Najľstivejší trik diabla

2,591
Zuzana Smatanová
AltKAT

Predstaviteľ francúzskej literárnej moderny Charles Baudelaire (1821 – 1867) sa pridŕžal svojej tézy, že „najúspešnejšou ľsťou diabla je presvedčiť ťa, že neexistuje.“ So všetkou úctou si dovolím nesúhlasiť.


Tento aforizmus sa objavuje v krátkej poviedke s názvom „The Generous Gambler“ (Štedrý hráč), vyrozprávanej v prvej osobe jednotného čísla. Rozprávač v nej uvažuje nad príjemným večerom, ktorý strávil s otcom lži pri hre, v ktorej prišiel o svoju dušu. V priateľskom rozhovore sa diabol svojmu hosťovi zveril, že „len raz sa bál o svoju moc“, a to vtedy, keď kňaz z kazateľnice prehlásil „Nikdy nezabúdajte ..., že diablovou najúspešnejšou ľsťou je presvedčiť vás, že neexistuje!“

Pri bližšom skúmaní vidíme, že príbeh nezodpovedá spomínanej téze: v hre je určite oveľa prefíkanejší trik, pretože sám rozprávač s priam ležérnou ľahostajnosťou poznamenáva, že prišiel o svoju dušu, pričom sa o nej vyjadruje ako o „neužitočnej, niekedy priam rušivej veci“. A na konci príbehu sa navyše modlí k Bohu a prosí ho, aby len diabol dodržal svoj sľub, podľa ktorého mu poskytne všetky pôžitky sveta, po ktorých túži, a za ktoré dal diablovi svoju dušu.

Diabol očividne nepresviedčal Baudelairovho rozprávača, že neexistuje, a povedzme si úprimne, ani to nepotreboval robiť. Rozprávača nikto nebalamutí názorom, že diabol neexistuje, práve naopak, diablovu spoločnosť si rozprávač vyslovene užíva, pretože sa v nej zbavuje nudy každodenného života, a diabol mu navyše sľubuje absolútnu nezávislosť v prístupe k pozemským pôžitkom.

V našom postmodernom svete sa stalo módou neveriť v existenciu diabla, len si vychutnávať, podobne ako rozprávač v príbehu, že diabol je môj „starý a skvelý priateľ“, ktorého obdivujem ako majstra osvety, pokroku a „likvidácie povier“. A diabol je vskutku oslavovaný ako majster vyslobodenia človeka najmä spod „útlaku“ sexuálnej morálky. Aj ikona ľavičiarskych aktivistov Saul Alinsky sa priznáva k svojej náklonnosti k diablovi vo svojom ospevovanom diele Rules for Radicals (Pravidlá pre radikálov).  

Aj v tomto je diabol neskutočne prefíkaný. Napokon však mnohí z tých, ktorých diabol zviedol svojím imidžom osloboditeľa, pochopia jeho klamstvo, pretože neviazaná sexuálna zhýralosť, smilstvo a orgie im prinesú len zotročenie a trest (Baudelairov zhýralý a promiskuitný život, poznačený drogovou závislosťou, napokon končí masívnou mŕtvicou s následkom smrti vo veku 46 rokov). Mnohí ľudia s podobnými problémami precitli, obrátili sa a teraz prinášajú neoceniteľné svedectvo o premieňajúcej sile a moci Božieho milosrdenstva.

Zrejme ešte väčším klamstvom je presviedčať ľudí, že aj keď diabol existuje, tak na tom nezáleží, pretože Boh je tak milosrdný, že do pekla predsa nikoho nepošle. Toto opovážlivé spoliehanie sa na Božie milosrdenstvo sa na prvý pohľad javí ako opak prvého diablovho klamstva v Raji, keď pokúšal Evu a nabádal ju, aby nedôverovala Bohu. To však, čo robí diabol teraz, je to isté, len v ružovom: nemali by ste veriť Bohu, keď vám povie, že ak ho neposlúchnete, zomriete (Gn 3, 4).

Podľa môjho názoru je však aj tak najväčším klamstvom diabla presviedčať človeka, že nie je človekom. Toto klamstvo však človeka už vopred uzatvára pred spoznaním svojej pravej a nefalšovanej slobody a vrodenej dôstojnosti ako takého, ktorý je stvorený na Boží obraz, a ako adoptovaného Božieho dieťaťa. A práve v tomto spočíva osudové oklamanie našich prvých rodičov: diabol pokúša Evu tým, že jej hovorí, že jej neposlušnosť jej otvorí oči, a bude „ako Boh...“ (Gn 3, 5). Adam a Eva jednoducho ignorovali fakt, že oni už predsa sú stvorení na Boží obraz a podobu (Gn 1, 27). Tým, že odmietli dar, ktorý už dostali, a siahli po moci, ktorá im mala umožniť nezávislosť na Bohu, padli.

Najmä dnes diabol toto klamstvo opakuje dokola. Vieme, že Ježiš Kristus uzdravil, obnovil, a dokonca povýšil dôstojnosť človeka tým, že dal ľuďom moc stať sa Božími synmi a dcérami. Ale diabol sa znova pokúša presvedčiť ľudí, že nie sú tým, kým sú.

Diabol nás dnes nenavádza aby sme Boha odmietali priamo; jemu stačí keď nás presvedčí, že v Božích očiach nie sme nikým výnimočným; že ľudia nie sú ničím iným, len vysoko vyspelými organizmami na rozličnom stupni vývoja, ale inak sa od druhých organizmov nelíšia. Podobne, ako aj u týchto organizmov, je správanie človeka len záležitosťou biológie a životného prostredia. Človek nemá duchovný rozmer, funguje len na základe chemických procesov v mozgu. Nemá žiadnu slobodnú vôľu, len evolučné pudy. Nikto nie je osobnosť, všetci sme len príslušníkmi nejakej skupiny, etnika, rasy, sexuálnej orientácie, atď, atď...

Po celé roky narastajúca posadnutosť „rovnosťou“ vo všetkom odzrkadľuje toto popieranie osobnosti rovnakým spôsobom, ako ospravedlňuje vyhladzovanie miliónov nenarodených detí v mene regulácie pôrodnosti kvôli počtu obyvateľstva, ako aj v mene spoločenskej „zodpovednosti“. S ľuďmi sa zaobchádza ako s dobytkom, a nie ako s jedinečnými osobnosťami.

Duch doby je poplatný neúprimným názorom na ľudského ducha, ktorý sa v praxi scvrkáva na ničivé úsilie uplatniť sa, na sebecké emócie, a na prázdnu sentimentalitu. Prípustné prejavy „slobody“ sú v skutočnosti upadnutím do otroctva fyzických a psychických pôžitkov. Takáto „sloboda“, a nie náboženstvo, je „ópium ľudstva“.

Kríza našej doby nie je ani tak krízou teológie, ako krízou antropológie. Moderné zmýšľanie redukuje človeka len na akýsi druh živočícha, bez akéhokoľvek dôrazu na špecifickosť dôležitosti jeho vzťahu k Bohu, alebo k sebe samému. Z tohto dôvodu existujú v spoločnosti všetky mysliteľné formy vykorisťovania, zneužívania a ponižovania. Od nezákonného obchodovania s drogami, cez znásilňovanie, fyzické a sexuálne zneužívanie, spolužitie nemanželov, nemanželský pôvod detí, až po rozvody, z nás naša morálka nezávislosti a sebauspokojovania robí požieračov druhých ľudí v podmienkach, ktoré pápež František nazýva kultúrou „na zahodenie“.

A táto kultúra teraz kolektívne krčí ramenami: Čo čakáte? Veď sme koniec koncov len živočíchy, ktoré pudovo plnia svoje potreby. A tak sme ponechaní so svojou pseudomorálkou „tolerancie“ a „spolužitia“ sami na seba. Rovnako ako verný domáci maznáčik určite nájde pokoj vo večnosti, tak aj my. Zatratenie, ak vôbec existuje, je vyhradené pre tých, ktorí túto pohodlnú koexistenciu narúšajú „nenávisťou“ a „neznášanlivosťou“, či už so zlým úmyslom, alebo, a čo je horšie, trvaním na existencii akejsi objektívnej Pravdy. (Niekto tu môže dokonca nadobudnúť dojem, že peklo je len dlhším pobytom v nápravnovýchovnom zariadení.)

Prečo je diabol spokojný so súčasným stavom vecí? Pretože v takejto ľudskej bytosti niet priestoru pre lásku. Presnejšie povedané, ide o anti-lásku v stave anti-slobody. Bez slobody totiž niet lásky ... a tým pádom sa človek nemôže rozhodnúť pre Boha, lebo Boh je Láska. Boh rešpektuje našu slobodu. Boží dar slobodnej vôle nám dáva schopnosť milovať a preukazovať druhým lásku, a práve týmto sa najviac pripodobňujeme Bohu. Ak sa v slobode a s láskou nerozhodneme pre Boha, nedosiahneme plnosť ako ľudia, ktorí boli stvorení na to, aby žili v spoločenstve s Bohom, ktorý je Láska. Pre nás by už len toto bolo peklom. Ak teda odmietame pravdu o tom, kým vlastne sme ako ľudia, z vlastného rozhodnutia sa zriekame Boha, a Boh sa potom zriekne nás.

A teraz povedzte, z čoho môže mať diabol väčšiu radosť, než z tohto?

Michael Quinlan