Hľadá sa kresťanský politik.

Slová z nadpisu sa niekomu môžu zdať neadekvátne. Vari nemáme na Slovensku kresťanských politikov? Nemáme kresťanské strany?

O hľadaní kresťanského politika sa hovorí málo, spravidla v predvolebnom čase, keď treba vybrať vhodných kandidátov. Pritom táto otázka si zasluhuje väčšiu a trvalejšiu pozornosť.

Sme svedkami toho, že kresťanské politické strany – ktoré sa tak označujú a ktoré prípadne majú v slovo „kresťanské“ i v názve – sú takými nezriedka len formálne, v praxi zlyhávajú, odkláňajúc sa od princípov, na ktorých by mali stáť. Sme svedkami toho, že takzvaní kresťanskí politici, v snahe zapáčiť sa svetu a získať koaličný potenciál, prispôsobujú svoju rétoriku i praktickú činnosť mentalite doby. Samozrejme, neplatí to celoplošne, ale trend je zjavný, v západnej Európe sa prejavuje naplno a aj u nás silnie.

Viaceré príklady postupného odkresťančovania pôvodne kresťanských, respektíve kresťansko-demokratických strán spomína Vladimír Palko v knihe Levy prichádzajú; konštatuje: „Kresťanskodemokratický postoj napokon zmutoval do postoja: Veci treba nechať alebo dokonca presadzovať tak, ako ich chcú ľudia.“ Bez ohľadu na biblické učenie. Zradní politici pritom svoje neraz priamo protikresťanské kroky pokrytecky a zbabelo ospravedlňujú, dodáva Palko, vyvinuli si na to osobitný ospravedlňujúci jazyk: „Treba rešpektovať aj iné názory… Nesmieme dvíhať kárajúci prst… Nevstupujme ľuďom do svedomia…“

A tak ďalej a tak podobne.
Žiaľ, aj mnohí úprimne veriaci politici pristúpili na falošnú hru protikresťanských síl, v ktorej pod pláštikom tolerancie a politickej korektnosti dochádza k rozvratu tradičných hodnôt. Stále dokola sa tára o právach menšín, kultúrnej rozmanitosti, boji proti korupcii či zlepšovaní podnikateľského prostredia, pričom omnoho závažnejšie témy a problémy zostávajú bokom (tradícia, identita, viera, rodina, morálka, výchova, národ, bezpečnosť, sociálna spravodlivosť, potravinová sebestačnosť), alebo sa riešia nesystémovo, oportunisticky. A tak sa prejavy politikov-kresťanov takmer v ničom neodlišujú od prejavov ostatných politicky činných ľudí. Možno sa potom čudovať dezorientácii bežného občana?

Rakúsky mysliteľ Friedrich Romig zdôrazňuje (v knihe Práva národa) vzájomnú previazanosť kresťanského pohľadu na svet a politického konzervativizmu. Ako píše, konzervativizmus v pravom zmysle slova znamená ochraňovanie večného v premenách času a zameranie sa na trváce hodnoty: „Konzervatívec je preto vždy homo religiosus.“ Z toho vyplýva, že kresťanský politik by mal v prvom rade dôsledne obhajovať Boží zákon: „Sociálna láska, spravodlivosť, právo a poriadok sú bohatstvom všeobecného blaha, pre ktoré existuje štát.“ Politika by mala byť službou v prospech spoločenstva, v prospech celku.

Romig taktiež pripomína, že z kresťanského hľadiska treba odmietnuť liberálny kapitalizmus, ktorý sa spolieha na voľné pôsobenie trhových síl. Kresťanská politika sa nesmie vzdať toho podstatného: „V súčasnosti nie je nič dôležitejšie ako to, aby sa Kristovi bojovníci chopili zbraní ducha na nekompromisný boj proti klamstvu, ľahostajnosti a chaosu nielen vo veciach viery a morálky, ale aj v názoroch na spoločnosť a štát.“ V základných svetonázorových otázkach sa nesmú robiť kompromisy!

Keď si dané požiadavky skonfrontujeme s tým, čo prezentujú slovenskí kresťanskí politici, nemôžeme vyjadriť spokojnosť (česť výnimkám), ba môžeme povedať, že skutočnej kresťanskej politiky u nás vlastne niet.

Pravda, hovoriac o hľadaní kresťanských politikov, treba si zároveň položiť otázku, či vôbec máme voličov ochotných podporiť taký program. Isto nejakí sú – netvoria väčšinu, ale predstavujú (ešte stále) reálnu silu. Dá sa predpokladať, že poctivú, zásadovú, razantnú kresťanskú stranu by podporilo 8–10 percent voličov. Asi by teda nebola rozhodujúcou politickou silu, niektorí by ju odmietali ako extrémistickú, ale jej vplyv na chod štátu by napriek tomu nemusel byť zanedbateľný (niečo také poznáme z Izraela, kde sú malé náboženské zoskupenia jazýčkom na váhach). Prinajmenšom by takáto strana vniesla do politiky témy doteraz obchádzané alebo zneužívané, nastavila by pravdivé zrkadlo dnešnej spoločnosti…

Je teda namieste otázka: Nájdu sa noví kresťanskí politici? Bude mať slovenský kresťan, konzervatívec a vlastenec, koho voliť? Alebo bude musieť zas a zas hľadať akési menšie zlo?

Ján Maršálek

alianciazanedelu.sk/archiv/1143