Pri homosexualite sa takmer všetky štúdie zhodujú v tom, že tu ide o narušenie psychiky

Paríž 15. mája (BF/HSP/TKKBS/Foto:TASR)

Rozhovor s odborníkom na gender ideológiu

Rodová (gender) ideológia „určite napácha viac škody ako marxizmus“. Napísal to Mons. Tony Anatrella, medzinárodne známy psychoanalytik, odborník na sociálnu psychiatriu, docent na slobodných Fakultách filozofie a psychológie v Paríži a na Kolégiu bernardínov (Collège des Bernardins), a tiež konzultor Pápežskej rady pre rodinu a Pápežskej rady pre pastoráciu v zdravotníctve. Svoju najnovšiu knihu Teória „gender“ a pôvod homosexuality, ktorú vydalo vydavateľstvo San Paolo, napísal Anatrella práve s cieľom upozorniť na existenciálne a spoločenské dôsledky teórie, ktorá neguje pohlavný rozdiel medzi mužom a ženou. Pri tejto príležitosti prinášame s ním rozhovor.

– Monsignor, čo sa môže stať ľuďom, ktorí nevidia jasne rozdiely medzi pohlaviami?

Teraz ešte nevidieť dôsledky popierania odlišnosti medzi pohlaviami, ale o takých dvadsať rokov to bude zrejmé: ak to takto pôjde ďalej, staneme sa svedkami veľkej krízy identity a šírenia psychických problémov. Skutočnosť sa zmieša s predstavami a nič sa už viac nebude považovať za stabilné. Chronická neistota navyše plodí násilné správanie. Dieťa vyrastá zdravo a bezpečne, keď môže zvnútorniť pohlavnú rozdielnosť. Ak nastáva konflikt pri jej akceptovaní, lebo ho mentalita okolia ho núti, aby neprijalo rozdielnosť, stáva sa náchylnejšie k tomu – ako sa to stáva u homosexuálov – , že vyrastá v depresii, je neisté a nie je schopné akceptovať rozdielnosť. Obrovské psychické škody spôsobené rozvodmi, ktoré v súčasnosti konštatujeme, nie sú ničím oproti tomu, čo môže spôsobiť rodová ideológia pre budúce generácie.

– Hovoríte o narastajúcom šírení homosexuálneho správania. Je to len dôsledok prijatia tohto modelu ako normálneho alebo tiež prevládajúcej narcistickej mentality?

Hovoríme, že narcistická mentalita, ktorá odmieta inakosť ako prvok nevyhnutný pre naplnenie človeka, uľahčuje homosexualitu. Prípady homosexuálneho správania pribúdajú, pretože spoločnosť, namiesto toho, aby pomáhala človeku prijať najprv svoje a potom opačné pohlavie, napomáha jeho regres do infantilnej fázy sexuality, v ktorej sa inakosť nechápe ako pozitívna. Ak však nebudeme pomáhať dieťaťu, aby vyšlo zo seba samého a prekonalo tieto infantilné fázy, napr. análnu, môže dôjsť k veľmi vážnym problémom: okrem homosexuality sú to alkohol, drogy, bulímia a mnohé iné.

– Teda homosexualita nemá fyziologický, neurologický alebo genetický pôvod?

Takmer všetky štúdie sa zhodujú v tom, že tu ide o narušenie psychiky, ako už tvrdil Sigmund Freud. Muž a žena dozrievajú psychicky tým, že počas detstva a adolescencie zvnútorňujú vlastné pohlavne rozlíšené telo. Keď sa tak nestane, jednotlivec neakceptuje vlastné skutočné telo a namiesto toho prijíma iné, čo nekorešponduje s jeho osobnou skutočnosťou: toto imaginárne telo sa líši od skutočného tela.

– Vo vašej knihe sa píše, že homosexualita je vlastnícka, vo vzťahu k inému hľadá vyplnenie nedostatku a nie je schopná darovať sa. Ako teda môže Cirkev od homosexuálov žiadať, aby žili v čistote?

Cirkev hovorí, že sexuálne úkony medzi osobami toho istého pohlavia sú svojou vnútornou povahou nezriadené, pretože homosexuál nedokáže vyriešiť svoju frustráciu tým, že sa spája s tým, kto má rovnaké pohlavie. Napriek tomu, že prežíva také vzťahy, zostáva neuspokojený. Preto Cirkev ponúka osobám, ktoré sú skutočne homosexuálne (ak nie, môžu podstúpiť terapeutickú liečbu, ktorá ich privedie k heterosexualite), aby sa zdržiavali praktizovania homosexuality a snažili sa hľadieť do vnútra a zakladať svoje vzťahy na inej láske, ktorá môže zahojiť ich ranu, a tou je láska Krista v Cirkvi. Je to namáhavá cesta, ale jediná, ktorá umožňuje žiť v tomto stave v pokoji. Existujú kresťania, ktorí majú takéto sklony a prijímajú ich, no nechcú ich prejavovať navonok alebo praktizovať. Niektorí môžu mať zlé skúsenosti a chcú to zmeniť, pričom nachádzajú vo viere v Krista zdroj svojej cesty ku šťastiu: v láske Cirkvi môže každý človek nájsť svoje miesto.

– Aký je vzťah medzi rodovou lobby a populáciou, ktorú – ako tvrdia – reprezentujú? Reprezentujú tieto nátlakové skupiny naozaj všetkých homosexuálov?

Homosexuálna lobby robí veľa kriku. Možno to jasne vidieť, keď organizujú manifestácie ako sú pochody Gay Pride, ktoré sú otvorené aj pre heterosexuálov, aby bola čo najväčšia účasť. Zostáva však skutočnosťou, že homosexuáli predstavujú veľmi malé percento celkovej populácie. Výskum vo Francúzsku ukázal, že v roku 2008 len 1,1% mužov a 0,3% žien malo sexuálne kontakty s osobami  rovnakého pohlavia, čo nevyhnutne neznamená, že to boli skutoční homosexuáli. Hovorme teda o nepatrnej menšine, no s veľkou mocou v oblasti politiky a médií, ktorá chce nanucovať svoj životný štýl väčšine populácie, ktorá nevie, čo sa vlastne deje: médiá majú takú moc a psychologický vplyv, že za zlého sa považuje už aj ten, kto sa pýta, aby to pochopil. Donútia nás považovať za normálne aj to, čo človek odjakživa vnímal ako evidentne problematické. Dokonca sú zakázané aj diskusie o otázke pôvodu homosexuality.

-Teda problém, ktorý sa dotýka len niekoľkých osôb sa mení na epochálnu otázku. Ako je možné, že lobby, ktorá reprezentuje len nepatrnú časť populácie, má takúto moc?

Aby sme pochopili tento fenomén, musíme ho umiestniť do historického rámca so začiatkom v päťdesiatych rokoch, keď sa začala rozvíjať ideológia sexuálneho liberalizmu, ktorá chcela zredukovať sexualitu na jej infantilný a hravý aspekt. Následne sa začiatkom sedemdesiatych rokov začalo tvrdiť, že sexuálny pôžitok je primárnym právom osoby, teda aj dieťaťa. Vtedy sa rozšírila homosexualita a stala sa legitímnou. Dnes sa nachádzame v situácii, keď sa homosexualita považuje za sexuálnu identitu vďaka intenzívnej práci gay aktivistov vo všetkých najdôležitejších inštitúciách, ako OSN a Európska únia, ktoré teraz homosexualitu nanovo zadefinovali. Začiatkom sedemdesiatych rokov sa gay aktivisti veľmi chceli presadiť, a preto začali používať verbálne i fyzické násilie: homosexuálne združenia intervenovali na všetkých lekárskych kongresoch, a to aj brutálnymi metódami, vytrhnúc mikrofón tomu, kto sa opovážil vzniesť pochybnosti. Obsadili strategické miesta a infiltrovali sa aj do správnej rady Združenia amerických psychiatrov. Týmto spôsobom dosiahli, že homosexualita bola vymazaná zo zoznamu chorôb, a to rezolúciou dosiahnutou hlasovaním po tom, čo boli všetkým členom vopred zaslané osobné listy: nikdy sa nestalo, aby bolo odborné stanovisko prijaté hlasovaním. Odvtedy je pre lekárov takmer nemožné, aby pristupovali k homosexualite aj z odborného hľadiska. Následne Svetová zdravotnícka organizácia i legislatívy jednotlivých štátov začali popierať existenciu sexuálnej odlišnosti, pričom najprv akceptovali homosexualitu ako normálnu, potom povolili manželstvá medzi osobami rovnakého pohlavia a nakoniec im umožnili aj adopciu detí.

– Tvrdíte, že homosexuáli trpia. Ak je to tak, prečo sa nik nebúri a nežiada o pomoc?

Kto pripúšťa, že trpí a chápe, že to nie je v dôsledku spoločnosti, na ktorú projektuje svoju mániu prenasledovania, a u ktorej hľadá potvrdenie, ktoré nenašiel u rodiča, často hľadá pomoc. Je však evidentné, že aktivisti si to buď neuvedomujú, alebo nechcú z tohto bludného kruhu vyjsť von: hovoria, že netrpia, hoci stále vychádza na povrch problém depresie, izolácie a nestability vo vzťahoch. Preto ten, kto si nechá pomôcť, má často strach povedať, ako sa veci v skutočnosti majú: sme pochabí, lebo ak sa heterosexuál stane homosexuálom, tak sa mu gratuluje; no v opačnom prípade sa ním opovrhuje.

– Ako hodnotíte liečbu Roberta Spitzera, najvplyvnejšieho psychiatra minulého storočia, ktorý sa nedávno ospravedlnil homosexuálom, že konštatoval účinnosť nápravnej terapie doktora Nicolosiho?

Existujú také formy homosexuality, ktoré sa nedajú zmeniť, iné zasa, ktoré sa môžu vyvíjať a nastúpiť na cestu smerom k heterosexualite. No tak ako je potrebné vyvarovať sa represívnym terapiám, je tiež možné napomáhať v prekonávaní infantilnej fázy sexuality s cieľom zmeniť orientáciu u tých, ktorí po tom vnútorne túžia, a teda sú ochotní spolupracovať. Kto však toto tvrdí, je prenasledovaný, vrátane Spitzera.

– Nikdy sa vám nevyhrážali?

Dochádza k tomu neustále, stáva sa to všetkým tým, ktorí zastávajú to, čo zastávam ja. Doteraz ma ešte neudali, hoci vo Francúzsku už existuje zákon proti homofóbii: ak si poslanec dovolí povedať, že rodina má väčšiu hodnotu ako všetky iné zväzky, je odsúdený na prvom alebo druhom odvolacom konaní. Z dôvodu slobody myslenia vyhlási zrušenie rozsudku, ale pýtam sa: ako dlho ešte bude trvať toto prímerie? Rozvíja sa tu ideologická polícia. A keď ideológia potrebuje na svoje presadenie policajnú a súdnu moc, znamená to, že ideme smerom k totalitnému štátu. Problém spočíva v tom, že obyvatelia si v skutočnosti neuvedomujú vážnosť situácie, lebo problémy týkajúce sa homosexuality sú neznáme a hovorí sa o nich ako o tabu.

– Aká sa možno proti tejto ideológii postaviť a zastaviť takéto totalitné smerovanie?

Je potrebné povedať pravdu. Cirkev zostala jedinou inštitúciou, ktorá obraňuje zdravie človeka. Ale je potrebné vynaložiť väčšie úsilie v oblasti vzdelávania: mnohí totiž podporujú a obhajujú túto ideológiu z neznalosti. Často aj kňazi hovoria bez toho, aby poznali reálny život homosexuálov. Je potrebné čítať Bibliu a spisy sv. Pavla, ktorý opisuje hrozné dôsledky spoločnosti, ktorá uznáva homosexualitu. Predovšetkým je potrebné pestovať vzťah s Bohom. Narcizmus, v ktorom sa nachádzame je v skutočnosti ovocím odmietnutia Boha. A aj sexuálnosti odlišnosti, ktorá jediná nás môže naplniť. V tomto svete, ktorý zabudol na túto odlišnosť a ktorý nepozná Božiu lásku, človek už viac nevie, kým je, a nemá viac vzor, ktorý ho formuje, len ten uniformný, masový. To je dôvod, prečo je dôležitá nová evanjelizácia, o ktorej hovorí pápež, a ktorá od ohlasovania Kristovej lásky prechádza k človeku, pričom ju možno zakúsiť v Cirkvi a v rodine. Je dôležité vychovávať k tomu, aby sme pre vlastné naplnenie dokázali vyjsť zo seba samých. Nie náhodou a napriek útokom pápež neustále hovorí o prirodzenej rodine. Ešte ako kardinál Ratzinger (dnes už emeritný pápež – poznámka redakcie), s ktorým som roky spolupracoval ako člen Kongregácie pre katolícku výchovu, žiadal vypracovať veľmi dôležitý dokument o výchove a homosexualite a o potrebe spolupráce medzi mužom a ženou. Napokon, základom je pastorácia na podporu rodiny a väčšie úsilie katolíkov pri obrane rodinných a výchovných inštitúcií, aj v politike.