Clicks186

Katolícke noviny pozabudli uviesť spomienku na zakladateľov a priekopníkov katolíckej pedagogiky na Slovensku, ako bol napríklad Juraj Páleš, Martin Čulen, Juraj Slota a ďalší

Posledné číslo Katolíckych novín venuje niekoľko príspevkov učiteľom dejinám pedagogiky na Slovensku. Tematicky by tam patrila aj krátka spomienka na zakladateľov a priekopníkov katolíckej pedagogiky…More
Posledné číslo Katolíckych novín venuje niekoľko príspevkov učiteľom dejinám pedagogiky na Slovensku.

Tematicky by tam patrila aj krátka spomienka na zakladateľov a priekopníkov katolíckej pedagogiky na Slovensku, ako bol napríklad Juraj Páleš, Martin Čulen, Juraj Slota a ďalší. Najmä Juraj Slota, ktorý bol nielen spoluzakladateľom SSV, jeho prvým správcom a redaktorom Katolíckych novín, ale vydavateľom prvého pedagogického časopisu Slovenský národný učiteľ. A okrem toho, v týchto dňoch uplynulo 200 rokov od jeho narodenia. Je teda na mieste pripomenúť náš dlh tomuto zaslúžilému a obetavému pracovníkovi na :národa roli dedičnej.“ (red.)

alianciazanedelu.sk/archiv/3457

Pred 200 rokmi sa narodil Juraj Slota, prvý správca SSV (1870-1882) a redaktor Katolíckych novín (1870-1878)

Básnik Ján Hollý potešoval národných buditeľov v ich neľahkej práci, aby vytrvali a neklesali. Uisťoval ich, že nielen súčasné pokolenie ale ešte viac budúce generácie si s úctou ocenia ich prácu a s vďačnosťou si budú pripomínať ich nehynúce zásluhy. Takto rapsodizuje o jednom z týchto obetavých ľudomilov pri jeho životnom jubileu:

„Kolko je, kolko potom verných až nalezne Slovákov

tolko mu pomníkov bude stáť v srdcí jejich.

Skôr sa Hron ku Holám, skôr bludný Váh sa ku Tatrám

obráti a chytrým poplyne spatky tokom,

než jeho zo vďačnej povychádza meno pamiatky

a slávne zneť o ňom prestane chvály spev. (Ján Hollý, Žalospev 10)

So žiaľom je nám treba priznať, že táto uisťujúca predpoveď Jána Hollého je v súčasnosti oveľa častejšie výnimkou než pravidlom. Príliš skoro a príliš rýchlo zabúdame na našich „pracovníkov na národa roli dedičnej“, ktorí sa doslova zodrali v nezištnej práci za národ, za jeho duchovné a hmotné povznesenie. Takýmto zabudnutým velikánom je aj Juraj Slota, ktorý sa narodil 24. marca 1819, teda pred 200 rokmi. Koľko našich študentov a inteligentov by vedelo povedať, kto bol, čo vykonal a prečo si zaslúžil, aby sa na neho nezabúdalo? Okrúhle výročie jeho narodenia je vhodnou príležitosťou oživiť spomienku na túto významnú postavu našej minulosti.

Narodil sa v Rajci 24. marca 1819. Keď mal 11 mesiacov zomrel mu otec. Vyrastal pod starostlivosťou matky-vdovy, ktorá mu od malička vštepovala lásku k Bohu a k ľudu, z ktorého vyšiel. Pretože už v základnej škole prejavoval neobyčajné nadanie, rodina ho vypravila do Žiliny, pokračovať v štúdiách na františkánskom gymnáziu. Odtiaľ po dvoch – aby sa zdokonalil v maďarčine – prešiel na gymnázium v Bratislave. V roku 1831, keď bol v III. triede gymnázia, zomrela mu matka. Štúdium musel prerušiť a jeho príbuzní mu našli miesto sadzačského učňa v Pešti. Po roku sa mu však podarilo vrátiť sa do školských lavíc a pokračoval v prerušenom stredoškolskom vzdelávaní na gymnáziu v Gyöngyösi. Tu si zarábal na živobytie doučovaním slabších spolužiakov.

V 1836 sa vrátil do Žiliny, kde v roku 1838 maturoval. Po maturite vstúpil do biskupského seminára v Brne. Kňazskú vysviacku prijal v júni 1842 a takmer 10 rokov pôsobil ako kňaz v Brnenskej diecéze. Najprv bol kaplánom v Moutěniciach pri Brne a od r. 1845 v Šaraticiach (asi 15 km južne od Brna). Pri tom však sledoval udalosti na Slovensku, udržiaval styky so slovenskými priateľmi. Bol aj publicisticky činný. Už ako študent prispieval do Moravských národných novín a od roku 1849 aj do slovenských časopisov. Z tohto obdobia pochádza aj jeho prvé knižne dielo Zrcadlo maličkých (Brno 1844), zbierka nenáročných veršíkov nábožensko-náučnej poézie pre deti.

Významný obrat v jeho živote nastal v roku 1851, ho biskup Štefan Moyses pozval, aby prišiel do Banskej Bystrice a zaujal miesto profesora na tamojšom katolíckom gymnáziu.

Porevolučné obdobie 1849-1867 bolo na Slovensku pomerne rušné. Spisovateľ Konštantín Čulen nazval tento úsek našej histórie „roky slovenských nádejí a sklamaní“. Nádejí v tom, že sľubný pokrok sa urobil na poli slovenského školstva, úspešne bol zavŕšený zápas o spisovnú slovenčinu, slovenské slovo sa šírilo prostredníctvom nových časopisov a kníh, vznikli slovenské stredné školy – gymnáziá – v Banskej Bystrici, Revúcej, Turč. Sv. Martine a v Kláštore pod Znievom, došlo k založeniu Matice slovenskej a Spolku sv. Adalberta (Vojtecha). A sklamaní v tom, že všetky tieto výdobytky – okrem Spolku sv. Vojtecha – padli za obeť násilnej maďarizácie, ktorá nastala po rakúsko-maďarskom vyrovnaní („Ausgleich“) v roku 1867. Slovenské gymnáziá boli zrušené v roku 1874, Matica slovenská o rok neskoršie.

Juraj Slota hral významnú a niekedy až kľúčovú rolu pri všetkých akciách, ktorými naši národní buditelia sa usilovali prebudiť a z biedy pozdvihnúť pospolitý ľud. Ako ich predchodcovia v tomto úsilí, aj oni pokladali vzdelanie za najdôležitejší nástroj ich ľudovýchovnej činnosti. Juraj Slota to veľmi dôrazne vyjadril na Konferencii slovenských poslancov kandidujúcich do uhorského snemu roku 1872:

„Vlasť naša uhorská posaváď k národu slovenskému macošsky sa chovala, menovite čo sa týka vyučovania a vzdelávania. Ľud slovenský od nás zastupovaný väzí v duchovnom otroctve a v egyptskej tme nevedomosti. On klesá na duši a na tele a zanedbávanie dobrého ľudu tohoto a nespravedlivé nakladanie s ním škodí ale i vlasti samej, ono hatí jej rozvoj a rozkvet a zatemňuje jej slávu. Tak je vlasteneckou povinnosťou teda pomáhať ľudu slovenskému vyslobodiť ho z otroctva a tmy duchovnej. Získajme rovného práva jeho jazyku v školách i sieňach úradných. Učiňme, aby slnko osvety a vzdelanosti i jemu svietilo a on zahriať sa mohol na pableskoch jeho. Vymôžme mu k tomu cieľu potrebné školy. S osvetou potom a vzdelanosťou príde k nemu i kráľovstvo hmotného blahobytu; za žobráctvom duchovným pomine i žobráctvo hmotné, lebo osvietené a vzdelané národy bývajú i zámožnými národmi. Čo má jeden národ vo vlasti, to nech požíva i druhý…“ (Slovenské noviny z 30. okt. 1872).

Dnes, keď máme na Slovensku univerzitu alebo detašované univerzitné stredisko takmer v každom väčšom slovenskom meste, je ťažko si predstaviť biedny stav školstva na Slovensku pred 170 rokmi. Slováci na svojom území nemali ani len jednu strednú školu. Usilovali sa o to, ale maďarská vláda im sústavne odopierala prístup k vyššiemu vzdelaniu. Situácia sa zmenila po porážke Maďarov v roku 1849, keď viedenská vláda začala prejavovať určitú náklonnosť voči nemaďarským národnostiam v Uhorsku. V období tzv. Bachovho absolutizmu ministrom školstva a usmerňovateľom školskej politiky bol barón Leo Thun. V zákone, ktorého bol autorom (tzv. Thunov patent), sa povoľovalo zakladanie súkromných stredných škôl, v ktorých vyučovaciu reč určovali zakladatelia, prípadne patronát.

Táto klauzula umožnila novému biskupovi v Banskej Bystrici Štefanovi Moysesovi poslovenčiť tamojšie katolícke gymnázium. Ale aj taká jednoduchá vec, ako bolo postupné zavádzanie slovenčiny ako vyučovacieho jazyka na biskupskom gymnáziu v Banskej Bystrici, sa mohlo uskutočniť iba cez veľké prekážky a pomaly. Maďarskí profesori odmietli na gymnáziu pôsobiť. Našťastie okresným školským inšpektorom v tom čase bol slovenský kňaz Dr. Jozef Kozáček, ktorý zariadil, že minister Thun poslal do Bystrice českých profesorov. Súčasne biskup Moyses získal pre gymnázium niekoľkých slovenských pedagógov, takže od roku 1852 sa tam vyučovalo už v slovenčine.

Profesorský zbor pozostával z 11 Čechov (medzi nimi aj Václav Vlček, otec Jaroslava Vlčka) a štyroch Slovákov: jubilant Juraj Slota, Martin Čulen (ktorý sa v roku 1862 stal riaditeľom gymnázia), Ján Gotčár a Ján Gerometta. Juraj Slota a jeho priateľ Michal Chrástek sa v tomto čase stávajú najbližšími spolupracovníkmi biskupa Moysesa.

Bohužiaľ, slovenský ráz banskobystrického gymnázia sa podarilo udržať iba krátko a ku koncu Moysesovho života (v roku 1867) prešlo opäť do maďarských rúk. Ale jeho duch nezanikol a riaditeľ Martin Čulen – opäť za výdatnej pomoci Františka Sasinka, Juraja Slotu a Jána Gotčára – úspešne dosiahol súhlas k vybudovaniu katolíckeho gymnázia v Kláštore pod Znievom. Tu sa pokračovalo v prerušenej národnej tradícii. Vyučovanie sa začalo v jeseni 1869 a oficiálnym pomenovaním ústavu bolo Samostatné katolícke gymnázium v Kláštore pod Znievom.

Na bansko-bytrickom gymnáziu Slota vyučoval náboženstvo, slovenčinu a latinčinu. Popri pedagogickej práci vykonával aj pastoračnú a ľudovýchovnú prácu. Medzi iným založil aj Banskobystrický hudobný spolok a bol kazateľom v chráme sv. Františka Xaverského. V roku 1860 začal vydávať dvojtýždenník Slovenský národný učiteľ. Časopis bol určený pre učiteľov základných škôl a prinášal užitočné pedagogické príspevky v národnom duchu, ako aj všeobecné organizačné informácie.

Veľmi významnú rolu zohral aj pri oživení cyrilo-metodskej úcty medzi Slovákmi. Od roku 1853 spolupracoval s Moysesom na príprave celoslovanských cyrilometodských osláv, ktoré sa mali konať v roku 1865 pri príležitosti tisícročia príchodu našich vierozvestcov na územie Veľkej Moravy. Rozoslali obežník do všetkých farností, v ktorom vyzývali kňazov: „Napomínajte a učte ľud v kázňach, aby ďakoval Bohu za dobrodenia, ktorých službou Cyrila a Metoda dostalo sa celej cirkvi Kristovej, krajine uhorskej a konečne i celému národu slavianskemu.“ Bohužiaľ, okrem spišského biskupa Ladislava Zábojského, ostatní biskupi slovenských diecéz neboli rovnako nadšení. A preto oslavy u nás nevyzneli tak mohutne, ako napríklad na Velehrade, v Záhrebe, v Gniezdne a v Poznani.

Cyrilometodskú úctu horlivo šíril aj Ján Palárik, ktorý v roku 1850 začal vydávať časopis Cyrill a Metod, katolícke noviny pre Cirkev, školu a literatúru. V roku 1852, keď sa Palárik dostal do sporu s cirkevnou vrchnosťou a musel sa redaktorstva vzdať, ujal sa vydávania časopisu Juraj Slota a redigoval ho až do roku 1856. Pod jeho redakciou časopis konal záslužnú ľudovýchovnú činnosť. Neznámy súčasný pozorovateľ takto hodnotil význam tohto periodika, ktorý – ako o tom svedčí jeho názov – bol predchodcom dnešných Katolíckych novín: „Národ bez spisovateľov je telo bez rúk…

K spisovateľným potrebám náleží v prvom rade časop…
ľubica likes this.
Pápež František Nijaká ľudská moc nesmie siahnuť na spovedné tajomstvo. Sviatostná pečať je nutná, a žiadna ľudská moc nemá nad ňou právomoc, ani sa jej nemôže dožadovať
Bárka (Pán zastavil sa na brehu)

www.youtube.com/watch