Clicks1K

Kardinál J. Ch. Korec a jeho tvrdá odpoveď vzbúrencom proti Bohu a extrémistickým zástancom bojového ateizmu na ich snahy o odluku Cirkvi od štátu

Kardinál J. Ch. Korec a jeho tvrdá odpoveď vzbúrencom proti Bohu a extrémistickým zástancom bojového ateizmu na ich snahy o odluku Cirkvi od štátu. Chcel by som sa na záver dotknúť ešte jednej veci, …More
Kardinál J. Ch. Korec a jeho tvrdá odpoveď vzbúrencom proti Bohu a extrémistickým zástancom bojového ateizmu na ich snahy o odluku Cirkvi od štátu.

Chcel by som sa na záver dotknúť ešte jednej veci, znova a znova pretriasanej v našich masmédiách, možno nie vždy s najčestnejšími úmyslami.

Je to otázka tzv. odluky Cirkvi od štátu. Vytýkajú nám, že za komunizmu sme boli za odluku, teraz vraj o nej mlčíme, alebo hovoríme priamo proti odluke. Aká je pravda?

Za komunizmu jestvoval tzv. cirkevný úrad a ten dirigoval všetko dianie v Cirkvi – proti jej poslaniu, proti jej právam, proti jej slobode. Na biskupských úradoch sedeli ateistickí zmocnenci a tí kontrolovali všetku ich činnosť – zapisovali návštevy, otvárali poštu, prikazovali dispozície kňazov do farností, kontrolovali každý pastiersky list, každú kázeň, celý život v jedinom seminári v Bratislave, prikazovali alebo zakazovali prijatie seminaristov, požadovali od nich spoluprácu s ŠtB – slovom štát diktoval Cirkvi na jej skazu, na škodu veriacich a národa a odôvodňoval to mizerným platom kňazov po tom, čo ukradol celý cirkevný majetok, zhromažďovaný štedrosťou veriacich po stáročia.

Totalitný štát zotročil Cirkev. Preto sme boli za odluku, čiže za slobodu Cirkvi.

Odluka Cirkvi od štátu dnes by mala azda iné motívy, ale ten istý cieľ i účinok – ochromenie života rozbehnutých tvorivých podujatí takmer všetkých cirkví na poli zdravej výchovy, kultúry, v sociálnej, zdravotníckej či charitatívnej oblasti, v ochrane mládeže pred drogami a inými neresťami.

Čítal som o téme odluky cirkvi od štátu mnohé články. Niektoré boli plytké až hrôza. Niektoré zaberali do hĺbky. Plytké články argumentovali takto:
Nech si cirkvi vydržiavajú len veriaci sami. Povedal som si: Ano? Potom môžeme ísť ale ďalej: nech si Národné divadlo a Slovenskú filharmóniu vydržiavajú len tí, čo ich navštevujú. Nech športové podujatia a športové školy financujú len športovci a najviac ak ich fanúšikovia. Nech všetky školy u nás financujú len tí, ktorých deti chodia do škôl. Nech nemocnice a zdravotnícke zariadenia financujú len tí, ktorí potrebujú nemocnice. Moji rodičia a niektorí príbuzní neboli v nemocnici nikdy za svojho života, ale platili nemocenské poistenie a dane.

To isté by mohlo platiť o múzeách či národných pamiatkach. Nech ich platia tí, ktorí ich navštevujú.
No my máme povinné nemocenské poistenie a máme náročné zákony o udržiavaní pamiatok, teda i katedrál a umeleckých diel, zákony ktoré musia dodržiavať i cirkvi. Prijímame tento právny a zákonný poriadok? Alebo poprieme celý civilizovaný a kultúrny poriadok národa, chránený štátom? Vrátime sa do džungle primitivizmu?


O čom hovoria tí, ktorí chcú na Slovensku odluku cirkví od štátu? Odlúčiť svätcov a géniov sv. Cyrila a Metoda od našich dejín a od nášho národa? Potom odlúčme od národa aj Bernoláka a Hollého, aj Moyzesa a Kuzmányho, aj Hlinku a Rázusa, aj Majstra Pavla z Levoče, aj veriacich spisovateľov, básnikov a umelcov. Kto a čo sú cirkvi? Hierarchia? Duchovenstvo, stáročné rehole a kláštory Slovenska, ktoré skultúrňovali náš národ? Čo sú cirkvi? Katolícka charita a evanjelická Diakonia? Je potrebné odlúčiť ich od štátu? Ak sa na Slovensku prihlásila väčšina občanov k cirkvám, máme odlúčiť od štátu štyri milióny či viac občanov?

V jednom článku vzdelaného laika som čítal: Od čoho majú byť cirkvi odlúčené? Od štátu? A čo je štát? Sú to politické strany? Je to vláda či parlament? Štátom sme my všetci, ktorí máme slovenské občianstvo. Máme odlúčiť päťdesiat či viac percent od 100? A začneme potom odlučovať od štátu ďalšie spoločenstvá ľudí?

Odlúčime potom od štátu národnostné menšiny? Odlúčime iné názorové prúdy? Odlúčime od štátu potom postihnutých, starých a chorých? A potom odlúčime dokonca i tých, ktorí sa domáhajú odluky cirkví? Môžeme debatovať, a to aj nahlas, o usporiadaní našej spoločnosti, ale robme to bez vášní a bez urážok, vecne a zodpovedne. Cirkvi a veriaci sú integrálnou súčasťou národa i štátu, nášho Slovenska. Katolícka cirkev je na Slovensku tisíc rokov, Evanjelická tiež stáročia. Nerobme z vážnych vecí obchod. Nezneužívajme ani politickú ani mediálnu moc. A nedovoľme odduchovniť a tým odľuštiť Slovensko.

Práve na sviatok sv. Cyrila a Metoda dostávame nové podnety zamýšľať sa, čítať a znova premyslieť slová Konštantínovho „Proglasu – Predslovu k Evanjeliu“, – čo hovorí o náboženstve, o Božom slove, o slove Písma:

„Lebo je Boha poznať totiž potrebné!
A preto čujte, čujte toto Slovieni:
dar tento drahý vám Boh z lásky daroval …
dar dušiam vašim, čo sa nikdy neskazí …

Matúš i Marek s ním a s Lukášom i Ján
národy všetky takto učia, hovoriac:
… Počujte všetci, celý národ sloviensky,
počujte Slovo, od Boha vám zvolané,

Slovo, čo hladné ľudské duše nakŕmi,
Slovo, čo um aj srdce vaše posilní …
Ako nám dávno sľubovali proroci
prichádza Kristus zhromažďovať národy,
pretože svieti svetlom svetu celému.

Keď Cirkev bráni základné práva človeka, keď bráni manželstvo a rodinu, vyslobodzuje nás z cudzoty zvráteností a vracia nás k pravde stvorenia. Stavia sa proti snahám zničiť úctu k človekovi, znižovať dôstojnosť manželstva a ľudskú lásku na biológiu, chráni nás pred snahou vyhnať z ľudskej mysle vedomie o Bohu a chráni všetko to, čo priniesol Európe a svetu Kristus svojou náukou, svojou smrťou na kríži a svojím zmŕtvychvstaním. Na šťastie Slovenska podľa najnovších štatistík sa u nás manželstvo ešte stále pokladá za definitívne spečatenie spolužitia v rodine, a to v súlade s kresťanskou morálkou, s ktorou sa stotožňuje väčšina nášho obyvateľstva – taký je záver štatistikov.

Chceli by sme sa toho všetkého zrieknuť? Čo by nám potom ostalo? Plynové komory? Gulagy? Nové milióny mŕtvych? Terorizmus a denné zabíjanie ľudí už máme. V rezerve sú jadrové, chemické i biologické zbrane, ktoré chce mať na svetovom hryzovisku čo najviac štátov. To je bohužiaľ moderné bohatstvo sveta! Všetci sa musíme prebudiť.

Náš najväčší básnik to vytušil a vyjadril. A ako to vyjadril!

Darí sa vojvodcom
a idú obchody.
A pliaga tragična potichu obchodí
glóbus, na ktorom nenájdeš už miesto,
čo nebolo by choré.
Čo urobí s tým Boh?
Nakoniec pripustí
to, čo sa potom stane?
A ľuďom pošle predposlednú nótu:
„Nemám dvoch synov na ukrižovanie.
Budete musieť sami na Golgotu.“

Chceme vystúpiť sami na Golgotu? Alebo chceme žiť z jej jediného a zachraňujúceho kríža Kristovho?


Starobylý „Život Metoda“, napísaný po jeho smrti, končí slovami modlitby: Ty však z výšky, svätá a ctihodná hlava, hľaď modlitbami svojimi na nás, zbavuj od nebezpečenstiev učeníkov svojich, náuku rozširuj i bludy vyvracaj …
Ak sa Cirkev vyjadruje k verejným otázkam, je to jej právo i povinnosť. Robila to od samého začiatku. Svätý Metod napísal „Zákon súdny ľuďom“ i „Napomenutia vladárom“. A to bolo určené pre organizovanie spoločenského života vo vtedajšom štáte našich predkov.

Sv. Cyril na smrteľnej posteli zaprisahal svojho brata Metoda, aby neopustil začaté dielo: „Hľa, brat, boli sme obaja záprahom, čo ťahal jednu brázdu. Ja na ornici padám, deň som dokončil. Ale ty … neopúšťaj učiteľstvo …“
My všetci sme povolaní pokračovať a rozvíjať dielo sv. Cyrila a Metoda a svedomito, ba s radosťou ťahať brázdy národa dnes i do budúcnosti. Ako strážcovia ducha a života národa, ako strážcovia života a dedičstva celého nášho Slovenska.

Z homílie kardinála Jána Chryzostoma Korca v Nitre 2005
Zdroj: www.matica.sk/snn/2005/16/smepov-1.htm
Pripravil: A. Čulen
alianciazanedelu.sk/archiv/4583
zaba and 2 more users like this.
zaba likes this.
monsko likes this.
ľubica likes this.
Roberto 55 likes this.