Keď zomrie mama

Matka umierala, jej syn sa modlil, Boh bol prítomný a všetko bolo dobré… Musím nechať tú, ktorá ma tak veľa naučila svojím životom, aby ma svojou smrťou naučila ešte viac…“ napísal o. John Henry Neuwen po smrti svojej matky.

Slová zamrznú, keď matka zomrie. Puto s tou vďaka ktorej žijeme a pod ktorej srdcom sa náš príbeh začal, patrí k tým, ktorých prerušenie je vždy príliš skoro a vždy spôsobuje veľkú bolesť.

A predsa každý z nás bude musieť skôr či neskôr čeliť smrti. Stáť nielen pred matkinou rakvou, ale aj pred prázdnotou, ktorú jej smrť otvorí v každodennom živote.

„Spomínať si na mamu neznamená, že o nej hovorím svojim priateľom znova a znova, nejde tu len o fotografiu na stene, pamätnú tabuľu na jej hrobe, dokonca to neznamená, že na ňu neustále myslím. Spomienka na ňu je podiel na stále prebiehajúcom Božom diele spásy a umožňuje mi, aby som sa trochu priblížil k Svetlu.“

Smrť matky

Matka otca Nouwena, Maria Nouwen zomrela 9. októbra 1978 o 18:14 hod. v jednej z holandských nemocníc. Tri týždne predtým bola s manželom v Spojených štátoch na návšteve ich syna Henriho. Práve tam jej diagnostikovali rakovinu a musela ísť okamžite domov. Syn priletel o pár dní neskôr.

„Matka zomrela. Bol to jeden z mála momentov, kedy som nesedel pri jej posteli. Ale potom som si uvedomil, že by som mal byť vďačný za to, že môj otec a matka boli v týchto posledných chvíľach tak blízko pri sebe. A že to bol on, a nie ja, kto bol s ňou v čase jej smrti,“ vyznal sa.

„S námahou som hľadal tie najosobnejšie slová: slová ľútosti, vďačnosti, nádeje.“

Rodina bola ponorená do modlitby, ťažkého, bezmocného, ​​chaotického vyznania prerušovaného vzlykaním. „Pane, vezmi si ju teraz k sebe a daj nám odvahu žiť ďalej s vďačnosťou za všetko, čo nám dala,“ napísal o. Nouwen.

Tajomstvo

Medzi matkou a jej synom vzniklo nezvyčajné puto. Tá, ktorá vyštudovala angličtinu, taliančinu, nórčinu, francúzštinu, latinčinu a gréčtinu, viedla dlhé roky rodinný podnik.

On, jedno z jej štyroch detí, katolícky kňaz, významný teológ a lektor na Yale a Harvarde, autor viac ako 40 kníh o spiritualite. Bol špecialistom na vzťah človeka s Bohom.

V nemocnici bol zrazu postavený pred tajomstvo rozlúčky s najmilovanejším človekom sveta. A vložil ju do náručia najmilovanejšej Osobe na svete – Boha , ktorého mu ukázala ako prvého. Mal 46 rokov a ako každé iné dieťa nevedel, čo má robiť.

A čo teraz?

„Viem, že by som si mohol povedať, že zomrela, pretože každý z nás musí zomrieť, že musím byť odvážny, silný, vyrovnaný a tvrdý. Môžem reagovať na sústrasť priateľov, ktorí hovoria: Je mi veľmi ľúto, že zomrela vaša matka. Mám pripravené odpovede: nie príliš dlhé, aby som ich nenudil, ani príliš krátke, aby neboli drzé alebo cool. Ale prečo opakujem tieto prázdne slová? Koniec koncov, nič nevysvetľujú… “- napísal.

Jeho prežívanie prvých hodín a dní po matkinej smrti je podobné ako u mnohých z nás. Na jednej strane sme vďační za súcit, no na druhej strane by sme chceli vedieť pomenovať a potom vyznať všetko, čo sa v nás rodí v mysli novej skutočnosti: zomrela mi mama. A čo teraz?

Posledná modlitba

Vzťah otca Nouwena s matkou bol výnimočný. Bola to ona, kto ho naučil modliť sa a posledný rok pred jej smrťou sa modlili z tej istej modlitebnej knižky. Počas mnohých spoločne strávených večerov čítali večerné žalmy a hymny a odovzdávali sa svetlu a tichu Slova.

„Modliť sa?“ Spýtal sa, keď ju videl na nemocničnom lôžku. Nemala silu odpovedať, ale prikývla a syn-kňaz začal čítať žalmy. “ Všetko bolo tak, ako má byť. Matka umierala, jej syn sa modlil, Boh bol prítomný a všetko bolo dobré, “napísal.

A práve on jej dal sviatosť chorých. Zapálil sviečku a modlil sa za uzdravenie, za nový život, za silu v kritickej chvíli a za odvahu podriadiť sa Božej vôli. Keď ju pomazal olejom, pochopil, že olej používaný pri slávení sviatostí nie je len symbolom uzdravenia, je symbolom boja.

Boj duše

„Starí bojovníci si pred bitkou pomazali telá a moderní zápasníci používajú olej na zahriatie svalov, a tak spravia svoje telá obratné,“ napísal. Chorý človek bojuje nielen s chorobou. Často, keď je choroba smrteľná, vedie duchovný boj o záchranu viery v Boha , ktorého nevidí, a na poslednej rovinke ho často zatemní bolesť a strach zo smrti.

Matka otca Nouwena zápasila s hrôzou, keď vedela, že jej stretnutie s Bohom sa blíži. „Bojím sa postaviť pred Boha a ukázať Mu svoj život, “ povedala svojmu synovi.

„Pri smrti sa zdá, že všetko zmizne – manžel, deti, vnúčatá a krásne prežitý život.“ V čase smrti záleží len na Bohu. Tento boj sa vedie osamote. Videl som, ako moja matka vstúpila do chvíle, keď sme sami s Bohom, v ktorej treba urobiť konečné rozhodnutie v živote: rozhodnutie viery,“ napísal o. Nouwen.

A preto Cirkev povzbudzuje ľudí, aby sa modlili za zomierajúcich.

Stal som sa iným mužom

„Aký bude môj život bez nej? Práve od nej som dostal lásku bez nárokov a manipulácií , lásku, ktorá mi dáva pocit spolupatričnosti , aký nikde inde nenájdem. Naozaj je preč, už nebude robiť raňajky, ani sa neobjaví v obývačke s jemným úsmevom na tvári,“ napísal o. Nouwen v deň pohrebu.

„Už nikdy nebudem počuť jej teplý hlas.“ Uvedomil som si, že som sa stal iným mužom, mužom, ktorý nemá matku.“

V neskoršom období smútku sa ukázalo, že „maličkosti, malé zvyky, ktoré sa stali súčasťou nášho spoločného života: spôsob, akým prestrela stôl, čas, keď nás zavolala na kávu, čas, keď išla do kostola“ sú najbolestivejšie. Kňaz si dal záležať, aby sa príliš rýchlo nevrátil do bežného života, do lektorskéjo intenzívneho každodenného života, nedotknutého smrťou jeho matky.

Synov boj

Vo svojich poznámkach spomína jedného z prednášajúcich, ktorý mal deň po smrti manželky prednášku, akoby sa nič nestalo. Hotovo, nemám matku, pomyslel si. Cítil únavu, ľútosť, odpor, smútok, ale aj radosť a vďačnosť. A zaspomínal si na veľa krásnych spoločných chvíľ.

Sám pred sebou neskrýval, že trpí . Na chvíľu sa uzavrel do ticha a samoty a prekonal stratu. „V spoločnosti, kde sa človeku oveľa ochotnejšie pomáha skrývať utrpenie, ako ním rásť, je potrebné vynaložiť vedomé úsilie na prežívanie smútku. Ježišovi učeníci sa štyridsať dní izolovali od ľudí a snažili sa pochopiť, čo sa stalo. Toto dlhé obdobie smútku bolo potrebné, aby prijali Ducha Svätého, “napísal.

Zdroj: kniha Henriho JM Nouwena s názvom „In memoriam. Uchovajte si pamäť. Osobné úvahy po strate matky”, Modlitba.sk, Obrázok: tamtiež