Pravoslávie je Kristovou cirkvou na zemi

Rus Sergej Nikolajevič Bulgakov (1871 – 1944) bol jedným z najplodnejších a najvýznamnejších pravoslávnych teológov 20. storočia. Tento vyštudovaný ekonóm a presvedčený marxista sa vrátil späť ku kresťanskej viere svojho detstva a stal sa kňazom a profesorom teológie. Skrze nútenú emigráciu zo svojej ruskej vlasti prišiel do kontaktu so západným kresťanstvom a angažoval sa ekumenicky. Jeho publikácia Pravoslávie. Náuka Pravoslávnej cirkvi je napísaná pre západné, nepravoslávne čitateľské publikum, aby ho oboznámila s Pravoslávím.  

Z kapitoly Cirkev  

Pravoslávie je Kristovou cirkvou na zemi. Kristova cirkev nie je inštitúciou, ale novým životom s Kristom a v Kristovi, vedeným Svätým Duchom.

Kristus, Syn Boží, ktorý prišiel na zem a stal sa človekom, spojil svoj božský život s ľudským životom; Boh sa stal človekom a tento svoj božský život dal aj svojim bratom, „ktorí veria v jeho meno“ (Jn 1,12).

Ježiš žil medzi ľuďmi a zomrel smrťou na kríži, ale vstal z mŕtvych a vystúpil do neba. A po nanebovstúpení sa nerozišiel so svojou ľudskou prirodzenosťou, ale je s ňou, teraz a ustavične a naveky.

Svetlo Kristovho zmŕtvychvstania osvecuje Cirkev a radosť zmŕtvychvstania, víťazstva nad smrťou, ju napĺňa. Zmŕtvychvstalý Pán žije s nami a náš život v Cirkvi je tajuplným životom v Kristovi. „Kresťania“ nosia preto aj toto meno, lebo patria Kristovi, lebo sú s Kristom a Kristus je v nich.

Inkarnácia nie je len nejakou ideou alebo náukou, ale predovšetkým udalosťou, ktorá sa stala raz v dejinách, no ktorá má celú silu večnosti, a touto trvalou inkarnáciou ako dokonalým, nedeliteľným, no pritom nezmiešaným zjednotením obidvoch prirodzeností, božskej a ľudskej, je Cirkev. Cirkev je ľudstvom patriacim Kristovi, je Kristom v jeho ľudskej prirodzenosti.

Pretože Pán sa k človeku nie iba jednoducho priblížil, ale sa s ním aj stotožnil tým, že sám sa stal človekom, Cirkev je Kristovo telo ako jednota života s ním, života podriadeného Pánovi.

Toto telo nie je samostatné, jeho život nepatrí jemu, ale Duchu, ktorý ho oduševňuje, no súčasne sa toto telo odlišuje od Ducha: je zjednotené s ním a súčasne samostatné; nemyslí sa tu jednota v nerozdielnosti, ale jednota dvoch.

Rovnaká myšlienka sa vyjadruje aj vtedy, keď sa Cirkev nazýva Kristovou nevestou alebo manželkou Loga: vzťah medzi nevestou a ženíchom, medzi mužom a ženou je, ak ho vnímame v jeho najvyššej plnosti, dokonalou jednotou života pri uchovaní celej reality ich rozdielnosti: jednotou dvoch, ktorá sa neštiepi na dualitu ani nezmiešava do uniformity.

Cirkev ako Kristovo telo nie je Kristom, bohočlovekom, ale jeho ľudskou prirodzenosťou, životom v Kristovi a s Kristom, Kristovým životom v nás: „Už nežijem ja, ale žije vo mne Kristus“ (Gal 2,20).

Ale Kristus nie je jednoducho iba božskou osobou ako takou, pretože jeho vlastný život nemožno oddeľovať od života Svätej Trojice; on je „jeden zo Svätej Trojice“. Kristus je jednej podstaty s Otcom a so Svätým Duchom. Preto Cirkev ako život v Kristovi je aj životom vo Svätej Trojici. Kristovo telo, ktoré žije v Kristovi, tým žije aj vo Svätej Trojici a nosí jej pečať na sebe (preto aj narodenie do Cirkvi, krst v „Pánovom mene“, sa uskutočňuje „v mene Otca i Syna i Svätého Ducha“).

Kristus je Syn, ktorý zjavuje Otca a uskutočňuje jeho vôľu. V ňom môžeme spoznať nielen jeho, ale aj Otca, a v ňom sa stávame spolu s ním synmi Otca, prijímame Božie synovstvo a za synov nás prijíma Otec, ku ktorému aj voláme: „Otče náš“.

Ako Kristovo telo dostávame odlesk hypostázy Otca, spolu a súčasne s hypostázou Syna. Ale nielen to, prijímame aj silu ich vzájomného vzťahu, ich jednotu dvoch: „aby všetci boli jedno, ako ty, Otče, ktorý si vo mne a ja v tebe“ (Jn 17,21); touto jednotou dvoch je sila lásky, ktorá spája Svätú Trojicu: Boh je láska. Cirkev, Kristovo telo, sa stáva účastnou na tejto trojjedinej Božej láske: „Prídeme k nemu a urobíme si u neho príbytok“ (Jn 14,23).  

Zdroj: Sergij Bulgakov, Die Orthodoxie, Die Lehre der orthodoxen Kirche, Paulinus 2013, s. 15-16. Z nemčiny preložil o. Ján Krupa.