Clicks754

o.Ivan Španík: "Bratom kňazom, všetkým ľuďom dobrej vôle, nebojte sa!"

Prosba o spojenie sa v modlitbe k Matke Eucharistie a spolu s ňou k Trojjedinému Bohu za skoré ukončenie provizória v podávaní sv. prijímania

Píšem to aj preto, lebo som počul o pár spolubratoch, ktorí sa vraj tešia na zavedenie sv. prijímania kladeného na ruku. Skúsenosti z iných krajín dosvedčujú, že tam, kde je už dlhodobejšie zaužívaný zvyk podávania Eucharistie do rúk, viedlo to k úpadku viery, úcty k Eucharistii i k ľudskému životu a napokon i k odpadu od Cirkvi a následne k zatváraniu kostolov. Takéto niečo si isto na Slovensku neželáme.

Vieme, že bezprostredným predobrazom prijímania eucharistického chleba bolo nielen zázračné rozmnoženie chlebov, ale aj Ježišova poznámka na záver: „pozbierajte zvyšné odrobinky, aby nič nevyšlo nazmar.“ (Jn 6,12) Cirkev si bola vedomá, že je prakticky nemožné pozbierať všetky malé odrobinky zo svätých hostií, ak by sa sv. prijímanie kládlo do rúk. Preto ustanovilajediný, úctivý a bezpečný spôsob: položiť svätú hostiu priamo na jazyk, a tak preventívne zabrániť vzniku omrviniek. „Touto už tradičnou formou je lepšie zabezpečené rozdávanie s úctou, ktoré je náležité a dostatočne hodné prijímania; zároveň sa tak predchádza nebezpečiu profanácie.“ (Inštrukcia Memoriale Domini)

Z tohto hľadiska sv. prijímanie podané do rúk sa javí ako exegeticky nebiblické, pretože očividne ignoruje zachovávanie Ježišovho príkazu ohľadom omrviniek. Hrozí tiež spadnutie hostie z ruky na zem ako aj jej ukradnutie. Pri podávaní sv. prijímania do úst je len malá pravdepodobnosť malých úlomkov, a keby aj, to sa rieši paténou. K tomuto sa v inštrukcii Redemptionis sacramentum v článku 93 uvádza: „Pri prijímaní veriacich treba držať paténu, aby sa vyhlo nebezpečenstvu, že svätá hostia alebo nejaký jej úlomok padne na zem.“
Nepoužívanie patény pri podávaní do rúk je len ďalším svedectvom o ignorovaní praktizovania spomenutých Ježišových slov. Dobre vieme, že máme čo zotierať z patény po sv. prijímaní s väčším počtom ľudí. Skúsme si predstaviť, koľko „košov“ odrobín by sa napr. po nedeľných sv. omšiach nazbieralo z celého Slovenska, ba z celého sveta, z omrviniek nezachytených na paténach kvôli podávaniu Eucharistie do rúk?

Vďaka posvätnej úcte k Eucharistii stáročná tradícia jej podávania do úst má dôležitý význam na zachovaní živej (viery) Cirkvi po dnešné časy. V krajinách, kde sa len pár desaťročí praktizuje podávanie Eucharistie do rúk, badáme zomierajúcu Cirkev a predávanie kostolov. Prijímanie do úst je biblickejšie, a preto životodarnejšie a záväznejšie pre Cirkev.
Otcovia, bratia, prosím, ak cítime istý manipulačný „strachotvorný“ tlak na intimitu a pokoj Baránkovej svadobnej hostiny, spojme sa v modlitbe, aby sa provizórium nepredĺžilo do neurčita, ale aby sa čím skôr obnovil pokornejší a biblickejší spôsob prijímania Eucharistie. Prosím tiež o spojenie sa v modlitbe o prinavrátenie svätenej vody „do vstupných brán“ kostolov, aby opäť odpudzovala Zlého a veriacim sprostredkovala moc Božej ochrany zdravia duše i tela. Prosím aj o našu spoločnú modlitbu za oslobodenie od (ducha) strachu a pohodlia u nás aosobitne u ľudí, ktorí sa zo strachu rozhodli už viac nechodiť na sv. omše, resp. pre ktorých začína byť postačujúce iba sledovanie omše v televízii. „Diablovi sa vzoprite a ujde od vás.“ (Jak 4,7)

V plnom rešpekte voči láske tých ovečiek, ktoré z túžby po Kristovi prijímajú Telo Pánovo na ruku, prosím o strpenie s ľuďmi, ktorí jednoducho nedokážu ísť na sv. prijímanie do rúk kvôli ich citlivému svedomiu a úctivej bázni voči Eucharistii. Doslova plačú, lebo na jednej strane milujú Krista, ale na druhej strane jednoducho nedokážu ísť…
Chcú prijať živé Kristovo Telo čo najvznešenejšie, priamo na jazyk a nie na ruku, teda nie všedným spôsobom jedenia. Svätým prijímaním na jazyk chcú vyjadrovať, že prijímaný Ježiš je vtelený Boží Syn vo Sviatosti anie nejaká „vec“, ktorú si môžeme podávať z ruky do ruky. On je Niekto Iný, než obyčajný chlebík, a preto je potrebné, aby bol prijímaný aj „ináč“, než ako si podávame napr. vianočnú oplátku. Nechcú svojou účasťou podporiť zvykanie si a napokon zavedenie zo zvyku prijímať na ruku, aby vzhľadom na budúcnosť nemali už teraz nepriamu účasť na potenciálnych prípadoch znesvätenia Eucharistie.

Sv. Ján Pavol II. v encyklike Ecclesia de Eucharistia(61) napísal: „Nehrozí, že by sme v starostlivosti o toto tajomstvo preháňali.“ Mohli by sme to prirovnať k neveste, ktorú by nútili ísť na sobáš so ženíchom vo všednom oblečení, napr. v rifliach alebo v pracovných teplákoch. Ona miluje ženícha, ale takto profánne v bežnom oblečení ho nechce prijať. Chce byť v bielom šate svadobnej vznešenej lásky. Chce prijať jeho telo do svojho tela vo vznešenej úcte, lebo cíti, že by týmto všedným zovňajškom znížila posvätnosť ženícha, ktorý je pre ňu taký vzácny. Prosím, nepovažujme túto nevestu ako hriešnu za to, že nechce takto prijať ženícha. Aby sme pre jej bázeň Božiu, ktorá je siedmym darom Ducha Svätého, neupadli azda týmto posudzovaním do pohŕdania Božím Duchom snúbeneckej lásky, s ktorou by sa predsa malo pristupovať k Eucharistii.

Inštrukcia Redemptionis sacramentum v článku 91. hovorí: „Pri rozdávaní svätého prijímania treba pamätať, že posvätní služobníci nemôžu odoprieť sviatosti tým, ktorí ich vhodne žiadajú, sú riadne disponovaní a právo im nezakazuje, aby ich prijali. Teda nie je dovolené odoprieť nikomu z veriacich sväté prijímanie len preto, lebo napr. chce prijať Eucharistiu pokľačiačky alebo postojačky.“ ... a v ďalšom článku 92 sa uvádza: „Hoci každý veriaci má vždy právo prijať sväté prijímanie podľa svojej vôle do úst, ak niekto z prijímajúcich chce prijať sviatosť na ruku v krajinách, kde to konferencia biskupov s potvrdením Apoštolskej stolice dovolila, nech sa mu svätá hostia dá. Predsa však osobitne treba dbať o to, aby ju prijímajúci prijal hneď pred vysluhovateľom, aby nik s hostiou na ruke neodišiel. Ak by hrozilo nebezpečenstvo znesvätenia, sväté prijímanie sa veriacim na ruku nemá podávať.“ Toto je pozoruhodná varovná poznámka. Čiže – v protiklade s tradičným podávaním do úst – pri podávaní do rúk tu zrazu vzniká možné nebezpečenstvo znesvätenia. Ale ak tu vôbec zrazu nastane nebezpečenstvo znesvätenia, ktoré predtým také nehrozilo, tak niet dôvod ani uvažovať o predĺžení provizória „v prospech“ potenciálnejšieho znesvätenia Eucharistie.

Na záver prosím o spojenie sa v modlitbe, aby sa liturgia oslobodila od svetského vplyvu nekompetentného zasahovať do posvätnej liturgie sv. omše. Kiežby sa podľa slov istej veriacej nielenže obnovilo sv. prijímanie do úst, ale i na kolenách – aj ako výraz vďačnosti za tento nevýslovný Boží dar i ako dlhodobé gesto pokánia odčiňujúc strach i pohodlie ochromených veriacich i nás kňazov, ak sme v uplynulom čase neboli dosť odvážni a vynaliezaví vo využití pastoračných možností na udržiavanie sviatostného života ovečiek nám zverených.

Prajem vám veľa zdravia, síl i ostatných Božích milostí na príhovor Matky Eucharistie! Ďakujem!

o.Ivan Špánik, nemocničný kaplán (Žilina)

Viac tu:sviatosti-cirkvi.webnode.cz/…/o-ivan-spanik-b…
dalila
Pekné a s pokorou. Nech mu Boh žehná
TruePeter
MNOHO KNEZI,BISKUPU a KARDINALU jde cestou zatracení a bere s sebou MNOHO duši..řekla Panna Maria Conchite...a to bylo v roce cca 1963..Opravdu jste tak nevidomí,že si myslíte,že v roce 1963 to bylo ve světě a v Církvi duchovně stejně jak dnes...?Popř.horsi...?!Ano,nebojte sa,cesta do pekel s modernymy duchovními je dosti široká...
Dana22
Konečným podnětem pro ustanovení svátku Božího Těla byl eucharistický zázrak, který se stal 1263 v kostele sv. Kateřiny v Bolseně na břehu stejnojmenného jezera.

Mši svatou zde slavil pražský kněz Petr, který konal kající pouť do Říma, aby odčinil své pochybnosti o skutečné přítomnosti Krista v pod způsobami chleba a vína.

Když pronesl slova proměňování a pozvedl hostii, chléb se v jeho rukou …More
Konečným podnětem pro ustanovení svátku Božího Těla byl eucharistický zázrak, který se stal 1263 v kostele sv. Kateřiny v Bolseně na břehu stejnojmenného jezera.

Mši svatou zde slavil pražský kněz Petr, který konal kající pouť do Říma, aby odčinil své pochybnosti o skutečné přítomnosti Krista v pod způsobami chleba a vína.

Když pronesl slova proměňování a pozvedl hostii, chléb se v jeho rukou proměnil v krvácející maso.
Pověst o této události se rychle rozšířila. Papež Urban IV., který se kvůli politickým konfliktům o moc v Itálii celý život nedostal do Říma, pobýval tehdy v nedalekém Orvietu. Na jeho žádost přinesl mu místní biskup zázračnou hostii a korporál. Papež padl před zázračnými způsobami ihned na kolena. Korporál se dodnes přechovává jako vzácná relikvie ve zvláštní kapli v katedrále v Orvieto.

V roce 1264 ustanovil Urban IV. svátek Božího Těla a pověřil sv. Tomáše Akvinského, aby sestavil příslušné liturgické texty.

www.zivotopisysvatych.sk/bozie-telo/

Slávi sa vo štvrtok po Nedeli Najsvätejšej Trojice (druhý štvrtok po Turícach – Zoslaní Ducha Svätého)
Liturgické slávenie: Slávnosť; prikázaný sviatok

V jednej z nádherných vatikánskych sál sa nachádza Rafaelova freska „Omša v Bolsene“, na ktorej v prostriedku nad mohutným oltárom vidieť kňaza, ktorý slúži sv. omšu, vpredu kľačí pápež a a viacero ľudí uprene hľadí na posvätnú Hostiu, ktorú užasnutý slúžiaci kňaz drží v rukách: je to Hostia viac červená ako biela a kvapkajú z nej kvapky krvi… Ide tu o chýrny zázrak z Bolsena (pri Orviete) z roku 1263, ktorý dal podnet vzniku slávnosti Najsvätejšieho Kristovho Tela a Krvi, čiže Božieho Tela.
Medzi bludmi, ktoré mátožili v 13. storočí v Cirkvi, bol aj veľmi tvrdošijný Berengárov blud. Kňaz Berengár, pôvodca bludu, bol prvý, ktorý sa opovážil napadnúť najsvätejšie tajomstvo Oltárnej sviatosti. A predsa Ježiš Kristus, keď pri poslednej večeri ustanovil Oltárnu sviatosť, jasne povedal: „Potom vzal chlieb a vzdával vďaky, lámal ho a dával im, hovoriac: Toto je moje telo, ktoré sa dáva za vás. Toto robte na moju pamiatku. Podobne po večeri vzal kalich a hovoril: Tento kalich je nová zmluva v mojej krvi, ktorá sa vylieva za vás.“ (Lk 22,19-20) Všetkým, čo budú požívať jeho telo a piť jeho krv prisľúbil, že nezomrú, ale budú žiť naveky (Jn 6,48-59). Apoštol Pavol vo svojom Prvom liste Korinťanom hovorí: „Nech teda človek skúma sám seba , a tak nech je z toho chleba a pije z kalicha. Lebo kto je a pije, a nerozoznáva telo, ten si je a pije odsúdenie.“ (1Kor 11,28) Nemecký kňaz Pleogit, dejepisec 13. storočia mal pochybnosti o Eucharistii ako mnohí Berengárovi nasledovníci. No neustále prosil Boha vrúcnymi modlitbami, aby mu dal nejaké znamenie, ktorým by mohol odohnať každú pochybnosť svojej mysle. A Boh sa nad ním zmiloval! Pleogit absolvoval púť do mesta Bolseno. V kostole sa rozhodol nemecký pútnik rozhodol slúžiť svätú omšu. „Keď ten nemecký kňaz slúžil sv. omšu a držal konsekrovanú (premenenú) Hostiu vo svojich rukách nad kalichom, Boh ukázal úžasný a obdivuhodný zázrak tak dávnym, ako aj dnešným časom: zrazu sa tá Hostia ukázala viditeľne ako živé telo, obklopená hojnou červenou krvou až na tú čiastočku, ktorú zakrývali jeho prsty. Po tomto zázraku nemeckému kňazovi zmizli z mysle všetky jeho pochybnosti a získal istotu.
Neodškriepiteľnú zásluhu na zavedení tohto sviatku má pápež Urban IV., ktorý bol v tom čase na Petrovom stolci (1261-1264). Tento pápež vynikal veľkou úctou k Oltárnej sviatosti. Narodil sa v chudobnej remeselníckej rodine, no bol veľmi nadaný a mal pevnú vôľu. Stal sa kňazom, biskupom a nakoniec ho vyvolili za rímskeho biskupa, čiže pápeža. Práve on v roku svojej smrti (1264) nariadil, aby sa sviatok Božieho Tela a Krvi slávil v celej Cirkvi. Dovtedy sa totiž slávil len v niektorých diecézach, napr. v Luttichu, kde k tomu dala podnet zbožná mníška Juliana z cisteriánskeho kláštora na vrchu Kornillon. Táto mníška venovala všetok svoj voľný čas návšteve a poklone Oltárnej sviatosti v kostole. Niekoľko ráz vo vytržení videla jasný mesiac s tmavým pruhom. Sám Spasiteľ ju poučil, že toto tienisté miesto na mesiaci znamená, že v cirkevnom roku chýba ešte jeden sviatok, ktorým by sa uctievala Sviatosť lásky. Viac rokov držala Juliana svoje videnie v tajnosti, až ho konečne prezradila luttišskému biskupovi Róbertovi, ktorý v r. 1247 povolil sláviť sviatok Božieho Tela v biskupskom chráme sv. Martina.
Sv. Tomáš Akvinský je ďalší svätec, ktorý sa významnou mierou zaslúžil o úctu Najsvätejšej Euchariste. Sám je známy tým, že napriek svojej učenosti a múdrosti, dokázal veľmi dlho rozjímať o tajomstve Eucharistie. Napísal niekoľko oslavných hymnov, ktoré doteraz Cirkev používa ako piesne alebo hymny k oslave Sviatosti Oltárnej. Od pápeža dostal poverenie, aby napísal ofícium, ktoré dostalo pomenovanie „zlatá brošňa“ jeho spisov. Úžasná sekvencia, „Lauda, Sion, Salvatorem“ (Chváľ, Sion, Spasiteľa), ktorá sa v dnešný sviatok viac ráz spieva, je – ako hovorí spisovateľ Clement – „opravdivým traktátom o Oltárnej sviatosti, v ktorom je dogma vyložená jasne, precízne a s takými výrazmi, ktoré z nej vytvárajú jedinečný a nenapodobiteľný pomník.“
Slávenie tohto sviatku nám aj v súčasnosti chce pripomínať veľké tajomstvo Kristovej lásky k nám. Každá svätá omša je vlastne obetou, pri ktorej sa premieňa chlieb na Kristovo telo a víno na Kristovu krv. Tak to chcel samotný Ježiš Kristus. V dnešný deň sa podľa tradície na mnohých miestach konajú eucharistické procesie – triumfálne sprievody s Najsvätejšou Sviatosťou v monštrancii, pri ktorých oslavujeme Krista Spasiteľa.
V Bolsene, v kostole sv. Kristíny, kde sa zázrak stal, možno ešte stále vidieť štyri mramorové kusy oltára, na ktorý padli kvapky najsvätejšej krvi: tri sú upevnené pod sklom a štvrtý je pohyblivý a každý rok ho nosia v procesii Božieho tela.
Peter(skala)
o.Ivan Španík: "Bratom kňazom, všetkým ľuďom dobrej vôle, nebojte sa!"
actual-news.wixsite.com/…/o-ivan-à ¡panÃ…
poli75
Krasne to napisal, to je pravoverný a čestný knaz, žial opat ho vymazali ako aj na stranke modlitba.sk, asi nariadenia z hora za neposlušnost.
Peter(skala)
... to je ten ich akože dialog a transparentnosť: dodnes sa biskupi a ani ich hovorcovia ani v mediach nevyjadrili a už vôbec žeby diskutovali s veriacimi o zavedení lyžic na sv.prijímanie.

Ani na začiatku a ani na konci opatrení kvôli koronavirusu neprebehla diskusia o hygienických ližiciach a oni idu rozprávať o uprimnosti, čestnosti, diskusii a aby som nezabudol tak poslušnosti.

... a ked …More
... to je ten ich akože dialog a transparentnosť: dodnes sa biskupi a ani ich hovorcovia ani v mediach nevyjadrili a už vôbec žeby diskutovali s veriacimi o zavedení lyžic na sv.prijímanie.

Ani na začiatku a ani na konci opatrení kvôli koronavirusu neprebehla diskusia o hygienických ližiciach a oni idu rozprávať o uprimnosti, čestnosti, diskusii a aby som nezabudol tak poslušnosti.

... a ked sa ozve nejaký knaz, tak ho hned daju dole - jeho nazor, jeho prejav , jeho osobnosť.

... žeby som nezabudol na tých, čo im slepo poklonkuju, namiesto toho, aby niečo s tým urobili, tak ešte budu brzdiť a rozpravať o svojej vysnívanej poslušnosti, či nezdravej kritike.

ale to sa dalo čakať, a ked biskupi mlčia tak nech znašaju kritiku.
Môžu byť radi, že maju svoju funkciu nadalej bez toho, aby ich niekto nasilu z nej zosadil.

Ono v konečnom dôsledku ich zosadia, ale komouši, ked sa dostanu k moci. Potom aj ich dostihne spravodlivosť.