V Poprade pod Tatrami  sa nachádza jeden z prvých pamätníkov na Slovensku, ktorý nám pripomína tragické dni zrady a okupácie, ktorej sa voči nám dopustili   v tom čase naši vlastní spojenci. Tento pamätník nepatrí medzi honosné artefakty doby  poplatnej  politickému systému, akými je posiate celé Slovensko po pomyselnom  oslobodení v roku 1945. Napriek tomu je tento pamätník výnimočný  a  ojedinelý, pretože  pred 11 rokmi, kedy ho hŕstka dobrovoľníkov nechala inštalovať, bol a aj dnes ešte stále je jediným pamätníkom so štatistikou obetí a popisom historickej udalosti, ktorá je ešte stále pre mnohých nepríjemným mementom lámania charakterov a duchovného úpadku spoločnosti trpko poznamenanej Husákovou  a Biľakovou normalizáciou. Po politických  perzekúciách  50-tých. rokov celá verejnosť s  nádejami túžobne očakávala poľudštenie vtedajšieho politického systému a tak ako ešte nikdy pred tým, spontánne  podporovala Alexandra Dubčeka ako symbol  „socializmu s ľudskou tvárou“ , označovanom aj ako Pražská jar.  Po uvoľnení cenzúry v médiách a spustení spontánnej podpisovej akcie za neutralitu Československa, čo by znamenalo vystúpenie z Varšavskej zmluvy, prišlo kruté prebudenie. Ráno 21. augusta 1968, pol milióna vojakov  a  5000 tankov piatich armád Varšavskej zmluvy prerušilo krátky sen o ostrove slobody, nezávislosti a neutrality. Nielen to, okupácia priniesla desiatky stratených ľudských životov civilov, stovky zranených, tisíce zmarených poaugustových osudov a emigráciu 450 000 občanov.

Nemali by sme pri tejto príležitostí zabúdať na v médiách opomínané historické fakty, ktoré boli predzvesťou  prepadnutia Československa 21. augusta 1968 a jeho 23 ročnej okupácie, ktoré by  preto mali  byť mementom aj pre súčasných politikov.

Boľševická revolúcia v Rusku, ktorá prišla rovnako náhle a nečakane tak, ako nečakane sa rozpadol Sovietsky zväz, poznamenala aj osud Československa, ktoré vzniklo na troskách Rakúsko-uhorskej monarchie. V roku 1994 v USA vyšiel  anglický preklad knihy bývalého námestníka výzvednej služby NKVD (neskôr známej ako KGB). Pavla Sudoplatova  SPECIAL TASKS. V americkej verejnosti vyvolalo veľký rozruch  svedectvo o fyzikovi Robertovi Oppenheimerovi,   ktorý  odovzdával  sovietom informácie o americkom atómovom výskume, čím im pomohol urýchliť výrobu  atómovej bomby.  V knihe je aj  niekoľko zmienok o bývalom čs. prezidentovi Eduardovi Benešovi, ktorý mal od roku 1937 úzke styky so sovietskym veľvyslanectvom a ktorý sa zaoberal  špionážou od prvej svetovej vojny počas svojho pobytu vo Francúzsku. Po mníchovskej zrade NKVD asistovala pri úteku Beneša z Československa. Práve potvrdením o prevzatí peňazí bol po vojne Beneš  NKVD vydieraný a bolo mu nariadené odovzdať moc vo februári 1948 Klementovi Gottwaldovi hladko a bez násilia. Kolaborantský  Benešov postoj je zdokumentovaný jeho vlastnými slovami a činmi. Už na začiatku vojny v r. 1939, keď Sovietsky zväz zákerne prepadol Poľsko, Beneš povedal sovietskemu veľvyslancovi  v Londýne Majskému, že Podkarpatská Rus, bude po vojne patriť  Sovietskemu zväzu. Po vstupe Sovietskeho zväzu do vojny vychvaľoval Stalina a tvrdil, že mu západné vlády môžu dôverovať pretože nebude sovietizovať  stredovýchodnú Európu. Beneš  bol proti otvoreniu II. frontu na Balkáne a v súlade so Stalinom hlásal nutnosť druhého frontu vo Francúzsku. Chcel, aby stredovýchodná Európa bola "oslobodená" sovietskou armádou. Pri rokovaniach o odmietnutí Marshallovho plánu, ktorý postavil na nohy porazené Nemecko,  minister Jan Masaryk povedal: "Do Moskvy som odišiel ako   československý minister a vrátil som sa ako Stalinov paholok". V r. 1948 Sovieti hodili Beneša cez palubu tak ako hodil cez palubu Gorbačov Gustáva Husáka v roku 1989, čím sa potvrdilo staré príslovie našich predkov: "Učiň čertovi dobre, peklom sa ti odmení".

Asi sa nikde na svete nenájde štát, ktorý by sa bez odporu vzdal  územia o rozlohe 12 607 štvorcových kilometrov,  ktoré bolo od roku 1919 až do roku 1939 súčasťou medzivojnového Československa, a následne túto stratu územia  nazval oslobodením. Československo o svoju najvýchodnejšiu časť nazývanú Podkarpatská Rus prišlo potom  čo ju prezident Eduard Beneš tak ako sľúbil už v roku 1939 predal  Stalinovi. Rovnako hanebne sa prezident Beneš zachoval k tisícom slovenským občanom, ktorých Stalinovi podhodil ako vojnovú korisť, aby mohli byť následne násilne odvlečení do pracovných táborov pod správou nazývanou GULAG.

To všetko bolo predzvesťou komunistického puču vo februári 1948, kedy bola zavŕšená výmena hnedej totality za totalitu červenú. Z bývalého Československa, ktoré patrilo  v medzivojnovom období medzi desať priemyselne najvyspelejších štátov sveta sa za 40 rokov komunistického bačovania stala ekonomický zaostalá krajina. Obrovské nerastné bohatstvo uránovej rudy sa nestalo zdrojom blahobytu pre našich občanov, ale korisťou pre Stalina na jeho jadrové vydieranie sveta a ďalšiu expanziu komunizmu. Pri nástupe Alexandra Dubčeka bolo Československo ekonomicky ešte na úrovni Rakúska, avšak tak ako Benešov dekrét o vzdaní sa Podkarpatskej Rusi,  rovnako podpis zmluvy v Čiernej nad Tisou 29. júla 1968, znamenal už len ďalšiu zradu na občanoch bývalého Československa,  urýchlenie vojenskej agresie a následnej 23 ročnej okupácie.
Tento proces zrady oddane a z presvedčenia napomáhal naplniť doslova a do písmena posledný prezident komunistického Československa Gustáv Husák, predtým oddaný Stalinovi a potom  Brežnevovi. Svoju oddanosť myšlienke celosvetového komunizmu na čele so Stalinom deklaroval Husák ešte v čase, keď prišla inštrukcia Kominterny z Moskvy, aby sa Slovensko územne pričlenilo k Sovietskemu zväzu. Naše územie sa po vojne malo volať Sovietske Slovensko. "Nech odpadne, čo je kolísavé, nech odpadne, čo je oportunistické...," hlásal už Husák na zjazde slovenských komunistov krátko po obsadení Československa vojskami Varšavskej zmluvy. Slová na zjazde stonásobne zužitkoval. Od apríla 1969 sa stal 1. tajomníkom ÚV KSČ a od mája 1971 do decembra 1987 generálnym tajomníkom ÚV KSČ.

Dnes o auguste 1968,  tak ako aj do novembra 1989, mnohí nechcú počuť, pretože sa im nehodí do ich scenára budovania falošných mýtov. Rovnako sme až príliš rýchlo po smrti Alexandra Dubčeka zabudli na neutralitu, nezávislosť či ľudskosť v politike. Ak by Alexander Dubček nečakane nezahynul pri autonehode, nikdy by nepripustil, aby sa štátne podniky a hodnoty, ktoré budovali generácie dostali z noci do rána do rúk privatizérov a tunelárov, ktorým k tomu nikto nedal mandát.  Smrťou Alexandra Dubčeka žiaľ navždy umrela aj ľudskosť a slušnosť vo verejnej službe politika občanom.  Mlčky a apaticky, niektorí zo strachu a obavy o vlastnú existenciu sme to prijali ako nutné zlo. Opäť sa potvrdzuje, že sme chronicky nepoučiteľní a ako národ ľahostajní k tvrdeniam  politikov, ktorí dnes verejne deklarujú , že je potrebné vzdať sa  suverenity a ekonomickej svojprávnosti v prospech vyšších záujmov novodobého globalizmu a že   si vedia predstaviť Slovensko ako súčasť veľkého Nemecka. Príliš ľahko sme sa vzdali slobody a suverenity v záujme údajného zabezpečenia našej bezpečnosti, čím sa definitívne naplnil výrok Benjamina Franklina, ktorý povedal “Tí, ktorí sú ochotní vzdať sa slobody, aby si zabezpečili bezpečnosť, si nezaslúžia ani slobodu, ani bezpečnosť.“

Ak si chceme skutočne úprimne pripomínať obete, ktoré priniesli naši občania vo svojej viere v lepšiu a spravodlivejšiu spoločnosť s ľudskou tvárou, mali by sme byť úprimnejší a čestnejší  nielen k ním, ale  aj k našej nedávnej histórii a veci nazývať pravým menom. Víťazí môžu kriviť a falšovať históriu, ale vždy len do času. Tak ako sa špina skôr či neskôr vyplaví na povrch, rovnako sa na povrch dostane aj skutočná pravda, majme pritom na pamäti obete augusta 1968, ktorým  vzdávame česť.

• 17.November 1989-Zamatový podvod!
• Nezverejnení a doplnení agenti ŠtB
• Nepotrestané zločiny