(Lima) O práci archeológov v Peru písali už koncom septembra 2019 bez akéhokoľvek priameho prepojenia na Amazonskú synodu. Ich výskumná aktivita však zohrala dôležitú rolu v súvislosti s nedávnymi udalosťami okolo pachamamy.
Pachamama, čo doslova znamená skôr "Matka svet", než "Matka zem", bola božstvom, uctievaným v Južnej Amerike, ktoré vládlo nad jedným z niekoľkých svetov (´pacha´ znamená svet; pachakuna znamená svety), no rovnako dobre to môže znamenať aj vesmír a čas ako taký. Inkovia v čase, keď sa ako vyspelý národ Južnej Ameriky stretli so Španielmi pri ich objavovaní kontinentu, uctievali pachamamu ako dračiu bohyňu. Svojim bohom a modlám Inkovia zvykli pri rozličných príležitostiach obetovať zvieratá, ale aj ľudské obety. Na základe doteraz získaných dôkazov boli všetkými obetami deti.
Archeológovia doteraz zistili, že deti, ktoré Inkovia obetovali týmto pohanským bohom a ktoré objavili na krajoch kráterov sopiek, pochádzali z rozličných častí ríše. Najmä archeológovia z Poľska poznajú prinajmenšom tucet miest v Peru, kde Inkovia ešte pred 500 rokmi obetovali svojim bohom na vrcholoch hôr alebo kráteroch sopiek. Ľudské obety boli súčasťou tzv. capacocha rituálu (rituál obetovania detí). Na projekte o pozostatkoch týchto detí už niekoľko rokov spolupracuje Dagmara Sochaová, bioarcheologička Centra de Estudios Andinos (CEAC) University of Warsaw v Cuzcu, s riaditeľom Universidad Catolica de Santa Maria v Arequipe (Peru).
V roku 2019 sa výskumníci sústreďovali na deti, obetované na dvoch sopkách: 6.288 metrov vysokej Ampato a na 5.665 metrov vysokej Picchu Picchu. Pred niekoľkými desaťročiami objavil americký antropológ Johan Reinhard múmie týchto detí v sediacej polohe na kamenných plošinách. V súčasnosti sa tieto zľadovatelé múmie udržujú v chlade v Museo Sancturios Andinos. Podľa Dr. Sochaovej Inkovia verili, že v okamihu obetovania sa deti stávajú prostredníkmi medzi bohmi a ľuďmi. Vedkyňa uviedla, že Inkovia považovali deti vždy za čisté a nevinné. Keďže ľudské obety museli byť bezchybné a panenské, Inkovia si ich starostlivo vyberali. Ich stav nevinnosti mal bohom uľahčiť konkrétne rozhodnutie. Vedci aj napriek týmto poznatkom ešte stále nevedia presné kritériá, podľa ktorých sa vyberali deti na obetu. Sochaová na webstránke poľského Ministerstva vedy uviedla, že deti podľa všetkého museli spĺňať "mimoriadne požiadavky", ako je krása, alebo určité spoločenské postavenie. Na jednom z dievčat, ktorého pozostatky objavili výskumníci na plošine Picchu Picchu, našli úmyselnú deformáciu hlavy, ktorá sa špecificky šírila. Je dobre známe, že takáto prax sa nezavádzala vo vrchoch, ale iba na planinách a na pobreží ríše Inkov. To by mohlo znamenať, že obetované dievča pochádzalo z rodiny, žijúcej ďaleko od miesta obety.
Podľa zubov obete vedci zistili, že dievča buď určitý čas hladovalo, alebo vo veku troch rokov utrpelo ťažkú traumu. Dievča v tom čase údajne rodičia priviedli do Cuzca, aby sa tam tri roky pripravovalo na obetovanie. Trauma mohla vzniknúť už doma, alebo potom v Cuzcu odlúčením od rodičov. Dieťa potom odviedli predstavitelia teokratickej ríše Inkov.
Niektoré z pozostatkov šiestich detí, ktoré skúmala Dagmara Sochaová v roku 2019, boli mumifikované. Ostatné pozostatky boli vo veľmi zlom stave, niektoré boli obhorené. Sochaová vysvetľuje, že Inkovia stavali obetné plošiny na miestach, ktoré zasahovali blesky. Nájdené pozostatky detí sú dôkazom, že plošiny boli opakovane zasahované bleskami. V kozmológii Inkov predstavuje blesk spojenie medzi rôznymi svetmi bohov (pachakuna) a ľudským svetom. Človeku, ktorého blesk rýchlo zasiahol, preukazovali veľkú úctu ako takému, o ktorého sa boh mimoriadne zaujíma.
Mumifikované telá, ktoré skúmajú poľskí archeológovia, sú teraz v podobnom stave ako pred svojím objavením. Nemusí sa s nimi hýbať; vedci používajú rontgen, aby sa minimalizovalo zasahovanie do pozostatkov. Vďaka tomu objavili aj mnohé predmety, ktoré deti dostali ako záhrobné dary: zlaté brošne na uchytenie svojich rúch, drevené veci, ako rituálny kalich, ale aj zlaté puzdro, či dokonca zlaté doštičky.
Najznámejším prípadom pozostatkov ľudskej obety Inkov je chlapec z El Plomo, ktorého našli v roku 1954 neďaleko vrcholu 5.424 metrov vysokého Cerro el Plomo v Chile. V čase obety mal 8 rokov. Keď ho objavili mal pokožku mäkkú, akoby len teraz zomrel, pričom obeta bola vykonaná asi pred 500 rokmi. Chlapca tak dobre zamumifikovalo to, že ho preniesli do nižšej nadmorskej výšky, kde telo takmer skamenelo. V ríši Inkov sa na 192 vrcholoch hôr našlo 192 rituálnych obetných miest. 27 pozostatkov ľudských obiet rituálu capacocha sa našlo na 14. vrcholoch hôr. Všetky sa našli zhruba vo výške 5.400 metrov nad morom, čo vysvetľuje ich zakonzervovanie. Rituál capacocha bol súčasťou nábožensky motivovaným štátnym kultom ríše Inkov. Chlapec z el Plomo bol obetovaný po r. 1483, keď bolo centrálne Chile začlenené do ríše Inkov, a pred r. 1533, kedy sa na miesto dostali Španieli a skoncovali s ľudskými obetami.
Podľa vedcov boli deti pred ´pochovaním zaživa´ omámené listami koky a fermentovanými šťavami. Na obetných miestach vo vysokých nadmorských výškach deti aspoň rýchlo zmrzli, prevažne v podrepe; v tejto pozícii boli potom obetované - so zdeseným výrazom - ako živé mŕtvoly.
Don Felipe Waman Puma de Ayala, indián, narodený okolo roku 1550 v španielskom miestokráľovstve Peru (dnes južné Peru), napísal viac ako tisícstranovú históriu ľudu spod Ánd, vrátane 398 kresieb. Jeho materinským jazykom bol quechua, čo je jazyk ríše Inkov. Ako chlapec sa naučil po španielsky. Jedna z jeho kresieb ukazuje obetovanie dieťaťa na vrchole hory. Kronika končí jeho smrťou v roku 1615. Okrem iného z nej vyplýva aj to, že v predkresťanskej (predkolumbovskej) dobe boli ľudské obety celkom bežné, ako aj to, že ešte aj začiatkom 17. storočia niektorí indiáni vykonávali rituál s ľudskými obetami. V predkresťanských dobách boli ľudské obety bežné prakticky v každom národe. Jediný a pravý Boh už v Knihe Genezis jasne naznačil, že si neželá žiadne ľudské obety, keď zabránil Abrahámovi, aby obetoval svojho syna Izáka. Za čias Abraháma, ale aj dlho po ňom, sa na Strednom Východe uskutočňovali ľudské obety. V Božej pedagogike, monumentálnom diele civilizácie, odviedol Boh Adama a jeho potomkov preč od ľudských obiet. Kam dorazilo kresťanstvo, tam táto krutosť skončila. O to viac teraz vystúpil do popredia, spolu s návratom pohanských divov, ako je aj pachamama, kontext Amazonskej synody.