Peter(skala)
1.1K

Homosexuálov učíme budovať zdravé priateľstvá

Mike Davidson, predseda IFTCC.org, foto: autor

V rozhovore sa dočítate ako vzniká homosexualita, do akej miery je premenlivá, ako sa homosexuáli môžu naučiť zdravým vzťahom s osobami rovnakého pohlavia a ako by mali odborníci a cirkev pristupovať k osobám s príťažlivosťou k rovnakému pohlaviu. Rozhovor sa venuje aj vražde na Zámockej ulici, obmedzovaniu slobody terapie a šíreniu ideologickej LGBT tyranie na Západe, ako aj otázke, akými zámenami oslovovať transgender osoby.

Odpovedá Mike Davidson, predseda Medzinárodnej federácie pre slobodu voľby terapie a sprevádzania, ktorá združuje širokú škálu odborníkov z celého sveta, ktorí pracujú alebo sa špecializujú na témy príťažlivosti k osobám rovnakého pohlavia a genderovej dysfórie.

Špecializujete sa hlavne na otázku mužskej homosexuality. Ako vlastne vzniká homosexualita?

Často to v konkrétnych prípadoch nevieme, ale vidíme traumu. Buď traumu, ktorá sa javí ako malá vec, ale vo vnímaní dieťaťa je veľmi veľká. Alebo to môže byť skutočne veľká trauma, napríklad týranie dieťaťa, sexuálne zneužitie, či násilie páchané v domácnosti. To samo osebe ešte homosexualitu nespôsobuje. Môže sa k tomu však pridať fakt, že ak napríklad na chlapcovi spáchal zlo muž, spôsobí to, že sa tento chlapec prestane identifikovať s mužskosťou. Namiesto toho sa začne identifikovať so ženami, pretože ženy vníma ako menšie ohrozenie. Chlapec sa cíti bezpečne s dievčatami a ženami a na druhej strane oddelene od iných chlapcov. Svet mužov sa mu stane vzdialeným. To spôsobí, že mužnosť sa pre neho stane zidealizovaná. Túži po nej, a predsa z nej má strach. Má túžbu dosiahnuť ju, a súčasne odpor k nej. Cíti protichodné pocity a zmätenosť.

Môžu sa stať aj iné veci ako trauma, ale moja skúsenosť je, že zväčša je za tým neschopnosť identifikovať sa so svojím pohlavím a identifikácia s tým opačným, a z toho vyplývajúca zmätenosť. Keďže sa venujem mužskej homosexualite, budem hovoriť hlavne o nej, u žien môžu niektoré veci prebiehať inak.

Čiže homosexualita nemá žiadny súvis s genetikou?

Nedá sa povedať že žiadny, ale ak sa pozrieme na geneticky identické dvojičky, nie sú vždy obaja homosexuáli. Ak by homosexualita bola geneticky daná, sexuálna orientácia by u nich mala byť vždy rovnaká, ale tak to nie je. V posledných desaťročiach existuje viacero štúdií, ktoré túto otázku skúmali. Napríklad Bailey zistil, že ak je jeden z identických dvojičiek homosexuál, je asi päťdesiat percentná pravdepodobnosť, že druhý súrodenec bude tiež homosexuál. Ak ide o dvojvaječné dvojičky, ktoré nemajú identickú genetickú výbavu, pravdepodobnosť je okolo dvadsať percent. A ak ide o iných dvoch súrodencov, biologických, ale dokonca aj adoptívnych, pravdepodobnosť zhody je asi desať percent. To naznačuje, že na homosexualitu musí vplývať prostredie.

V akom veku začínajú byť deti sexuálne priťahované k iným osobám?

Líši sa to, ale myslím, že najneskôr s príchodom puberty. Súvisí to s uvedomením, že som iný ako táto druhá osoba, teda u chlapca že je iný ako žena. Kým deti majú odstup od opačného pohlavia, zrazu s nástupom puberty začne za normálnych okolností opačné pohlavia pripadať veľmi atraktívne, pretože je také odlišné. Vzťah k inému pohlaviu sa prirodzene dospievaním zmení.

Príťažlivosť k rovnakému pohlaviu si uvedomia tiež v puberte?

Ak je mladý človek priťahovaný k opačnému pohlaviu, táto príťažlivosť je utvrdzovaná rovesníkmi aj celou spoločnosťou, pretože sa vníma ako norma. Ale ak si mladý človek uvedomí, že je priťahovaný k rovnakému pohlaviu, čo je často vnímané negatívne, ako niečo nenormálne, začne byť z toho naozaj znepokojený. Vidí, že nemá rovnaké city ako jeho priatelia, je zneistený, cíti sa byť iný, tak sa začne pretvarovať a predstierať, že je priťahovaný k opačnému pohlaviu. A začne sa cítiť veľmi osamelo.

Predstavte si akéhokoľvek štrnásťročného chlapca, ktorý obdivuje nejakého muža, vzhliada k nemu, je na neho hrdý, váži si ho, miluje ho ako hrdinu, toto by ste neoznačili za homosexualitu. No u chlapcov, o ktorých hovoríme, je takáto túžba po inom mužovi zvlášť dychtivá. To preto, lebo nemali možnosť v takomto prostredí vyrastať, pretože mali narušený vzťah so svojím otcom, alebo takémuto dieťaťu otec ublížil, takže sa nedokázal identifikovať s mužským pohlavím. A to môže byť začiatok problému, pretože v puberte sa takáto citová túžba po blízkosti s iným mužom stane sexuálnou. Lenže pokusy naplniť túto citovú túžbu telesným, sexuálnym kontaktom, spravidla neprinesie uspokojenie a prináša to zmätok.

Existuje však aj dočasná homosexualita, napríklad muži vo väzení majú sex s inými mužmi, ale po návrate na slobodu s tým prestanú. Tá ako vzniká?

Áno, príležitostne sa to stáva. Podľa mňa je to ukážka toho, že sme schopný rôznych foriem správania. Ale naša spoločnosť spravila z homosexuality identitu. Pocity príťažlivosti k rovnakému pohlaviu označila za orientáciu, akoby to bolo niečo nám vlastné, nemenné, že sme sa tak narodili a nemôžeme to zmeniť, že toto je to, kto sme.

Niektoré výskumy hovoria, že sexualita je fluidná, teda že je v čase premenlivá. Akej veľkej časti populácie sa to dotýka?

U mnohých ľudí je sexuálna príťažlivosť naozaj premenlivá. Spomedzi sexuálnych menšín tvoria najväčšiu skupinu osoby so zmiešanou príťažlivosťou, teda k obom pohlaviam. Čo je dôvod, prečo je zákaz slobody voľby terapie zlým nápadom. Pretože ak je človek priťahovaný k obom pohlaviam, a vyberie si heterosexualitu, ako mu môže nejaká vláda zakázať možnosť voľby terapie? Je dovolené utvrdzovať ľudí v homosexualite, ale nie je možné ich utvrdzovať v heterosexualite? Kde je rovnosť? Mnohí ľudia, ktorí žili homosexuálnym životom po rokoch zmenili svoj sexuálny život, čo je jasný dôkaz fluidity. Vychádzať z predpokladu, že sexuálna príťažlivosť je stála a nemožno ju teda zmeniť, je chybou.

Sú príčiny transsexuality rovnaké alebo iné, v porovnaní s homosexualitou?

Myslím, že sú tam iné faktory. Transsexualita je niečo ako nákaza. Vo Veľkej Británii vzrástol za desať rokov výskyt transgenderizmu u mladistvých o takmer štyritisíc percent. Spoločnosť takéto správanie normalizovala a deti ho prijali ako realistickú odpoveď na svoje rozpaky. Vo vývoji nezažili zdravé vzťahy a z nejakého dôvodu odmietli svoje telo, svoju mužskosť alebo ženskosť. Veria, že zmenou svojho tela sa im podarí zbaviť citovej bolesti, ktorá ich trápi.

Má na to vplyv internet, sociálne médiá a vplyv rovesníkov?

Absolútne. Je veľa dôkazov, ako internet otvoril dvere takýmto problémom. Vezmime si len vplyv pornografie. Stretám sa s mužmi, ktorí mali normálne heterosexuálne sklony, ale začali pozerať pornografiu, vrátane transsexuálnej pornografie, a začali mať problémy v tejto oblasti, ktoré predtým nemali. Pornografia prináša možnosť experimentovania a nových foriem vzrušenia, ale aj tie sa časom stanú nudnými. To nakoniec vedie k rozkladu, hlbokej nespokojnosti, nízkej sebaúcte, strate kreativity a strate schopnosti normálnej interakcie s ľuďmi.

Ako viete ľuďom pomôcť? Akú formu terapie ponúkate?

Ponúkame psychologickú, a niekedy duchovnú pomoc a podporu. Ponúkame bezpečné miesto, kde naši klienti môžu hovoriť o svojich problémoch. Nefunguje to tak, že by niekto prišiel, a my ho zmeníme. Ani nehovoríme, že po čase budú zmenení, toto skrátka nerobíme. No ponúkame niečo čo voláme SAFE-T (z anglického Sexual Attraction Fluidity Exploration in Therapy), teda možnosť preskúmať premenlivosť svojej sexuálnej príťažlivosti v terapii. Uznávame, že sexuálna príťažlivosť je premenlivá, že naše city môžu ísť rôznymi smermi. Nesúhlasíme ale, že by pohlavie bolo premenlivé. Naša organizácia ponúka tréning pre odborníkov, ktorí sa chcú naučiť takýmto postupom. Spájame ich s odborníkmi, ktorí sú skúsení experti a rozumejú odbornej literatúre a aktuálnemu stavu vedeckého poznania. Všetko musí byť podložené výskumom a vedou. Nechceme, aby to bolo len o naučení nejakej techniky, ale o odovzdaní aktuálneho vedeckého poznania. Dbáme na etické štandardy a keď sa prípad dotýka dieťaťa, učíme, ako pracovať s celou rodinou, pretože niekedy sú problémy spôsobené tým, ako daná rodina funguje.

Niekedy sa na tento prístup používa pojem konverzná terapia, dokonca viaceré krajiny na Západe prijali zákazy konverznej terapie. V médiách sa prezentuje ako veľmi krutá, založená na elektrošokoch a podobných drsných praktikách. Je to to, čo vás charakterizuje?

Pojem „konverzná terapia“ vymysleli naši oponenti v deväťdesiatych rokoch ako nálepku. My radšej používame pojem sloboda voľby terapie. Čiže lepšie ako hovoriť o zákaze konverznej terapie je hovoriť o zákaze možnosti voľby terapie. To preto, že vlády chcú vziať ľuďom právo sa slobodné rozhodovanie o forme pomoci pri riešení problému, ktorý ich trápi. Niečo také, ako elektrošoky nepoužívame, metóda silných elektrošokov sa celkovo nepoužíva už desaťročia, aj keď v psychiatrii sa stále používajú miernejšie formy elektroterapie. My ale takéto postupy nepodporujeme, mnohí z nás ani nie sú lekári, takže celkovo lekárske postupy nevyužívajú. Čo ponúkame je sprevádzanie týchto ľudí a poradenská služba.

Čo sa týka príťažlivosti k osobám rovnakého pohlavia, aká je zvyčajne ich motivácia, čo chcú dosiahnuť, keď za vami prídu?

To je presne prvá otázka, ktorú sa klientov pýtame. Poslal vás sem niekto, tlačil na vás, aby ste sem šli? Ak má niekto vnútornú potrebu a očakávanie zásadnej zmeny, vysvetlíme mu, či je jeho očakávanie realistické. Vysvetlíme klientovi, že nemôžeme sľúbiť žiadnu kategorickú zmenu, napríklad že už nikdy nebude mať myšlienky na rovnaké pohlavie, takto to nefunguje.

Keď si vaši špecialisti ujasnia s klientom motivácie a jeho očakávania, čo nasleduje potom?

Veľa počúvajú. Chcú vedieť pozadie a históriu človeka, aby vedeli aké problémy ho trápia, v akej rodine vyrastal, čo sa v jeho živote stalo, na škole, na univerzite, či bol v minulosti sexuálne zneužitý, alebo mal narušené vzťahy, napríklad rozvodom, alebo neprítomnosťou otca. Aká je kvalita vzťahov s oboma rodičmi, ale aj so súrodencami. Nie je napríklad náhradným dieťaťom po smrti iného súrodenca? Toto sú všetko dôležité poznatky pre terapeuta.

Potom sa zisťujú sekundárne problémy, ako je depresia, či obsedantno-kompulzívna porucha, ktoré sú veľmi časté v prípade homosexuality. Ďalej autizmus a všetky podobné otázky, ktoré si vyžadujú dodatočnú pozornosť a pomoc, aby bola terapia úspešná.

Z vlastnej skúsenosti viem, že ľudia s príťažlivosťou k rovnakému pohlaviu majú veľmi často nízku sebaúctu a zlý obraz o svojom tele, a prežívajú hlboký smútok a osamotenosť.

A keď toto zistíte, prítomnosť smútku, osamotenosť, ako s tým pracujete ďalej?

Začneme hľadať spôsoby, ako nadväzovať normálne vzťahy s osobami rovnakého pohlavia. Je v tom irónia, že sú priťahovaní k osobám rovnakého pohlavia a súčasne z nich majú hlboký strach. Takže sa snažíme nájsť spôsob, ako budovať bezpečné vzťahy s rovnakým pohlavím. V terapii sa snažíme simulovať zdravé vzťahy, s dobre vymedzenými hranicami, kde sa osoba cíti bezpečne a môže sa rozprávať o svojich problémoch, dostať pozitívnu odozvu a utvrdenie od terapeuta. Pretože toto im chýba. A niekedy je práve terapeutický kontext tým najvhodnejším prostredím, kde začať. Ak terapeut správne postupuje, ak mu klient dôveruje, vytvorí sa medzi nimi zdravý vzťah, čo môže veľmi pomôcť a naučiť klienta, ako interagovať aj s inými osobami rovnakého pohlavia. Preto vo všeobecnosti odporúčame, aby mužský klient šiel k mužskému terapeutovi a žena k žene.

Máte aj podporné skupiny?

Áno, niekedy ich využívame. Sú rôzne podporné skupiny, môžu byť formálnejšie psychoterapeutické skupiny, ale aj bežné skupiny, priateľstvá. Všetky môžu byť veľmi nápomocné, keď vedia čo treba robiť.

Spolupracujete so psychoterapeutmi. Čo je ich úlohou?

Pomáhajú klientovi pochopiť, že homosexualita je akoby symptóm hlbšieho emocionálneho problému. A dôvod prečo klient nevie nájsť šťastie je to, že ak sa venujete len symptómom, neriešite to, čo je za nimi, z čoho vychádzajú.

Čo bývajú najčastejšie príčiny, ktoré stoja v pozadí homosexuality?

Mnohí by povedali, že je to zvyčajne nejaká trauma, ale ja sa na to pozerám zo širšia. Povedal by som, že je to pocit emočnej straty, ktorá sa týka vzťahu s osobou rovnakého pohlavia. Homosexuálna túžba je akoby cesta ako získať spojenie s iným mužom. Ale toto spojenie je mylne poňaté, je sexualizované. No za ním je veľmi prirodzená a dôležitá túžba byť vo vzťahu. Takže učíme klienta, ako uspokojovať tento svoj citový nedostatok. Trochu sa to podobá na manželstvo – ak do vzťahu vstupujú dvaja nezrelí ľudia, nebude to fungovať. Ale ak sú obaja zrelé osobnosti, môžu mať zdravý vzťah. Dynamika homosexuality funguje asi tak, že „potrebujem teba, aby si ma napravil. Necítim sa v pohode, a to, čo vidím v tebe, je niečo, čo obdivujem a potrebujem pre seba.“ Ale takýto vzťah je nezdravý, lebo je v ňom citová závislosť. Takže pripravujeme klientov, aby vedeli správne uchopiť svoje citové potreby.

Ako to robíte?

Keďže sa izolovali od mužov, učíme ich budovať zdravé priateľstvá. V duchu si povedia „priťahuje ma, tak nemôžem byť jeho priateľ“. No v skutočnosti potrebujú práveže nadviazať vzťah a interagovať, ak to ide. Nie vždy to funguje. Ale ak sa to podarí, stane sa niečo tajuplné, akési mystérium. Lebo zrazu zistí, že ten druhý muž je tiež len normálny človek, rovnako ako on. Klient si totiž v skrytosti budoval city, bez toho, že by druhého muža naozaj poznal, podobne ako sa to môže stať heterosexuálnemu mužovi voči žene.

Čiže učíme klienta, aby sa zaujímal o druhých ľudí a namiesto čakania, kým ich niekto osloví, ich vedieme k tomu, aby boli vo vzťahoch asertívnejší. Nie vždy, no často sú títo klienti veľmi pasívni a povedia to, čo si myslia, že chcete, aby povedali.

Platí to isté aj v ich vzťahu k ženám?

So ženami sú v pohode, lebo sa necítia ohrození. No pri mužoch majú neistotu, lebo nevedia, ako ich vnímajú, a cítia sa vzdialene. Niekedy hovoríme, že sú ako chlapci pozerajúci cez kuchynské okno, teda pozerajú sa von, ako iní chlapci hrajú futbal, túžia po tom, ale boja sa to spraviť. Boja sa, že iní chlapci uvidia ich slabosť a poukážu na ňu. Tak sa stiahnu a stávajú sa stále izolovanejšími a osamelejšími. Preto sa snažíme prelomiť ich osamelosť a dostať ich do zmysluplnej skupiny so staršími mužmi, aj s mladými ľuďmi, ktorí nemajú ten istý problém. Preto je cirkevné spoločenstvo také dôležité.

Homosexuálny vzťah je akoby tvárou v tvár, ale tak by to malo byť medzi mužom a ženou. Priateľstvo je plece pri pleci, máme rovnaký cieľ a sme ten istý tím. Práve pri tomto nás kritici obviňujú z povrchnosti, že povieme ľuďom, aby hrali futbal a myslíme si, že to zmení ich sexualitu. No v skutočnosti im pomáhame nájsť cestu k mužom.

Niektorí chlapci sú ale prirodzene menej maskulínny, nemajú takú záľubu v športoch, sú skôr citliví.

Viesť chlapcov k mužskosti neznamená, že ich budeme nútiť hrať futbal, alebo pozerať šport. Ak má takýto chlapec zdravý vzťah s mužom, všetko je v poriadku. Nemusí to byť nevyhnutne ani otec, ale napríklad brat, strýko, alebo iný blízky dospelý, ktorý je dobrým mužským vzorom, to môže úplne stačiť. Ak napríklad otec zomrie, alebo dôjde k rozvodu, vôbec to neznamená, že sa z chlapca stane homosexuál. Ale ak nemá nikoho, ak nemá žiadny zdravý mužský vzor, alebo každý muž v jeho okolí zlyhal, to by bol problém. Tú pozitívnu úlohu môže zohrať akýkoľvek muž, ktorý vie poskytnúť emočnú podporu, ktorá je bezpečná.

Ako dlho zvyčajne trvá pomoc z vašej strany?

Povedal by som, že celý život. Ale keď hovoríme o formálnej terapii a poradenstve, dosť to záleží, ale nebude to šesť ani dvanásť sedení. Pracujeme na rôznych otázkach a niekedy je do pomoci zahrnutých aj viacero terapeutov. Ak niektoré otázky presahujú možnosti terapeuta, napríklad trauma, môže klienta odkázať na iného vhodného odborníka.

Mal som klientov, ktorým sa polepšilo, a zdá sa mi, že najväčšie zlepšenie je to, keď sa začnú cítiť lepšie; keď sa zmieria s faktom, že toto je problém, ktorý potrebujú vyriešiť. Už nie sú vydesení, pretože majú stratégiu a spôsoby ako vec riešiť.

Celé to má aj duchovný rozmer. Snažíme sa dať klientov do kontaktu s cirkvou a uistiť sa, že cirkev rozumie ich pozadiu. Povedal by som dokonca, že niektorí klienti potrebujú duchovné vyslobodenie, pretože veľa trpeli, pripustili si myšlienky a predstavy o sebe, ktoré ich deprimovali. A cirkev tu môže výrazne pomôcť svojou pastoračnou službou.

Ako by teda mala cirkev pristupovať k osobám s príťažlivosťou k rovnakému pohlaviu? Čo môžu robiť kňazi, pastori, alebo aj bežní veriaci?

Povedal by som, že ako otcovia, starší muži, či ako bratia, majú svoje poslanie. Nemusia byť žiadni odborníci, ani psychoterapeuti. Ich prítomnosť ale môže priniesť väčšiu zmenu v živote takejto osoby ako psychoterapeut. Keď im pomôžu začať dôverovať ľuďom rovnakého pohlavia, pretože to je to, čo u nich nefungovalo. To môže byť naozaj veľmi prospešné.

Mike Davidson, predseda IFTCC. Foto: autor

Nedávno došlo na Slovensku k vražde. Mladý muž zabil dvoch ľudí pred gay barom, tento čin vopred plánoval. Vzal otcovu zbraň, pred vraždou sa vyfotil na mieste činu, a neskôr spáchal samovraždu. Bol to ateista s antisemitskými a anti-LGBT postojmi. Stávajú sa takéto nenávistné činy proti homosexuálom na Západe často?

Je iste pravda, že existujú predsudky a veľa nepochopenia. Nechcem používať slovo homofóbia, pretože je to slovo, ktoré má poslanie, ako aj slovo gay, alebo orientácia. Všetko sú to slová, ktoré vychádzajú z LGBT revolúcie, ktoré teraz cirkev nekriticky prijala. No bez ohľadu na to, predsudky existujú, čo je podľa mňa lepšie slovo ako homofóbia. A tam, kde sú predsudky, neporozumenie a pomýlené informácie, by sa cirkev mala usilovať o nápravu.

O akých predsudkoch hovoríte? Ako vyzerajú?

Nadávanie, stereotypizácia... Keď poviete citlivému chlapcovi, že je gay, hoci ho to nikdy nenapadlo, po čase si povie „každý to o mne hovorí, tak ním musím byť!“ To je stereotypizácia, na ktorú si treba dať pozor.

Čo sa týka vrážd, extrémizmu a akýchkoľvek foriem agresivity, tie hovoria presne o tom, s čím naša spoločnosť zápasí. Nesmieme prehliadať žiadne násilie. Nesmieme ho pripustiť, násilie nikdy nevyrieši žiadny problém. To, čo sa stalo vo vašej krajine, je strašná tragédia.

V médiách bola táto udalosť interpretovaná spôsobom, že kresťania a konzervatívci sú v určitom zmysle zodpovední, pretože šírili, ako by oni povedali, nenávisť, teda kritiku homosexuálneho správania, a že toto viedlo až k takejto forme nenávisti. Súhlasili by ste s tým?

Nie. Myslím, že toto je celkom iste stratégia, ako sa pokúsiť obviniť konzervatívny postoj, alebo postoj, ktorý je kritický k LGBT a tvrdiť o ňom, že je nenávistný. Neverím, že takto to naozaj je. Myslím, že škodlivé je práveže nútiť každého byť tým, čím nechce byť. Takisto je násilím brániť niekomu, kto chce opustiť homosexualitu a trvať na tom že zostane gay, alebo že je gay len kvôli takýmto pocitom. Týmto pocitom sa treba venovať, ale vnucovať, aby prijali identitu, s ktorou zjavne nie sú spokojní a prejavia vôľu opustiť ju, je veľmi škodlivé.

Koľkým ľuďom sa napokon zmení orientácia, keď zvolia prístup, ktorý ponúkate?

V prvom rade treba povedať, že nenastáva žiadna kategorická zmena zo dňa na deň. Veľmi výnimočne sa to stalo, napríklad po nehode, ktorá zrejme mala za následok nejakú zmenu v štruktúre mozgu, ale vo všeobecnosti to takto vôbec nefunguje.

Na vašu otázku sa dá odpovedať dvomi spôsobmi. V mojej praxi som videl, že prišli za mnou muži, ktorí sa identifikovali ako homosexuáli, nepredstavovalo to pre nich problém, no chceli sa oženiť. Neskôr odchádzali s tým, že vedeli vytvoriť funkčný sexuálny vzťah so ženou, oženiť sa a fungovať heterosexuálne. Nešlo o kategorickú zmenu, ale zmena spočívala v schopnosti začať žiť heterosexuálne. Niektorým iným klientom zase úplne stačilo, ak sa vedeli vyrovnať so svojou sexuálnou orientáciou, a nekládli si za cieľ oženiť sa.

Inú formu odpovede ponúkajú štúdie, podľa ktorých sa ľudia so zmiešanou príťažlivosťou veľmi často presunú k heterosexualite, čo je takmer prirodzená zmena. Ide o výskum, ktorý sleduje ľudí v priebehu niekoľkých rokov, a ten ukázal, že fluidita je faktom. Zmena, respektíve takéto posuny nenastávajú u každého, ale sú bežné.

Západná Európa a severná Amerika sú niekoľko krokov popredu oproti Slovensku. Čítame správy, že niektoré krajiny zakazujú formu pomoci, ktorú ponúkate. Aká je teda situácia na Západe?

Viete, štát prijal jeden názor, a keď s ním nesúhlasíte, máte problém. Sociálne médiá odstraňujú iné názory. My sme prišli o naše účty na sociálnych sieťach, zatvorili nám účet v banke a rôzne služby na internete. Tento týždeň sme mali súdne konanie s bankou, ktorá zrušila náš účet. Je to totalita.

Vláda označuje akúkoľvek terapiu za škodlivú. Vôbec nerozlišuje medzi dobrou a zlou terapiou. Samozrejme, so zlými formami terapie sa treba vysporiadať. Ale nemôžu len tak odpísať čo robíme iba na základe ideológie. Kde je empirický výskum? Kde sú jasné závery serióznej vedy, peer review štúdie, ktoré by potvrdili, že je to škodlivé? Keď sa na to spýtate, odpovedia, že to zakazuje Svetová zdravotnícka organizácia, je proti tomu OSN, nesúhlasia s tým rôzne asociácie v Británii. Ale toto nie je výskum, sú to vyhlásenia činiteľov, ktorí uverili tomuto pohľadu. Kde sú dôkazy? Tvrdia, že chcú vychádzať z dôkazov, ale výskum, na ktorý sa odvolávajú, je chabý. Sme svedkami straty vedeckej integrity, ktorá bola silnou stránkou Západu. Tak sme prepadli ideológii, že sa jej všetko obetuje. Ľudia, ktorí udeľujú licencie psychoterapeutom a poradcom, vydavatelia, organizácie ktoré financujú výskum, títo všetci majú len jeden a ten istý názor. Prevláda tu jediný monokultúrny pohľad, ktorý nemôžete spochybňovať. Myslím si, že ľudia na východe sú si viac vedomí nebezpečenstva ideológie a vedia ju vycítiť.

To je pravda, ľudia si stále pamätajú skúsenosť s totalitou. Ale nemáme skúsenosti s psychoterapiou, ani s inou terapiou pre osoby s nechcenou sexuálnou príťažlivosťou. Za komunizmu sa to u nás nerobilo, na rozdiel od Západu. Čo by ste odporučili psychológom, terapeutom a iným odborníkom, ktorí by mali záujem poskytovať takúto formu podpory, čo môžu robiť?

Treba, aby si zachovali svoj pohľad na vec a uvedomili si hodnotu ideologickej rozmanitosti vo výskume. Ak máte pestrosť názorov, potom fungujú brzdy a protiváhy. Ale keď sa dostanete do bodu, kedy je dovolený iba jeden názor, vec je uzavretá a nedá sa veľa spraviť. Kritikov nebude nikto počuť v parlamente ani v médiách, pretože všetci prijali tento jediný totalitný pohľad na vec.

Vaši odborníci môžu veľa čítať, hľadať literatúru a výskum, ktorý spochybňuje LGBT ideológiu. Médiá si môžu plniť úlohu, v ktorej západné médiá totálne zlyhali, pretože sústavne citujú len jednu stranu. Treba namietať proti pohľadu, že len jedna perspektíva je vždy správna. Slovenskí odborníci môžu otvoriť témy, ktorými spochybnia niektoré predpoklady, ktoré sa práve prijali.

Ak by sa psychológ, alebo psychoterapeut chcel naučiť viac, existujú vo svete terapeutické postupy a štandardy, ktoré si môžu naštudovať a využívať?

Áno, v našej organizácii IFTCC rozbiehame vzdelávací program pre odborníkov, ktorý im umožní oboznámiť sa s týmto terapeutickým pohľadom. Môžu študovať prácu rôznych expertov v našom archíve, ktorí v minulosti posunuli poznanie v tejto oblasti, ale aj absolvovať kurzy, ktoré sú vedené skúsenými odborníkmi z praxe. Odborníci si zhromaždené poznatky môžu čítať, kriticky skúmať a aplikovať aj vo svojej odbornej praxi, nech už využívajú akúkoľvek metódu. Naša práca je o vedeckých poznatkoch, najlepšej klinickej praxi, ale aj o duchovnom sprevádzaní, pretože je dôležité sa dotýkať aj srdca človeka, takže mnohé informácie sú cenné aj pre duchovné sprevádzanie.

Na našej stránke máme dostupné aj viaceré podklady pre laickú verejnosť, pre ľudí s príťažlivosťou k osobám rovnakého pohlavia, aj príbehy ľudí, ktorí boli v minulosti gay.

Keď nedávno navštívila Slovensko doktorka Christl Ruth Vonholdtová, vravela, že neodporúča, aby rodičia a učitelia volali deti s genderovou dysfóriou opačnými zámenami. Že väčšina detí normálne vyrastie z tohto problému, ale ak ich začnú oslovovať a utvrdzovať v opačnom pohlaví, tá šanca je veľmi nízka. Väčšina ľudí na Slovensku asi nikdy osobne nestretla transgender osobu, a v slovenčine dosť rozlišujeme, či hovoríme s mužom alebo ženou, takže sa tejto otázke nedá veľmi vyhnúť. Vy si tiež myslíte, že by sme ľudí nemali oslovovať zámenami opačného pohlavia?

Zachovajte si hodnoty, ktorým vás učí váš jazyk. Rešpektuje ideu mužskosti a ženskosti a rozdielu medzi nimi. Teraz prichádza ideológia, ktorá do toho chce vniesť zmätok. Nepodporujem používanie zámen, ktoré ľudia od vás chcú aby ste používali, pretože to popiera vaše právo chápať realitu takú aká je. Identita súvisí s biológiou a ignorovaním biológie by sme žili vo vymyslenom svete.

Existujú výnimky, napríklad pri terapii?

Iste existujú, ale poviem vám jeden príbeh. Ide o mladého muža, ktorý mi volal, že ide na našu konferenciu a predstavil sa menom Olívia. Keď prišiel, mal na sebe šaty a parochňu. Vyzeral ako chlapec v šatách. Mal hlboký hlas, no vravel, že je dievča. Pricestoval z cudziny, nemali sme možnosť ubytovať ho v hoteli, tak som mu ponúkol ubytovanie u nás doma. Mohol som ho poslať niekam inam, ale hovorím si, že najlepšie bude, keď pôjde k nám, tak som ho prijal. Nedostali sme sa k zámenám, ale trochu som breptal, a myslím, že pochopil, že mi je to nepríjemné.

Zaujímavá vec sa ale stala, keď sme prišli na konferenciu, kde bolo mnoho protestujúcich, kontrolovala nás polícia, boli tam obrovské banery a BBC so svojimi kamerami. Keď médiá odišli, pozvali sme protestujúcich dnu. Bolo to veľmi náročné, mali sme tam našu právničku Andreu Williamsovú, ktorú nenávidia, kričali na ňu, musel som ju brániť. Olívia sa vtedy postavil a prehovoril ku gejom. „Nepokúšali sa ma zmeniť! Dnes som spal v jeho dome“, a ukázal na mňa. Protestujúci len pozerali.

Na druhý deň ráno sme sa stretli doma na našej chodbe, a on mal na sebe šaty, ale už nemal parochňu. Vyzeralo to strašne smiešne. Vybuchol som do smiechu, a on tiež. Vtedy sa niečo stalo. Akoby mi začal dôverovať, myslím, že sa vtedy niečo začalo. Odišiel domov, vyhľadal psychiatrickú pomoc a nakoniec sa z toho dostal.

Myslím, že robíme chyby. Ale ako kresťania by sme sa mali nechať viesť Pánom. Asi nemusíme všetko striktne legalisticky dodržiavať, no naozaj by som sa nechcel zúčastnil na klamstve a dovoliť niekomu diktovať mi, ako ho mám vnímať. Zrejme by som sa pokúsil vysvetliť mu, prečo to nemôžem spraviť.

... ale aj tak som s tým chlapcom asi viacero vecí trochu pobabral
HFI - Homosexuálov učíme budovať zdravé priateľstvá