Deprese jako šance

“Obvykle si myslíme, že deprese je výrazem hlubokého smutku. Navenek se jedno druhému podobá. Avšak na nejhlubší rovině jsou smutek a deprese čímsi vzájemně zcela odlišným.“

Německý spirituální autor Anselm Grün dnes patří mezi nejúspěšnější. Přestože žije a pracuje jako benediktínský mnich, zpochybňuje výhradně duchovní snahy o vyléčení depresí. Poukazuje na nezbytnost pokory, která nemocnému umožní postavit se depresi tváří v tvář a přijmout i odbornou psychologickou a lékařskou pomoc. Samozřejmě, duchovní rozměr je vždy zapotřebí zohlednit a terapeuticky využít.

Dvacet kapitol předkládá čtivou a přitom vysoce odbornou formou nejen spirituální pohled na problematiku deprese. Projděme obsahem alespoň některých z nich. V první kapitole autor zdůrazňuje, že kniha nehodlá opakovat, co už bylo o depresi napsáno. Shrnuje, jakým způsobem lidé popisují depresivní prožívání. Je to prázdnota, dojem, že se život zastavil, zamrznutí, duševní ochrnutí, „temná noc“. Upozorňuje na nebezpečí redukce každé deprese na nějakou minulou příčinu či tendenci na ni pohlížet jen z hlediska symptomů. Z aspektu fenoménu „temné noci duše“ mají lidé své depresivní onemocnění integrovat do svého duchovního vývoje.

V dalších kapitolách autor upozorňuje na dva aspekty deprese – pocity viny a omezení, ochromení pohybu a dechu. „Duševní slepota“, apatie, zabraňuje nemocnému v navazování kontaktu s prostředím.Čtenáři je vysvětleno, proč deprese není identická se smutkem. Naopak, kdo si smutek nechce připustit a potlačuje ho, vnitřně ustrne v depresi. Kořenem je pocit, že sám sobě člověk nestačí, „ není si dost dobrý“.

Deprese z vyčerpání (s.53) nepřichází jen proto, že člověk příliš pracoval, ale její původ je v trvalém afektivním napětí. Autor i v dalších kapitolách často hledá podobenství a vysvětlující příklady v evangeliích, jejichž příběhy situace výrazně přibližují a objasňují. Upozorňuje např. na možnost depresivní reakce na zatěžující minulost či na obávanou budoucnost. V těchto případech jde o pokus vyhnout se tísni, která hrozí přetížením. Navrhuje pohled na depresi jako na „porodní proces“, který sám je bolestivý,ale po něm se objevuje nový člověk. Deprese jakoby zastupuje umírání,které v podstatě k životu náleží. Aby se z ní mohlo zrodit něco nového, musí staré zemřít.

Charakteristické pro deprese je, že se objevují vždy, když by bylo potřebné vkročit do nové dimenze života ( odchod do penze, úmrtí partnera aj). je důležité projít zármutkem a vstoupit na novou cestu, vymanit se ze starých vzorců. Skutečný smutek ale nepřekoná ani výrazně pozitivní myšlení.Ve zpožděné reakci se mění v depresi, pokud byl vytěsněn. Jak říká, „příznakem deprese je tvrdé srdce, které nehodlá prolévat slzy“ (103). Slzy očišťují a oplodňují duši, v nich se člověk setkává se sebou samým...

Co je „larvovaná deprese“, jak souvisí s psychomotorickým onemocněním?Kde je pramen „akédie“? Jaký je význam strukturování života nemocných depresí? Proč je lékem na recidivu deprese pokora, nikoliv rezignace? Touha po niternosti a hloubce života může být zraňována zejména u citlivých lidí. Psychickou konstituci máme plně integrovat do svého života, do své duchovní cesty. Je vysvětlena odlišnost psychologicky a spirituálně chápané „temné noci duše“ a deprese.

V závěru autor říká: „Není to prokletí, je to vyznamenání. Depresivní lidé někdy předbíhají svou dobu, bolestně vnímají, co tato doba potřebuje. A tak mohou také vyslovit, co by naší době udělalo dobře:“ (128)

Ano, deprese se stává velmi častou nemocí. Ačkoliv autorovy návody k řešení nejsou snadné, pro svou hloubku mohou být skutečným východiskem pro nemocné, jejich blízké a terapeuty. Pro neodbornou veřejnost je publikace poměrně dobře srozumitelná obsahem a přístupná svou formou. Jistě má co říci i studentům a odborníkům v oblastech pomáhajících profesí.

V Olomouci, 8.2.2011

PhDr.Marie Renotiérová, Ph.D.

Smútok, ťažoba, zlá nálada, depresia. Vidíme ich okolo nás a často aj v nás, ale nie je to príjemné a láka nás to hľadať čo najkratšiu cestu k úniku. Krátke cesty (napríklad závislosti) síce poskytujú len krátkodobú úlavu, no na druhej strane, nevyžadujú si hlbší pohľad do vlastného vnútra či nebodaj odhalenie vlastnej bolesti a zraniteľnosti pred inými. Sofistikovanejší spôsob ponúkajú psychofarmaká, ktoré sa najmä v spojení s psychoterapiou ukazujú ako úcinný nástroj na “kynoženie” toho nepríjemného a stigmatizujúceho v nás.

Anselm Grün prekračuje psychologické chápanie a riešenie depresie psychoterapiou a ponúka pohľad duchovný. Autor je benediktínsky mních žijúci v kláštore v Nemecku, ktorý vedie poradenskú službu a a napísal niekoľko úspešných diel so spirituálnou tematikou. V knihe Depresia ako šanca s podtitulom “spirituálne impulzy” pôsobivo spája vlastnú reflexiu o depresii s teóriami známych psychológov a psychoterapeutov (A. Beck, C. G. Jung...). Zamýšľa sa nielen nad tým, ako pristupovať k depresiou trpiacim ľuďom (vrátane nás samých, ak sme chorí na depresiu) ale hľadá aj príčiny rozšírenosti depresie v súčasných spoločnostiach. Grün uvádza niekoľko základných, pre vznik depresie kritických čŕt dnešného života: preťaženie (v práci, rodine, pri zvládaní života vôbec) a veľké množstvo možností, s ktorými sa v našich životoch stretávame, pričom cítime, že napriek toľkým alternatívam sme často voči udalostiam bezmocní. Okrem toho je veľkou záťažou, že sa musíme vyrovnávať s vlastnou priemernosťou, ktorá je v ostrom protiklade s hodnotami súčasnej dokonalosť vyzdvihujúcej spoločnosti. V tejto konzumnej spoločnosti utrpenie nemá miesto. Možno bolesti hlavy či žalúdočné vredy, ale nie depresia, sú tu príspustnými témami spoločenskej konverzácie.

Grün vo svojom “spirituálnom sprievodcovi depresiou” považuje psychologické poňatie tohto ochorenia za základ, na ktorom stavia svoje z Biblie a ranokresťanskej mníšskej tradície vychádzajúce chápanie duchovnej roviny depresie. Autor svoje rozprávanie rozložil do dvadsiatich úvah, kde v každej opisuje z viacerých hľadísk témy týkajúce sa príčin depresie, jej liečby, života s ňou či života s depresívnym blízkym.

V prvých kapitolách sa zaoberá osobnosťou depresívneho človeka. Hovorí o neschopnosti prijať seba samého, s ktorou súvisí strach z odmietnutia inými. Na základe rozprávania biblických príbehov (podobenstiev) Grün ukazuje, ako liečil depresiu Ježiš, pričom zdôrazňuje, že Ježiš depresiu z človeka nesníma, ale nabáda ho, aby sa s ňu boril sám. Dôležité je depresiu prijať, teda nielen proti nej bojovať, ale ju začleniť do svojho životného príbehu. Autor spomína i ďalšie (psychológii dobre známe) prejavy depresie – najmä pocity viny a neschopnosti pohybu. Na prehnané pocity viny reagoval Ježiš prísľubom odpustenia a podľa Grüna Ježiš hovorí depresívnemu človeku, aby aj on odpustil sebe samému, vzchopil sa a kráčal ďalej. Kráčal nielen v metaforickej rovine - Grün zdôraznuje dôležitosť telesného pohybu a navrhuje výlety či prechádzky na čerstvom vzduchu: “Keď sa telesne vyčerpám, keď sa spotím, cítim sám seba”. Práve prežívaniu seba a obráteniu sa do seba sa venuje v ďalšej úvahe. Opisuje podobenstvo o tom, ako Ježiš vrátil zrak slepcovi - prirovnáva slepca k depresívnemu človeku a Ježiša k psychoterapeutovi. Vďaka dôvere v Boha dokáže slepec (a rovnako aj depresívny človek) preniknúť cez chaos a temnotu v sebe až na dno svojej duše. Depresívny človek však vlastnou silou “nepozvihne svoj zrak”, potrebuje na to ochrannú ruku psychoterapeuta či duchovného, alebo niekedy aj medikamentóznu liečbu. Autor v tejto časti zdôrazňuje jednak potrebu viery a dôvery v Boha, ako aj chápanie depresie ako “vnútornej smerovky ukazujúcej k pokoju.”

V ďalšej úvahe Grün vysvetľuje vzťah depresie a smútku. Depresiu považuje za odmietnutý, neprijatý smútok, ktorý Ježiš (ako kognitívny terapeut) lieči tým, že si dá najprv vyrozprávať zážitok straty a potom, keď odhalí (klientove) interpretačné vzorce, ponúkne mu iné interpretácie a snaží sa ukázať, že to, čo sa stalo, má nejaký zmysel. Úlohou psychoterapeuta či duchovného je depresívneho človeka trpezlivo a s láskou vypočuť, aby sa mohol vyrozprávať zo svojho smútku a postupne, s pomocou druhého človeka, Boha a vlastnou snahou meniť svoj pohľad na svet.

Grün v ďalšej časti znova pripodobňuje prístup Ježiša Krista k telesne chorým súčasnej kognitivno-behaviorálnej terapii, pričom chápe telesné choroby a ťažkosti ľudí v podobenstvách ako analógie k depresii, prípadne telesné prejavy, za ktorými sa skrýva smútok duše. Autor poukazuje aj na to, že hoci depresia človeka ovláda, človek sám nie je depresiou, ale má svoje vnútorné Ja, ktorého sa depresia nedotkla, je to pôvodný, neskazený obraz Boha v človeku. Takéto chápanie depresie a vlastného vnútra podľa autora pomáha v liečbe tým, že relativizuje (hoci neostraňuje) depresiu. Podľa Grüna Biblia nám ukazuje, že v nás samých je prameň lásky a keď z neho čerpáme, pôsobí to pozitívne na našu depresivitu. Lásku si v duchu kresťanskéno chápania nepodmienenej Božej lásky netreba zaslúžiť, ako si to depresívni ľudia myslia.

Nasledujúca úvaha je venovaná problému sebapodceňovania a ďalším možnostiam terapie – ako je napríklad počúvanie hudby či spievanie, ktoré podľa autora pripomína i Biblia. Z kresťanskej náuky čerpajú aj ďalšie zamyslenia. Autor napríklad hovorí, že láska, po ktorej túžime, presahuje ľudskú lásku, je to Božia láska, ktorá nie je pominuteľná a krehká.

Názvy jednotlivých úvah naznačujú, aké ďalšie problémy autor rozoberá, napríklad Príliš citlivý pre tento svet, Lipnutie na negatívnom vnútornom dialógu či Zdomácnieť v živote.

Dielo, ktoré spočiatku (pri čítaní úvodu) vyzerá ako príručka boja s depresiou v každodennej realite, nie je v žiadnom prípade “ľahkým letným čítaním”. Autor veľa čerpá z Biblie a vysvetľuje niektoré zásady viery, ktorých prijatie vyžaduje skutočnú a silnú vieru v Boha, napríklad (s. 64) “Smútok kresťanovi ukazuje na odpútanosť od tohto sveta, kresťan nenáleží tomuto svetu.”

Kniha je podnetným čítaním pre kresťanov, duchovných a terapeutov (či už vyznávajú kresťanskú vieru alebo nie), ktorí sa boria s jedným z najčastejších psychických ochorení našej doby. Môže priniesť čitateľovi svetielko novej nádeje vtedy, keď sa iné metódy liečby zdajú zdĺhavé, namáhavé a málo úcinné, no najmä v prípade, keď človek cíti, že depresia má nejaký zmysel, ktorý treba hľadať prostredníctvom náboženstva vo vlastnom vnútri.

Mgr. Ľubomíra Stanková
Katedra psychológie Filozofickej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave