Clicks1K
Anton Čulen

Historik František Vnuk: „My nič nechceme, enem co nám patrí!“ K 70.výročiu smrti Ferdiša Jurigu

Historik František Vnuk: „My nič nechceme, enem co nám patrí!“ K 70.výročiu smrti Ferdiša Jurigu
V rokoch 1890-1920 nebolo v našom politickom živote a živorení rázovitejšej a zaujímavejšej postavy, ako bol Ferdiš Juriga. Keď obrana slovenských národných záujmov a zápas o národné prežitie mali iba hŕstku obetavých bojovníkov, Ferdiš Juriga stál v prvej línii.
Vedel osloviť jednoduchých sedliakov, prihovoriť sa k vzdelancom, polemizovať s opozíciou a nebojácna čeliť protivníkom. Bol kňazom, politikom, publicistom, ale predovšetkým bojovníkom, ktorý s presvedčením a odhodlane sa vedel postavil proti presile, aj keď vedel, že ho neočakáva víťazstvo, ale skôr pokorenie a žalár. Mal však jednu ľudskú chybu, ktorá sa mu nakoniec stala osudnou. Chýbala mu sebadisciplína. Novinár a spisovateľ Konštantín Čulen ho nazval „najnedisciplinovanejším politikom slovenských dejín.“
V týchto dňoch uplynulo 70 rokov od jeho smrti. To je vhodná príležitosť predstaviť tohto slovenského individualistu, ktorý v jednom období patril k najpopulárnejším slovenským politikom.

Narodil sa v Gbeloch, okres Skalica, dňa 12. októbra 1874. Pri krste mu dali meno Ferdinand, ale volali ho Ferdiš. Od detstva sa prejavoval ako veľmi šikovný a inteligentný chlapec. Už v ľudovej (dnes by sme povedali „základnej“) škole upútal na seba pozornosť. Jeho strýc, ostrihomský kanonik Ján Juriga (1806-1888), povedal rodičom: „Škoda takého múdreho žiačika na dedinskej škole. Ja sa postarám o neho na lepšom mieste v Ostrihome.“ A tak Ferdiš prežíval šesť rokov svojho detstva v Ostrihome.

Stredoškolské štúdium začal v Skalici, odkiaľ sa po dvoch rokoch znovu vrátil do Ostrihoma a v štúdiách pokračoval ako alumnus malého seminára v Ostrihome. Po maturite (v roku 1891) študoval teológiu najprv v Ostrihome a neskôr na prestížnom teologickom učilišti Pazmaneum vo Viedni. V auguste 1897 bol vysvätený za kňaza.

S teologickým vzdelaním rástlo aj Jurigovo národné povedomie. Jeho pobyt vo Viedni prebudil v ňom zápal za sociálnu a politickú spravodlivosť. Chcel, aby Slováci a iné ukrivdené národnosti Habsburskej monarchie, mali tie isté práva a výsady, ako majú Nemci a Maďari. A tieto svoje názory premietal aj do svojho povolania, do kňazskej pastorácie.
Jeho kňazské pôsobenie sa začalo vo Veľkej Mane (dnes: Maňa), odkiaľ bol po roku poslaný do nemeckej farnosti Budaörsi neďaleko Budapešti, potom do Levíc v a roku 1901 do Slovenského Medera (dnes: Palárikovo). Po necelých dvoch rokoch bol preložený do Blumentálskeho kostola v Bratislave (1902-1905) a vo februári 1905 bol konečne ustanovený za farára vo Vajnoroch.

Alexander Mach takto charakterizuje Jurigove nábožensko-národné aktivity: „Ešte predtým čo prišiel k nám (t.j. do Slovenského Medera, Machovho rodiska) kaplánoval v Mani, Budaörsi, v Leviciach a od nás odchádzal do bratislavského Blumentálu. Všade zanechal spolky priateľov a najmä odberateľov Ľudových novín (skalických), neskoršie Slovenských ľudových novín (prešporských) a odnikiaľ neodišiel úplne. U nás založil Spolok úverový, Spolok čitateľský, Spolok spevácky, Spolok mládenecký a založil aj Spolok striezlivosti… V našej prednej izbe visel jeho obraz medzi svätými obrazmi: Juriga vo vyšívanej košeli, v slovenskom kroji – ak sa nemýlim, vajnorskom – čierne bujné vlasy, celá tvár, celá postava, ešte i ruka za opaskom; celý obraz žije mi v pamäti nerozlučne spojený s mladými rokmi dedinského chlapca.“ (A. Mach, Z ďalekých ciest, Martin 2009, s. 288, 286).

Už ako kaplán v Prešporku, Juriga začal uvažovať o vstupe do veľkej politiky a presadzovať slovenské požiadavky na parlamentnej pôde. Bolo to odvážne rozhodnutie s malým výhľadom na úspech. V Uhorsku sa síce konali parlamentné voľby, ale tie ku skutočným demokratickým voľbám mali veľmi ďaleko. Volebný zákon v Uhorsku bol veľmi nedokonalý a diskriminačný. V r. 1914 volebné právo malo iba 7.1 % občanov. Niektoré chudobné slovenské kraje nedosahovali ani tento nízky priemer: v Nitrianskej stolici pripadlo na 1000 občanov 53 voličov, v Trenčianskej iba 34! Volebné právo nemali ženy, vojaci, žandári ani občania, ktorých majetok, alebo príjem neprevyšoval určitú hranicu. Tá bola relatívne vysoká, takže vylučovala robotníkov a malých i stredných roľníkov. Znalosť maďarčiny bola podmienkou zvolenia do parlamentu.

Uhorsko bolo rozdelené na 418 volebných okresov, z ktorých 84 sa nachádzalo na území Slovenska. Každý okres vyvolil do snemu jedného kandidáta. Za normálnych okolností by to bolo znamenalo, že v uhorskom sneme spomedzi 418 poslancov bude aspoň 50-60 slovenských „ablegátov“. Nikdy ich však nebolo viacej ako sedem a častejšie ako nie, nebol tam ani jeden. Tieto tragické fakty sú tvrdou obžalobou uhorských volieb.

Voľby neboli tajné, ale verejné, t.j. volič musel verejne vyhlásiť pred popisovou komisiou, ktorému kandidátovi odovzdáva svoj hlas. Volebnú aparatúru (komisiu) vymenúvala stoličná vrchnosť. Táto komisia si počínala veľmi svojvoľne, napr. nepripúšťala slovenských voličov k voľbe, neuznala platnosť ich hlasu a využívala všelijaké iné nedovolené prostriedky na zvýhodnenie vládneho kandidáta. Len tak si možno vysvetliť, že od rakúsko-uhorského vyrovnania v roku 1867 – okrem volieb v 1906 – vždy vyšla z volieb víťazne vládna strana. To vysvetlí aj skutočnosť, že v parlamente vždy bolo 85-90 % poslancov maďarskej národnosti, hoci Maďari nepresahovali 50 % obyvateľstva.
Napriek týmto prekážkam Juriga sa rozhodol že vo voľbách, ktoré sa budú konať v roku 1906, bude kandidovať za nedávno (v r. 1905) založenú Slovenskú ľudovú stranu.

Voľby prebiehali v máji 1906 a Slovenská ľudová strana postavila 13 kandidátov: Pavol Blaho (Moravský Sv. Ján), Juraj Čajda (Veľká Bytča), Milan Hodža (Kulpín), František Jehlička (Pezinok), Ferdiš Juriga (Stupava), Martin Kollár (Trnava), Július Markovič (Vrbové), Ľudovít Medvecký (Sliač), Jozef Minárik (Bánovce nad Bebravou), Augustín Ráth (Nová Baňa), Ferko Skyčák (Bobrov), Vavro Šrobár (Ružomberok) a Franko Veselovský (Senica). Slovenská národná strana kandidovala piatich: Metod Bella (Liptovský Sv. Mikuláš), Milan Harminc (Zvolen), Ján Mudroň (Štubňa), Pavol Mudroň (Sučany) a na žiadosť amerických Slovákov, aby bol reprezentovaný aj slovenský Východ, Ivan Pivko (Giraltovce). Teda dohromady 17 slovenských kandidátov. Do parlamentu sa podarilo dostať siedmim: Ferdiš Juriga, Pavol Blaho, Ferko Skyčák, Milan Hodža, František Jehlička, Martin Kollár, Metod Bella. Bol to relatívne veľký úspech pretože nikdy predtým, ani potom, nemali Slováci v budapeštianskom parlamente početnejšie zastúpenie.

Jurigova predvolebná agitácia bola jednoduchá ale veľmi účinná. Nemohol si dovoliť kupovať voličov, ako vládni kandidáti, ani sľubovať materiálne odmeny a výhody. Mohol iba apelovať na ich sedliacky cit spravodlivosti a ich národnú hrdosť. Heslom “My nič nechceme, enem co nám patrí” oslovoval a presviedčal svojich rodákov, že ich hlas môže prispieť k pozdvihnutiu ľudu z jeho biedy a pozbaviť ho pocitu menejcennosti. V jeho rečiach bolo toľko úprimnosti, presvedčivosti a ľudového humoru, že napokon počtom hlasom porazil vládneho oponenta.

Z víťazstva sa však dlho netešil. V novembri 1906 už stál pred súdom, obvinený pre “búrenie proti uhorským zákonom.” Zazlievalo sa mu “buričstvo“ v článku “Ohrňme rukávy!”, kde žiada, aby vláda konečne uviedla do života zákon, ktorá národnostiam – teda i Slovákom – zaručuje určité práva a jazykovú slobodu v školstve a verejnej správe. V článku vyhlasuje: “Áno, ľud môj, budem ťa búriť proti krivde, za uhorský zákon”! Túto vetu obžaloba preložila do maďarčiny ako: “Budem ťa búriť proti krivde vyplývajúcej z uhorského zákona!” Na základe tohto obvinenia ho bratislavská porota odsúdila na dva roky väzenia a 1 200 korún pokuty. A tak od 7. mája 1907 do 20. februára 1908 poslanec Juriga nezasadal v budapeštianskom parlamente, ale sedel vo väznici vo Vacove.

Na svoje väzenie nespomínal po zlom. Chýbal mu styk s voličmi a možnosť bojovať za odstránenie krívd v parlamente, ale nesťažoval sa na podmienky v árešte. Tie boli relatívne znesiteľné. Na rozdiel od kriminálnikov a zločincov, v rakúsko-uhorskom väzení mali politickí väzni určité privilégia a výhody. Svojmu priateľovi Konštantínovi Čulenovi takto vykreslil svoje dojmy a zážitky z vacovskej väznice: “V našom vacovskom väzení najmenším pánom bol náš strážnik. Chodil nám aj po pivo, či víno, z mesta nosil obedy tým, ktorým sa nechcelo jesť väzenskej stravy. V záhrade väznice sme usporiadali národnú oslavu sadenia lipy slobody, do ktorej koreňov sme dali v zapečatenej fľaši na pergamente v klasickej latinčine napísané utrpenie národností v Uhorsku…

Mohli sme dostávať poštu bez cenzúry, iba to, čo sme my posielali sa cenzurovalo. Ale kto nechcel dať list na cenzúru, strážnik mu ho hodil v meste na poštu. Mohli sme čítať, čo sme chceli, mohli sme sa učiť, čo sme chceli, mohli sme si doniesť do väzenia aj vlastný nábytok. Niektorí tam mali celé knižnice. Nikdy a nikto sa neopovážil na niekoho z nás rukou siahnuť, ba ani surové slovo povedať. Tak sa zachádzalo za Franc Jozefa s politickými väzňami. Ale aj tak to bol trest, všetci sme strašne trpeli, lebo sme neboli slobodní ísť medzi ľudí a vrátiť im, čo sme dlhovali.” (K. Čulen, Posledné posedenia, Martin 2004, s. 84).
V roku 1910 sa konali nové voľby, posledné v parlamentné voľby v Rakúsko-Uhorsku. Do týchto volieb kandidovalo deväť Slovákov: Michal Bajor (Ružomberok), Metod M. Bella (Liptovský Sv. Mikuláš), Pavol Blaho (Moravský Sv. Ján), Ferdiš Juriga (Stupava), Milan Hodža (kandidoval v Senici i vo Vrbovom, ale pred voľbami obe kandidácie odvolal), Július Markovič (Nové Mesto nad V., ten tiež krátko pred voľbou sa vzdal kandidácie), Ľudovít Okánik (Skalica) a Igor Štefánik (Tovarišovský okres v Báčke). Zvolení boli iba traja ľudáci: Blaho a Skyčák bez protikandidátov a Juriga, ktorý zvíťazil po urputnom boji v Stupave iba niekoľkými hlasmi. Na škodu slovenskej veci aj táto skromná parlamentná reprezentácia sa v januári 1914 zredukovala z troch poslancov na dvoch, keď z finančných dôvodov sa Ferko Skyčák vzdal mandátu.

Ako je známe v júli 1914 vypukla prvá svetová vojna, ktorá zmenila beh histórie, znamenala zánik a rozklad Habsburskej monarchie. Utláčané národnosti využili túto príležitosť, aby uplatnili samourčovacie právo a zbavili politického poddanstva. Pri tejto revolučnej zmene pripadlo Jurigovi zohrať najdôležitejšiu úlohu svojho politického života.

Na začiatku vojny Slováci pod Tatrami bez protestov poslúchali úradné nariadenia. Vojaci poslušne rukovali a vodcovia národa sa jednoznačne vyslovovali za zachovanie monarchie. V Národných novinách (z 6. augusta 1914) Národná strana takto osvedčovala svoju lojalitu: „Nám záleží na tom, aby naša vlasť a naša monarchia v svojej celistvosti bola udržaná, vojnou nastávajúcou nijakej ujmy neutrpela a z nej víťazne vyšla. Za to sa zasadíme až po tie hrdlá a statky.“

Iba v poslednom roku vojny sa začínajú prejavovať hlasy za odpútanie od Budapešti. Prvý a najzreteľnejší prejav v tomto zmysle odznel na stretnutí 25 vedúcich národných pracovníkov, ktoré sa konalo v Turčianskom Sv. Martine 24. Mája 1918. Tu vystupuje na scénu Andrej Hlinka v svojej typickej póze nebojácneho muža činov. Váhajúcich a nesmelých politikov burcoval slovami: „Tu je doba činov. Treba sa nám určite vysloviť, či pôjdeme aj naďalej s Maďarmi, alebo s Čechmi. Neobchádzajme túto otázku, povedzme otvorene, že sme za orientáciu československú. Tisícročné manželstvo s Maďarmi sa nevydarilo. Musíme sa rozísť.“

Hlinkov návrh bol zároveň impulzom k vytvoreniu celonárodnej politickej organizácie, v mene ktorej by sa mali viesť akcie k uskutočneniu tohto cieľa. V septembri 1918 sa zrodil plán na založenie Slovenskej národnej rady. V pôvodnom návrhu sa počítalo, že bude pozostávať z 12 členov výboru: 4 národniari, 4 ľudáci, 2 sociálni demokrati a 2 nestraníci.

K voľbe výboru však nedošlo. Udalosti sa rútili takým rýchlym tempom, že naši národní predstavitelia nevládali s nimi držať krok. Kritické historické dni ich zastihli bez jednotnej politickej organizácie.
Bolo treba improvizovať a v tom bol Juriga skutočný majster. Vedomý si toho, že on, ako jediný slovenský poslanec v budapeštianskom parlamente (Ferko Skyčák sa vzdal poslaneckého mandátu ešte pred vojnou a Pavol Blaho hneď na začiatku vojny, keď musel narukovať ako vojenský lekár), je najvyšší politický predstaviteľ na Slovensku, konal sebavedome a odvážne.

Na svojom poslednom zasadaní, dňa 16. októbra 1918, budapeštiansky parlament vyhlásil osamostatnenie Uhorska od Rakúska. Nasledujúci deň, 17. októbra, prehovoril v parlamente Štefan Tisza, ktorý svoju reč začal slovami: „Vojna je prehratá…“ Nasledovala búrlivá debata, ktorá sa niesla v duchu nenarušiteľnej integrity historického územia Uhorska. V priebehu debaty prehovoril aj gróf Albert Ápponyi (18. októbra): „V rámci národnej jednoty Uhorska sme ochotní úprimne vyhovieť oprávneným žiadostiam národností, ale dohoda, ktorá ba oslabila územnú integritu alebo národnú jednotu Uhorska je neprijateľná… Jednota Uhorska a integrita jeho územia sú príkazmi, ktoré budú platiť, kým bude žiť čo len jeden Maďar.“

Do tejto atmosféry zatvrdlivosti, slepoty a neochoty priznať vlastné chyby zaznel dňa 19. októbra prejav poslanca Slovenskej ľudovej strany Ferdiša Jurigu.
Hovoril v mene Slovenskej národnej rady. Aj keď organizácia de jure nejestvovala, Juriga vysvetľoval svoje poverenie poukazom, že „žila v srdciach ľudu“. A tak v mene Slovenskej národnej rady a s odvolaním na samourčovacie právo národov, Juriga deklaroval: „Nateraz mimo Slovenskej národnej rady nikto nemôže byť oprávnený, aby vo veciach týkajúcich sa politického položenia slovenského národa, o ňom a bez neho rokoval, prípadne proti nemu rozhodoval… Všetky uznesenie, alebo vyrozumenia, ktoré by sa zrodili bez pričinenia zhromaždenia slovenského národa, alebo z jeho stredu vyslaného orgánu, Slovenskej národnej rady, týmto vyhlasujeme za neplatné a pre slovenský národ nezáväzné… My stojíme stále pevne ako múry hradné. Žiadame samourčovacie právo na život a na smrť. S ním žijeme a s ním aj mrieme!“

Toto bola Jurigova hviezdna chvíľa; najdramatickejší moment jeho života, ktorým sa natrvalo zapísal do histórie svojho národa.
Juriga v svojej reči nemohol otvorene hovoriť o odtrhnutí Slovenska od Uhorska a o spojení s Čechmi. Ale dôraz na samourčovacie právo implicitne sa dotýkal týchto skutočností. Jurigovi odpovedal dňa 22. októbra Štefan Tisza (21. októbra bola nedeľa a v pondelok snem nezasadal). V odpovedi veľmi vášnivo polemizoval aj s tým, čo Juriga nesmel spomenúť. Česko-slovenský štát nazval „fantasmagóriou“ a o Slovákoch hovoril ako o „našich slovenských bratoch“, ktorí vraj „sú v prevažnej väčšine úplne verní a spokojní občania maďarského národného štátu…

Slováci môžu stáť i na svojom národnom stanovisku, môžu predložiť požiadavky v mene Slovákov na území Uhorska a vyjde sa im v ústrety s najväčšou blahosklonnosťou. Slováci sa nechcú spájať s Čechmi, ktorých konanie veľká väčšina Slovákov v zime 1914-15 s najväčším rozhorčením odsúdila a ktorí trýznili slovenských vojenských zajatcov. Naši slovenskí spoluobčania odmietajú akékoľvek spojenie s týmito Čechmi.“

Ale tento vábivý hlas už nikto na Slovensku nechcel ani počuť. Slováci sa rozhodli ísť vlastnou cestou. Národné noviny prinášajú dňa 24. októbra oznámenie o ustanovujúcom zhromaždení Slovenskej národnej rady, ktoré sa bude konať v Turčianskom Sv. Martine v stredu 30. októbra 1918.
Na zhromaždenie bolo pozvaných asi 40 osôb, ale prišlo ich vyše 200 (väčšinou z Turčianskeho Sv. Martina a okolia). Prichádzali obozretne, viac zo zvedavosti než z národnej povinnosti. O psychóze strachu svedčí aj to, že len polovička z nich mala dosť smelosti podpísať prezenčnú listinu.

Martinské zhromaždenie malo veľmi rušný priebeh. Účastníci nevedeli nič o tom, čo sa odohralo 28. októbra v Prahe
Martinské zhromaždenie malo veľmi rušný priebeh. Účastníci nevedeli nič o tom, čo sa odohralo 28. októbra v Prahe, ale čo sa dialo v zahraničí. Už 29. októbra večer a 30. októbra ráno sa konali predporady, aby hlavné zhromaždenie trvalo čím kratšie a skončilo prv, než by ho mohol slúžny zakázať, alebo maďarské vojsko rozohnať.

Zhromaždenie sa konalo v dvorane Tatra banky a nekonali sa nijaké voľby Národnej rady, alebo výkonného výboru (ako to tvrdia a opakujú viacerí kronikári). Zhromaždenie iba „ustálilo (t.j. schválilo) svoju 20-členovú Národnú Radu, ktorú oprávnilo doplniť sa novými členmi bez obmedzenia počtu.“ Podľa zápisnice rečnil len Dula, Hlinka a Juriga. Medzi Hlinkovým a Jurigovým prejavom Samuel Zoch prečítal vopred pripravenú Deklaráciu, ktorú prítomní prijali s veľkým jasotom a výkrikmi: Sláva… Prisaháme… S tým stojíme i padáme…

Teda až na historickom zhromaždení v Turčianskom Sv. Martine 30. októbra prítomní účastníci pod vedením predsedu Národnej strany Matúša Dulu, takrečeno jedným dychom, schválili Deklaráciu a de facto založili Slovenskú národnú radu.
Zloženie Dulovej Národnej rady je pozoruhodné nielen tým, kto sa v nej nachádzal, ale ešte viac tým, kto sa do nej nedostal. Bol v nej: P. Blaho, M. Bella, A. Hlinka, F. Juriga, C. Kresák, E. Lehotský, V. Makovický, K. A. Medvecký, Ľ. Okánik, J. Ružiak, Ľ. Šimko, E. Stodola, J. Vanovič, M. Žuffa a M. Dula. Nebol v nej Hodža, Šrobár, Ivánka, Štefánek… nikto z mladej generácie a nikto z východného Slovenska.

Po týchto udalostiach sa Juriga oprávnene mohol cítiť ako vrcholná postava slovenskej politiky. Aj sa cítil a veril, že svojím úsilím sa prepracoval na osobnosť, ktorá zaujme popredné miesto v riadení budúcich osudov národa. Na veľké prekvapenie a sklamanie sa jeho očakávania nesplnili. Keď sa rozhodovalo o predsedníctve Slovenskej národnej rady, predsedom sa stal Matúš Dula. Keď Ľudová strana obnovovala svoju činnosť (19. decembra 1918), za predsedu zvolili Hlinku a nie jeho. Keď sa mali vyberať poslanci do Revolučného národného zhromaždenia, vyberal ich Šrobár a Juriga sa musel uspokojiť, že mohol byť jedným z nich. Keď sa zostavovala dočasná slovenská vláda boli v nej: Vavro Šrobár, Ivan Dérer, Milan Hodža a Pavol Blaho, ale nie Juriga (mimochodom: to bola iba podenková vláda; trvala od 4. do 14. nov. 1918).

Keď Karel Kramář predstavil verejnosti prvú česko-slovenskú vládu (14. novembra 1918), Slovákov v nej zastupoval Vavro Šrobár a Milan R. Štefánik, ale nebol v nej Ferdiš Juriga. V zápätí Jurigov konkurent Vavro Šrobár, ako minister s plnou mocou pre správu Slovenska, dostal takmer diktátorskú moc a jedným z jeho prvých zákrokov bol rozpustenie Slovenskej národnej rady, ktorej Juriga bol podpredsedom (člen užšieho výkonného výboru) a predsedom jej bratislavskej odbočky. Stalo sa tak 23. januára 1919.

Juriga bol človek, ktorý neznášal porážku a nevedel sa zmieriť s negatívnymi danosťami ľudského života. V takých momentoch konal impulzívne a občas aj nezodpovedne. Následne sa zaplietol do akcií, ktorými iba strácal svoju popularitu a znehodnocoval svoje zásluhy. Len tak si možno vysvetliť, že v roku 1919 začal na Slovensku šíriť názory, ktoré v českých krajinách napokon viedli k vytvoreniu schizmatickej „česko-slovenskej cirkvi“. V článku Oslobodenie duší vystupuje s požiadavkami takého rázu, ako je zrušenie celibátu, zavedenie národného jazyka do liturgie, voľba biskupov a kňazov veriacimi a vôbec odluku Cirkvi od štátu. Boli to radikálne návrhy a neskoršie on sám od nich odstúpil, ale škoda, ktorú sebe spôsobil, ho potom sprevádzala celý život. Cirkevné kruhy, ktoré ho dovtedy podporovali, začali na neho hľadieť s podozrením. Odcudzil si viacero starších priateľov a ochladol aj jeho vzťah s Andrejom Hlinkom.

V apríli 1920 prebiehali na Slovensku voľby. Slovensko bolo rozdelené do šiestich volebných krajov. Trnava, Nové Zámky, Turčiansky Sv. Martin, Banská Bystrica, Liptovský Sv. Mikuláš, Košice a Prešov. Juriga kandidoval za novozámocký kraj. Bol zvolený, ale až v druhom skrutíniu. Už tu sa ukázalo, že jeho povesť začína blednúť. Usiloval sa obnoviť svoju politickú prestíž na pôde parlamentu a treba mu priznať, že patril medzi najaktívnejších poslancov. Bol častým prispievateľom do ľudáckej tlače a aktivizoval sa vo viacerých národných a náboženských spolkoch i organizáciách: Spolok sv. Vojtecha, Matica slovenská, Muzeálna spoločnosť atď. V roku 1923 bol zvolený za podpredsedu Ľudovej strany.

V novembri 1925 prebiehali ďalšie voľby, do ktorých Ľudová strana, pod menom Hlinkova slovenská ľudová strana, išla s programom autonómie pre Slovensko, ako to zaručovala prezidentom Masarykom podpísaná Pittsburská dohoda. Strana vyšla z volieb víťazne ako najsilnejšia slovenská politická strana. Hlasovalo na ňu 489.027 voličov a získala 23 poslaneckých mandátov. Dostala o 89. 000 hlasov viacej hlasov než všetky centralistické strany (agrárna, živnostenská, lidová, národno-demokratická, národno-socialistická a sociálno-demokratická) dohromady. Juriga bol zvolený za poslanca v prvom skrutíniu.

S takým presvedčivým víťazstvom stúplo nielen sebavedomie, ale vynorili sa aj vnútrostranícke spory. Prílivom mladšej generácie nových ľudí neboli celkom spokojní niektorí predstavitelia staršej generácie, ktorí sa cítili byť obchádzaní. Medzi nimi na prvom mieste bol Ferdiš Juriga. Títo nespokojenci („reprezentanti staroslovenského smeru“) v roku 1926 adresoval Hlinkovi list, v ktorom vyjadrujú podozrenie, že „v našej strane – tajne síce, ale plánovite – sa uplatňuje prúd, aby starí národní Slováci od vedenia strany, prípadne potom i zo strany vytisnutí boli a celé vedenie prešlo do rúk nie predprevratových Slovákov.“ List podpísali: Ferdiš Juriga, Florián Tománek, Pavol Macháček, Marko Gažík, Rudolf Kubiš, Štefan Onderčo, Gejza Fritz, Jozef Sivák, Ľudovít Labaj, Ignác Grebáč, Jozef Buday. List bol protestom hlavne proti rastúcemu vplyvu poslanca prof. Vojtecha Tuku, ktorý až do roku 1923 patril medzi tzv. „tichých Slovákov“, bez zásluh v boji o národné prežitie. Juriga sa pýtal: „Kde bol Tuka, keď ja som sa bil za tú našu slovenčinu, burcoval ľud, sedel v árešte a obhajoval našu pravdu v budapeštianskom parlamente?“

Od tohto času rozdielnosť názorov medzi Hlinkom a Jurigom sa prehlbovala. V lete 1926 Hlinka odcestoval do Ameriky, aby „poďakoval svojím krajanom za ich príspevok ku oslobodeniu Slovenska“. V Spojených štátoch pobudol od júna do októbra. Počas jeho neprítomnosti vedenie strany bol v rukách päťčlenného direktória (Jozef Tiso, Vojtech Tuka, Karol Krčméry, Viktor Ravasz a Ferdiš Juriga). Toto direktórium rokovalo s predstaviteľmi tzv. vládnych strán a vstupe Ľudovej strany do vlády. Juriga energicky pretláčal tento krok a netajil sa svojimi ambíciami byť jedným z ministrov. Keď však strana po dlhých rokovaniach do vlády vstúpila (v januári 1927), ministrami sa stali Dr. Jozef Tiso (ministerstvo zdravotníctva) a Marko Gažík (ministerstvo zjednotenia zákonov a verejnej správy), ale nie Juriga. Od toho dňa Juriga sa stal najhlasnejším kritikom vstupu do vlády, vyhlasoval ho za nešťastný omyl. Varoval: „Naše ťažkosti s Čechmi sa vstupom do vlády neskončia, iba dostavajú novú podobu. Pozor, pozor; aby sme neťahali za kratší koniec!“

Juriga ťažko znášal a vyčítal Hlinkovi jeho „závislosť na Tukovi“. Politický vzostup Dr. Tuku ho nakoniec zahnal do otvoreného rozkolu s Hlinkom. V rokoch 1928-1929, keď prepukla notorická „Tukova aféra“ a Hlinka sa jednoznačne postavil za Dr. Tuku, Juriga sa s Hlinkom rozišiel. Vo svojom časopise Slovenské ľudové noviny nešetrne častoval Hlinku titulmi a nadávkami, ktoré svojou útočnosťou často presahovali písanie opozičnej tlače. Rozišiel sa s Hlinkom a s hŕstkou spoločníkov, medzi ktorými popredné miesto zastával poslanec Florián Tománek, založil vlastnú ľudovú stranu. S ňou sa chcel dostať do parlamentu v predčasných voľbách, ktoré sa konali v októbri 1929. Ale neuspel. Prepadol tak katastrofálne (jeho strana získala iba 5395 hlasov, zatiaľ čo Hlinkovi vyslovilo dôveru 403.683 voličov!), že sa do politiky už vrátiť nemohol.

K tejto politickej porážke sa neskoršie pripojilo aj cirkevné poníženie. V roku 1923 bol preložený z Vajnor do Dolnej Stredy, neďaleko Galanty, ale nepobudol tam veľmi dlho. Politika a iné verejné aktivity ho natoľko zaneprázdňovali, že zanedbával pastoráciu. V roku 1924 sa stal asesorom v Trnave, čo bolo viac administratívne než duchovné povolanie. Cirkevná vrchnosť vyjadrovala stále hlasnejšie znepokojenie nad niektorými jeho výrokmi a nad spôsobom života. Bol vyzvaný k aktom pokánia a k zmene životného štýlu. Hrdý Juriga odmietol podriadiť sa cirkevnej disciplíne, a preto bol v roku 1930 suspendovaný „ab officio et beneficio“, t.j. pozbavený kňazského úradu a privilégií, ktoré z kňazského stavu plynú. Utiahol sa „na odpočinok“ do Karlovej Vsi, kde sa prispôsoboval laickému životu.

Ale pre Jurigu „odpočinok“ neznamenal nečinnosť. Jeho bystrý a pracovitý duch si nevedel zvyknúť na pasívne pozorovanie udalostí okolo neho. Ustavične vymýšľal nové schémy a snoval nové plány. Veľmi energicky sa angažoval ako podpredseda Slovenskej ligy, ale to ani zďaleka nemohlo vyčerpať všetku jeho energiu. Bohužiaľ, nevedel spolupracovať, a častejšie ako nie. Nedokončil, čo začal. Z tohto obdobia pochádza aj jeho najznámejšie dielo, jeho quasi politická autobiografia, Blahozvesť kriesenia slovenského národa a slovenskej krajiny (Trnava 1934).

Po určitej dobe si Juriga začína uvedomovať, že jeho rozchod s Hlinkom bol veľkou chybou a história by mu neodpustila, keby vedome v tomto omyle zotrvával. Aj svedomie mu robilo výčitky, že sa voči svojmu priateľovi a dlhoročnému spolubojovníkovi tak nevľúdne správal. Prekonal svoju hrdosť a rozhodol sa obnoviť staré priateľstvo s Hlinkom. Dňa 18. novembra 1935 sa nečakane objavil v redakcii Slováka na Radlinského ulici a oslovil šéfredaktora Karola Sidora, či by bol sprostredkovateľom zmierenia: „Čas letí a my sme každým dňom bližšie k hrobu. Ale čas aj hojí a myslím, že sa už zahojili rany, ktoré sme si pred piatimi rokmi navzájom spôsobili.“

Sidor navrhol, aby Juriga v tomto zmysle napísal Hlinkovi list. Juriga hneď tak aj urobil. Sidor odniesol list Hlinkovi a zároveň poprosil Hlinku, aby vyšiel svojmu bývalému spolubojovníkovi v ústrety, pretože „nielen on, ale aj mnoho jednoduchých členov strany by s radosťou privítali zmierenie.“

K zmiereniu skutočne došlo na oslavách Hlinkových menín dňa 30. novembra 1935. Karol Sidor opisuje udalosť v svojom denníku v zázname z 1. decembra 1935 týmito slovami: „Dopracoval som veci s Jurigom tak, že došlo k zmiereniu medzi ním a Hlinkom. V piatok 29. novembra bol som v Karlovej Vsi s Tónom Mederlym. Odkázal som Jurigovi, aby bezpodmienečne prišiel do Ružomberka na Andreja. List Jurigov z 23. novembra som odovzdal Hlinkovi. Hlinka 25. novembra odpovedal Jurigovi a to všetko bolo potvrdené ústne počas andrejovských slávností 30. novembra v Ružomberku. Opísané je to 1. decembra v Slováku. Ja ešte napíšem kurzívku do zajtrajšieho čísla. Udalosť bola veľmi dojemná. Hlinka pobozkal Jurigu, Juriga Hlinku a mňa. Hovoril, že mi to nikdy nezabudne, že nie som žiarlivý a malicherný. Z Ružomberka do Bratislavy šiel som potom s Jurigom v jedálnom vozni. Rozprával mi o sebe, o Hlinkovi, o Jehličkovi. Hovoril mi, že vidí vo mne človeka, od ktorého závisí osud celého Slovenska. Nechal som ho vyhovoriť sa.“ (K: Sidor, Denník 1930-1939, Bratislava 2010, s. 218-219).

Posledné roky Jurigovho života neboli už nijako vzrušujúce. Zo spoločenského a verejného života sa síce neutiahol úplne; bol veľmi aktívny ako podpredseda Slovenskej Ligy a v roku 1931 sa stal predsedom matičného odboru, Školskej Matice.

Počul som, že sa pokúšal o návrat do politiky v roku 1945. To však už boli nové pomery, iné časy a iní ľudia. V povojnovom politickom prostredí pre osobnosti ako Juriga nebolo miesta.

Zomrel v Karlovej Vsi dňa 23. novembra 1950. V roku 1996 Matica slovenská premiestnila jeho telesné pozostatky z malého a opusteného karloveského cintorína na Národný cintorín v Martine.
Večná mu pamäť v národe!

František Vnuk
Foto zdroj: Internet
alianciazanedelu.sk/archiv/7569