Boží slovo na den 19.10. A.D.2020
Někdo ze zástupu Ježíše požádal: „Mistře, řekni mému bratrovi, aby se rozdělil se mnou o dědictví!“ Odpověděl mu: „Člověče, kdo mě ustanovil nad vámi soudcem nebo rozhodčím?“ Potom jim řekl: „…Více
Někdo ze zástupu Ježíše požádal: „Mistře, řekni mému bratrovi, aby se rozdělil se mnou o dědictví!“ Odpověděl mu: „Člověče, kdo mě ustanovil nad vámi soudcem nebo rozhodčím?“ Potom jim řekl: „Dejte si pozor a chraňte se před každou chamtivostí. Neboť i když má někdo nadbytek, jeho život není zajištěn tím, co má.“ Pověděl jim toto podobenství: „Jednomu bohatému člověku se na poli hojně urodilo. Uvažoval tedy sám pro sebe: `Co mám udělat? Vždyť už nemám, kam svou úrodu uložit! Tohle udělám,' řekl si, `strhnu své stodoly, vystavím větší a tam složím všechno své obilí i své zásoby. Pak si mohu říci: Máš velké zásoby na mnoho let. Klidně si žij, jez, pij, vesele hoduj!' Bůh však mu řekl: `Blázne, ještě této noci budeš muset odevzdat svou duši a čí bude to, co jsi nashromáždil?' Tak to dopadá s tím, kdo si hromadí poklady, ale není bohatý před Bohem.“
Lk 12,13-21
Lk 12,13-21
- Nahlásit
Sociální sítě
Změnit příspěvek
Smazat příspěvek
19. října 1984
V době, kdy ve východní Evropě pozvolna sílil odpor proti komunistickým režimům, otřásla Polskem vražda. Kněz Jerzy Popiełuszko, který úzce spolupracoval se Solidaritou, byl ve večerních hodinách 19. října 1984 umlácen příslušníky polské tajné policie.
Často ve svých kázáních vystupoval proti režimu, jeho slova dokonce reprodukovalo Rádio Svobodná Evropa. V roce 1981 se …Více
19. října 1984
V době, kdy ve východní Evropě pozvolna sílil odpor proti komunistickým režimům, otřásla Polskem vražda. Kněz Jerzy Popiełuszko, který úzce spolupracoval se Solidaritou, byl ve večerních hodinách 19. října 1984 umlácen příslušníky polské tajné policie.
Často ve svých kázáních vystupoval proti režimu, jeho slova dokonce reprodukovalo Rádio Svobodná Evropa. V roce 1981 se připojil ke stávce dělníků ve Varšavě. Tajná policie nedokázala donutit církevní hierarchii, aby kněze odsunula mimo Varšavu, a tak režim přistoupil ke tvrdším prostředkům. Několik dní před osudným 19. říjnem měl mít fingovanou nehodu, ale kněz se jí vyhnul.
Poté už takové štěstí neměl, vracel se zrovna z kázání v Bydhošti, když ho zastavila trojice mužů. Měli údajně problém s vozem, Popiełuszko vystoupil a rázem byl surově napaden. Zbitého kněze naložili do kufru a odvezli k vodní nádrži Visla nedaleko města Wloclawek. Téměř mrtvému knězi připoutali na nohy kameny a hodili ho do vody. Tělo bojovníka proti komunismu bylo nalezeno až o jedenáct dní později.
Vražda vyvolala obrovskou vlnu demonstrací, pohřbu se účastnilo přes 200 tisíc lidí v čele s Lechem Wałęsou. O tři roky později navštívil Polsko Jan Pavel II., zastavil se u hrobu zavražděného kněze a pomodlil se. Pachatelé, kteří se podíleli na Popiełuszkově vraždě, byli později odsouzeni.
zdroj: Muzeum paměti XX. století,fb
V době, kdy ve východní Evropě pozvolna sílil odpor proti komunistickým režimům, otřásla Polskem vražda. Kněz Jerzy Popiełuszko, který úzce spolupracoval se Solidaritou, byl ve večerních hodinách 19. října 1984 umlácen příslušníky polské tajné policie.
Často ve svých kázáních vystupoval proti režimu, jeho slova dokonce reprodukovalo Rádio Svobodná Evropa. V roce 1981 se připojil ke stávce dělníků ve Varšavě. Tajná policie nedokázala donutit církevní hierarchii, aby kněze odsunula mimo Varšavu, a tak režim přistoupil ke tvrdším prostředkům. Několik dní před osudným 19. říjnem měl mít fingovanou nehodu, ale kněz se jí vyhnul.
Poté už takové štěstí neměl, vracel se zrovna z kázání v Bydhošti, když ho zastavila trojice mužů. Měli údajně problém s vozem, Popiełuszko vystoupil a rázem byl surově napaden. Zbitého kněze naložili do kufru a odvezli k vodní nádrži Visla nedaleko města Wloclawek. Téměř mrtvému knězi připoutali na nohy kameny a hodili ho do vody. Tělo bojovníka proti komunismu bylo nalezeno až o jedenáct dní později.
Vražda vyvolala obrovskou vlnu demonstrací, pohřbu se účastnilo přes 200 tisíc lidí v čele s Lechem Wałęsou. O tři roky později navštívil Polsko Jan Pavel II., zastavil se u hrobu zavražděného kněze a pomodlil se. Pachatelé, kteří se podíleli na Popiełuszkově vraždě, byli později odsouzeni.
zdroj: Muzeum paměti XX. století,fb
U.S.C.A.E.
- Nahlásit
Změnit komentář
Smazat komentář
to nie sú západné hodnoty v pravom slova zmysle to je novopohanstvo a šírenie komunizmu len si nájdite kde sa veľmi skoro dekriminalizovala sodomia áno bolo to v boľševickom rusku
Mons. Schneider to vidí jako transformaci bolševické ideologie
Strata zmyslu pre nadprirodzeno a jednoznačne protikresťanský duch 18. storočia dosiahli svoj vrchol v komunistickej revolúcii v Rusku v roku 1917, ktorá až do začiatku deväťdesiatych rokov minulého storočia politicky dominovala nad väčšinou ľudstva. Po rozpade sovietskej komunistickej ríše vo Východnom bloku sa komunistická revolúcia …Více
Mons. Schneider to vidí jako transformaci bolševické ideologie
Strata zmyslu pre nadprirodzeno a jednoznačne protikresťanský duch 18. storočia dosiahli svoj vrchol v komunistickej revolúcii v Rusku v roku 1917, ktorá až do začiatku deväťdesiatych rokov minulého storočia politicky dominovala nad väčšinou ľudstva. Po rozpade sovietskej komunistickej ríše vo Východnom bloku sa komunistická revolúcia pretransformovala ako chameleón z červenej na zelenú farbu ekológie a na gender-ideológie a v našich dňoch dospela do predbežnej fázy akejsi globálnej diktatúry pod zámienkou zdravotnej bezpečnosti majúcej znaky nekompromisného útlaku celej populácie masovým zotročovaním, ktorého viditeľným znakom je tvárová maska – rúško. Vzniká tak dojem, že dnešná spoločnosť zbožštila telo a telesné zdravie. Ide o očividný dôkaz straty nadprirodzena.
christianitas.sk/…lanok-mons-schneidera-podcast/
Strata zmyslu pre nadprirodzeno a jednoznačne protikresťanský duch 18. storočia dosiahli svoj vrchol v komunistickej revolúcii v Rusku v roku 1917, ktorá až do začiatku deväťdesiatych rokov minulého storočia politicky dominovala nad väčšinou ľudstva. Po rozpade sovietskej komunistickej ríše vo Východnom bloku sa komunistická revolúcia pretransformovala ako chameleón z červenej na zelenú farbu ekológie a na gender-ideológie a v našich dňoch dospela do predbežnej fázy akejsi globálnej diktatúry pod zámienkou zdravotnej bezpečnosti majúcej znaky nekompromisného útlaku celej populácie masovým zotročovaním, ktorého viditeľným znakom je tvárová maska – rúško. Vzniká tak dojem, že dnešná spoločnosť zbožštila telo a telesné zdravie. Ide o očividný dôkaz straty nadprirodzena.
christianitas.sk/…lanok-mons-schneidera-podcast/
U.S.C.A.E.
- Nahlásit
Změnit komentář
Smazat komentář
SKANDAL ! Policja przerywa Mszę i wlecze księdza po schodach !
čítal som to celé dík stylita a to čo je zachytené na videu nie je čína ale poľsko. NWO sa už prejavuje naplno NWO je v skratke čínsky model možnože s miestnymi úpravami ale celosvetovo nedá sa povedať už je to tu lebo takto to malo vždy skončiť viď operace golgota ešte to tí v KGB nazvali takto rúhavo ale neuvedomili si že aj tu …Více
SKANDAL ! Policja przerywa Mszę i wlecze księdza po schodach !
čítal som to celé dík stylita a to čo je zachytené na videu nie je čína ale poľsko. NWO sa už prejavuje naplno NWO je v skratke čínsky model možnože s miestnymi úpravami ale celosvetovo nedá sa povedať už je to tu lebo takto to malo vždy skončiť viď operace golgota ešte to tí v KGB nazvali takto rúhavo ale neuvedomili si že aj tu nastal zásah Prozreteľnosti golgotou to totiž nekončí nevravím že golgota je jediný koncept ale hrá rolu v pláne tá operácia
čítal som to celé dík stylita a to čo je zachytené na videu nie je čína ale poľsko. NWO sa už prejavuje naplno NWO je v skratke čínsky model možnože s miestnymi úpravami ale celosvetovo nedá sa povedať už je to tu lebo takto to malo vždy skončiť viď operace golgota ešte to tí v KGB nazvali takto rúhavo ale neuvedomili si že aj tu nastal zásah Prozreteľnosti golgotou to totiž nekončí nevravím že golgota je jediný koncept ale hrá rolu v pláne tá operácia
U.S.C.A.E.
- Nahlásit
Změnit komentář
Smazat komentář
dotkli sme sa modly zo stylitom? a demagógiu uviedli na správnu mieru? viete že ma to vôbec nemzí? 
U.S.C.A.E.
- Nahlásit
Změnit komentář
Smazat komentář
ale komunizmus je tak efektívne protikresťanský že aj pravoslávny patriarcha tichon sa čudoval ináč je to jakobínska revolúcia do dôsledkov a sám lenin sa nazval jakobínom ale to nie je jediný prípad kedy sa hrdili jakobínstvom aj v mexiku to robili v dobe Cristeros
toto nie je bežná vedomosť že v španielskej občianskej vojne bojovali aj rusi a nemyslím teraz na strane republíkánov ale na …Více
ale komunizmus je tak efektívne protikresťanský že aj pravoslávny patriarcha tichon sa čudoval ináč je to jakobínska revolúcia do dôsledkov a sám lenin sa nazval jakobínom ale to nie je jediný prípad kedy sa hrdili jakobínstvom aj v mexiku to robili v dobe Cristeros
toto nie je bežná vedomosť že v španielskej občianskej vojne bojovali aj rusi a nemyslím teraz na strane republíkánov ale na strane franca lebo si zažili "dobrodenia komunizmu" a nechceli to nechať "dopriať" španielom za to im patrí nehynúca vďaka im už nezáležalo na tom že pomáhajú aj katolíkom komunizmus je proste tak veľké zlo že ho nechceli nechať zakusovať ďalším ľudom
toto nie je bežná vedomosť že v španielskej občianskej vojne bojovali aj rusi a nemyslím teraz na strane republíkánov ale na strane franca lebo si zažili "dobrodenia komunizmu" a nechceli to nechať "dopriať" španielom za to im patrí nehynúca vďaka im už nezáležalo na tom že pomáhajú aj katolíkom komunizmus je proste tak veľké zlo že ho nechceli nechať zakusovať ďalším ľudom
U nás vládne hnutí miliárdáře Babiše Ano s ČSSD a komunisté jim stanovují mantinely a podporují je. Předsedkyní rozpočtového výboru Poslanecké sněmovny je soudružka Vostrá z KSČM.
Jak je to možné? Vše je to dané touhou po moci, kvůli které se člověk spojí třeba i s čertem.
Jak je to možné? Vše je to dané touhou po moci, kvůli které se člověk spojí třeba i s čertem.
U.S.C.A.E.
- Nahlásit
Změnit komentář
Smazat komentář
Demonštranti podpálili dva kostoly: Sv. Františka Borgiu a Zvestovania.[1] Videá na sociálnych sieťach ukazujú, ako sa veža jedného chrámu horiaca zrútila, čo sprevádzal nadšený krik davu.
Demonštrácia sa konala týždeň pred referendom o zmene ústavy, ktorá bola prijatá ešte počas vlády generála Pinocheta.
Jadrom protestujúcich boli členovia a priaznivci Komunistickej strany Čile. Tisíce …Více
Demonštranti podpálili dva kostoly: Sv. Františka Borgiu a Zvestovania.[1] Videá na sociálnych sieťach ukazujú, ako sa veža jedného chrámu horiaca zrútila, čo sprevádzal nadšený krik davu.
Demonštrácia sa konala týždeň pred referendom o zmene ústavy, ktorá bola prijatá ešte počas vlády generála Pinocheta.
Jadrom protestujúcich boli členovia a priaznivci Komunistickej strany Čile. Tisíce ľudí spievali hymnu komunistickej strany – El Pueblo Unido, ktorá bola piesňou komunistickej opozície počas vlády generála Augusta Pinocheta.
Akcia je dokladom silnejúcej agresivity protikresťanských síl, ktoré povzbudené celkovou protikresťanskou atmosférou vo svetovej politike, strácajú zábrany a prestávajú sa pretvarovať. Je zaujímavé, že nikto nezakáže v Čile komunistickú stranu ako extrémistickú organizáciu, napriek tomu, že diktatúra generála Pinocheta bola len reakciou na revolučné besnenie komunistických živlov začiatkom 70. rokov, ktoré si vyžiadalo množstvo životov.
Podobné násilnosti sa odohrali v Čile aj minulý rok v novembri. Ľavicoví demonštranti rabovali kostoly a sochy Pána Ježiša, Panny Márie a svätých pálili na námestí.
Teraz Komunistická strana opäť ukazuje svoju pravú tvár. Problémom však pre svet a čilskú vládu zdá sa nie je komunistické násilie, ale údajní extrémisti v radoch konzervatívnych kresťanov. Podobná situácia je aj v iných štátoch Ameriky, vrátane USA, kde ľavicoví extrémisti podpaľujú kostoly a ničia sakrálne objekty.
BM
christianitas.sk/…ili-ich-lavicovi-demonstranti/
Demonštrácia sa konala týždeň pred referendom o zmene ústavy, ktorá bola prijatá ešte počas vlády generála Pinocheta.
Jadrom protestujúcich boli členovia a priaznivci Komunistickej strany Čile. Tisíce ľudí spievali hymnu komunistickej strany – El Pueblo Unido, ktorá bola piesňou komunistickej opozície počas vlády generála Augusta Pinocheta.
Akcia je dokladom silnejúcej agresivity protikresťanských síl, ktoré povzbudené celkovou protikresťanskou atmosférou vo svetovej politike, strácajú zábrany a prestávajú sa pretvarovať. Je zaujímavé, že nikto nezakáže v Čile komunistickú stranu ako extrémistickú organizáciu, napriek tomu, že diktatúra generála Pinocheta bola len reakciou na revolučné besnenie komunistických živlov začiatkom 70. rokov, ktoré si vyžiadalo množstvo životov.
Podobné násilnosti sa odohrali v Čile aj minulý rok v novembri. Ľavicoví demonštranti rabovali kostoly a sochy Pána Ježiša, Panny Márie a svätých pálili na námestí.
Teraz Komunistická strana opäť ukazuje svoju pravú tvár. Problémom však pre svet a čilskú vládu zdá sa nie je komunistické násilie, ale údajní extrémisti v radoch konzervatívnych kresťanov. Podobná situácia je aj v iných štátoch Ameriky, vrátane USA, kde ľavicoví extrémisti podpaľujú kostoly a ničia sakrálne objekty.
BM
christianitas.sk/…ili-ich-lavicovi-demonstranti/
z denní liturgie
m.liturgie.cz/misal/06mezidobi/29_01.htm
1. čtení:
Bratři! Byli jste mrtví pro své poklesky a hříchy, v nichž jste kdysi žili podle světského smýšlení, pod vlivem ducha, který vládne a svou moc vykonává v ovzduší, a teď působí v lidech, kteří se (Bohu) vzpírají. K nim jsme kdysi (náleželi) i my všichni, protože jsme žili tak, jak si to žádalo tělo. Dělali jsme, co se tělu …Více
z denní liturgie
m.liturgie.cz/misal/06mezidobi/29_01.htm
1. čtení:
Bratři! Byli jste mrtví pro své poklesky a hříchy, v nichž jste kdysi žili podle světského smýšlení, pod vlivem ducha, který vládne a svou moc vykonává v ovzduší, a teď působí v lidech, kteří se (Bohu) vzpírají. K nim jsme kdysi (náleželi) i my všichni, protože jsme žili tak, jak si to žádalo tělo. Dělali jsme, co se tělu zachtělo a co mu napadlo. A tak jsme už svou přirozeností propadli Božímu hněvu jako ostatní. Ale nekonečně milosrdný Bůh nás miloval svou velikou láskou, a když jsme byli mrtví pro své hříchy, přivedl nás k životu zároveň s Kristem. Milostí jste spaseni! Když vzkřísil Krista Ježíše, vzkřísil zároveň s ním i nás, a když vykázal jemu místo v nebi, vykázal je zároveň i nám, protože jsme s ním spojeni. Tím chtěl v budoucím čase ukázat nesmírné bohatství své milostivé dobroty vůči nám, a to pro Krista Ježíše. Milostí jste tedy spaseni skrze víru. Není to vaší zásluhou, je to dar Boží! (Dostáváte ho) ne pro skutky, aby se nikdo nemohl chlubit. Jsme přece jeho dílo, stvořeni v Kristu Ježíši k dobrým skutkům. Bůh je předem připravil, abychom je pak uskutečňovali ve svém životě.
Ef 2,1-10
Žalm:
Bůh nás učinil, a my mu náležíme.
Plesejte Hospodinu, všechny země,
služte Hospodinu s radostí,
vstupte před něho s jásotem!
Uznejte, že Hospodin je Bůh:
on nás učinil, a my mu náležíme,
jsme jeho lid a stádce jeho pastvy.
Vstupte do jeho bran s díkem,
do jeho nádvoří s chvalozpěvem,
slavte ho, žehnejte jeho jménu!
Neboť Hospodin je dobrý,
jeho milosrdenství je věčné,
po všechna pokolení trvá jeho věrnost.
Zl 100
Evangelium:
Lk 12,13-21
m.liturgie.cz/misal/06mezidobi/29_01.htm
1. čtení:
Bratři! Byli jste mrtví pro své poklesky a hříchy, v nichž jste kdysi žili podle světského smýšlení, pod vlivem ducha, který vládne a svou moc vykonává v ovzduší, a teď působí v lidech, kteří se (Bohu) vzpírají. K nim jsme kdysi (náleželi) i my všichni, protože jsme žili tak, jak si to žádalo tělo. Dělali jsme, co se tělu zachtělo a co mu napadlo. A tak jsme už svou přirozeností propadli Božímu hněvu jako ostatní. Ale nekonečně milosrdný Bůh nás miloval svou velikou láskou, a když jsme byli mrtví pro své hříchy, přivedl nás k životu zároveň s Kristem. Milostí jste spaseni! Když vzkřísil Krista Ježíše, vzkřísil zároveň s ním i nás, a když vykázal jemu místo v nebi, vykázal je zároveň i nám, protože jsme s ním spojeni. Tím chtěl v budoucím čase ukázat nesmírné bohatství své milostivé dobroty vůči nám, a to pro Krista Ježíše. Milostí jste tedy spaseni skrze víru. Není to vaší zásluhou, je to dar Boží! (Dostáváte ho) ne pro skutky, aby se nikdo nemohl chlubit. Jsme přece jeho dílo, stvořeni v Kristu Ježíši k dobrým skutkům. Bůh je předem připravil, abychom je pak uskutečňovali ve svém životě.
Ef 2,1-10
Žalm:
Bůh nás učinil, a my mu náležíme.
Plesejte Hospodinu, všechny země,
služte Hospodinu s radostí,
vstupte před něho s jásotem!
Uznejte, že Hospodin je Bůh:
on nás učinil, a my mu náležíme,
jsme jeho lid a stádce jeho pastvy.
Vstupte do jeho bran s díkem,
do jeho nádvoří s chvalozpěvem,
slavte ho, žehnejte jeho jménu!
Neboť Hospodin je dobrý,
jeho milosrdenství je věčné,
po všechna pokolení trvá jeho věrnost.
Zl 100
Evangelium:
Lk 12,13-21
U.S.C.A.E.
- Nahlásit
Změnit komentář
Smazat komentář
Svätci, ktorí priniesli Indiánom svetlo viery. Spása spečatená krvou
26. septembra 2020
Apoštol Hurónov
Samotní Wyandoti ho nazývali Echon, t. j. Liečivý strom. Vyznamenal sa totiž pri liečení ich chorôb. Inak je známy ako sv. Ján de Brébeuf. Narodil sa v roku 1593 v Condé-sur-Vine, po vysvätení vyplával v roku 1625 naprieč Atlantikom na misijnú cestu. K Hurónom sa dostal o rok neskôr (po …Více
Svätci, ktorí priniesli Indiánom svetlo viery. Spása spečatená krvou
26. septembra 2020
Apoštol Hurónov
Samotní Wyandoti ho nazývali Echon, t. j. Liečivý strom. Vyznamenal sa totiž pri liečení ich chorôb. Inak je známy ako sv. Ján de Brébeuf. Narodil sa v roku 1593 v Condé-sur-Vine, po vysvätení vyplával v roku 1625 naprieč Atlantikom na misijnú cestu. K Hurónom sa dostal o rok neskôr (po sedemmesačnom pobyte u Algonkinov) a prežil medzi nimi tri roky plné vyčerpávajúceho úsilia, v priebehu ktorých musel znášať primitívne životné podmienky aj nevraživosť časti kmeňa. Priniesli výsledok v podobe jedného jediného krstu – umierajúceho dieťaťa. Aj za to bol o. Ján rád, veď u Algonkinov nepokrstil nikoho. V roku 1629 bol navyše v dôsledku anglických vojenských úspechov nútený vrátiť sa do vlasti. Nič z toho však neotriaslo jeho misionárskym nadšením, bral všetky úskalia ako skúšku od Boha.
Preto keď v roku 1632 získali Francúzi od Angličanov naspäť Quebec, vrátil sa k Hurónom. Začal prakticky od začiatku. Huróni ho síce medzi seba prijali, avšak mnohokrát záležalo na ich momentálnom rozpoložení, ako sa k nemu správali. O. Ján všetko znášal, neodplácajúc zlým za zlé, naopak, s neutíchajúcim nasadením sa staral o tých, ktorí boli postihnutí nejakou z epidémií dovlečenou sem Európanmi. Veľkú vážnosť si medzi nimi vydobyl, keď po dlhom období sucha vymodlil dlhoočakávaný dážď. Jeho obetavosť a vľúdnosť, rovnako ako ochota pomáhať a konať aj tie najpodradnejšie práce, začali po niekoľkých rokoch (!) rozlamovať škrupiny divokých wyandotských sŕdc, takže mohli krstnou vodou zmývať dedičný hriech z niekoľkých málo prvých Hurónov.
„Musíte milovať Hurónov, vykúpených Kristovou krvou, ako svojich vlastných bratov,“ kládol na srdce ostatným otcom jezuitom pôsobiacim v Novom Francúzsku. On sám si ich skutočne zamiloval. Keď medzi nimi v roku 1636 zas vypukli kiahne a misionári bdeli dňom aj nocou pri ich lôžkach, hnaní tiež túžbou zaopatriť ich na večnosť krstnou vodou, ponúkol Bohu svoj život za záchranu svojich wyandotských bratov a ich obrátenie. „Skladám sľub pred tvárou večného Otca a Ducha Svätého, že sa nebudem vyhýbať mučeníctvu, ak ho bude odo mňa, svojho nehodného služobníka, jedného dňa požadovať. A až budem mať prijať smrteľnú ranu, zaväzujem sa, že ju prijmem so srdcom naplneným radosťou.“
Misia sv. Ľudovíta ním vedená pozvoľna prekvitala, okolo roku 1649 už bolo pokrstených 7000 katechumenov. Sľubne sa rozvíjajúce dielo rozdupali, ako už bolo povedané, svojimi ťažkými mokasínami Irokézovia. Na jeseň roku 1648 misiu prepadli; našťastie sa jej obyvateľom podarilo včas ukryť v lesoch a potom sa do vyrabovanej misijnej stanice vrátili. Vo februári nasledujúceho roku ich zvedovia varovali pred novou trestnou výpravou, ktorá sa mala týkať predovšetkým nenávidených čiernych rúch. Ani o. Ján, ani jeho verný spolupracovník o. Gabriel Lalemant vôbec neuvažovali o tom, že by utiekli a nechali svoje ovečky napospas vlkom. Zostali v misii, starali sa o chorých, vyučovali katechizmus a krstili.
Dňa 16. marca 1649 na misiu naozaj zaútočili Irokézovia, stovky jej pokrstených obyvateľov zavraždili, oboch kňazov spolu s asi šesťdesiatimi Hurónmi odvliekli do svojho tábora, kde boli zajatci privítaní spŕškou kamenia a následne museli nahí prebehnúť uličkou, v ktorej schytali nespočetne veľa rán palicami a päsťami. Potom podstúpili mučenie, o ktorého intenzite si ťažko dokážeme urobiť čo i len hmlistú predstavu.
O. Jána ako „najväčšieho čarodejníka“ priviedli k mučeníckemu kolu ako prvého ešte v ten istý deň. Predtým ako ho k nemu priviazali, na kolenách ho objal a pobozkal. Potom ho priviazaného ku kolu bili, vytrhali mu všetky nechty, vylúpli mu oči a pálili ho po celom tele rozžeravenými tomahawkami. O. Ján po celú dobu povzbudzoval prizerajúcich sa zajatcov, teda o. Gabriela aj hurónskych kresťanov: „Deti moje, pozrite k nebu. Boh vidí vaše utrpenie a muky. Má pre vás nádhernú odmenu.“ Ani raz pri tom neprejavil slabosť, ba ani nezastonal od bolesti. A to ani vtedy, keď ho oskalpovali a jeho hlavu zbavenú kože polievali vriacou vodou, aby tak parodovali svätý krst, ani vtedy, keď mu omotali telo kôrou zo stromu napustenou smolou, zapálili ju a následne z neho vyrezávali opečené kúsky mäsa a pred jeho očami ich jedli. O. Ján sa len bez prestania modlil a odovzdával svoju dušu Pánovi. Na to jeho vrahovia reagovali tým, že mu urezali pery, vytrhli jazyk a do úst vkladali žeravé uhlíky. Stále však ešte nemali dosť, preto ho začali mlátiť palicami po tvári a hrudi, bodať nožmi, až sa nakoniec ich zúrivá nenávisť premenila v neskrývaný obdiv k nemu za jeho mužné znášanie mučenia a na znamenie toho mu vo svojej divošskej poverčivosti vyrezali srdce a zjedli ho, aby tak získali jeho odvahu a silu.
Ostatní
Deň po o. Jánovi vytrpel prakticky rovnaké mučenie sv. Gabriel Lelemant. Ani on neprejavil, napriek neľudskému utrpeniu trvajúcemu viac ako pol dňa, známky strachu ani bolesti, tiež jeho srdce zjedli vo viere, že tak získajú jeho obdivuhodnú silu.
Tento rodený Parížan (nar. 1610) mal pôvodne nasledovať svojho otca advokáta, avšak v dvadsiatich rokoch si obliekol jezuitský habit. Ako vysvätený kňaz a učiteľ v niekoľkých seminároch Tovarišstva dorazil do Quebecu v roku 1646, kde strávil dva roky. Následne pomáhal po boku sv. Jána de Brébeuf v hurónskej misii sv. Ľudovíta privádzať Wyandotov ku Kristovi, než započala ich genocída zo strany Irokézov, ktorých obeťou sa stal 17. marca 1649 aj on.
Úplne prvým synom sv. Ignáca, ktorý prelial krv pri hlásaní Božieho slova, bol už v roku 1642 sv. René Goupil. Rodák z Angers (narodený 1607) túžil po vstupe do Tovarišstva od detstva, ale pre jeho chatrné zdravie bol odmietnutý. Vyštudoval teda medicínu, aby aspoň takto mohol slúžiť svojim blížnym. Na jezuitský rád nijako nezanevrel, naopak, keď generálny predstavený vysielal do Nového Francúzska misionárov k Hurónom, tak sa prihlásil ako dobrovoľník. Pôsobil v nemocniciach zriadených rádom, veľmi dobre pritom vychádzal so svojimi indiánskymi pacientmi.
Keď v priebehu roku 1642 utrpeli Huróni drvivú porážku v jednej z mnohých bitiek s Mohawkami, vydal sa so skupinou porazených po rieke do Quebecu pre potrebné zásoby, o ktoré vinou porážky prišli. Po ceste však boli prepadnutí skupinou Mohawkov z klanu Medveďa4, zajatí a odvlečení do ich osady Osserneron (dnes Auresville v štáte New York). Po niekoľkých dňoch krutého mučenia sa stali otrokmi sachema, t. j. náčelníka klanu. René Goupila mali všade, kam prišiel, rady deti, čo sa mu stalo osudným: keď učil jedno z detí znamenie kríža, rozbil mu jeho otec hlavu gajewou. Stalo sa to 29. septembra 1642. Tesne pred smrťou ešte stihol zložiť do rúk svojho spoluväzňa – sv. Izáka Joguesa – rádové sľuby.
Tiež sv. Izák Jogues bol ďalším z tých, kto si svoje čierne rúcho vypral dobiela v Baránkovej krvi. Na svet prišiel v roku 1607 v Orleánse a odchod do Nového sveta si vyprosil od svojich predstavených v roku 1636. Počas štúdií sa mimochodom spriatelil s budúcim bl. Juliánom Maunioreom, „apoštolom Bretónska“. O. Izák sa stal prvým katolíckym misionárom, ktorý prebýval na ostrove Manhattan. Najskôr úspešne hlásal slovo Božie Čipevajom, následne ho predstavený povolal k Hurónom. Bol zajatý Mohawkami spolu so sv. Reném Geopilom na tej istej zásobovacej výprave, jeho martýrium však bolo oveľa dlhšie.
Mohawkovia sa v jeho mučení priam vyžívali a vynachádzali pritom čo možno najsurovejšie spôsoby: opekali ho na malom ohni, bili železnými prútmi, vytrhávali nechty, dokonca mu urezali palec a ukazovák na oboch rukách. Jeden čas nemohol pre bolesť ani pohnúť rukami. Pätnásť mesiacov bol nútený svojim väzniteľom striedavo otročiť, striedavo znášať bolestivé trýznenie. Usmrtiť ho nechceli, vedeli, že zaňho môžu dostať tučné výkupné. Ani v zajatí neustal o. Izák v hlásaní Krista, a dokonca pokrstil niekoľkých svojich väzniteľov. Zo zajatia ho vykúpil až jeden holandský pastor z Nového Amsterdamu (dnešný New York), ktorému ho bolo ľúto. Následne ho po krátkom zotavení posadil na loď a vyslal naspäť do Francúzska. Tu bol o. Izák zahŕňaný úctou ako mučeník pre vieru, zbožná regentka Anna, vdova po Ľudovítovi XIII., mu úctivo bozkávala zohavenú ruku a sám pápež Urban VII. mu udelil dišpenz k slúženiu sv. omše aj so zmrzačenými rukami. „Nebolo by správne, aby Kristov mučeník nemohol piť jeho krv,“ vyhlásil Petrov nástupca.
Doma však o. Izák nenašiel pokoj a ešte raz si od predstavených vyprosil povolenie vyplávať do Nového Francúzska. „Už sa nevrátim,“ napísal v jednom liste. Vyrazil tam ako posol mieru vyslaný francúzskou korunou. V roku 1646 opätovne zavítal k prekvapeným Mohawkom do Osserneronu – súbežne s vypuknutím ďalšej epidémie kiahní. Poverčiví Indiáni nedbali na inokedy im tak posvätný status posla a v presvedčení, že chorobu k nim priniesol on, ho 18. marca ubili gajawami. Potom mu usekli hlavu, nabodli na kôl a trup hodili do rieky. Aj tak však Mohawkovia, ktorí v ňom podľa pahýľov prstov spoznali svojho bývalého väzňa, vyjadrovali uznanie k jeho odvahe, aj pre nich nevšednej, a nazvali ho Ondessonk, t. j. Nezlomný. Deň po ňom rovnakým spôsobom odpravili aj laického misionára sv. Jána de la Landeho, ktorý o. Izáka sprevádzal.
Pozoruhodný osud mal tiež sv. Anton Daniel, narodený v roku 1601 v Dieppe. Po vysvätení za kňaza vyučoval v jezuitskom seminári v Rouene, v roku 1632 bol zaradený do skupiny vybraných dobrovoľníkov vyslaných do Nového Francúzska. Tu pôsobil najmä v rádovej misii sv. Jozefa pre Hurónov a tu tiež našiel smrť z rúk irokézskych vrahov. Tí 4. júla 1648 počkali, až muži vyrazia na lov a zaútočili na osadu. Prepadnutie sa zvrhlo na krvavý kúpeľ, ktorému málokto unikol. Irokézovia osadu zapálili, nahnali deti a ženy do kostola, kde o. Anton, ktorý zostal so svojimi ovečkami, udelil všetkým hromadné rozhrešenie a doposiaľ nepokrstených pokrstil pokropením svätenou vodou. Keď potom vyšiel v ústrety útočníkom, prestrieľali ho šípy ako sv. Štefana a znetvorené telo hodili do horiaceho kostola.
K ôsmym kanadským mučeníkom, ktorí položili svoj život za Krista medzi Indiánmi, patrí ešte sv. Noël Chabanel, zabitý zozadu tomahawkom hurónskeho apostatu, ktorý sa domnieval, že krst zapríčinil nešťastie jeho rodiny, a sv. Karol Garnier, zabitý pri prepadnutí misie sv. Jána spolu s viac ako stovkou pokrstených Hurónov, taktiež zozadu, pri udeľovaní posledného pomazania dokonávajúcemu hurónskemu bojovníkovi.
Všetkých osem jezuitským mučeníkov pre vieru bolo pápežom Piom XI. 21. júna 1925 beatifikovaných a 29. júna 1929 kanonizovaných. Liturgická pamiatka sa až do roku 1969 slávila 26. septembra, v súčasnom liturgickom kalendári je stanovená na 19. február. K kanadskom Midlande stojí im zasvätený chrám, v quebeckej diecéze funguje hurónska farnosť Panny Márie Loretánskej.
Krv mučeníkov semenom nových kresťanov
Takmer úplné vybitie Hurónov irokézskymi hordami znamenalo koniec misijnej činnosti medzi nimi. Osud umučených spolubratov rehoľníkov z radov Tovarišstva nezastrašil, práve naopak, podnietil ich k intenzívnejšiemu evanjelizovaniu práve víťazov v snahe priviesť ich k Ježišovi.
K tým najznámejším patrili napr. o. Simon Le Moyne, ktorému sa podarilo nielen vyjednať mierovú zmluvu medzi Fracúzmi a Ondondagmi, ale tiež pokrstiť sachema a veľkú časť tohto irokézskeho kmeňa. O. Pierre Millet bol zajatý Oneidmi, a dokonca mal byť mučený, avšak zachránil sa bizarným spôsobom, jednoduchým trikom s cingulom ohromil svojich žalárnikov natoľko, že bol prijatý do ich kmeňa, adoptovaný sachemom a dostal aj čestné meno – Odatsighta, podľa jedného zo sachemov, ktorí stáli pri zrode Irokézskej ligy.
Časom sa stal veľmi váženým členom kmeňa, Onaidovia dbali na jeho rady, dovolili mu vystavať misiu zasvätenú Svätej rodine a mnohí z nich z jeho rúk prijali krst. Jeho vplyv nadobudol takých rozmerov, že Angličania, ktorí vďaka tomu strácali v regióne suverénne postavenie, sa snažili Oneidov presvedčiť, aby im o. Milleta za štedré odstupné vydali. Márne, Odatsightu nevydali, bol predsa jedným z nich.
Ďalší a ďalší misionári riskovali svoje životy, aby Indiánov národa Irokézov priviedli do lona svätej Cirkvi. Vďaka ich úsiliu mohla byť jedna z dcér tohto národa, ako vôbec prvá Indiánka, vyzdvihnutá na oltár – Mohawská ľalia, sv. Katarína Tekakwitha.
1 Konkurenčný boj tu nebol jediným dôvodom, podstatnú rolu zohrávali aj náboženské dôvody. V susednom Novom Anglicku viedli puritáni proti katolíkom kampaň podobnú tej na Britských ostrovoch. Napr. v štáte Virginia vošla do platnosti rada antikatolíckych zákonov, katolíci napr. na jeho území nemohli stavať kostoly, do štátu Massachusetts mali katolícki kňazi zákaz vstupu, pri prvom chytení bol vypovedaný a pri druhom mu už hrozil trest smrti. Puritáni dokonca zakazovali slávenie Vianoc, keďže im to pripadalo ako „pápeženecká“ modloslužba. Antikatolícky bola koniec-koncov zameraná celá politika Nového Anglicka, už vtedy boli učebnice zaplnené výpadmi proti Cirkvi a jedna z najobľúbenejších detských hier vo vtedajšom štáte Massachusetts sa volala Zlom väz pápežovi.
2 Ide o konfederáciu vytvorenú v roku 1570 piatimi medzi sebou doposiaľ znepriatelenými kmeňmi – Kujagmi, Mohawkami, Oneidami, Onondagmi a Senekmi (od roku 1722 k nim pribudli ešte Tuskarovovia), zvanú tiež Liga piatich národov. Išlo o veľmi pevný kmeňový zväz postavený na akejsi ústave, ktorého enormnú silu pociťovali všetci susedia.
3Gajewy boli drevené, asi trištvrte metra dlhé palice, zakončené kamennou alebo drevenou guľou.
4Mohawkovia, jeden z piatich národov Irokézskej ligy, mali v rámci kmeňa tri klany – Medveďa, Vlka a Korytnačky.
26. septembra 2020
Apoštol Hurónov
Samotní Wyandoti ho nazývali Echon, t. j. Liečivý strom. Vyznamenal sa totiž pri liečení ich chorôb. Inak je známy ako sv. Ján de Brébeuf. Narodil sa v roku 1593 v Condé-sur-Vine, po vysvätení vyplával v roku 1625 naprieč Atlantikom na misijnú cestu. K Hurónom sa dostal o rok neskôr (po sedemmesačnom pobyte u Algonkinov) a prežil medzi nimi tri roky plné vyčerpávajúceho úsilia, v priebehu ktorých musel znášať primitívne životné podmienky aj nevraživosť časti kmeňa. Priniesli výsledok v podobe jedného jediného krstu – umierajúceho dieťaťa. Aj za to bol o. Ján rád, veď u Algonkinov nepokrstil nikoho. V roku 1629 bol navyše v dôsledku anglických vojenských úspechov nútený vrátiť sa do vlasti. Nič z toho však neotriaslo jeho misionárskym nadšením, bral všetky úskalia ako skúšku od Boha.
Preto keď v roku 1632 získali Francúzi od Angličanov naspäť Quebec, vrátil sa k Hurónom. Začal prakticky od začiatku. Huróni ho síce medzi seba prijali, avšak mnohokrát záležalo na ich momentálnom rozpoložení, ako sa k nemu správali. O. Ján všetko znášal, neodplácajúc zlým za zlé, naopak, s neutíchajúcim nasadením sa staral o tých, ktorí boli postihnutí nejakou z epidémií dovlečenou sem Európanmi. Veľkú vážnosť si medzi nimi vydobyl, keď po dlhom období sucha vymodlil dlhoočakávaný dážď. Jeho obetavosť a vľúdnosť, rovnako ako ochota pomáhať a konať aj tie najpodradnejšie práce, začali po niekoľkých rokoch (!) rozlamovať škrupiny divokých wyandotských sŕdc, takže mohli krstnou vodou zmývať dedičný hriech z niekoľkých málo prvých Hurónov.
„Musíte milovať Hurónov, vykúpených Kristovou krvou, ako svojich vlastných bratov,“ kládol na srdce ostatným otcom jezuitom pôsobiacim v Novom Francúzsku. On sám si ich skutočne zamiloval. Keď medzi nimi v roku 1636 zas vypukli kiahne a misionári bdeli dňom aj nocou pri ich lôžkach, hnaní tiež túžbou zaopatriť ich na večnosť krstnou vodou, ponúkol Bohu svoj život za záchranu svojich wyandotských bratov a ich obrátenie. „Skladám sľub pred tvárou večného Otca a Ducha Svätého, že sa nebudem vyhýbať mučeníctvu, ak ho bude odo mňa, svojho nehodného služobníka, jedného dňa požadovať. A až budem mať prijať smrteľnú ranu, zaväzujem sa, že ju prijmem so srdcom naplneným radosťou.“
Misia sv. Ľudovíta ním vedená pozvoľna prekvitala, okolo roku 1649 už bolo pokrstených 7000 katechumenov. Sľubne sa rozvíjajúce dielo rozdupali, ako už bolo povedané, svojimi ťažkými mokasínami Irokézovia. Na jeseň roku 1648 misiu prepadli; našťastie sa jej obyvateľom podarilo včas ukryť v lesoch a potom sa do vyrabovanej misijnej stanice vrátili. Vo februári nasledujúceho roku ich zvedovia varovali pred novou trestnou výpravou, ktorá sa mala týkať predovšetkým nenávidených čiernych rúch. Ani o. Ján, ani jeho verný spolupracovník o. Gabriel Lalemant vôbec neuvažovali o tom, že by utiekli a nechali svoje ovečky napospas vlkom. Zostali v misii, starali sa o chorých, vyučovali katechizmus a krstili.
Dňa 16. marca 1649 na misiu naozaj zaútočili Irokézovia, stovky jej pokrstených obyvateľov zavraždili, oboch kňazov spolu s asi šesťdesiatimi Hurónmi odvliekli do svojho tábora, kde boli zajatci privítaní spŕškou kamenia a následne museli nahí prebehnúť uličkou, v ktorej schytali nespočetne veľa rán palicami a päsťami. Potom podstúpili mučenie, o ktorého intenzite si ťažko dokážeme urobiť čo i len hmlistú predstavu.
O. Jána ako „najväčšieho čarodejníka“ priviedli k mučeníckemu kolu ako prvého ešte v ten istý deň. Predtým ako ho k nemu priviazali, na kolenách ho objal a pobozkal. Potom ho priviazaného ku kolu bili, vytrhali mu všetky nechty, vylúpli mu oči a pálili ho po celom tele rozžeravenými tomahawkami. O. Ján po celú dobu povzbudzoval prizerajúcich sa zajatcov, teda o. Gabriela aj hurónskych kresťanov: „Deti moje, pozrite k nebu. Boh vidí vaše utrpenie a muky. Má pre vás nádhernú odmenu.“ Ani raz pri tom neprejavil slabosť, ba ani nezastonal od bolesti. A to ani vtedy, keď ho oskalpovali a jeho hlavu zbavenú kože polievali vriacou vodou, aby tak parodovali svätý krst, ani vtedy, keď mu omotali telo kôrou zo stromu napustenou smolou, zapálili ju a následne z neho vyrezávali opečené kúsky mäsa a pred jeho očami ich jedli. O. Ján sa len bez prestania modlil a odovzdával svoju dušu Pánovi. Na to jeho vrahovia reagovali tým, že mu urezali pery, vytrhli jazyk a do úst vkladali žeravé uhlíky. Stále však ešte nemali dosť, preto ho začali mlátiť palicami po tvári a hrudi, bodať nožmi, až sa nakoniec ich zúrivá nenávisť premenila v neskrývaný obdiv k nemu za jeho mužné znášanie mučenia a na znamenie toho mu vo svojej divošskej poverčivosti vyrezali srdce a zjedli ho, aby tak získali jeho odvahu a silu.
Ostatní
Deň po o. Jánovi vytrpel prakticky rovnaké mučenie sv. Gabriel Lelemant. Ani on neprejavil, napriek neľudskému utrpeniu trvajúcemu viac ako pol dňa, známky strachu ani bolesti, tiež jeho srdce zjedli vo viere, že tak získajú jeho obdivuhodnú silu.
Tento rodený Parížan (nar. 1610) mal pôvodne nasledovať svojho otca advokáta, avšak v dvadsiatich rokoch si obliekol jezuitský habit. Ako vysvätený kňaz a učiteľ v niekoľkých seminároch Tovarišstva dorazil do Quebecu v roku 1646, kde strávil dva roky. Následne pomáhal po boku sv. Jána de Brébeuf v hurónskej misii sv. Ľudovíta privádzať Wyandotov ku Kristovi, než započala ich genocída zo strany Irokézov, ktorých obeťou sa stal 17. marca 1649 aj on.
Úplne prvým synom sv. Ignáca, ktorý prelial krv pri hlásaní Božieho slova, bol už v roku 1642 sv. René Goupil. Rodák z Angers (narodený 1607) túžil po vstupe do Tovarišstva od detstva, ale pre jeho chatrné zdravie bol odmietnutý. Vyštudoval teda medicínu, aby aspoň takto mohol slúžiť svojim blížnym. Na jezuitský rád nijako nezanevrel, naopak, keď generálny predstavený vysielal do Nového Francúzska misionárov k Hurónom, tak sa prihlásil ako dobrovoľník. Pôsobil v nemocniciach zriadených rádom, veľmi dobre pritom vychádzal so svojimi indiánskymi pacientmi.
Keď v priebehu roku 1642 utrpeli Huróni drvivú porážku v jednej z mnohých bitiek s Mohawkami, vydal sa so skupinou porazených po rieke do Quebecu pre potrebné zásoby, o ktoré vinou porážky prišli. Po ceste však boli prepadnutí skupinou Mohawkov z klanu Medveďa4, zajatí a odvlečení do ich osady Osserneron (dnes Auresville v štáte New York). Po niekoľkých dňoch krutého mučenia sa stali otrokmi sachema, t. j. náčelníka klanu. René Goupila mali všade, kam prišiel, rady deti, čo sa mu stalo osudným: keď učil jedno z detí znamenie kríža, rozbil mu jeho otec hlavu gajewou. Stalo sa to 29. septembra 1642. Tesne pred smrťou ešte stihol zložiť do rúk svojho spoluväzňa – sv. Izáka Joguesa – rádové sľuby.
Tiež sv. Izák Jogues bol ďalším z tých, kto si svoje čierne rúcho vypral dobiela v Baránkovej krvi. Na svet prišiel v roku 1607 v Orleánse a odchod do Nového sveta si vyprosil od svojich predstavených v roku 1636. Počas štúdií sa mimochodom spriatelil s budúcim bl. Juliánom Maunioreom, „apoštolom Bretónska“. O. Izák sa stal prvým katolíckym misionárom, ktorý prebýval na ostrove Manhattan. Najskôr úspešne hlásal slovo Božie Čipevajom, následne ho predstavený povolal k Hurónom. Bol zajatý Mohawkami spolu so sv. Reném Geopilom na tej istej zásobovacej výprave, jeho martýrium však bolo oveľa dlhšie.
Mohawkovia sa v jeho mučení priam vyžívali a vynachádzali pritom čo možno najsurovejšie spôsoby: opekali ho na malom ohni, bili železnými prútmi, vytrhávali nechty, dokonca mu urezali palec a ukazovák na oboch rukách. Jeden čas nemohol pre bolesť ani pohnúť rukami. Pätnásť mesiacov bol nútený svojim väzniteľom striedavo otročiť, striedavo znášať bolestivé trýznenie. Usmrtiť ho nechceli, vedeli, že zaňho môžu dostať tučné výkupné. Ani v zajatí neustal o. Izák v hlásaní Krista, a dokonca pokrstil niekoľkých svojich väzniteľov. Zo zajatia ho vykúpil až jeden holandský pastor z Nového Amsterdamu (dnešný New York), ktorému ho bolo ľúto. Následne ho po krátkom zotavení posadil na loď a vyslal naspäť do Francúzska. Tu bol o. Izák zahŕňaný úctou ako mučeník pre vieru, zbožná regentka Anna, vdova po Ľudovítovi XIII., mu úctivo bozkávala zohavenú ruku a sám pápež Urban VII. mu udelil dišpenz k slúženiu sv. omše aj so zmrzačenými rukami. „Nebolo by správne, aby Kristov mučeník nemohol piť jeho krv,“ vyhlásil Petrov nástupca.
Doma však o. Izák nenašiel pokoj a ešte raz si od predstavených vyprosil povolenie vyplávať do Nového Francúzska. „Už sa nevrátim,“ napísal v jednom liste. Vyrazil tam ako posol mieru vyslaný francúzskou korunou. V roku 1646 opätovne zavítal k prekvapeným Mohawkom do Osserneronu – súbežne s vypuknutím ďalšej epidémie kiahní. Poverčiví Indiáni nedbali na inokedy im tak posvätný status posla a v presvedčení, že chorobu k nim priniesol on, ho 18. marca ubili gajawami. Potom mu usekli hlavu, nabodli na kôl a trup hodili do rieky. Aj tak však Mohawkovia, ktorí v ňom podľa pahýľov prstov spoznali svojho bývalého väzňa, vyjadrovali uznanie k jeho odvahe, aj pre nich nevšednej, a nazvali ho Ondessonk, t. j. Nezlomný. Deň po ňom rovnakým spôsobom odpravili aj laického misionára sv. Jána de la Landeho, ktorý o. Izáka sprevádzal.
Pozoruhodný osud mal tiež sv. Anton Daniel, narodený v roku 1601 v Dieppe. Po vysvätení za kňaza vyučoval v jezuitskom seminári v Rouene, v roku 1632 bol zaradený do skupiny vybraných dobrovoľníkov vyslaných do Nového Francúzska. Tu pôsobil najmä v rádovej misii sv. Jozefa pre Hurónov a tu tiež našiel smrť z rúk irokézskych vrahov. Tí 4. júla 1648 počkali, až muži vyrazia na lov a zaútočili na osadu. Prepadnutie sa zvrhlo na krvavý kúpeľ, ktorému málokto unikol. Irokézovia osadu zapálili, nahnali deti a ženy do kostola, kde o. Anton, ktorý zostal so svojimi ovečkami, udelil všetkým hromadné rozhrešenie a doposiaľ nepokrstených pokrstil pokropením svätenou vodou. Keď potom vyšiel v ústrety útočníkom, prestrieľali ho šípy ako sv. Štefana a znetvorené telo hodili do horiaceho kostola.
K ôsmym kanadským mučeníkom, ktorí položili svoj život za Krista medzi Indiánmi, patrí ešte sv. Noël Chabanel, zabitý zozadu tomahawkom hurónskeho apostatu, ktorý sa domnieval, že krst zapríčinil nešťastie jeho rodiny, a sv. Karol Garnier, zabitý pri prepadnutí misie sv. Jána spolu s viac ako stovkou pokrstených Hurónov, taktiež zozadu, pri udeľovaní posledného pomazania dokonávajúcemu hurónskemu bojovníkovi.
Všetkých osem jezuitským mučeníkov pre vieru bolo pápežom Piom XI. 21. júna 1925 beatifikovaných a 29. júna 1929 kanonizovaných. Liturgická pamiatka sa až do roku 1969 slávila 26. septembra, v súčasnom liturgickom kalendári je stanovená na 19. február. K kanadskom Midlande stojí im zasvätený chrám, v quebeckej diecéze funguje hurónska farnosť Panny Márie Loretánskej.
Krv mučeníkov semenom nových kresťanov
Takmer úplné vybitie Hurónov irokézskymi hordami znamenalo koniec misijnej činnosti medzi nimi. Osud umučených spolubratov rehoľníkov z radov Tovarišstva nezastrašil, práve naopak, podnietil ich k intenzívnejšiemu evanjelizovaniu práve víťazov v snahe priviesť ich k Ježišovi.
K tým najznámejším patrili napr. o. Simon Le Moyne, ktorému sa podarilo nielen vyjednať mierovú zmluvu medzi Fracúzmi a Ondondagmi, ale tiež pokrstiť sachema a veľkú časť tohto irokézskeho kmeňa. O. Pierre Millet bol zajatý Oneidmi, a dokonca mal byť mučený, avšak zachránil sa bizarným spôsobom, jednoduchým trikom s cingulom ohromil svojich žalárnikov natoľko, že bol prijatý do ich kmeňa, adoptovaný sachemom a dostal aj čestné meno – Odatsighta, podľa jedného zo sachemov, ktorí stáli pri zrode Irokézskej ligy.
Časom sa stal veľmi váženým členom kmeňa, Onaidovia dbali na jeho rady, dovolili mu vystavať misiu zasvätenú Svätej rodine a mnohí z nich z jeho rúk prijali krst. Jeho vplyv nadobudol takých rozmerov, že Angličania, ktorí vďaka tomu strácali v regióne suverénne postavenie, sa snažili Oneidov presvedčiť, aby im o. Milleta za štedré odstupné vydali. Márne, Odatsightu nevydali, bol predsa jedným z nich.
Ďalší a ďalší misionári riskovali svoje životy, aby Indiánov národa Irokézov priviedli do lona svätej Cirkvi. Vďaka ich úsiliu mohla byť jedna z dcér tohto národa, ako vôbec prvá Indiánka, vyzdvihnutá na oltár – Mohawská ľalia, sv. Katarína Tekakwitha.
1 Konkurenčný boj tu nebol jediným dôvodom, podstatnú rolu zohrávali aj náboženské dôvody. V susednom Novom Anglicku viedli puritáni proti katolíkom kampaň podobnú tej na Britských ostrovoch. Napr. v štáte Virginia vošla do platnosti rada antikatolíckych zákonov, katolíci napr. na jeho území nemohli stavať kostoly, do štátu Massachusetts mali katolícki kňazi zákaz vstupu, pri prvom chytení bol vypovedaný a pri druhom mu už hrozil trest smrti. Puritáni dokonca zakazovali slávenie Vianoc, keďže im to pripadalo ako „pápeženecká“ modloslužba. Antikatolícky bola koniec-koncov zameraná celá politika Nového Anglicka, už vtedy boli učebnice zaplnené výpadmi proti Cirkvi a jedna z najobľúbenejších detských hier vo vtedajšom štáte Massachusetts sa volala Zlom väz pápežovi.
2 Ide o konfederáciu vytvorenú v roku 1570 piatimi medzi sebou doposiaľ znepriatelenými kmeňmi – Kujagmi, Mohawkami, Oneidami, Onondagmi a Senekmi (od roku 1722 k nim pribudli ešte Tuskarovovia), zvanú tiež Liga piatich národov. Išlo o veľmi pevný kmeňový zväz postavený na akejsi ústave, ktorého enormnú silu pociťovali všetci susedia.
3Gajewy boli drevené, asi trištvrte metra dlhé palice, zakončené kamennou alebo drevenou guľou.
4Mohawkovia, jeden z piatich národov Irokézskej ligy, mali v rámci kmeňa tri klany – Medveďa, Vlka a Korytnačky.
apredsasatoci
- Nahlásit
Změnit komentář
Smazat komentář
Nech sa ti stane podľa tvojej viery!
Anna Krátka
- Nahlásit
Změnit komentář
Smazat komentář
Ďakujem za príspevky o šírení viery medzi indiánmi.
christianitas.sk/…o-viery-spasa-specatena-krvou/
pokračovanie I. časti
Apoštol Hurónov
casopisslovo.sk/…id-zeisberger-apostol-indianu/
Moravský apoštol indiánů - David Zeisberger - YouTube
youtube.com/…&list=LLkd-A4qeoi_YXPCwgH28irwVíce
Ďakujem za príspevky o šírení viery medzi indiánmi.
christianitas.sk/…o-viery-spasa-specatena-krvou/
pokračovanie I. časti
Apoštol Hurónov
casopisslovo.sk/…id-zeisberger-apostol-indianu/
Moravský apoštol indiánů - David Zeisberger - YouTube
youtube.com/…&list=LLkd-A4qeoi_YXPCwgH28irw
christianitas.sk/…o-viery-spasa-specatena-krvou/
pokračovanie I. časti
Apoštol Hurónov
casopisslovo.sk/…id-zeisberger-apostol-indianu/
Moravský apoštol indiánů - David Zeisberger - YouTube
youtube.com/…&list=LLkd-A4qeoi_YXPCwgH28irw
Anna Krátka
- Nahlásit
Změnit komentář
Smazat komentář
re:Theodorá-Máriá
Citujem ťa:"Je to všechno trochu jinak. V roce 1950, se objevily
události, které otřásly, těmi co ještě mají svědomí.
Misonáři římští i protestněští/anglikán i/ pořádali
hon na indiány."
Rok 1950,to už bolo 5 rokov po ukončení 2. sv. vojny.
Nič také,ako tu opisuješ sa v Amerike nestalo.
To už bola moderná doba.
Citujem ťa:"Je to všechno trochu jinak. V roce 1950, se objevily
události, které otřásly, těmi co ještě mají svědomí.
Misonáři římští i protestněští/anglikán i/ pořádali
hon na indiány."
Rok 1950,to už bolo 5 rokov po ukončení 2. sv. vojny.
Nič také,ako tu opisuješ sa v Amerike nestalo.
To už bola moderná doba.
Ještě jeden komentář od Anna Krátka
Anna Krátka
- Nahlásit
Změnit komentář
Smazat komentář
casopisslovo.sk/…id-zeisberger-apostol-indianu/
Moravský apoštol indiánů - David Zeisberger - YouTube
youtube.com/…&list=LLkd-A4qeoi_YXPCwgH28irw
youtube.com/watch?v=eHFWu1X37agVíce
casopisslovo.sk/…id-zeisberger-apostol-indianu/
Moravský apoštol indiánů - David Zeisberger - YouTube
youtube.com/…&list=LLkd-A4qeoi_YXPCwgH28irw
youtube.com/watch?v=eHFWu1X37ag
Moravský apoštol indiánů - David Zeisberger - YouTube
youtube.com/…&list=LLkd-A4qeoi_YXPCwgH28irw
youtube.com/watch?v=eHFWu1X37ag
sv. Jan de Brébeuf, Izák Jogues, Jan de la Lande, Renát Goupil, Gabriel Lalemant, Antonín Daniel, Karel Garnier a Noël /Natalis/ Cha-banel
Ioannes de Brébeuf, Isaac Jogues
19. října, připomínka
Postavení: mučedníci TJ
Úmrtí: 1642 - 1649
Atributy: jezuité u mučednických kůlů, Indiáni, oheň, tomahavk
Společnou památkou je dnes připomínáno osm misionářů z Tovaryšstva Ježíšova, kteří zemřeli …Více
sv. Jan de Brébeuf, Izák Jogues, Jan de la Lande, Renát Goupil, Gabriel Lalemant, Antonín Daniel, Karel Garnier a Noël /Natalis/ Cha-banel
Ioannes de Brébeuf, Isaac Jogues
19. října, připomínka
Postavení: mučedníci TJ
Úmrtí: 1642 - 1649
Atributy: jezuité u mučednických kůlů, Indiáni, oheň, tomahavk
Společnou památkou je dnes připomínáno osm misionářů z Tovaryšstva Ježíšova, kteří zemřeli po krutém mučení v Severní Americe v letech 1642-1649. První z nich přišli do Kanady r. 1625, aby v nejrozsáhlejší provincii Québec (území téměř třikrát vetší než Francie) hlásali evangelium Indiánům kmene Huronů a Irokézů. Po neúspěšných pokusech františkánů v předchozím desetiletí, se zde nejvytrvalejším z prvních jezuitů stal P. Jan de Brébeuf. Sestavil slovník, gramatiku a katechismus a pracoval zde nejdéle - od r. 1625 do 1649, s vynucenou přestávkou od r. 1629 do 1632. Québec je jedinou kanadskou provincií, kde angličtina je menšinovým jazykem, úředním je francouzština, ale s roztroušenými indiánskými kmeny bylo možné hovořit pouze jejich rodným jazykem. Působení misionářů však více ztěžovalo mnoho dalších věcí.
Mučednickou smrt podstoupili v tomto pořadí: Renát Goupil 29. 9. 1642, ve věku 34 let; Izák Jogues 18. 10. 1646, ve věku 39 let; Jan de la Lande 19. 10. 1646; Antonín Daniel 4. 7. 1648 ve věku 47 let; Jan de Brébeuf 16. 3. 1649, ve věku 56 let; Gabriel Lalemant 17. 3. 1649, ve věku 38 let; Karel Garnier 7. 12. 1649, ve věku 43 let; Noël /Natalis/ Cha-banel 8. 12. 1649 ve věku 36 let. Všichni se stali patrony Kanady.
více: catholica.cz/…Ze9NDd5Od99iWUtAZS9XWisEcRzewk
Ioannes de Brébeuf, Isaac Jogues
19. října, připomínka
Postavení: mučedníci TJ
Úmrtí: 1642 - 1649
Atributy: jezuité u mučednických kůlů, Indiáni, oheň, tomahavk
Společnou památkou je dnes připomínáno osm misionářů z Tovaryšstva Ježíšova, kteří zemřeli po krutém mučení v Severní Americe v letech 1642-1649. První z nich přišli do Kanady r. 1625, aby v nejrozsáhlejší provincii Québec (území téměř třikrát vetší než Francie) hlásali evangelium Indiánům kmene Huronů a Irokézů. Po neúspěšných pokusech františkánů v předchozím desetiletí, se zde nejvytrvalejším z prvních jezuitů stal P. Jan de Brébeuf. Sestavil slovník, gramatiku a katechismus a pracoval zde nejdéle - od r. 1625 do 1649, s vynucenou přestávkou od r. 1629 do 1632. Québec je jedinou kanadskou provincií, kde angličtina je menšinovým jazykem, úředním je francouzština, ale s roztroušenými indiánskými kmeny bylo možné hovořit pouze jejich rodným jazykem. Působení misionářů však více ztěžovalo mnoho dalších věcí.
Mučednickou smrt podstoupili v tomto pořadí: Renát Goupil 29. 9. 1642, ve věku 34 let; Izák Jogues 18. 10. 1646, ve věku 39 let; Jan de la Lande 19. 10. 1646; Antonín Daniel 4. 7. 1648 ve věku 47 let; Jan de Brébeuf 16. 3. 1649, ve věku 56 let; Gabriel Lalemant 17. 3. 1649, ve věku 38 let; Karel Garnier 7. 12. 1649, ve věku 43 let; Noël /Natalis/ Cha-banel 8. 12. 1649 ve věku 36 let. Všichni se stali patrony Kanady.
více: catholica.cz/…Ze9NDd5Od99iWUtAZS9XWisEcRzewk
