Fatimské posolstvo a varovanie pre slovenský národ

Príprava na posolstvo pre svet

Lucia de Jesus dos Santos, narodená v roku 1907, jej bratranec František Marto, narodený v roku 1908, a jej sesternica Hyacinta Marto, narodená v roku 1910, bývali v dedinke Aljustrel, ktorá patrila k obci Fatima v Portugalsku.

Lucia a traja ďalší pastierikovia, a to Maria Rosa Matias, Teresa Matias a Maria Justino, videli na kopci Cabeco nad lesom údolia biely oblak, ktorý vyzeral ako priehľadný, a mal tvar ľudskej postavy. Tieto tri zjavenia sa vyskytli v období od apríla 1915 do októbra 1915.

Lucia, František a Hyacinta zažili následne tri zjavenia postavy mládenca predstavujúceho anjela Portugalska, anjela mieru, a to v období od jari 1916 do jesene 1916. Deti pri týchto zjaveniach opakovali modlitby anjela, ktoré boli zamerané na uzmierenie Boha za hriechy ľudí. Deti pociťovali napriek radosti aj veľkú telesnú únavu pri týchto zjaveniach, na rozdiel od neskorších zjavení Panny Márie, pri ktorých pociťovali veľkú životaschopnosť bez telesnej únavy.

Zjavenia Panny Márie vo Fatime v roku 1917

Zjavenia Panny Márie sa stali na malom pozemku, ktorý patril rodičom Lucie, a mal názov Cova da Iria (údolie Iria), pričom sa nachádzal na ceste do Leirie, asi 2,5 km od Fatimy.

Prvé zjavenie Panny Márie nastalo dňa 13. mája 1917. Lucia, František a Hyacinta spozorovali pri hre v údolí Iria nad dubom postavu Panny Márie. Podľa svedectva detí, Panna Mária mala žiarivý svetelný výraz, pričom napriek kráse tejto postavy bolo možné spozorovať jej vážny výraz s jemnou výčitkou. Ruky mala zopnuté k modlitbe, pričom na pravej ruke visel ruženec. Panna Mária povedala pri tomto zjavení, že prichádza z neba. Možno poukázať najmä na jej požiadavku, aby tieto deti prišli na toto miesto vždy 13. dňa v mesiaci počas 6 mesiacov. Panna Mária položila deťom otázku, či sa chcú obetovať Bohu a znášať všetko utrpenie, ktoré im chce zoslať ako úkon zmierenia za hriechy, ktoré ho urážajú, a ako prosbu za obrátenie hriešnikov. Deti prijali túto výzvu.

Druhé zjavenie Panny Márie nastalo dňa 13. júna 1917. Pri tomto zjavení bolo prítomných asi 50 divákov, ktorí si počas neho všimli rôzne náhle zmeny v prostredí, ako napríklad podivné zvuky pripomínajúce bzučanie včiel, sklonenie vrcholu duba a zatmenie Slnka. Panna Mária povzbudzovala deti k modlitbe svätého ruženca. Panna Mária pritom potešovala aj Luciu, ktorá si musela prežiť začiatok útrap súvisiacich so zjaveniami. Nepoškvrnené Srdce Panny Márie bude pre ňu útočišťom a cestou na ceste k Bohu. Lucia dostala informáciu, že Panna Mária si príde pre Františka a Hyacintu v blízkej budúcnosti. František a Hyacinta ochoreli takmer súčasne v októbri 1918. František zomrel v roku 1919 a Hyacinta zomrela v roku 1920.

Tretie zjavenie Panny Márie nastalo dňa 13. júla 1917. Lucia prežívala ťažké chvíle spojené so svojím poslaním, a aj preto žiadala Pannu Máriu o zázrak, aby všetci ľudia uverili v pravdivosť týchto zjavení. Lucia súčasne vyslovovala množstvo prosieb, najmä vo veciach telesného uzdravenia ľudí. Panna Mária nereagovala okamžitým vyriešením každej konkrétnej žiadosti podľa prosieb Lucie. Panna Mária predložila ďalšiu výzvu na trpezlivé modlitby svätého ruženca, a taktiež oznámila, že spôsobí veľký zázrak v októbri 1917. Panna Mária zverila deťom pri tomto zjavení aj správu o udalostiach týkajúcich sa sveta, ktoré v tomto období nemali byť zverejnené, a preto sa označujú ako tajomstvo. Toto tajomstvo má 3 rôzne časti. Prvé dve časti tajomstva boli zverejnené sestrou Luciou až v roku 1941. Prvá časť tajomstva predstavuje videnie pekla. Lucia musela silne vykríknuť napriek krátkemu trvaniu tohto obrazu. Vo veľkom ohnivom mori boli ponorené spálené bytosti v ľudských podobách a diabli, pričom vydávali náreky plné zúfalstva a bolesti. Ľudia a diabli boli priehľadní, ako priesvitné žeravé uhlie, pričom diabli mali veľmi odpudzujúci výzor. Druhá časť tajomstva v nadväznosti na zobrazené pekelné hrôzy zatratených ľudí predstavuje pomoc pre záchranu ľudských duší pred pekelným ohňom. Panna Mária predstavila vôľu Boha zaviesť vo svete úctu k jej Nepoškvrnenému srdcu. Súčasne varovala ľudstvo pred ďalšou svetovou vojnou, ktorá bude ešte strašnejšia než vtedy prebiehajúca prvá svetová vojna, ak ľudia neprestanú urážať Boha. Poukázala na svetelné znamenie v noci krátko pred vypuknutím tejto vojny, ktoré bude znamením nadchádzajúceho Božieho potrestania sveta vojnou, hladom, prenasledovaním Cirkvi a Svätého Otca. Dnes už vieme, že toto nezvyčajné svetlo skutočne ožiarilo oblohu Európy v noci z 25. na 26. januára 1938. Panna Mária v záujme zabránenia týmto katastrofám vyslovila požiadavku zasvätenia Ruska jej Nepoškvrnenému Srdcu, a taktiež vyslovila požiadavku na zmierne sväté prijímania na prvé soboty v mesiaci. Splnenie tejto požiadavky malo priniesť obrátenie Ruska a mier, nesplnenie tejto požiadavky malo spôsobiť rozšírenie bludov z Ruska do celého sveta, rozšírenie vojen, zničenie mnohých národov, mučenie dobrých ľudí, prenasledovanie Cirkvi, a veľké trápenie Svätého Otca. Panna Mária povedala, že jej Nepoškvrnené Srdce napokon zvíťazí, Svätý Otec jej zasvätí Rusko, ktoré sa následne obráti, a svetu bude darované obdobie mieru a pokoja. Súčasne uviedla, že Portugalsko si zachová dogmu viery. Panna Mária pridala k tajomstvám modlitby svätého ruženca modlitbu: „Ó Ježišu, odpusť nám naše hriechy, zachráň nás od pekelného ohňa a priveď do neba všetky duše, najmä tie, ktoré najviac potrebujú Tvoje milosrdenstvo.“. Tretia časť tajomstva bola oficiálne zverejnená zo strany Cirkvi až v roku 2000. Obsah tohto tajomstva a jeho oficiálna interpretácia priniesla postupne rôzne kritické výhrady vo svete, a taktiež pochybnosti, či toto tajomstvo bolo zverejnené v celom rozsahu, v ktorom ho sestra Lucia písomne zaznamenala. Sestra Lucia napísala text tretej časti tajomstva dňa 3. januára 1944. Sestra Lucia napísala poznámku na zapečatenú obálku obsahujúcu text tretej časti tajomstva, že obálka smie byť otvorená až po roku 1960. Zverejnený obsah tretej časti tajomstva zobrazuje scénu, v ktorej anjel stojí po ľavej strane Panny Márie, a drží ohnivý meč v ľavej ruke, z ktorého vychádzal iskriaci plameň, akoby na zapálenie celého sveta. Pri dotyku s jasom Panny Márie iskry zhasínali. Anjel ukazoval pravou rukou na zem, pričom hlasne volal: „Pokánie, pokánie, pokánie!“. Ďalším obrazom bol biskup oblečený v bielom, pripomínajúci Svätého Otca, a taktiež biskupi, kňazi, rehoľníci a rehoľníčky, vystupujúci na strmý vrch. Na tomto vrchu bol veľký kríž z neotesaných kmeňov, akoby boli z kôry korkového stromu. Svätý Otec pred výstupom na tento vrch prešiel cez veľké mesto, ktoré bolo spolovice zrúcané, pričom vo veľkej bolesti sa modlil za duše mŕtvych, ktorých stretával na tejto svojej ceste. Svätý Otec po výstupe na vrchol vrchu bol zabitý vojakmi počas kľačania pod veľkým krížom, a spolu s ním zomierali aj biskupi, kňazi, rehoľníci, rehoľníčky, muži a ženy rôznych tried a postavenia. Dvaja anjeli boli pod oboma ramenami kríža, a každý z nich zbieral krv mučeníkov do krištáľovej krhle, a polieval ňou duše približujúce sa k Bohu.

Štvrté zjavenie Panny Márie malo nastať dňa 13. augusta 1917. Traja detskí vizionári nemohli predstúpiť pred Pannu Máriu z dôvodu zaistenia príslušnými orgánmi. Ľudia prítomní na mieste zjavení pozorovali nezvyčajné javy napriek neprítomnosti týchto detí, a boli presvedčení o prítomnosti Panny Márie. Lucia, František a ďalší chlapec pásli ovce na mieste zvanom Valinhos, dňa 19. augusta 1917. Deti pozorovali v tento deň zvláštne javy známe z predchádzajúcich zjavení, pričom taktiež to bolo nad podobným stromom. Lucia dala zavolať Hyacintu. Panna Mária žiadala deti o modlitby svätého ruženca, a aby dodržali čas a miesto nasledujúcich dvoch zjavení.

Piate zjavenie Panny Márie nastalo dňa 13. septembra 1917. Veľké ťažkosti spôsobované detským vizionárom zo strany odporcov týchto zjavení Panny Márie spôsobili, že mnoho ľudí začalo túžiť po poznaní pravdy v tejto veci. Tisícové zástupy ľudí prišli k dubu. Ľudia mohli pozorovať neuveriteľné obrazy. Na nebi sa objavila svetelná guľa vznášajúca sa smerom od východu k západu, ktorá sa následne obrátila do opačného smeru. Vyskytli sa aj ďalšie nevysvetliteľné javy v atmosfére, ako náhle zoslabenie slnečného svetla s možnosťou vidieť hviezdy na oblohe, scéna pripomínajúca dážď z kvetinových lupienkov, a pod.. Panna Mária povedala, že v nasledujúcom mesiaci príde aj Pán Ježiš Kristus, Panna Mária Sedembolestná, Panna Mária Karmelská, a svätý Jozef s Ježiškom, aby požehnali svetu.

Šieste zjavenie Panny Márie nastalo dňa 13. októbra 1917. Tento deň bol daždivý a pochmúrny, avšak napriek tomu sa tohto posledného zjavenia Panny Márie zúčastnilo takmer 70 000 ľudí. Panna Mária žiadala o postavenie kaplnky na jej počesť na tomto mieste, a taktiež o pokračovanie v modlitbách svätého ruženca, pričom sa predstavila ako Pani Posvätného ruženca. Na žiadosť Lucie o splnenie mnohých prosieb ľudí, ktorí na ňu naliehali, Panna Mária odpovedala, že niektoré prosby splní, a niektoré nie. Súčasne veľmi dôrazne žiadala, aby ľudia prestali urážať Pána, ktorý je už veľmi urážaný. Panna Mária sa začala vznášať a strácať v diaľke oblohy po tejto poslednej prosbe. Lucia videla v tejto chvíli obrazy troch tajomstiev svätého ruženca, t. j. radostné tajomstvo, bolestné tajomstvo a slávnostné tajomstvo. Tisíce prítomných divákov mohli pozorovať neuveriteľné divadlo, ktoré sa odvtedy označuje ako slnečný zázrak. Po skončení rozhovoru Panny Márie s Luciou náhle prestalo pršať, a mraky sa rozostúpili. Slnko nezvyčajne silne žiarilo, ale neoslňovalo. Všetci pozorovatelia zázraku a celé prostredie bolo ponorené do nezvyčajných farieb. Slnko sa následne roztočilo okolo svojej osi a zastavilo, a potom tanec tejto žeravej gule pokračoval. To sa trikrát opakovalo, a po skončení tohto predstavenia ľudia videli, ako sa Slnko začalo približovať k Zemi. Vtedy sa začali ozývať výkriky hrôzy. Slnko sa následne vrátilo na svoje miesto. Nezvyčajné divadlo trvalo asi 10 minút. Ľudia sa upokojili, padali na kolená do blata, pričom sa modlili a prejavovali ľútosť za spáchané hriechy. Mnoho ľudí spozorovalo, že predtým premočené šaty náhle vyschli. Mimoriadne javy spojené s týmto zázrakom mohli pozorovať aj ľudia vzdialení až 40 kilometrov. (1).    

Nastolenie boľševickej diktatúry v Rusku v roku 1917

Ruskí boľševici nastolili svoju diktatúru v Rusku po násilnom prevrate, ku ktorému došlo v novembri 1917, teda práve po vyvrcholení fatimských zjavení Panny Márie. Boľševici vytvorili novú vládu Ruska, Radu ľudových komisárov, tzv. Sovnarkom. Jej predsedom bol Vladimír Iľjič Ulianov (Lenin), ľudovým komisárom pre zahraničie bol Lev Davidovič Bronštejn (Trockij), a predsedom pre národnostné otázky sa stal Josif Vissarionovič Džugašvili (Stalin).

Myšlienkové korene ruského boľševizmu možno spoznať v myšlienkach Karla Heinricha Marxa a Friedricha Engelsa, ktorí sú autormi diela Manifest komunistickej strany, vydaného v Londýne v roku 1848. V zmysle tohto dokumentu: „Prvým krokom v robotníckej revolúcii je pozdvihnutie proletariátu na panujúcu triedu, vydobytie demokracie. Proletariát využije svoje politické panstvo na to, aby vytrhol postupne buržoázii všetok kapitál, sústredil všetky výrobné nástroje v rukách štátu, t. j. proletariátu zorganizovaného do panujúcej triedy, a čo najrýchlejšie rozmnožil masu výrobných síl. To sa však môže stať najprv len despotickými zásahmi do vlastníckeho práva a do buržoáznych výrobných vzťahov, teda opatreniami, ktoré sa zdajú ekonomicky nedostatočné a neudržateľné, ktoré však v priebehu hnutia prerastajú samé seba, a sú nevyhnutné ako prostriedok k prevratu v celom spôsobe výroby. (...). Akonáhle všetky triedne rozdiely zmiznú v priebehu vývoja a celá výroba bude sústredená v rukách združených jednotlivcov, verejná moc stratí svoj politický charakter. Politická moc vo vlastnom zmysle slova je organizované násilie jednej triedy na potlačovanie druhej. Ak sa proletariát zjednotí v boji proti buržoázii do triedy, ak sa pozdvihne revolúciou na panujúcu triedu, a ak násilne zruší staré výrobné vzťahy ako panujúca trieda, zruší s týmito výrobnými vzťahmi aj podmienky existencie triedneho protikladu, zruší triedy vôbec, a tým aj svoje vlastné panstvo ako triedy.“ (2).

Posolstvo ruského patriarchu pre ruských boľševikov

Ruský Sovnarkom prijal dekrét zo dňa 11. decembra 1917, ktorým Ruskej pravoslávnej cirkvi boli odňaté všetky vzdelávacie inštitúcie. Ďalšie nadväzujúce dekréty Sovnarkomu vyplývali z dogiem Komunistického manifestu vo veci likvidácie náboženstva a rodiny. Za platný sa považoval výlučne občiansky sobáš s maximálne zjednodušenou procedúrou uzavretia a rozvodu. Dekrétom o odluke cirkvi od štátu, zo dňa 20. januára 1918, sa začalo prenasledovanie náboženského života, pričom jeho prejavom bolo zamedzenie vyučovania náboženstva v štátnych školách, vo verejných školách a v súkromných školách. Budovy a predmety pre náboženské účely sa vyhlásili za majetok ľudu. Prvá boľševická ústava v 65. hlave vyhlásila duchovenstvo a mníchov za zbavených volebného práva dňa 10. júla 1918. Nastalo veľké prenasledovanie duchovenstva spojené s vraždami pravoslávnych kňazov, rušenie kláštorov a zneucťovanie ostatkov svätých. Boľševická diktatúra v Rusku priniesla aj krvavú občiansku vojnu, hospodársky rozvrat a hladomor v dôsledku lúpežného zmocnenia sa súkromného majetku boľševikmi, a stala sa základom pre všetko zlo a mravný rozvrat, ktoré Panna Mária vo svojom zjavení vo Fatime, zo dňa 13. júla 1917, pomenovala ako „bludy z Ruska“.

Patriarcha moskovský a celej Rusi Tichon, (Vasilij Ivanovič Bellavin), (1865 - 1925), v nadväznosti na rozpútané boľševické protikresťanské besnenie, píše vo svojom liste, zo dňa 2. februára 1918,: „Zabudnuté a pošliapané sú Kristove prikázania o láske k blížnym, každým dňom k nám prichádzajú správy o hrozných a brutálnych vraždách nevinných a dokonca na lôžko pripútaných chorých ľudí, previnivších sa snáď len tým, že so cťou vykonali svoju povinnosť voči vlasti, keďže všetky svoje sily obetovali v prospech blaha ľudu. A to všetko sa deje nie len pod príkrovom noci, ale otvorene, za denného svetla, s doteraz neslýchanou drzosťou a nemilosrdnou krutosťou, bez akéhokoľvek súdu, a s popretím akéhokoľvek práva a zákonnosti. Deje sa to v týchto dňoch takmer vo všetkých mestách a obciach našej vlasti: ako v hlavných mestách, tak vo vzdialených perifériách, (v Petrohrade, Moskve, Irkutsku, Sevastopole, a pod.). (...). Spamätajte sa, šialenci, prestaňte s vaším krvavým besnením. Veď to, čo robíte, nie je len krutosť: sú to skutočné skutky satanské, za ktoré vás bude v budúcom, posmrtnom živote, čakať pekelný oheň, a strašné prekliatie potomkov v terajšom živote, pozemskom. Mocou danou nám od Boha vám zakazujem prijímať sviatosť Kristovu, preklínam vás, pokiaľ ešte nosíte kresťanské mená, a aspoň svojim narodením patríte k pravoslávnej cirkvi. Zaprisahám aj vás všetkých, verné deti pravoslávnej cirkvi Kristovej, aby ste nevstupovali do akéhokoľvek kontaktu s takými vyvrheľmi ľudského rodu.“. (3).

Prvá nedeľa Česko-Slovenska v roku 1918

Švédske vojská obsadili Prahu v roku 1648. Obrancovia Prahy sa rozhodli zamedziť prechodu švédskych vojsk cez Karlov most. Statoční českí vlastenci sa postavili proti švédskej presile, a pritom prosili o pomoc Pannu Máriu. Dali prísľub, že v prípade získania pomoci k víťazstvu od Panny Márie, a tým záchrany Prahy pred zničením, postavia v centre mesta na Staromestskom námestí stĺp s jej sochou ako svoj prejav vďaky. Pražania zvíťazili v tomto boji. Cisár Ferdinand III. podporil zámer Pražanov, a osobne sa angažoval v tejto iniciatíve. Základný kameň pre toto dielo bol položený dňa 26. apríla 1650. Napokon bol postavený jeden z prvých mariánskych stĺpov v Európe, pričom bol postavený z českého hrubozrnného pieskovca. Mariánsky stĺp na Staromestskom námestí v Prahe bol posvätený za prítomnosti pražského arcibiskupa, kardinála Arnošta Vojtecha z Harrachu, a cisára Ferdinanda III., dňa 13. júla 1652. Toto dielo sa stalo vyhľadávaným miestom duchovného a kultúrneho života nie len Pražanov, ale aj ďalšieho obyvateľstva českého územia, na dlhé obdobie.

Česko-Slovensko, ako jeden z nástupníckych štátov Rakúsko-Uhorska, bol vyhlásený dňa 28. októbra 1918. Bol to pondelok. Jeden rok po vážnych slovách Panny Márie vo Fatime sa v Prahe rozšírila intenzívna protikatolícka propaganda, podľa ktorej pražský mariánsky stĺp mal predstavovať triumfálnu katolícku reakciu na porážku českých stavov v bitke na Bielej Hore, ku ktorej došlo dňa 8. novembra 1620. Nenávisť protikatolíckych organizátorov dokázala zatemniť myseľ mnohých ľudí v pražskom dave, ktorý zaútočil na symbol vďaky Panne Márii za záchranu Prahy, a to aj napriek tomu, že toto dielo bolo vybudované až 30 rokov po bitke na Bielej hore. Temným  mocnostiam sa podarilo zastrieť rozhodujúcu skutočnosť, t. j. že predmetné dielo vzniklo bezprostredne po dramatických udalostiach spojených s odvrátením švédskej hrozby. Dejiny prinášajú zvláštne súvislosti. Definitívne rozhodnutie organizátorov o zlikvidovaní pražského mariánskeho stĺpa bolo prijaté dňa 14. októbra 1918, t. j. jeden rok a jeden deň po najväčšom a poslednom zjavení Panny Márie vo Fatime, spojeným so slnečným zázrakom.

Siedmy deň existencie Česko-Slovenska pripadol na nedeľu, 3. novembra 1918. Na Bielu horu bolo zvolané zhromaždenie ľudu, ktoré bolo po skončení organizátormi vedené zámerne na pražské Staromestské námestie. Objednaný hasičský voz zo Žižkova došiel ťahaný koňmi spolu so štyrmi hasičmi vybavenými potrebným náradím. Dav dorazil na pražské Staromestské námestie pred sedemnástou hodinou. Mariánsky stĺp najprv odolal prvému pokusu o jeho strhnutie, keďže lano ťahané davom sa pretrhlo, a ťahajúci ľudia padli na zem. Ničitelia následne pri pokuse umiestniť slučku lana vyššie museli zničiť najprv zadnú pravú sochu anjela, a na jeho miesto mohli umiestniť vyššie rebrík. Barbarskému činu sa snažili zabrániť statoční jednotlivci, avšak napokon mariánsky stĺp padol k zemi. Väčšina ničiteľov bola tvorená obyvateľmi Žižkova, ktorý v tomto období nebol súčasťou Prahy. Socha Panny Márie padala z výšky 13 metrov, a rozbila sa na 7 veľkých kusov a množstvo malých úlomkov. Podarilo sa zamedziť zámeru ničiť aj súsošia na Karlovom moste. (4).

Predmetnú udalosť by bolo možné považovať len za smutnú epizódu. Súčasne je zrejmé, že po barbarských útokoch na kultúrne diela vo vyspelých štátoch, zvyčajne sa rýchlo realizuje obnova týchto symbolov národnej kultúry. Napriek aktívnej snahe o obnovu prejavu vďaky Panne Márii za záchranu Prahy a českého národa v podobe pražského mariánskeho stĺpa, tento zámer zatiaľ nebol zavŕšený, a to ani po takmer sto rokoch. V tejto súvislosti je vhodné uvažovať nad tým, aké sily stáli a aj naďalej stoja za pretrvávajúcim zámerom nedovoliť verejne prejaviť vďaku Panne Márii za záchranu Prahy a českého národa pred nepriateľským vojskom. Musia to byť sily, ktoré neustále bojujú proti Bohu a proti národu. Je zvláštne, že 20 rokov po zničení pražského mariánskeho stĺpa došlo k rozpadu Česko-Slovenska, a 30 rokov po tejto udalosti, teda v roku 1948, český národ a slovenský národ otvorili svoje dvere boľševickej diktatúre.

Boh a národ sú predmetom boľševického útoku

Dejiny ľudskej spoločnosti jednoznačne preukazujú, že život človeka môže prebiehať veľmi rozmanitým spôsobom v závislosti od toho, aké hodnoty človek vyznáva. Zjavené pravdy o ľudskej bytosti od Spasiteľa človek môže akceptovať, alebo odmietnuť. Sväté písmo však často používa aj pojem národ, a rovnako ako v prípade človeka, aj národ môže prijať alebo odmietnuť zjavenú pravdu o človeku. Možno konštatovať, že poblúdenie väčšiny jednotlivcov národa znamená poblúdenie národa zloženého z týchto jednotlivcov. Národ následne smeruje k vlastnej skaze, a môže aj celkom zaniknúť. Tento tragický proces je sprevádzaný národným klaňaním sa modlám všetkých druhov. Veľký význam má preto aj politické vedenie národov, ktoré reprezentuje aj prevažujúce postoje vo vzťahu k Bohu. Národ vo vzťahu k Bohu nie je len jednoduchým súčtom jednotlivcov vyznačujúcim sa určitými spoločnými znakmi, ako napr. spoločné územie, jazyk, kultúra, a pod..

Rovnako ako existuje vzájomný vzťah človeka k Bohu, aj zoskupenie ľudí v národe má svoj vzťah k Bohu, a preto aj Boh má svoj vzťah k tomuto zoskupeniu ľudí patriacim k národu. Boh posiela Cirkev k všetkým ľuďom a k všetkým národom. Boh môže požehnávať ľudí a národy, ale aj trestať.  

Sväté písmo poukazuje na skutočnosť, že každý človek má svojho anjela strážcu, a to aj hriešny človek, neveriaci človek, a taktiež ho majú aj jednotlivé národy. (5).

Pápež Pius XI. varoval pred boľševizmom v encyklike Divini redemptoris, o bezbožníckom komunizme, z roku 1937. „Náuka, ktorú komunizmus ukrýva pod škrupinou často takou klamlivou a zvodnou, má v podstate aj dnes základ v Marxovom učení o dialektickom dejinnom materializme: teoretici boľševizmu sa tvária, že oni jediní správne vykladajú túto náuku. Podľa nej existuje iba jediná skutočnosť, a to hmota so svojimi slepými silami, z ktorej sa vyvinuli rastliny, zvieratá a ľudia. Aj ľudská spoločnosť nie je ničím iným ako jedným z prejavov a foriem hmoty, ktorá sa vyvíja uvedeným spôsobom a s neodvratnou nevyhnutnosťou za stáleho zápasu síl smeruje ku konečnému vyrovnaniu: ku spoločnosti bez tried. V tejto náuke - ako je jasné - niet už miesta pre Boha, niet rozdielu medzi duchom a hmotou, ani medzi dušou a telom; duša nežije po smrti, a preto niet ani nádeje na posmrtný život. Komunisti, vychádzajúc z dialektického materializmu, učia, že ľudia môžu urýchliť zápas, ktorým svet smeruje ku konečnému vyrovnaniu. Preto sa usilujú, aby sa triedne rozpory v spoločnosti ešte viac vyostrili, a tak triedny boj so svojou zúrivou nenávisťou a ničením nadobúda charakter krížovej výpravy v službách pokroku ľudstva. Naopak, ako ľudstvu nepriateľské majú byť zničené všetky sily, nech sú akékoľvek, ktoré sa stavajú proti týmto sústavne páchaným násilnostiam.“. (6).

Pápež Pius XI. súčasne poukazuje aj na tragické dôsledky boľševizmu pre jednotlivé národy: „A nemožno povedať, že také hrozné ukrutnosti sú len prechodným javom, ktorý sprevádza každú veľkú revolúciu, vyvolanú osamotenými výbuchmi, k akým dochádza v každej vojne. Nie, to je prirodzené ovocie systému, ktorý nemá nijaké vnútorné sebaovládanie. Človek potrebuje sebaovládanie, už či jednotlivo, alebo v spoločnosti. Aj barbarské národy mali takú uzdu v prirodzenom zákone, ktorý Boh vtlačil do srdca každého človeka. A keď sa tento zákon riadne zachovával, bolo vidieť, ako stredoveké národy rástli k veľkosti, ktorá dosiaľ niektorých ľahko sa nadchýnajúcich dejepiscov privádza k obdivu, azda väčšiemu, ako je potrebné. No keď sa zo sŕdc ľudí vytrhne pojem Boha, pudy a vášne ich nevyhnutne ženú do najkrutejšieho barbarstva. Tu vidíme toto: prvý raz v dejinách ľudstva sme svedkami chladnokrvne premysleného a do podrobností pripraveného boja človeka proti "všetkému, čo je božské". Komunizmus je protináboženský svojou podstatou, a pokladá náboženstvo za "ópium ľudstva", lebo náboženské pravdy, poukazujúce na záhrobný život, vraj odvádzajú proletárov od úsilia o dosiahnutie sovietskeho raja, ktorý je tu na zemi.“. (7).

Význam zasvätenia Ruska pre svet 

Tretie zjavenie Panny Márie vo Fatime nastalo dňa 13. júla 1917. Panna Mária vtedy podľa jedného z dvoch častí tajomstiev, ktoré boli zverejnené v roku 1941, vyslovila požiadavku, aby Rusko bolo zasvätené jej Nepoškvrnenému Srdcu, a taktiež požiadavku na zmierne sväté prijímania na prvé soboty v mesiaci. Možno poukázať na slová Panny Márie: „Keď uvidíte noc ožiarenú neznámym svetlom, vedzte, že ten deň je veľkým znamením, ktoré vám Boh dáva ako upozornenie, že bude trestať svet za jeho zločiny vojnou, hladom a prenasledovaním Cirkvi a pápeža. Aby sa tomu zabránilo, budem prosiť, aby Rusko bolo zasvätené môjmu Nepoškvrnenému Srdcu, a aby sa na prvé soboty v mesiaci konalo zmierne sväté prijímanie. Ak budú moje prosby splnené, Rusko sa obráti a zavládne mier. Inak bude rozširovať bludy do celého sveta a prídu vojny a prenasledovanie Cirkvi; dobrí budú na smrť mučení, Svätý Otec bude veľa trpieť, veľa národov bude zničených; ale moje Nepoškvrnené Srdce nakoniec zvíťazí. Svätý Otec mi zasvätí Rusko, takže sa obráti, a svetu bude dané žiť v mieri nejaký čas. V Portugalsku bude dogma viery vždy zachovávaná.“.

Fatimská vizionárka Lucia mala zjavenie Najsvätejšej Trojice a Nepoškvrneného Srdca Panny Márie už ako rehoľná sestra v roku 1929. Sestra Lucia píše v jednom zo svojich listov o tejto udalosti: „Nato mi Panna Mária povedala: „nastal okamih, keď Boh vyzýva Svätého Otca k tomu, aby so všetkými biskupmi sveta zasvätili Rusko môjmu Nepoškvrnenému Srdcu, a tak ho zachránili. Tak veľa duší bude Božou spravodlivosťou odsúdených za svoje hriechy, ktoré proti mne páchajú, že prosím o zmier: obetuj sa na tento úmysel a modli sa.“. Sestra Lucia napísala list pápežovi Piovi XII. z nariadenia svojho duchovného vodcu a prosila pápeža, aby udelil svoje požehnanie pobožnosti prvých sobôt, a aby ju rozšíril po celom svete. Tento list je zo dňa 2. decembra 1940, a obsahuje aj konštatovanie: „V roku 1929 Naša milá Pani žiadala v ďalšom zjavení, aby Rusko bolo zasvätené jej Nepoškvrnenému Srdcu, a sľúbila, že za to zabráni šíreniu jeho bludov, a spôsobí jeho obrátenie. (…). Pri rozličných vnútorných oznámeniach náš Pán vždy znovu trval na tejto žiadosti a sľúbil, že skráti dni trápenia, ktorými potrestal národy za ich zločiny vojnou, hladom a všelijakým prenasledovaním svätej Cirkvi a Svätého Otca, ak Jeho Svätosť uzná za dobré zasvätiť svet, hlavne Rusko, Nepoškvrnenému Srdcu Panny Márie, a ak nariadi, aby to spoločne a súčasne s Jeho Svätosťou urobili všetci biskupi sveta.“.

Pápež Pius XII. zasvätil Cirkev a ľudstvo Nepoškvrnenému srdcu Panny Márie v rozhlasovom posolstve určenom Portugalsku na záver jubilea fatimských zjavení, dňa 31. októbra 1942. Pápež Pius XII. následne zasvätil národy Ruska Najsvätejšiemu Srdcu Panny Márie apoštolským listom „Sacro Vergente Anno“, dňa 7. júla 1952. Žiadosť 510 arcibiskupov a biskupov žiadajúcich pápeža Pavla VI. o zasvätenie sveta Nepoškvrnenému Srdcu Panny Márie s výslovným uvedením Ruska a ďalších krajín pod nadvládou komunizmu, vykonaného spoločne so všetkými biskupmi sveta v ten istý deň, bola predložená pápežovi Pavlovi VI., dňa 3. februára 1964. Pápež Pavol VI. „zveril ľudstvo“ Nepoškvrnenému Srdcu Panny Márie v závere tretieho zasadania Druhého vatikánskeho koncilu, a prehlásil slávnostne pri tejto príležitosti za potlesku koncilových otcov, ktorí povstali, Pannu Máriu ako „Mater Ecclesiae“, dňa 21. novembra 1964. Pápež Ján Pavol II. zasvätil svet Nepoškvrnenému Srdcu Panny Márie vo Fatime, dňa 13. mája 1982, a následne v Ríme, dňa 25. marca 1984. Týmto zasväteniam predchádzalo pozvanie pápeža všetkým biskupom, aby sa pripojili k týmto aktom. Konkrétne záznamy o tom, či, alebo akou mierou sa biskupi pripojili k týmto aktom, nie sú známe. Rusko nebolo výslovne zmienené pri týchto zasväteniach. (8).

Druhý vatikánsky koncil (1962 - 1965) nepriniesol dokument, ktorým by Cirkev odsúdila boľševizmus, resp. komunizmus, a to napriek požiadavkám mnohých predstaviteľov Cirkvi v tomto období. Je potrebné uviesť, že manévrovanie Cirkvi v prostredí akýchkoľvek diktatúr nie je jednoduché. Súčasne platí, že mnohí verní kresťania a katolíci prenasledovaní boľševikmi kvôli viere vždy trpia aj kvôli tomu, že zo strany zodpovedných pastierov Cirkvi nepočujú dosť dôrazne o požiadavke dôsledne odporovať antikristovskej boľševickej lži o Bohu, a o význame Stvoriteľom daného zakotvenia človeka v jeho vlastnom národe.

Bludy z Ruska prijaté súčasným svetom 

Zákernosť boľševického útoku proti Bohu a proti vlastnému národu vyplýva najmä z dôslednej osobnej vzbury proti Spasiteľovi a proti zjavenej pravde o stvorenej ľudskej bytosti. Je zjavné, že všetci antikristovskí diktátori podľahli po tejto osobnej vzbure pokynom vodcu všetkých démonov, satana. Boľševici slúžili satanovi odmietaním Spasiteľa, hoci bojovali proti nacizmu. Nacistickí zločinci podliehali okultizmu, a súčasne bojovali proti boľševizmu. Výsledkom nevyhnutného vojenského stretu bolo obrovské množstvo obetí, ničenia a rozmnoženie obyvateľstva ríše večného zatratenia. V tejto súvislosti je potrebné nezabúdať na slová Panny Márie z Fatimy o nebezpečenstve rozšírenia „bludov z Ruska“, teda o nebezpečenstve všetkého, čo predstavuje boľševizmus. Je vhodné zamyslieť sa nad tým, ako sa prejavujú tieto nebezpečné bludy, a ako zasiahli a stále zasahujú aj náš slovenský národ.

Príčina nedostatočného vysporiadania sa s boľševickou tragédiou vo svete a aj na Slovensku spočíva v zvýrazňovaní negatívnych dôsledkov boľševickej diktatúry len vo vzťahu k obmedzovaniu práv človeka. Po rozpade regionálnych boľševických zoskupení sa vytvorili podmienky pre právne zakotvenie ľudských práv, čím sa vytvorila klamlivá spoločenská atmosféra definitívneho víťazstva nad boľševizmom. Boľševické vraždy oponentov, lúpeže a likvidácia kresťanského náboženstva, nepredstavujú kompletný zoznam boľševických zločinov. Je potrebné dôsledne analyzovať aj význam ďalšieho veľkého boľševického zločinu, a tým je zrada vlastného národa spôsobom jeho postupného rozpustenia vo väčších regionálnych štruktúrach.

Ruskí boľševici po roku 1917 predstavovali veľmi pozoruhodné zoskupenie ľudí, ktorí sa prejavovali veľmi špecificky aj vo vzťahu k vlastnému ruskému národu. Napriek skutočnosti, že v tomto období bol národ považovaný za základné východisko pre existenciu akéhokoľvek štátu, ruskí boľševici nenávideli vlastný národ. Presvedčenie, že národnosť je považovaná za ducha každého civilizovaného štátu, bolo v rozpore s komunistickou ideológiou. V záujme zjednotenia „proletárov všetkých krajín“ bolo dôsledne likvidované a hanobené presvedčenie o dôležitosti národnej identity človeka. Zväz sovietskych socialistických republík nebol nikdy voľným zoskupením regionálnych území disponujúcich právom na slobodné vystúpenie z tohto zoskupenia. Obrovská sovietska ríša hanobiaca predchádzajúcu ruskú kresťanskú ríšu sa stala tragickým dôsledkom absurdných prejavov vzbury človeka nie len proti Bohu, ale aj proti vlastnému národu.

Pokračovanie drámy návratu ruského národa k vlastnej kresťanskej identite bude náročné, a to práve z dôvodu rozšírenia „bludov z Ruska“ do celého sveta. Tieto protikresťanské bludy otvorili pôvodne ruský kresťanský región prenikaniu islamu, pričom  to nastalo aj v západnej Európe, ktorá v posledných desaťročiach akceptovala rôznymi spôsobmi marxistické vnímanie sveta. Marxistické myslenie preniklo aj do myslenia kresťanov, a negatívne ovplyvnilo niektorých predstaviteľov Cirkvi. Vnímavý ruský kresťanský pozorovateľ môže sledovať s veľkým prekvapením, ako obyvateľstvo pôvodne kresťanských európskych národov v súčasnosti postupne vymieňa Bohom darovanú prirodzenú spojitosť vlastnej kresťanskej identity a národnej identity za niečo veľmi zvláštne. Vo svojej podstate to predstavuje modernú verziu absurdného a nevyhnutne antikristovského „europrojektu“ boľševického rozpustenia národov. Je potrebné si uvedomiť, že bez likvidácie kresťanskej identity by nemohlo dôjsť ani k likvidácii národnej identity v tomto európskom priestore. Ruskí boľševici chápali toto vzájomné prepojenie, a v záujme nastolenia svetovlády museli likvidovať obe identity súčasne, pričom radikálne museli likvidovať najprv kresťanskú identitu ruského človeka. Významnou skutočnosťou, potvrdenou mnohými ruskými historikmi vo veci príčin ruskej boľševickej revolúcie, je aj všeobecné mravné spustnutie ruského obyvateľstva, ktorého túžba po zlepšení sociálnej situácie vytvorila predpoklady pre „revolučné prevzatie majetku od bohatších tried“, a pre ďalšie veľké zločiny, ktoré si to vyžiadalo. Napriek hrdinstvu ruských bojovníkov bojujúcich proti boľševikom, ruskému národu sa veľmi dlho nedarilo zvíťaziť nad týmto pokušením. Tento zápas vôbec neskončil nie len v Rusku, ale ani v národoch Európy, a stále intenzívne prebieha aj v súčasnosti. Propagácia života bez podriadenia vyšším mravným princípom sústredeným v Bohu vedie vždy k potláčaniu významu zodpovednosti jednotlivca za seba a za svoj vlastný národ. Šialené nápady boľševických sociálnych inžinierov mohli byť vnuknuté satanom až po zbavení vzťahu týchto ľudí k Bohu a k vlastnému národu. Dôsledky realizácie týchto nápadov vedú k likvidácii vzťahu medzi mužom a ženou, k likvidácii vzťahu medzi rodičmi a deťmi, a k likvidácii vzťahu medzi človekom a vlastným národom. Sú to stále rovnaké boľševické výstrely zo strany nepriateľov Boha, národa a Cirkvi, ktorých zámerom je aj zničenie národov v tradičnom význame, a zoskupenie znemravnených a odnárodnených ľudí do ľahko ovládateľnej masy.

Zničenie národa a posledný antikrist

Satanská východná boľševická taktika súbežnej likvidácie kresťanskej viery a národnej identity prirodzene nadväzuje na západné brutálne protikresťanské revolúcie v mene „rovnosti, bratstva a slobody“, ktoré sa zapísali do dejín krvavým písmom pod každou gilotínou. Prozreteľnosť zariadila kvôli varovaniu ľudstva, že tieto nástroje protikresťanského teroru napokon sprevádzali mnohých „revolučných otcov a synov“ na poslednej ceste z pozemského sveta k spravodlivému večnému Sudcovi.    

Panna Mária varovala ľudstvo vo Fatime aj v tom zmysle, že rozšírenie „bludov z Ruska“ spôsobí zničenie mnohých národov. Ak slovné spojenie „zničenie národa“ vnímame v menej dramatických vonkajších obrazoch, môže znamenať aj prirodzené skončenie existencie národného spoločenstva v prostredí, ktoré ho pohltí. Pri posudzovaní vzťahu národa k zjavenej Božej pravde, zánik národa by mohol predstavovať aj návrat národa k pohanskej modloslužbe, resp. k vzbure proti Bohu, čím by národ zradil Bohom darované ohlasovanie zjavenej pravdy o spáse človeka. Ak by sa všetci príslušníci národa dostali následne do večného zatratenia, pozemská existencia takého národa stráca opodstatnenie, a stáva sa pohoršením pre ďalšie národy. Panna Mária vo Fatime varovala svet pred zničením mnohých národov už v roku 1917. Možno uvažovať nad tým, či tieto slová poukazujú výlučne na ničenie ľudských životov vo vojnách, alebo pri iných nešťastiach, alebo či sú aj správou o podstate rozsiahlej vzbury nie len proti Bohu, ale aj proti zmyslu existencie suverénneho národa, a to v súvislosti s ďalším rafinovaným pokusom o antikristovskú svetovládu, ktorý môže byť posledným v ľudských dejinách. Táto interpretácia môže vyplynúť aj zo zásadného prísľubu Panny Márie vo Fatime vo veci konečného víťazstva jej Nepoškvrneného Srdca, čo navodzuje predstavu o konečnom Božom zásahu pri druhom príchode Pána Ježiša Krista. Tento Boží zásah bude spojený s definitívnym súdom, a s definitívnym odsúdením vzbúrencov proti Bohu, vrátane posledného antikrista.

Podobnosť s atmosférou pripravujúcou ruskú protikresťanskú revolúciu v roku 1917 možno vnímať aj v pôvodne kresťanských národoch súčasného sveta. Významným podnetom pre revolučné udalosti v pôvodne kresťanskom Rusku bolo rozšírenie rôznych sociálnych nespravodlivostí, nemravnosti, korupcie, zníženie významu mravnej autority panovníka, a zanedbanie kresťanského prežívania vlastného života. Z tejto situácie prirodzene vyplývajú tendencie správania, v ktorých dominuje sebectvo a vášne. Výsledkom je spoločenská atmosféra beznádeje, v ktorej človek zbavený prirodzeného napojenia na Božiu autoritu a prirodzeného napojenia na ľudskú autoritu postupne stráca Bohom darovanú ľudskú dôstojnosť.

Je veľmi pravdepodobné, že satan vo svojej veľkej inteligencii predpokladá, že negatívne udalosti spojené s históriou národov je možné interpretovať zo strany ľudí takým spôsobom, aby vznikli následne také spoločenské štruktúry, ktoré budú slúžiť rozširovaniu protikresťanskej vzbury. Zdá sa, že v perspektíve sveta nevyhnutne smerujúceho k vystúpeniu posledného antikrista môže predstavovať významné miesto narastajúca tendencia vytláčania významu národnej identity ako údajne hlavného zdroja všetkých medzinárodných nedorozumení a vojen. Tejto globalizačno-integračnej tendencii napomáha aj súčasná vzdelávacia formácia obyvateľstva, v ktorej sa slovné spojenie „môj vlastný národ“ takmer nevyskytuje, a je postupne nahrádzané slovným spojením „náš región“, „naša Európa“, „naša euroatlantická civilizácia“, a pod.. Zdôrazňovanie budovania suverenity vlastného národa sa aj zo strany mnohých „integrovaných eurokresťanov“ považuje za cestu návratu k šovinizmu, extrémizmu, fašizmu a nacizmu.

Slovenský mariánsky stĺp v čase euroboľševizmu

Spoločenská realita Slovenska v posledných 100 rokoch je dôvodom na hlboké zamyslenie slovenského kresťana. Cesta k slovenskej štátnosti bola ťažká. Nemožno považovať za náhodu, že absurdné blúznenie o „československom národe“ bolo veľmi často spojené aj s protikatolíckymi postojmi nositeľov myšlienky postupného pohltenia slovenského prvku v „spoločnom štáte“. Hanebné zničenie pražského mariánskeho stĺpa v roku 1918 symbolizuje len jednu z prvých lekcií slovenským katolíckym vlastencom, ktorí okrem nenaplnených prísľubov o lepšom postavení slovenského národa vnímali aj rôzne prejavy protikatolíckych tendencií zo strany vtedajšej centrálnej pražskej moci.

Slovenskí vlastenci dospeli s Božou pomocou k vytvoreniu a udržaniu vlastného slovenského štátu, a to aj v podmienkach svetového vojnového besnenia. Tento štát nemohol tolerovať existenciu vlády boľševizmu a ani existenciu protikatolíckych slobodomurárskych lóží. Po rozpustení slovenských slobodomurárskych lóží, ku ktorému došlo už v roku 1938, nedošlo ani v neskoršom období k prenasledovaniu slobodomurárov, a niektorí z nich aj naďalej pôsobili vo verejnom živote. Po skončení druhej svetovej vojny „bludy z Ruska“, likvidujúce kresťanskú identitu a národnú identitu, sa mohli rozšíriť aj na slovenský národ. Tento národ bol zradený predstaviteľmi kolaborujúcimi s boľševizmom a so slobodomurárstvom, a to už v období pred skončením tejto vojny.

Slovenský katolícky kňaz a prezident Mons. Dr. Jozef Tiso sa narodil dňa 13. októbra 1887, teda presne 30 rokov pred dňom najväčšieho fatimského zázraku, teda pred dňom tzv. slnečného zázraku, ku ktorému došlo vo Fatime dňa 13. októbra 1917. Práve tento predstaviteľ slovenského národa dlhodobo a intenzívne varoval vlastný národ pred zničujúcimi dôsledkami prijatia „bludov z Ruska“ pre ďalšiu existenciu tohto národa, teda pred prijatím boľševizmu. Je zvláštne, že práve po ďalších 30-tich rokoch nasledujúcich po fatimskom roku 1917 tento prorocký hlas musel zmĺknuť v dôsledku „revolučnej spravodlivosti“, resp. v dôsledku protiprávnej a hanebnej popravy, ku ktorej došlo dňa 18. apríla 1947. Následne aj v slovenských podmienkach sa naplnil tragický osud mnohých revolučných zradcov pravdy, ktorí neuniesli rôznym spôsobom bremeno výčitiek vlastného svedomia z dôvodu aktívnej pomoci pri spáchaní tohto zločinu.

Po zjavne nedôslednom vyslobodení slovenského národa z područia boľševických nositeľov moci v roku 1989, slovenskému národu sa podarilo nadobudnúť vlastnú štátnosť v roku 1993. Nemožno zabudnúť, že boľševizmom zranený slovenský národ stratil v „spoločnom štáte“ nie len veľkú časť kresťanskej identity, ale aj národnej identity. Možno práve preto nastúpil veľmi ľahkovážne na údajne jedinú možnú cestu do „euroatlantických štruktúr“, ktorá bola sprevádzaná významným zrieknutím sa národnej suverenity spôsobom odovzdania mnohých právomocí nadnárodným štruktúram. V tejto súvislosti je rozhodujúce, že právne záväzné akty Európskych spoločenstiev a Európskej únie majú stále prednosť pred zákonmi Slovenskej republiky. Mediálne šírené výkriky mamonárskych prísľubov vysokých budúcich príjmov pre jednotlivcov prevážili nad hlasmi niektorých múdrych kritikov poukazujúcich na mnohé nebezpečenstvá života slovenského národa v budúcom euroatlantickom protektoráte. Dokonca ani vtedajší kresťanskí predstavitelia verejného života nevarovali pred známymi negatívnymi javmi, ako rozpad rodinného života v dôsledku voľného pohybu pracovných síl, narastajúce politické tlaky na presadzovanie protikresťanských tendencií v zmysle marxistického „európskeho myslenia“, strata suverénneho postavenia slovenského zákonodarstva a slovenského súdnictva v dôsledku podriadenia slovenského práva právu Európskej únie, a pod.. Možno predpokladať, že euroatlantický projekt zmiešania národov a kultúr napokon skončí rovnako, ako každý zámer likvidujúci Bohom stvorenú suverénnu podstatu človeka a jeho suverénneho národa. Nemožno predpokladať, aké veľké obete si vyžiada návrat do prirodzeného stavu slobody človeka a suverenity národa. Nemožno vylúčiť ani možnosť, že súčasný absurdný stav sa blíži k vyvrcholeniu dejín, v ktorom Spasiteľ vyhlási rozsudok pri svojom návrate, a odsúdi posledného antikrista a jeho ríšu, pôsobiacu proti všetkým prejavom pravej viery v pravého Boha.

Tragikomickým obrazom súčasného kritického stavu slovenského národného bezvedomia sú verbálne prejavy niektorých súčasných slovenských politikov. Je veľmi smutné, že môžu verejne šíriť prejavy pohŕdania údajne vlastným národom rovnako, ako ruskí boľševici v minulom storočí. Možno poukázať na niektoré výroky: „Slovensko nie je národom hrdinov, nikdy nebolo, ani nebude, sme skôr národom kolaborantov.“, „Slovensko nemôže prežiť, ak by vystúpilo z Európskej únie, eurozóny, a vrátilo sa ku korune.“, „To, že mladí cítia skôr národne ako európsky, je problém, s ktorým bojujú viaceré členské krajiny.“, „Máme Európsku úniu, ale to, čo nám chýba, sú Európania ako politický národ.“. Nemožno sa čudovať, že súčasná „pokroková euromládež“ sa prezentuje následne na ulici slovenského mesta aj pozoruhodnými transparentmi obsahujúcimi texty: „Vlastenectvo je, keď si trápny.“, „Nie sme žiaden národ.“, „Za národ? Ani za Boha!“. Možno práve zakladaním „euroatlantických sovietov“ dospejeme postupne k ďalšej totalite, ktorá by mohla byť vzhľadom na svoj globálny rozmer tá posledná pred príchodom Sudcu. Ruská tragédia z roku 1917 nám poskytla posolstvo o tom, že strata kresťanskej identity a národnej identity vedie človeka k prehre v boji s boľševickým pokušením zosadiť Boha z jeho trónu. Dôsledky tejto vzbury človeka môžu byť pre človeka strašné a večné. Veľké ohnivé more, ktoré videla fatimská vizionárka Lucia, by malo byť dostatočným varovaním nie len pre človeka, ale aj pre národ.

Svätá Panna Mária, prosím oroduj za slovenský národ aj v súčasnosti. Tento národ musí ďakovať za tvoje mnohé záchranné zásahy v dejinách, bez ktorých by už neexistoval. Bez tvojej pomoci nemožno zvíťaziť nad zámermi mocných nepriateľov Boha a národa, ktorí vedú ľudí a národy do večnej skazy.

ZDROJ:

(1). MACHADO, Antonio Augusto Borelli: Fatima, poselstvo tragédie alebo nádeje? [online]. [citované: 22.05.2017]. Dostupné na internete: http://www.maria.sk/.

(2). MARX, Karel, ENGELS, Bedřich: Manifest komunistické strany. Praha: Svoboda, 1974, s. 26.

(3). ZUBOV, Andrej: Dějiny Ruska 20. století. Díl I. (1894 - 1939). Praha: Argo, 2014, s. 510 - 512. ISBN 978-80-257-0921-4.

(4). BRADNA, Jan, KAVIČKA, Karel: Mariánský sloup na Staroměstském náměstí. [online]. [citované: 22.05.2017]. Dostupné na internete: http://www.marianskysloup.cz/clanky/historie.html.

(5). PODLAHA, Antonín: Výklad velikého katechismu katolického náboženství. Praha, 1940, s. 109.

(6). Pius XI., Encyklika Divini redemptoris, 9.

(7). Pius XI., Encyklika Divini redemptoris, 21, 22.

(8). MACHADO, Antonio Augusto Borelli: Fatima, poselstvo tragédie alebo nádeje? [online]. [citované: 22.05.2017]. Dostupné na internete: http://www.maria.sk/.