Dle Fatimy je teď komunismus skrz lockdowny celosvětovým, ne však navždy!

„Znamená to,“ zeptal se tehdy r.1946 Lucie z Fatimy profesor Walsh, „že podle vás každá země bez výjimky podlehne komunismu?“ A sestra Lucie odpověděla: „Ano“. Zdroj o Lucii: (r.1917 ve Fatimě …Více
„Znamená to,“ zeptal se tehdy r.1946 Lucie z Fatimy profesor Walsh, „že podle vás každá země bez výjimky podlehne komunismu?“ A sestra Lucie odpověděla: „Ano“. Zdroj o Lucii: (r.1917 ve Fatimě zázrak 2 Sluncí pozorovali) rexcz.blogspot.com/…ecnych-osmi-letech-fatimy.html a kopie: protiproud.cz/…smu-budou-narody-vyhlazeny.htm
V ruštině ekonom Katasonov zveřejňuje plán, jak nejbohatší okradou všechny ostatní lidi o majetek a na Zemi nezůstanou žádné státy, kromě jedné světovlády - tj. komunistického otroctví. fondsk.ru/…tanetsja-gosudarstv-52757.html (Jiné podobné texty Katasonova v češtině na: protiproud.cz/autor/valentin-katasonov.htm ) Na rozdíl od Američana Kennedy Halla si nemyslím, že USA zbývá ještě 8 let života do r.2029. Tolik času k útěku z Babylona, domnívám se, že už nedostanou.
Pro obyvatele USA je nyní po odstranění Trumpa od moci, či jakmile začne sv. Paisijem Athoským a sv. Kosmou Etolijským a starcem Josifem Vatopedským předpovězená válka Ruska proti Turecku, aktuální: …Více
U.S.C.A.E.
Väčšine Rusov sa do očkovania príliš nechce a s prijatím vakcín podľa médií váhajú. Preto ich bude zrejme nutné trochu postrčiť. Hovorca ruského prezidenta Dmitrij Peskov vyhlásil, že opatrenia sú „absolútne správne“, aj keď celoplošné povinné očkovanie sa v Rusku nechystá. Veď načo aj, keď sa možno zaočkujú regióny postupne.
Mýtus o Rusku ako krajine, ktorá je imúnna voči globalistickým …Více
Väčšine Rusov sa do očkovania príliš nechce a s prijatím vakcín podľa médií váhajú. Preto ich bude zrejme nutné trochu postrčiť. Hovorca ruského prezidenta Dmitrij Peskov vyhlásil, že opatrenia sú „absolútne správne“, aj keď celoplošné povinné očkovanie sa v Rusku nechystá. Veď načo aj, keď sa možno zaočkujú regióny postupne.

Mýtus o Rusku ako krajine, ktorá je imúnna voči globalistickým tendenciám, zrejme speje do svojho terminálneho štádia. Pre mnohých to bude pravdepodobne veľkým sklamaním, aj keď vývoj za posledných desať rokov naznačoval, že Rusko sa čoraz silnejšie posúva od konzervatívnych očakávaní návratu k predrevolučným hodnotám a pomerom, k pragmatickej, ale schizofrenickej fúzii pravoslávneho kresťanstva, sekulárneho nacionalizmu, oslavovania porevolučných úspechov (vojnových aj budovateľských), legendy o Červenej armáde – osloboditeľke, veľkého oligarchického biznisu a participácii na prerozdelení globálneho smetiska, medzi najsilnejších svetových kohútov.

christianitas.sk/…igarchovia-planuju-povinne-ockovanie-proti-covidu/
U.S.C.A.E.
Sv. Turibius de Mogrovejo
Plinio de Oliveira
21. marca 2021
Svätec týždňa
Životopisné údaje:
Turibius Alfonso de Mogrovejo sa narodil v roku 1538 v španielskej Mayorge (pri meste León) v šľachtickej rodine. Od útleho detstva smeroval k cnosti a stránil sa hriechu. Mal tiež veľkú úctu k Najsvätejšej Panne Márii. Každý deň sa modlil jej hodinky a ruženec a v sobotu sa na jej počesť postil. …Více
Sv. Turibius de Mogrovejo

Plinio de Oliveira
21. marca 2021
Svätec týždňa

Životopisné údaje:

Turibius Alfonso de Mogrovejo sa narodil v roku 1538 v španielskej Mayorge (pri meste León) v šľachtickej rodine. Od útleho detstva smeroval k cnosti a stránil sa hriechu. Mal tiež veľkú úctu k Najsvätejšej Panne Márii. Každý deň sa modlil jej hodinky a ruženec a v sobotu sa na jej počesť postil. Prirodzene inklinoval k akademickej dráhe, študoval právo vo Valladolide a Salamanke.

Ako uznanie jeho cnosti a učenosti ho kráľ Filip II. vymenoval za hlavného sudcu Najvyššieho súdu v Granade a hlavného inkvizítora v tom istom meste. Tento úrad vykonával výnimočným spôsobom päť rokov.

V roku 1580, keď sa uvoľnil biskupský stolec v peruánskej Lime, kráľ si ho vybral na túto pozíciu. Turibius protestoval, že nie je hoden tej cti, a svoje znalosti cirkevného práva využil na spochybnenie svojho menovania. Kráľ však odmietol jeho námietky, tak súhlasil, bol vysvätený za kňaza a za biskupa, aby si mohol plniť svoje nové povinnosti. Dorazil do Limy v Peru, aby sa ujal úradu v roku 1581 vo veku 43 rokov.

Jeho diecéza bola nesmierne rozľahlá a morálka španielskeho kléru a laikov nebola práve ukážková. Zistil, že indiánske obyvateľstvo bolo vykorisťované a prenasledované. To ho ale neodradilo, naopak, rozhodol sa presadiť rozhodnutia Tridentského koncilu a uskutočniť reformu regiónu.

Bol obdarený mimoriadnou obozretnosťou a veľkou horlivosťou, čo bol dobrý vklad do začiatku reformy duchovenstva. Pokiaľ išlo o akýkoľvek morálny škandál, vždy bol absolútne neoblomný. Stal sa metlou verejných hriešnikov a ochrancom utláčaných. Z tohto dôvodu sa proti nemu množila kritika a útoky, dostalo sa mu však podpory od cnostného miestodržiteľa, ktorý nedávno pricestoval do Limy, Don Francisca de Toleda.

Podarilo sa mu uskutočniť morálnu reformu, ktorú si predsavzal. Vždy robil všetko pre to, aby zachránil duše, od najväčšej po tú najmenšiu. Ponúkol svoju ochranu Inkom a dokonca aj v pokročilom veku sa naučil veľa ich dialektov, aby ich mohol učiť katechizmus. Jeho energické pôsobenie bolo prežiarené intenzívnym duchovným životom – omšami, častou spoveďou, meditáciami, dlhými modlitbami a prísnymi pokániami.

Pri jednej diecéznej vizitácii v Pacasmayu dostal Sv. Turibius horúčku a dokázal sa dostať iba do mesta Santa, ďaleko od Limy. Keďže predvídal svoju smrť, rozdal svoje veci svojim služobníkom a zvyšok svojho majetku chudobným. Zomrel so slovami Ježiša Krista na perách: „Pane, do tvojich rúk porúčam svojho ducha.“ Veľký apoštol Peru zomrel 23. marca 1606.

Komentár profesora Plinia:

Veľmi krásny životopis. Z čítania vyberiem niekoľko bodov, ktorým sa budem venovať.

Po prvé, prirodzene, je to veľká oddanosť tohto svätca k Panne Márii. Bez oddanosti k Panne Márii niet svätosti a v určitom zmysle je oddanosť Panne Márii mierou svätosti.

Druhým zaujímavým bodom je, že kráľ Filip II. si všimol tohto veľmi zbožného muža a povolal ho, aby vykonával dôležitý súdny úrad. Tu vidíte rozdiel s našimi časmi. Kto z vás počul niečo podobné o dnešných prezidentoch? Že prezident X bol na tom či onom mieste a počul o veľmi silno veriacom mužovi – o niekom, ktorý sa postil, robil pokánie a modlil sa malé hodinky Panny Márie. A na stretnutí s týmto mužom bol jeho cnosťami natoľko ohromený, že ho vyzval, aby prijal dôležitý úrad na ministerstve spravodlivosti. Povedal by som, že nikto o ničom takom nikdy nepočul. Nikto si ani nemyslí, žeby sa to mohlo stať, pretože dnes všetci vedia, že žiadna zo súčasných hláv štátov si svojich vládnych úradníkov nevyberá kvôli ich zbožnosti a cnostiam.

Ale Filip II. zavolal svätého Turibia, aby sa ujal dôležitého úradu. Akého? Byť hlavným sudcom najvyššieho súdu a hlavou svätej inkvizície, bojujúcej proti bludom a kacírom. Týmto sa náš svätý zmenil na prenasledovateľa kacírov. Bol to muž, ktorý opustil chladný tieň svätyne, pokoj života v modlitbe a štúdiu, aby sa stal bičom kacírov. Nevidím rozpor medzi týmito dvoma štýlmi života; sú komplementárne. A text nám hovorí, že svätý Turibius vykonával svoj úrad tak dobre, že bol povýšený – bol vybraný za biskupa v Peru.

Akú veľkú prestíž mala v tom čase svätosť. Považovala sa za nevyhnutný prvok pre udržanie dobrej vlády. Filip II. pochopil, že iba svätý môže ukončiť morálnu skazenosť, v ktorej sa Peru topilo; iba svätý mohol vniesť do kolónie katolícky životný štýl a civilizáciu. Kráľovým primárnym záujmom neboli peniaze, hoci revolučná propaganda to rada hovorí o španielskych a portugalských kráľoch tej doby. Aký peňažný benefit Filip II. získal, keď poslal človeka s takými schopnosťami a morálnymi hodnotami, uskutočniť duchovné reformy v Peru? Žiadny. Jeho starosťou bolo skôr upevniť Kráľovstvo nášho Pána v Peru.

V Peru sv. Turibius ani na okamih neotáľal a začal konať. Stal sa metlou zlého duchovenstva. Myslím si, že autentický svätec musí byť metlou nielen abstraktne chápaného zla – hriechu, ale aj zlých ľudí. Preto sa rozhodol reformovať duchovenstvo. Pri dosiahnutí svojho cieľa sa spoliehal na podporu, cnosť a prestíž iného muža, ktorého Filip II. poslal do Peru, aby vykonával úlohu miestokráľa, Dona Francisca de Toleda.

Svätá Terézia z Ávily zvykla volať Filipa II. „Našim svätým kráľom Filipom.“ V tom čase teda existoval zbožný katolícky španielsky kráľ, limský biskup, ktorý bol svätý, a veľmi cnostný miestodržiteľ v Peru. Aká výnimočne dobrá situácia! Ako veľmi odlišné od našich čias! Aký veľký úpadok sme zažili! Dnes sme vystavení veľkému pokušeniu myslieť si, že žijeme v normálnej situácii. Stratili sme totiž predstavu o výške, z ktorej sme spadli.

Pius XII. raz vyslovil veľmi bystrý a hlboký postreh. Povedal, že najťažším hriechom, ktorého sa v 20. storočí človek dopustil, je, že stratil pojem hriechu. Túto pravdu nemôžeme nikdy dostatočne zdôrazniť.

Podobná vec sa odohrala aj v súvislosti so sociálnou realitou. Stratili sme predstavu o tom, aký by mal byť normálny spoločenský poriadok. Kvôli vlastnej dekadencii sme stratili referenčný bod. Nie je normálne je žiť tak, ako žijeme. Normálne je mať za biskupov svätcov, za kráľa horlivého katolíka a za miestodržiteľa cnostného človeka.

Prosme svätého Turibia de Mongrovejo, ktorý bojoval proti skazenosti svojej doby, o silu bojovať proti všeobecnej bezbožnosti a novopohanstvu, ktoré dnes panuje, a nepovažovať ho za normálne. Prosme tohto svätca, ktorý bol inkvizítorom, o milosť poraziť revolúciu, hnutie, ktoré ničí katolícku civilizáciu. Prosme ho tiež o opätovné nastolenie skutočne katolíckeho a kontrarevolučného poriadku, ktorý vyhlásila Panna Mária vo Fatime a ktorým bude Panna Mária.
Ještě jeden komentář od U.S.C.A.E.
U.S.C.A.E.
Mladá hviezda španielskeho národného socializmu hrdo hlása, že nie je pravičiarka
19. marca 2021 Krátke správy - Spoločnosť
Španielski národní socialisti, ľudovo nazývaní fašisti, majú novú hviezdu. Je ňou Isabel Medina Peraltaová, atraktívna modelka a oduševnená osemnásťročná žena, dcéra bývalého vládneho politika. Tá v rozhovore pre časopis El Espaňol uviedla niekoľko zaujímavých …Více
Mladá hviezda španielskeho národného socializmu hrdo hlása, že nie je pravičiarka

19. marca 2021 Krátke správy - Spoločnosť

Španielski národní socialisti, ľudovo nazývaní fašisti, majú novú hviezdu. Je ňou Isabel Medina Peraltaová, atraktívna modelka a oduševnená osemnásťročná žena, dcéra bývalého vládneho politika. Tá v rozhovore pre časopis El Espaňol uviedla niekoľko zaujímavých názorov, ktoré vrhajú svetlo na údajnú „extrémnú pravicovosť“ národného socializmu, ako ju rady prezentujú ľavicovo liberálne, neomarxistické a iné pokrokové médiá. Tie chaoticky používajú na označenie národných socialistov pojem „extrémna pravica“ a zároveň na označenie radikálnych pravicových kresťanských konzervatívcov často používajú označenie „fašisti“.

Isabel Medina Peraltaová sa však rozhodne necíti byť nejakou „pravičiarkou“. Pozrime sa, čo o tom hovorí:

Predovšetkým je veľmi častým omylom spájať fašistické hnutie s pravicou alebo krajnou pravicou. Fašizmus sa od svojho vzniku od pravice dištancoval. Ramiro povedal: Radšej by som tisíckrát umrel guľkou marxistu, než od zhnusenia pravicou. Čo potvrdzuje, že s pravicou alebo ľavicou nemáme nič do činenia.

Posledná veta môže pôsobiť mätúco, ale Isabel svoju „neľavicovosť“ vysvetľuje inde keď hovorí: „Podporujem zriadenie s hlboko národnými koreňmi a veľkou sociálnou perspektívou. Alebo, ak chcete, socialistické zriadenie.“ Čiže to predsa bude skôr tá ľavica. Jedine, že by „socialistické zriadenie“ bolo niečím, čo sa nachádza mimo kontext reálnych dejín. Avšak ľavicové socialistické zriadenie ľudia reálne zažili. V tej či onej podobe.

Na otázku, či sa neobáva možných postihov zo strany štátu, kvôli svojim názorom odpovedala, že „strach je buržoázny prežitok.“ Toto skalopevné presvedčenie by jej určite závidela nejedna sovietska žena.

V minulom roku sa podobné vysvetľujúce extempore ohľadom „extrémnej pravicovosti“ fašizmu a národného socializmu, odohralo v Brazílii. V miestnej ankete ľudia označili tieto politické smery masovo za ľavicové, čo rozladilo brazílskych ľavičiarov a liberálov, ktorí majú tendenciu svojich ľavicových príbuzných z fašistického a národne socialistického tábora presúvať v médiách do konzervatívneho tábora.

BM
U.S.C.A.E.
Treba však tiež povedať, že krvavé orgie červených hôrd v Španielsku v rokoch 1936 až 1939 by neboli vôbec mysliteľné bez horlivého a systematického počínania liberálnych sekularizátorov, pričom nemáme na mysli iba túto krajinu. Služobník Boží pápež Pius XII. nachádzal úzku spojitosť medzi sekularizmom a príchodom éry totalitarizmov. V encyklike Summi pontificatus, vydanej v roku 1939 mesiac …Více
Treba však tiež povedať, že krvavé orgie červených hôrd v Španielsku v rokoch 1936 až 1939 by neboli vôbec mysliteľné bez horlivého a systematického počínania liberálnych sekularizátorov, pričom nemáme na mysli iba túto krajinu. Služobník Boží pápež Pius XII. nachádzal úzku spojitosť medzi sekularizmom a príchodom éry totalitarizmov. V encyklike Summi pontificatus, vydanej v roku 1939 mesiac po vypuknutí II. svetovej vojny, o. i. napísal: „Ona vyzdvihovaná laicizácia spoločnosti, ktorá pokročila ešte oveľa viac, odtrhávajúc človeka, rodinu a štát od blahodarného a životodarného vplyvu myšlienky Boha a učenia Cirkvi, viedla k tomu, že sa znovu objavili, a to aj v oblastiach, kde po mnoho stáročí žiaril lesk kresťanskej civilizácie, spôsobom ešte jasnejším, ešte výrečnejším a ešte znepokojivejším znakom skazenosti a rozkladného pohanstva: „A nastala tma, keď ukrižovali Ježiša.““

christianitas.sk/…y-kulturkampf-prec-s-biskupmi/

prečo nezasvätil Rusko!? on mal dva neúplné vykonania u prvého Boh vyjadril nevôľu ale aj tak skrátil vojnu a po druhom za chvíľu zomrel stalin
U.S.C.A.E.
Fašizmus ako krajná pravica? Kto je autorom výroku: Socializmus mám v krvi?
Grzegorz Kucharczyk
10. februára 2021
Politika
Socializmus mám v krvi. Kto to povedal? Radikálny aktivista Kominterny? Kdeže! Sú to slová Benita Mussoliniho, zakladateľa fašistického hnutia.
Dá sa povedať, že Mussolini nasiakol socializmom už doma, v rodine. Predovšetkým vďaka svojmu otcovi Alessandrovi Mussolinimu,…Více
Fašizmus ako krajná pravica? Kto je autorom výroku: Socializmus mám v krvi?

Grzegorz Kucharczyk
10. februára 2021
Politika

Socializmus mám v krvi. Kto to povedal? Radikálny aktivista Kominterny? Kdeže! Sú to slová Benita Mussoliniho, zakladateľa fašistického hnutia.

Dá sa povedať, že Mussolini nasiakol socializmom už doma, v rodine. Predovšetkým vďaka svojmu otcovi Alessandrovi Mussolinimu, zámočníkovi združenému v Prvej internacionále. Už svoje meno budúci diktátor fašistického Talianska dostal na počesť vodcu mexickej revolúcie, ktorá vyvrcholila popravou cisára Maximiliána Habsburga (jeho druhý syn, Arnaldo, dostal meno po hereziarchovi z 12. storočia – Arnoldovi z Brescie).

Keď duce po rokoch spomínal na svojho otca, s nehou hovorieval, že v „jeho mysli a srdci vždy pulzovali socialistické teórie, pre ktoré žil“. Tieto teórie, spolu s tvrdým antikatolicizmom, odovzdal mladému Benitovi, ktorý pokračujúc v rodinnej tradícii, sa pripojil k talianskemu socialistickému hnutiu (do socialistickej strany vstúpil v roku 1900, už ako sedemnásťročný), zároveň si skúšal sily ako novinár (samozrejme v socialistickej tlači) a spisovateľ. „Antiklerikálna posadnutosť“ Benita Mussoliniho sa ukázala práve v jeho románových „dielach“ vyznačujúcich sa grafomanstvom a pornografiou: Claudia Particelli, milenka kardinála a Ján Hus, muž pravdy (ako vidno, Benito zdedil po otcovi náklonnosť k stredovekým hereziarchom).

Mussolini presviedčal svojich socialistických súdruhov, že podmienkou členstva v strane musí byť úplný rozchod kandidátov s kresťanstvom. Sám robil, čo mohol, aby šiel príkladom v tom, čo požadoval od druhých. Verejne sa rúhal Kristovi nazývajúc Ho ignorantským Židom a trpaslíkom oproti Budhovi. Mussoliniho obľúbeným „testom“ bola výzva Bohu, aby naňho zoslal blesk a tak dokázal, že existuje.

V roku 1910 Talianska socialistická strana z iniciatívy súdruha Benita Mussoliniho prijala rezolúciu vyzývajúcu svojich členov, pod trestom vylúčenia zo strany, a ich deti, aby sa zriekli katolicizmu. Ako vieme, Mussolini chcel ešte viac, aby sa socialisti rozišli s kresťanstvom ako takým. Pred prvou svetovou vojnou bol budúci tvorca „talianskeho impéria“ medzi talianskymi socialistami nielen nekompromisným bojovníkom proti „tyranii Cirkvi“, ale aj vyhláseným pacifistom. Od roku 1902 Mussolini hlásal odpor proti talianskemu „militarizmu“ (rozumej: povinnej vojenskej službe, pred ktorou utiekol do Švajčiarska) z bezpečného helvétskeho azylu.

Mussolini a Lenin

Mussolini zostal vo švajčiarskom exile do roku 1911. Hneď nato sa stal redaktorom periodika La lotta di classe (Triedny boj), ktoré sa stalo platformou pre jeho socializmus, antikatolicizmus a tiež pacifizmus. Na jeho stránkach vyzýval na odpor formou generálneho štrajku proti vojenskej angažovanosti Talianska v Líbyi. Za protivojnovú propagandu bol redaktor Triedneho boja odsúdený na rok väzenia; po odvolacom konaní mu bol trest znížený na päť mesiacov. To mu nebránilo, aby po prepustení nevystupoval ako mučeník za „socializmus a mier“. Jeho postoj oceňovali aj súdruhovia z Talianskej socialistickej strany. Jeden z nich, Orlindo Vernocchi, počas slávnostného privítania Mussoliniho po prepustení z väzenia, povedal: „Od dnešného dňa, Benito, si nielen zástupca socialistov z Romagna, ale aj duce (vodca) všetkých revolučných socialistov v Taliansku. Mussolini sa tak stal po prvýkrát Il Duce – vodcom. Aj keď sa onedlho rozíde so socialistickou stranou, stále bude stáť na čele revolúcie.

Vo Švajčiarsku sa Mussolini stretol s početnou skupinou socialistických politických utečencov nielen z Talianska, ale aj z Ruska. V tom čase sa zoznámil okrem iných s Anželikou Balabanovovou, Leninovou blízkou spolupracovníčkou a po roku 1919 vysokou funkcionárkou Kominterny (Tretia komunistická internacionála). Nie je známe, či vo Švajčiarsku došlo k priamemu stretnutiu dvoch socialistických aktivistov, Lenina a Mussoliniho, jedna vec je však istá: vodca sovietskeho štátu neskrýval obdiv k tvorcovi talianskeho fašizmu. Podľa boľševického vodcu bol Mussolini jediný pravý taliansky revolucionár. A ak máme uveriť autorke prvého životopisu duceho (a jeho milenke) Margherite Sarfattiovej, Lenin vraj povedal: „Mussolini? Veľká škoda, že sme ho stratili! Je to silný muž, ktorý by doviedol našu stranu (v Taliansku) k víťazstvu.“

Mussolini, rovnako ako Lenin, si rýchlo uvedomil veľkú dôležitosť Veľkej vojny rozpútanej v roku 1914 pre revolúciu. Boľševici šli za svojím cieľom hlásajúc heslo „imperialistickej vojny“ a „okamžitého mieru“, zatiaľ čo Mussolini postupoval opačne. Z radikálneho pacifistu sa stal odhodlaný militarista, ktorý od roku 1915 na stránkach denníka Il popolo d’Italia (Ľud Talianska) vyzýval podporovať rozhodnutie talianskej vlády vstúpiť do vojny na strane Dohody a dobrovoľne sa prihlásiť do talianskej armády.

Mussoliniho bývalí stranícki súdruhovia jeho krok označili za zradu a v novinách pod obrázok svojho bývalého súdruha položili otázku: „Chi paga?“ (Kto mu platí?) Mussoliniho, v čase „zrady“ redaktora Avanti, najväčšieho socialistického denníka v Taliansku, to neodradilo. Na stránkach svojich nových novín odpovedal: „Nech sa stane čokoľvek, o mňa sa nebojte. Dvanásť rokov v (socialistickej) strane by malo byť dostatočnou zárukou mojej socialistickej viery. Socializmus mám v krvi.“

O zmene základných politických princípov nemohlo byť ani reči: „Myslíte si, že sa ma môžete zbaviť, ale uvidíte, že sa vrátim. Som a zostanem socialista a moje presvedčenie sa nikdy nezmení! Mám ho v kostiach. Na vinete Il popolo d’Italia bol pôvodne nápis: Socialistický denník, ktorý bol zmenený až neskôr.

Podobne ako Lenin, aj Mussolini veľmi dobre vedel, že svetová vojna bude znamenať koniec „imperialistickej vlády“. Preto na stránkach novín neprestával vyzývať: „Proletári, poďte s nami do ulíc a na námestia a kričte: Preč so skorumpovanou obchodnou politikou talianskej buržoázie! Nech žije vojna za oslobodenie ľudu!“

Vojna mala pre Mussoliniho, ktorý neskrýval svoje protikatolícke názory, ešte jedno čaro – hlavným protivníkom Talianska počas prvej svetovej vojny bola katolícka Habsburská monarchia – vždy bete noire talianskej ľavice – počnúc Mazzinim a Garibaldim až po Mussoliniho.

Čo chceli fašisti?

Redaktor Il Popolo nechcel vystúpiť z červenej električky, chcel iba zmeniť jej názov. V čase vojny však písal, že v záujme záchrany socializmu treba (socialistickú) stranu zlikvidovať. A toho sa aj držal. Programové vyhlásenie Fasci di Combattimento (Bojové zväzky), ktoré založil Mussolini v marci 1919, obsahovalo jednoznačný ľavicový socialistický program bez toho, aby v ňom slovo socialistický bolo čo len jedenkrát spomenuté. Fašistické hnutie vstupujúce na politickú scénu teda požadovalo: zrušiť hornú komoru talianskeho parlamentu, zrušiť všetky šľachtické tituly, zaviesť minimálnu mzdu a osemhodinový pracovný deň, zaručiť právo na skorší dôchodok pracovníkom, ktorí pracujú na nebezpečných pracoviskách (napríklad baníkom), zaviesť progresívnu daň z kapitálu, ktorej cieľom malo byť – ako sa uvádza vo fašistickom programe z roku 1919 – jednorazové čiastočné vyvlastnenie všetkých bohatých. Fašisti navyše požadovali, aby štát pod hrozbou vyvlastnenia nútil všetkých vlastníkov pôdy, aby na tejto pôde pracovali sami. Okrem toho sa pôda mala bezplatne prideľovať roľníckym družstvám alebo združeniam vojenských veteránov.

Prvý program fašistickej strany odzrkadľoval aj pretrvávanie antitikatolíckeho presvedčenia jej zakladateľa. V roku 1919 boli vznesené požiadavky na konfiškáciu všetkého majetku patriaceho reholiam a na zavedenie dôsledne sekulárneho systému školstva s cieľom povzniesť morálne a kultúrne podmienky proletariátu.

Zároveň, teda v prvých rokoch po skončení prvej svetovej vojny, došlo k urputnému sporu o vládu a kontrolu nad talianskou ulicou, ktorý bol o to ostrejší, že medzi sebou súperili tri odnože ľavicového hnutia: socialisti, komunisti a fašisti. Podobná situácia nastala o niekoľko rokov neskôr v Nemecku, keď komunisti a národní socialisti súperili o kontrolu nad „masami“. V Taliansku aj v Nemecku zvíťazili ľavicové strany nového typu (dalo by sa povedať, že nová ľavica). Socializmus bol zachránený, strana zabitá (vrátane časti jej funkcionárov).

Talianske „kvetinové deti“

Jednou z požiadaviek fašistickej strany figurujúcich v programe z roku 1919 bolo zníženie veku pasívneho volebného práva na osemnásť rokov (fašisti zároveň požadovali rozšírenie volebného práva na ženy). Podobne, ako pre všetky formy ľavice, od jakobínov cez komunizmus, národný socializmus až po „novú ľavicu“ 20. storočia zbožňujúcu „deti kvetov“, aj pre fašizmus bol charakteristickým prvkom politickej doktríny a praxe kult mladosti a mládeže. Nie je náhoda, že oficiálna fašistická hymna Giovinezza (Mladosť) bola hymnou chvály mladosti, tejto jarnej krásy. Počas Mussoliniho diktatúry fašistická propaganda stále prichádzala s novými sloganmi, ktoré zdôrazňovali, že fašistické Taliansko je mladé Taliansko. Vo fašistickej tlači sa písalo, že celé Taliansko má dvadsať rokov a požadovalo uvoľniť priestor mladým. Oficiálna prednáška o fašistickej doktríne publikovaná v roku 1934, uvádzala: „Mladí sú čistou, nefalšovanou silou revolúcie. Stelesňujú nadšenie i nezištnosť (…) Fašistický aktivista, ktorý si zaslúži dôveru mladých, je vyvoleným synom revolúcie, pravdivým novým Talianom.“

Netreba zabúdať, že fašizmus bol v čase svojho zrodu jednoducho mládežníckym hnutím. Od roku 1917 hlásal Mussolini heslo zákopokracie (trincerocrazia). Boli to bojovníci, koniec koncov mladí ľudia, ktorí mali rozhodovať o budúcnosti Talianska. Predovšetkým oni boli iniciátormi prvých fasci. Práve oni by sa podľa fašistickej politickej mytológie stali akousi stratenou generáciou nebyť Mussoliniho, princeps iuventutis (vodcu mládeže).

„Stratená generácia“ (alias generácia X), mládež bojujúca so sviňami v uliciach a v komúnach prežívajúca odlišné (čiže revolučné) stavy vedomia, to všetko evokuje asociácie predovšetkým s ľavicovou generáciou roku 1968. Rok 68 sa v skutočnosti začal oveľa skôr.

K skutočnému prepuknutiu kultu mládeže došlo v Taliansku (pričom Taliansko nebolo výnimkou) počas prvej svetovej vojny. Idolom talianskej mládeže sa stal vtedajší najväčší taliansky básnik Gabriele D’Annunzio. Priateľ futuristov a nepriateľ parlamentnej demokracie bol od roku 1915 popri Mussolinim najväčším propagátorom zapojenia Talianska do Veľkej vojny. V nadväznosti na Kázeň na hore vtedy napísal: „Blahoslavení, ktorí majú dvadsať rokov, čistú myseľ, pevné telo, odvážnu matku.“ Po skončení vojny sa D’Annunzio stal autorom ikonického sloganu „stratenej generácie“ talianskych bojovníkov, zmrzačeného víťazstva (vittoria mutilata).

Ešte pred Mussolinim sa tento avantgardný básnik pokúsil o záchranu „stratenej generácie“. Tomu mala slúžiť ním organizovaná slávna výprava dobrovoľníkov na Fiume (Rijeka) v septembri 1919. Spravidla sa interpretuje ako prejav rastúceho talianskeho nacionalizmu. A oprávnene. Je potrebné však dodať, že viac ako ročná prítomnosť D’Annunzia (vyzdvihovaného ako veliteľa) a tisícov jeho mladých nasledovníkov v tomto jadranskom prístave je zároveň aj archetypom spôsobu života všetkých neskorších „kvetinových detí“.

Fiume pod D’Annunziom sa stalo jednou veľkou anarchistickou komúnou, v ktorej panoval „vlastenecký chaos“ a vládli „svätí chuligáni“. Títo chuligáni nepochádzali výlučne z Talianska. V rokoch 1919–1920 priťahovalo Fiume cudzincov lačných po zážitkoch, rovnako ako ich dnes priťahuje naháňačka s býkmi v San Fermine v Pamplone. Jeden z Angličanov takto spomínal na svoj pobyt vo Fiume: „Zdá sa, že každý nosil uniformu podľa vlastnej tvorby; niektorí mali brady a oholené hlavy ako Veliteľ; iní holdovali móde veľkých štíc dlhých pol stopy padajúcich z čela a čierneho fezu na hlave (…) a uprostred tohto mladého a trúfalého davu sa špacírovali dvaja veteráni v garibaldiovských uniformách s červenými košeľami a dlhými sivými vlasmi.“

Taliansky účastník eskapády vo Fiume si zase do denníka poznamenal toto: „Vstávame o ôsmej a trochu sa hráme, potom jeme špagety a prechádzame sa po meste, kde sú ženy lacné (…), nikto nikdy nám tu nekáže a platia nám 1,50 na deň. Potom večer pitie v krčmách a opäť ženy, v noci ešte lacnejšie.“

Ako vidno, heslo Zakázané zakazovať bolo v komúne Fiume úspešne zavedené takmer pol storočia predtým, než sa objavilo v máji 1968 v Paríži. Drvivá väčšina „kvetinových detí“ z Fiume sa potom pridala k rodiacemu sa fašistickému hnutiu Benita Mussoliniho. Dá sa povedať, že fašizmus v čase svojho zrodu nebol len hnutím mládeže, ale priam avantgardou hnutia hippies.

Fašizmus je nepretržitá revolúcia

Mussolini po prevzatí moci o sebe a svojich priaznivcoch hovoril: „Nie sme konzervátormi minulosti, ale zvestovateľmi budúcnosti.“ V tlači a vo fašistickej literatúre sa bežne používali názvy fašizmus a revolúcia ako synonymá. Ako napísal Ruggiero Zangrandi: „V prvom rade fašizmus (…) nie je reakčný, ale revolučný, fašizmus je revolúcia par excellence, je to kontinuálna revolúcia.“ Niet preto divu, že fašistická tlač po roku 1922 zdôrazňovala paralely medzi fašizmom a Francúzskou revolúciou. Zaznel dokonca nápad, aby podľa vzoru jakobínov aj v Taliansku zrušili kresťanský kalendár a zaviedli nový, ktorý by počítal čas fašistickej éry, od pochodu na Rím 29. októbra 1922.

Aj keď navonok bolo deklarované nepriateľstvo voči barbarskému boľševizmu, zo správ o Sovietskom zväze Lenina a Stalina bolo cítiť neskrývaný obdiv voči energii, s akou sa pustili v Rusku po roku 1917 do budovania novej spoločnosti. Samotný Mussolini v rozhovoroch s nemeckým spisovateľom E. Ludwigom pripustil, že v tomto ohľade by Rusi mohli slúžiť ako príklad. Pripomeňme, že Mussoliniho Taliansko ako tretia krajina v Európe (po Nemecku a Veľkej Británii) uznalo boľševický režim a duce bol údajne veľmi nespokojný, že sa talianska diplomacia nechala v tomto predbehnúť Britmi. Leninove sympatie k Mussolinimu boli spomenuté už vyššie. Lenin napokon v tomto smere nebol jediný, aj člen boľševického vedenia Karl Radek v roku 1923 tvrdil, že fašizmus je socializmus strednej triedy.

Fašistická propaganda predstavovala vládu Mussoliniho ako pokus nadviazať na veľké tradície Rímskej ríše, dokonca ako pokus o jej obnovenie. Dívali sa na moc Ríma, ale Ríma pohanských cisárov. Propagandistická vízia dejín Talianska v rokoch 1922-1943 vyzerala asi takto: Rím Cézara a Augusta – nádhera a úpadok, potom dlho, dlho nič, až do októbra roku 1922. Zároveň boli za priamych predchodcov fašizmu označení tvorcovia talianskeho protipápežského risorgimenta pri zjednocovaní Talianska v 19. storočí. Ako bolo napísané v roku 1935 v príručke pre talianskych učiteľov: „Dnes dovršujeme dielo risorgimenta po stránke náboženskej, morálnej, politickej, ekonomickej.“ V tejto vízii histórie nebol priestor pre stredovekú Itáliu a pápežský Rím. Pápežský štát, hoci existoval dlhšie ako staroveký Rím, vypadol z oficiálnych dejín Talianska.

Od Marxa k Marxovi

Mussolini začal svoju politickú aktivitu ako socialista a ako socialista ju aj ukončil. V roku 1943 opäť naskočil do červenej električky – z funkcie predsedu vlády ho odvolal a dal zatknúť taliansky kráľ Viktor Emanuel, vyslobodili ho Nemci a pod ochranou Wehrmachtu vytvoril tzv. Taliansku sociálnu republiku (Repubblica Sociale Italiana (RSI), či tiež Repubblica di Salò).

Mussolini sa teda úplne zhodol s komunistami (dominujúcimi v boji proti Nemecku aj proti bábkovej vláde Republiky Salò v Taliansku), že jediným správnym režimom pre Taliansko je republika zaručujúca všetky „práva pracujúcich“. V rokoch 1943 až 1945 bola v Republike Salò väčšina priemyslu znárodnená a Mussolini verejne predniesol sebakritiku za to, že v rokoch 1922-1943 ustúpil „veľkému kapitálu“ a upustil od pôvodného fašistického plánu prevziať väčšinu priemyselných odvetví štátom.

V rokoch 1943–1945 sa v kruhu najbližších Mussoliniho spolupracovníkov objavil Nicola Bombacci, zakladajúci člen Talianskej komunistickej strany a dlhé roky spätý s Kominternou, takže bol považovaný za Leninovho učeníka. Bombacci stál za radikálnou ľavicovou – v sociálnom i politickom zmysle – propagandou vlády Talianskej sociálnej republiky. Jeho zámerom však bolo financovať súborné vydanie diela Karla Marxa vládou Republiky Salò.

A teraz si predstavte, že dnes sú ešte stále ľudia, ktorí tvrdia, že fašizmus bol hnutím krajnej pravice!
U.S.C.A.E.
Sloboda, rovnosť, bratstvo – alebo smrť
Pôvodné heslo Francúzskej revolúcie, neskôr esteticky skrátené a upravené, dobre vystihuje (aj keď samozrejme nechcene), čo zostane z pokroku, keď už zmiznú toľko sľubované a adorované vymoženosti – smrť. V novopohanskom otrockom systéme, ako ho predpovedal Hilaire Belloc v diele Otrocký štát, už samozrejme sloboda nebude, rovnosť možno len pre otrokov …Více
Sloboda, rovnosť, bratstvo – alebo smrť

Pôvodné heslo Francúzskej revolúcie, neskôr esteticky skrátené a upravené, dobre vystihuje (aj keď samozrejme nechcene), čo zostane z pokroku, keď už zmiznú toľko sľubované a adorované vymoženosti – smrť. V novopohanskom otrockom systéme, ako ho predpovedal Hilaire Belloc v diele Otrocký štát, už samozrejme sloboda nebude, rovnosť možno len pre otrokov v ich otroctve a bratstvo pravdepodobne len v tej smrti. Tá bude všadeprítomná, racionalizovaná a technologicky na úplne inej úrovni ako staroveká lopota masakrov a vojnových jatiek. Všetko nasvedčuje tomu, že pokiaľ pôjde vývoj dopredu tak ako doteraz, čoskoro (v horizonte 10 – 20 rokov) nebude v Európe štát, ktorý by považoval eutanáziu za protizákonnú a nemorálnu.

Takáto moc v rukách štátnych alebo korporátnych zamestnancov si priam koleduje o jej zneužitie. Desivý obraz eutanázie z románu Roberta Hugha Bensona Pán sveta, v ktorom mladý pokrokový pár dá „milosrdne“ odstrániť svoju milovanú matku, pretože pod vplyvom prenasledovaného katolíckeho kňaza upadla do „náboženského blúznenia“, sa začína v krajinách Beneluxu opovážlivo zhmotňovať. Dôchodcovia utekajúci v panike pred možnou medicínskou anihiláciou do Španielska (tam to už však čoskoro bude rovnaké, parlament na tom pracuje) alebo iných destinácií; škandály s podozrivými úmrtiami na želanie rodiny, pubertálne krásavice zúfajúce si nad nudným a bezperspektívnym životom v 16 rokoch, morálne otupení lekári a asistenti, robiaci si svoju prácu, to všetko sú javy nového pohanstva, ktoré nás zrejme neminú.

Priekopnícky štát modernej eutanázie, Holandsko, ponúka obraz, ktorý sa môže čoskoro stať realitou aj v ďalších štátoch. V takmer každom európskom štáte je už politická strana alebo stranička, ktorá predstavuje piatu kolónu eutanázie v spoločnosti a ktorá má vo svojom programe požiadavku na legalizáciu eutanázie.

V roku 2016 už predstavovala eutanázia 4% všetkých úmrtí v Holandsku. Úhrnom, 6091 životov za jeden rok. A to sú eutanázie zaregistrované a legálne. V porovnaní s týmito číslami a číslami umelých potratov, trochu bledne aj dnešná, údajne katastrofálna, pandémia. V Holandsku je navyše eutanázia na požiadanie legálna už od 12. roku života dieťaťa, zatiaľ so súhlasom rodičov. Eutanázia postihnutých detí je však na žiadosť rodičov vykonávaná aj pri mladších ročníkoch. Najmladší prípad mal 9 rokov a ako dôvod bol uvedený nádor na mozgu.

Náladovosť a citová neukotvenosť súčasnej mládeže bude pravdepodobným zdrojom mnohých žiadostí o eutanáziu. Typický bol napríklad osud mladej, 24-ročnej belgickej ženy Laury, popisovaný v médiách, ktorá si podala žiadosť o eutanáziu a tá bola kladne vybavená. Dôvod? Mala depresie a skrátka „život už pre ňu nebol“. Tvrdila, že chcela zomrieť vždy, už na škole. Aké mohlo byť zavinenie kultúrneho prostredia, v ktorom sa pohybovala, na jej myslení, rôznych morbídnych subkultúr a patologických ideológií, to nikto neriešil. Je veľmi pravdepodobné, že u takýchto jedincov by určitá sociálna terapia čoskoro viedla k zmene názoru na život, avšak v pokryteckej dobe „práva na smrť“, niečo také neprichádza do úvahy.

Od práva na smrť, k povinnosti

Prax národno-socialistického Nemecka v 30. a 40. rokoch je predobrazom stavu, v ktorom sa pôvodné „humanistické“ právo na milosrdnú smrť mení na povinnosť odísť a nezavadzať pokroku v ceste. Motív pokrokovej „milosrdnosti“ však zostáva. Je len prepojený s hľadiskom eugenickým, národným, socialistickým a progresívnym, tak aby bolo jasné, že niekoho je treba pre blaho (kolektívu, ženy, matky, rodičov, pokroku) obetovať a zároveň mu „pomôcť“ a „milosrdne“ ho odpratať, keď už ten jeho život nestojí za nič, ani pre neho ani pre kolektív.

Tento dvojitý motív umožňuje novopohanskému systému hrať ďalej hru s kresťanskými stereotypmi. Eutanáziu prezentuje ako službu postihnutému, ako prejav súcitu a milosrdenstva, ale v zákulisí už administratívna mašinéria automaticky (vyplývajúc zo súčasnej fúzie byrokracie a technokracie) rozbieha eutanázny priemysel, ktorý má možno priniesť ozdravenie spoločnosti. V národno-socialistickom Nemecku to bolo ozdravenie od rasovo menejcenných, postihnutých, degenerovaných a nevyliečiteľne chorých, v súčasnej dobe najprv ozdravenie spoločnosti od ujarmenia v kresťanských predsudkoch a tmárstve, a neskôr možno aj redukcia obyvateľstva údajne „premnoženej“ planéty, v duchu neomaltuziánskych teórií, prepojených v súčasnosti s environmentálnou agendou ekosocialistov, ktorí považujú takýto počet obyvateľov za príliš zaťažujúci pre Matku Zem.

Všetko by tým bolo vyriešené k všeobecnej pokrokovej spokojnosti: ľudia by boli šťastní, že sa konečne skončí ich fyzické alebo duševné utrpenie, Matka Zem si vydýchne úľavou, spoločnosť sa očistí a vyselektuje od života neschopných jedincov a evolúcia môže ďalej pokračovať míľovými krokmi vpred.

Komu sa to zdá prehnané, ten nech sa začíta do slov neurológa a psychiatra Lea Alexandra, ktorý bol poradcom na Norimberskom procese, kde sa riešil aj národno-socialistický program eutanázie:

Nech už tieto zločiny dosiahli akékoľvek rozmery, bolo všetkým, ktorí ich vyšetrovali jasné, že vždy začínali v nepatrných počiatkoch. Najprv išlo len o malý odklon od dôrazu na základný postoj lekárov. Všetko začínalo prijatím postoja, podstatným v akcii eutanázie, že totiž existuje život, ktorý je nehodný existencie. Tento postoj sa spočiatku týkal len ťažko a chronicky chorých. Postupne sa sféra tých, ktorí boli zahŕňaní do tejto kategórie, rozširovala o ľudí neproduktívnych, ideologicky nežiadúcich, rasovo nežiaducich a nakoniec všetkých ne-Nemcov. Ale je treba si uvedomiť, že práve oným prvým krokom, z ktorého celý ďalší spôsob myslenia dostal svoj impulz, bol postoj k nevyliečiteľne chorým.“

christianitas.sk/…-a-pohanstva-modernymi-statmi/
U.S.C.A.E.
ja viem prečo to dávam sem nevie sa totiž až tak moc že eutanáziu zaviedli v Rusku a to dokonca hodne skoro po puči
Trepifajksl
Zajímavé - v Rusku na pandemii moc nehrají. Na lockdowny taky ne:
youtube.com/…3edjlBIzdWUmhuvFJLyU0ojm-tVR-I
U.S.C.A.E.
Priatelia, musíme sa vrátiť do r. 1963. Vtedy, v januári, predniesol člen Snemovne za štát Florida Albert Sydney Herlong junior v Snemovni reprezentantov „45 bodov komunistických cieľov v USA“, z knihy „The Naked Communist“, od autora W. Cleona Scousena (vyšla v r. 1958). Realizácia týchto bodov mala pripraviť USA na socialistickú revolúciu. Nie priatelia, nejde o žiadny hoax. Tu je zdroj: …Více
Priatelia, musíme sa vrátiť do r. 1963. Vtedy, v januári, predniesol člen Snemovne za štát Florida Albert Sydney Herlong junior v Snemovni reprezentantov „45 bodov komunistických cieľov v USA“, z knihy „The Naked Communist“, od autora W. Cleona Scousena (vyšla v r. 1958). Realizácia týchto bodov mala pripraviť USA na socialistickú revolúciu. Nie priatelia, nejde o žiadny hoax. Tu je zdroj: Congressional Record – Appendix, Pages A34-A35, Jan. 10, 1963, cultureshield.com/PDF/45_Goals.pdf Asi nemá zmysel, aby som tu teraz písal celý preklad týchto 45. bodov, ktoré Herlong jr. predniesol. (Môžete si ich prečítať po anglicky v linku, prípadne dať preložiť, alebo preklad vyhľadať.)

Ak dovolíte, uvediem iba tie, ktoré dnes považujem za relevantné. Niektoré z tých bodov sú už neaktuálne a sú v duchu doby, v ktorej boli prednesené. O to viac ma však šokovali tie, ktoré sú stále aktuálne. Treba si totiž uvedomiť, že odvtedy prešlo 60, resp. 55 rokov! To po prvé. Ďalej si musíte uvedomiť, že to, čo teraz budete čítať nebolo myslené ako pomoc pre USA. Presne naopak. Komunisti to navrhli ako ciele, ktoré majú ROZLOŽIŤ kultúru a sociálno-politické usporiadanie v krajine, priniesť rozvrat a tak pripraviť USA na revolúciu. Opakujem, ešte raz a pomaly, s porozumením – teraz si prečítate body, ktorých realizácia mala počas najhlbšej studenej vojny napomôcť rozvratu v USA (čísla označujú poradie v originálnom Herlongovom zozname):

12. Odolať akémukoľvek pokusu o rozpustenie komunistickej strany (USA).

18. Ovládnite všetky študentské časopisy.

19. Využite študentské nepokoje na podnecovanie verejných protestov proti plánom, alebo organizáciám, ktoré sú vystavené útokom komunistov. (Zjednodušene – nasmerovať nepokoje študentov na ciele, ktoré sú aj cieľmi komunistov).

20. Infiltrujte tlač. Získajte kontrolu nad recenziami, ediotoriálmi, a nad pozíciami zodpovednými za tvorbu koncepcií.

21. Ovládnite kľúčové pozície v rádiách, v televízii a vo filmovom priemysle.

23. Získajte kontrolu nad umeleckou kritikou a vedením múzeí umenia (galériami). „Náš plán je podporovať škaredé, odporné a nezmyselné umenie.“

24. Odstráňte všetky zákony upravujúce obscénnosť s tým, že ich napadnete ako „cenzúru“ a porušovanie slobody prejavu a slobody tlače.

25. Narúšajte kultúrne štandardy morálky tým, že budete podporovať pornografiu a obscénnosť v knihách, časopisoch, filmoch, v rozhlase a v televízii. (V tých rokoch samozrejme internet nebol…)

26. Prezentujte homosexualitu, degeneráciu a promiskuitu ako „normálne, prirodzené a zdravé“.

27. Infiltrujte cirkev a nahraďte tradičnú vieru „sociálnym“ náboženstvom. Diskreditujte Bibliu a zdôrazňujte potrebu intelektuálnej vyspelosti, ktorá nepotrebuje “náboženskú barlu”.

28. Odstráňte modlitbu, alebo akúkoľvek podobu náboženského prejavu v školách s odôvodnením, že to porušuje zásadu oddelenia cirkvi od štátu.“

40. Diskreditujte rodinu ako inštitúciu. Podporujte promiskuitu a ľahké rozvody.

41. Zdôrazňujte, že je potrebné zbaviť deti negatívneho vplyvu rodičov. Zdôvodňujte to predsudkami, psychologickými blokmi a duševnou zaostalosťou detí, čo je dôsledkom utláčajúcej výchovy rodičov.

regiony.zoznam.sk/…-baranka-stekot-nemrtveho-psa/
Antonín Růžička
Zajímavé, Baba Vanga předpokládala komunismus někdy v 70. letech. Ale říkat tomu banksterskému fašismu komunismus je matení pojmů. Společné je snad ztráta hotovosti.
Antonín Růžička
No vzhledem k tomu, že po porážce Turecka, má být sloužena pravoslavná mše v Konstantinopoli, myslím, že Rusko vůbec není ateistické, na rozdíl od Číny a Západu. A cara se má bát i Antikrist.
jožinko božinko
Rusko je stále bolševické
Antonín Růžička
v Rusku je asi nejkapitalističtější kapitalismus ve světě, Západ propadl korporátnímu socialismu
jožinko božinko
ale vládnou bolšáni
U.S.C.A.E.
Chýbajúci svätci
Taylor Marshall končí svoj vlog myšlienkou, že vo vzťahu katolícki politici – katolícke duchovenstvo existujú (aspoň v Amerike) dva svetonázory: ten Kennedyho a ten Gregora Veľkého.
Aké sú teda riešenia?“ pýta sa Marshall. „Treba zasvätiť Rusko Nepoškvrnenému srdcu Panny Márie; potrebujeme viacej modlitby a pokánia, viac pôstu, lepšie vzdelávanie; svätejších ľudí, manželstvá …Více
Chýbajúci svätci

Taylor Marshall končí svoj vlog myšlienkou, že vo vzťahu katolícki politici – katolícke duchovenstvo existujú (aspoň v Amerike) dva svetonázory: ten Kennedyho a ten Gregora Veľkého.

Aké sú teda riešenia?“ pýta sa Marshall. „Treba zasvätiť Rusko Nepoškvrnenému srdcu Panny Márie; potrebujeme viacej modlitby a pokánia, viac pôstu, lepšie vzdelávanie; svätejších ľudí, manželstvá, deti, kňazov, mníchov, mníšky…

Pretože, ako Taylor poznamenal: „Ľudia ako washingtonský arcibiskup Wilton Gregory, či jeho predchodca McCarrick, posväcujú činy politikov ako sú Joe Biden a Nancy Pelosiová. Presne podľa Kennedyho mentality.

christianitas.sk/…u-biskupi-teraz-uz-za-potraty/
U.S.C.A.E.