Clicks545

Historik F. Vnuk na aktuálnu tému: K 70. výročiu neúspešného komunistického pokusu o rozkol v Cirkvi

Vo februári 1948 sa komunisti krutou revolučnou cestou zbavili svojich buržoáznych partnerov a prebrali do rúk vládnu moc v Česko-Slovensku. Na totálne ovládanie obyvateľstva ostávalo už iba zúčtovan…More
Vo februári 1948 sa komunisti krutou revolučnou cestou zbavili svojich buržoáznych partnerov a prebrali do rúk vládnu moc v Česko-Slovensku.

Na totálne ovládanie obyvateľstva ostávalo už iba zúčtovanie s Katolíckou cirkvou, s posledným triednym nepriateľom, ktorý ohrozoval ich absolútnu kontrolu národa na všetkých úsekoch verejného i súkromného života. K tomuto účelu mal slúžiť projekt národnej cirkvi. Inými slovami: odpútať Katolícku cirkev od jej zviazanosti s Rímom, podrobiť si ju a urobiť z nej takú slúžku režimu, akou bola Pravoslávna cirkev v Sovietskou zväze. Projekt plánovala a prevádzala tzv. „církevní šestka“ zriadená Ústredným výborom Komunistickej strana Česko-Slovenska v októbri 1948. Šestka pozostávala z týchto členov: Alexej Čepička (predseda), Zdeněk Fierlinger, Václav Kopecký, Viliam Široký, Zdeněk Nejedlý a Vladimír Clementis.

V apríli-máji 1949 komunisti nadobudli presvedčenie, že ich pokusy dosiahnuť dohodu s biskupmi Česko-Slovenska, nemajú vyhliadky na úspech. Biskupi totiž rezolútne odmietli prijať také požiadavky vlády, ktoré „boli v rozpore s Božími a prirodzenými právami a zákonmi“. Následne komunisti vystúpili s projektom národnej od Ríma nezávislej cirkvi. Biskupov obvinili z nelojálneho postoja voči štátu a vyhlásili, že dohoda sa uskutoční bez biskupov, iniciatívou „drobného kléru a pracujúceho veria¬ceho ľudu“. Predstaviteľom týchto vláde lojálnych apracujúcu triedu národa reprezentujúcich zložiek mala byť „Katolícka akcia“.

Prvé kroky v tomto smere sa začali v máji 1949, keď boli pri krajských a okresných národných výboroch (KNV a ONV) zriadené cirkevné referáty.Ich úlohou bolo sledovať, kontrolovať a usmerňovať náboženský život v každej obci a osade. Osobitná pozornosť sa mala venovať činnosti jednotlivých kňazov, mali sa zisťovať ich postoje k režimu, ich osobné vlastnosti a slabosti, ich vplyv v prostredí, v ktorom pôsobia. Na tomto podklade boli kňazi postupne rozdelení do štyroch skupín:
1. vlasteneckí kňazi, ochotní spolupracovať s režimom,
2. nerozhodní, ale potenciálni spolupracovníci,
3. politicky neutrálni, ale bez vyhliadky na spoluprácu,
4. vyložene reakční a zaujatí voči režimu.

Spomedzi vlasteneckých kňazov a „pokrokových katolíckych laikov“ bolo koncom mája 1949 vybraných asi 70 delegátov, ktorí boli pozvaní na konferenciu do Prahy, ktorá sa bude konať 10. júna. Iba v Prahe im prezradili pravý cieľ ich stretnutia: založenie Katolíckej akcie, ktorá mala byť celonárodným hnutím veriaceho ľudu a „drobného ducho¬venstva“. Hneď bol ustanovený aj Celoštátny výbor Katolíckej akcie (KA), ktorého predse¬dom sa stal Ing. Ferdinand Pujman, režisér opery Národního divadla v Prahe a tajom¬níkom Vojtech Török, učiteľ a poslanec z Trstenej.

Zhromaždenie prerokovalo vopred pripravenýOhlas Katolíckej akcie, ktorý bol „jednomyseľne prijatý“ a adresova¬ný slovenskej a českej verejnosti.
Ohlas začína priam dojemným vyznaním: „Boli sme a vždy budeme vernými údmi Cirkvi rímskokatolíckej. Uznávame Sv. Otca za viditeľnú hlavu cirkvi, podrobujeme sa mu vo všetkých veciach, týkajúcich sa viery, mravov i cirkevnej disciplíny a čo súvisí s otázkou večnej spásy veriacich…“

Úprimnosť tohto vyznania oslabujú a spochybňujú však ďalšie vety, ako je odsúdenie kapitalizmu, ktorý je „stelesnením sebectva v živote hospodárskom i súkromnom“ a sklamanie nad neúspechom rokovaní medzi Cirkvou a štátom, za čo nesú plnú zodpovednosť biskupi! Vraj, už „sa zdalo, že rokovanie bude úspešné, pretože vláda bola ochotná vo všetkých otázkach vyjsť všetkým oprávneným požiadavkám Cirkvi v ústrety… Ale teraz tie rokovania uviazli, pretože, ako sme sa informovali, niektorí cirkevní predstavitelia neboli ochotní splniť základné predpoklady dohody: totiž jasné vyhlásenie lojality k Republike, čo pre nás, veriacich, je samozrejmým príkazom, vyplývajúcim zo slov apoštola Pavla.“

A pretože biskupi nie sú ochotní rokovať so štátom, „chápeme sa iniciatívy my, aby sme zabezpečili úspešný a pokojný vývoj Katolíckej cirkvi u nás.“
V závere Ohlasu sa už výhražne hovorí: „Ako dobrí občania ľudovodemokratického štátu odmietame so všetkou rozhodnosťou akékoľvek pokusy zo zahraničia, ktoré by zasahovali do výsostných práv nášho ľudu a štátu a ktoré by chceli v našich radoch rozsievať nepokoj. Nemôžeme z cudziny prijímať nijaké príkazy politickej povahy – vo vnútroštátnych veciach jediným a právoplatným rozhodcom je český a slovenský ľud.“ Tou neželateľnou cudzinou bol Vatikán.

Text Ohlasu bol uverejnený v tlači, opätovne vysielaný v rozhlase a rozširovaný v plagátovej forme. Pod ním sa uvádzalo asi 130 podpisov, pri čom polovička podpisov bola zo Slovenska. Ďalšie sa usilovne zbierali, aby sa v čo najkratšom čase nazhromaždilo aspoň milión podpisov.

Pri zbieraní podpisov boli komunisti neúnavní, dotieraví a hlavne vynaliezaví. Sústreďovali sa na „masy a drobné duchovenstvo.“ Zvolávali sa dekanátne stretnutia kňazov a podpisy na prezenčnej listine sa často uvádzali ako súhlas s Ohlasom KA. Na niektorých miestach sa od predstaveného kláštora vyžiadal zoznam rehoľníkov a ich mená sa potom objavili na listine podpisovateľov Ohlasu. Mnohé osoby sa dostali medzi podpisovateľov Ohlasu bez vedomia a tak sa tam objavili aj mená ľudí dávno mŕtvych.

Školy, úrady a znárodnené podniky organizovali schôdzky zamestnancov, kde potom odzneli prednášky „o cieľoch Katolíckej akcie“, nakoniec sa obyčajne položila otázka, kto je proti dohode Cirkvi so štátom. Bola to otázka, proti ktorej zriedka mohol niekto namietať. Na to zhromaždenie „jednohlasne odsúdilo činnosť reakčných biskupov, ktorí nechcú dohodu“. Často sa stávalo, že sa zo schôdzkyposlal biskupom telegram s výzvou uzavrieťtakú dohodu. Účastníci potom podpisovali, alebo dávali súhlas k podpisu na Ohlas KA. Aj tu sa stávalo, že na Ohlas sa dostali všetky osoby na prezenčnej listine, teda často aj nekatolíci.

Katolícka hierarchia sa nepozerala na vývoj udalostí pasívne. Dňa 15. júna sa katolícki biskupi zišli v Olomouci a vydali pastiersky list Hlas českých a slovenských biskupov a ordinárov veriacim v hodine veľkej skúšky. Tu podávajú biskupi svoju verziu udalostí. Rozhodne sa ohradzujú proti tomu, že by cirkevná hierarchia bola „protištátna a reakčná“.

Sťažujú sa: „Najbo¬lestnejšie pri tom všetkom je však to, že nemáme nijaké možnosti obhájiť sa proti nepravdivým útokom. Robia sa všemožné pokusy vyradiť nás úplne z pastierskeho úradu a riadenie Cirkvi si privlastňujú ľudia neveriaci, ľudia od Cirkvi odpadlí.“ Potom stanovujú podmienky, za ktorých sú ochotní rokovať so štátom o dohode:

1. uznanie kresťanského svetonáhľadu vo verejnom živote a výchove,
2. uznanie duchovnej právomoci pápeža,
3. odvolanie opatrení, ktoré ohrozujú náboženskú slobodu,
4. zastavenie vydávania buletínu Vestnik katolíckeho duchovenstva,
5. odvolanie výnosu ministerstva školstva o uprázdnení cirkevných úradov a benefícií, o obmedzení slobody zhromažďovacej a spolkovej,
6. zrušenie zákazu exercícií a iných náboženských úkonov,
7. vláda prestane podporovať KA a nebude nútiť veriacich, aby dávali na ňu svoje podpisy.

V závere sa biskupi obracajú na veriacich: „Zostaňte verní biskupom, ktorí s vami trpia a nedajte sa zlomiť ani vtedy, keby k vám nemohol pre¬niknúť ich hlas. Cirkev je nezničiteľná a trpieť pre Krista je najväčšou slávou. Nedajte sa pomýliť falošnými prorokmi a varujte sa pred dravými vlkmi i keď prichádzajú v rúchu ovčom.“

List, ktorí podpísalo 7 slovenských a 7 českých biskupov, bol oso¬bitnými kuriérmi doručený na každú farnosť večer dňa 18. júna a mal sa čítať pri každých bohoslužbách v nedeľu dňa 19. júna 1949. Ale aj komunisti sa dozvedeli o liste a v časných ranných hodinách dňa 19. júna prišiel na každú faru príslušník bezpečnosti, ktorý si vyžiadal od kňaza pastiersky list a výslovne zakázal jeho čítanie, alebo akúkoľvek zmienku o ňom.

Napriek tomuto zákroku asi jedna tretina (podľa katolíckeho prameňa asi polovička) kňazov list neodovzdala a prečítala ho veriacim. Ale aj mnohí z tých, čo list odovzdali, oboznamovali veriacich s jeho obsahom vlastnými slovami. Ľud sa takto dozvedel o pravých dôvodoch odmietavého stanoviska svojich biskupov a jednoznačne s nich pevným postojom súhlasil.

Súčasne zasiahol do aféry aj Vatikán. Dekrétom Kongregácie Sv. Ofícia z 20. júna 1949 cirkevná vrchnosť odsúdila komunistami sponzorovanú „Katolícku“ akciu ako podvodnú, lebo chce „naviesť katolíkov Republiky, aby odpadli od Katolíckej cirkvi a odstúpili od poslušnosti povinnej zákonitým pastierom Cirkvi.“ Preto „všetci, ktorí sa k nej pripojili a pripoja, ako schizmatici a odpadlíci… upadnú do exkomunikácie… v zmysle kánona č. 2314…“ Vatikánske rádio opätovne vysielalo toto varovanie.

Na Slovensku bol účinok zákrokov našich biskupov a Vatikánu bezprostredný a pre komunistickú moc zdrvujúci. Podpisovatelia hromadne odvolávali svoje podpisy (obyčajne listovne u biskupov a kňazov, alebo verejným vyhlásením, ktoré vyvesili pri vchode do kostola). Ústredný výbor KA reagoval na tieto nečakané kroky biskupov a Vatikánu dňa 1. júla 1949 vyhlásením, v ktorom háji svoje „dobré a čisté úmysly“ a vyslovuje poľu¬tovanie nie nad svojim konaním, ale nad „nepochopením“ zo strany Cirkvi.

Vládne orgány reagovali oveľa ráznejšie a boľševicky tvrdo. Ministerstvo školstva vydalo nariadenie o neúčinnosti trestov ukladaných „vlasteneckým kňazom z politických dôvodov“. Na zasadnutí vlády dňa 21. júna minister spravodlivosti Alexej Čepička vyhlásil, že vláda „nedovolí aby arcibiskupi a biskupi terorizovali a znásilňovali slobodu presvedčenia vlasteneckých kňazov, ktorí zachovávajú vernosť Republike. Vlasteneckých kňazov vezme vláda do ochrany… a proti záškodníkom, provokatérom a vyvolávačom rozbroja a nepokoja zakročí.“

A tu slovenský veriaci ľud sa spontánne postavil na obranu svojich pastierov. V očakávaní, že vláda zasiahne proti kňazom, ktorí čítali pastiersky list, alebo verejne odsudzovali rozkolnícku Katolícku akciu, obyvatelia slovenských dedín a mestečiekkonaliodvážne a odhodlane;spôsobom, aký komunistickí držitelia moci určite neočakávali. V Správe povereníka spravodlivosti o priebehu a výsledkoch trestných konaní pre násilnosti a vzbury spáchané v súvislosti s Katolíckou akciou (z 1. dec. 1949) sa uvádza:

„Počnúc dňom 19. júna začali po dedinách veriaci, najmä ženy, strážiť vo dne v noci svojho duchovného, ktoré stráženie sa na niektorých miestach menilo v násilné porušenie verejného poriadku spojené s telesným stíhaním funkcionárov KSS, ľudových orgánov a členov SNB, ktorí buď úradne alebo súkromne do obce sa dostavili…

K zhluknutiu väčšieho rozsahu a k násilnostiam došlo v týchto obciach:
Bratislavský kraj: Drahovce, Veľké Úľany, Dolná Krupá, Borský Sv. Mikuláš.
Nitriansky kraj: Šahy, Dvory nad Žitavou, Tvrdovce, Šurany, Levice, Dulovce, Klátová Ves.
Banskobystrický kraj: Brusno, Medzibrod, Heľpa, Bacúch, Lutila, Štiavnické Bane, Zvolen.
Žilinský kraj: Čadca, Komjatná, Rabča, Valča, Zliechov, Dolný Kubín, Mariková, Trstená, Beluša, Nemšová, Dolná Súča.

Košický kraj: Levoča, Huncovce, Dvorianky.
Prešovský kraj: Široké, Valkov, Dlhé nad Cirokou.

[ … ]Okrem toho došlo k zhluknutiam, ktoré boli menej nebezpečnej povahy, pri ktorých sa stali násilnosti len menšieho dosahu, alebo vôbec nedošlo k násilnostiam v ďalších obciach: Dolná Súča, Nemšová, Váhovce, Rieč¬nica, Nesluša, Stará Bystrica, Kláštor pod Znievom, Bobrov, Strečno, Beluša, Detva, Dolné Plachtince, Demandice, Dvory nad Žitavou, Opatovce nad Žitavou, Bojnice, Nové Sady, Trebichava, Pavlovce nad Uhom, Brezovica nad Torysou a inde.

[ … ]Zhluknutí v týchto prípadoch sa zúčastnilo dohromady 22-25 000 osôb. Trestné oznámenie bolo podané na 1136 osôb, pričom bol vzatý patričný zreteľ na iniciatívnosť páchateľov, ako aj na návodcovskú činnosť a triedne zameranie. Počet odsúdených činí 467 osôb, počet oslobodených 289 osôb, podmienečné tresty boli uložené 70 osobám…“

Podľa inej úradnej správy „počet odsúdených z 34 obcí činil 467 osôb, odsúdených dohromady na 547 rokov.“

Medzi odsúdenými „za aktívnu účasť na zhluknutiach a výtržnos¬tiach spojených s Katolíckou akciou“ bolo aj niekoľko kňazov. Tak, napríklad, v Drahovciach bol zaistený kňaz Štefan Szabo, v Dolnom Kubíne Viktor Trstenský, v Bacúchu Róbert Róm, v Dolnej Súči Ladislav Laco, v Úľanoch Michal Boršoš, v Rabči František Irha a v Komjatnej (Daniel Árvay-Oravský) a ďalší.

Tieto vzbury, ktoré prebiehali od 19. júna do 10. júla 1949, patria k najmasovejším prejavom odporu proti komunistickému režimu v Č-SR. Počtom účastníkov a krutými zásahmi, zaistením a trestami postihnutých osôb ďaleko prevýšia sviečkovú manifestáciu. Bohužiaľ, neboli celoštátne. Vyskytli sa iba na Slovensku a preto nemohli v patričnej miere ovplyvniť proticirkevnú politiku pražského politbyra.

Pre komunistov – a hlavne slovenských komunistov – boli však vážnym varovaním a prinútili ich nielen k zmene taktiky, ale aj k niektorým nepríjemným úkonom: dňa 1. júla 1949 Povereníctvo školstva sa obracia na biskupov a niektorých kňazov so žiadosťou, aby pôsobili na ľud a tíšili rozbúrenú situáciu (čo biskupi aj urobili).

S nebezpečným vývojom situácie sa zaoberal aj organizačný sekretariát ÚV KSS na svojom zasadnutí dňa 14. júla 1949, kde generálny tajomník KSS, Štefan Bašťovanský charakterizoval priebeh KA na Slovensku ako prejav zostrujúceho sa triedneho boja: „Triedny nepriateľ nespí a to, čo sa deje na Slovensku je jeden zo spôsobov, ako sa prejavuje.“ Karol Bacílek bol v svojom posudku úprimnejší: „Myslím, že si treba povedať otvorene, že sa nám nepodarilo presvedčiť veľkú väčšinu národa…“

V auguste 1949 si komunisti uvedomili, že ich úsilie o schizmu cestou „Katolíckej“ akcie sa nevydarilo, so zbieraním podpisov na Ohlas KA sa prestalo a celá záležitosť okolo KA sa odsúva na bočnú koľaj. Katolícke noviny boli síce naďalej tlačovým orgánom „Katolíckej“ akcie, formálne fungovalo slovenské ústredie KA (predsedom slovenského ústredného výboru bol laik Dr. Jozef Kyselý, tajomníkom exkomunikovaný kňaz Ladislav Škoda), existovali krajské i okresné výbory„Katolíckej“ akcie, ale to boli papierové organizácie bez členstva i bez činnosti. Občas sa v novinách objavila o nich nejaká zmienka, ale po r. 1951 prestalo aj to.

Komunistický pokus o vytvorenie národnej a od Ríma odštiepenej cirkvi, stroskotal na pevnom postoji episkopátu a hrdinskom odhodlaní slovenského veriaceho ľudu.

František Vnuk (Písané pre časopis Kultúra)
alianciazanedelu.sk/archiv/3958
Migranti znásliňujú deti- Dessau-Roßlau: Znásilnené za bieleho dňa – zakrvavené dievčatko (9) utekalo do náručia očitej svedkyne
alianciazanedelu.sk/archiv/3973
ľubica likes this.
Inač, ten obrazok - bilboard vystihuje prípad Kisku
Henta, bohumila, theodora sa mozes hanbit!!!
Nemôžeme z cudziny prijímať nijaké príkazy politickej povahy – vo vnútroštátnych veciach jediným a právoplatným rozhodcom je český a slovenský ľud.“ Tou neželateľnou cudzinou bol Vatikán.


prakticky sedevakantizmus - aj ked najprv vyznávaju jednotu s papežom, prakticky neuznávaju jeho vladu nad svojim štátom a tak ani nad sebou samým. (Odmietnutie Teokracie a nadvláda demokracie)