny či vytvorením zoznamu nepriateľov. Nikdy nesmieme konať tak, aby sme voči iným ľuďom vyvolali nenávisť, lebo od nenávisti k násiliu je veľmi blízko. Tretím odkazom je poznanie, aké je dôležité kultivovať vlastné svedomie.”

Bol to práve vtedajší biskup Korec, ktorý v roku 1987 formuloval text vyhlásenia k deportáciám Židov zo Slovenska, ktorý podpísalo 24 osobností. K tomu by sme mohli pridať i ďalšie verejné postoje dnes už zosnulých bývalých predsedov KBS. Preto nie je korektné dookola opakovať mainstreamové presvedčenie, že Katolícka cirkev sa s touto otázkou doteraz nevie vyrovnať. Javí sa, že problém s tým majú skôr novinári.

AUDIO:

( odvysielané 22. decembra 2016 )