Maria Valtorta: Evanjelium, ako mi bylo odhalené 178
(Mt 8, 18-22; Lk 9, 57-62)
3. jún 1945
[.....]
1 Vidím Ježiša, ako sa so svojimi jedenástimi, pretože Ján ešte stále chýba, uberá k brehu jazera. Tlačí sa okolo neho veľa ľudí. Sú medzi nimi mnohí, ktorí s ním boli na vrchu, väčšinou muži, ktorí za ním prišli do Kafarnauma, aby ešte počúvali jeho slová. Chceli by ho zadržať.
Ale on im povie: „Patrím všetkým a musia ma spoznať mnohí ďalší ľudia. Vrátim sa. Prídete ku mne. Ale teraz ma nechajte odísť."
Namáhavo si razí cestu cez zástup, tlačiaci sa v úzkej uličke. Apoštoli používajú lakte, aby mu umožnili prejsť. Ale akoby narážali do mäkkej hmoty, ktorá sa ihneď vráti do pôvodného stavu. Aj sa rozčúlia, ale márne.
2 Breh je už na dohľad, keď sa po húževnatom boji podarí mužovi stredného veku a vyššieho spoločenského postavenia priblížiť sa k Učiteľovi. Aby upútal jeho pozornosť, dotkne sa jeho pleca.
Ježiš sa obráti, zastane a spýta sa: „Čo si želáš?"
„Som zákonník. Ale to, čo obsahujú tvoje slová, sa nedá porovnať s našimi predpismi. Tvoje slová si ma získali. Učiteľ, už ťa neopustím. Pôjdem za tebou, kamkoľvek pôjdeš. Ktorá je tvoja cesta?"
„Cesta do nebies."
„Nemyslel som tú cestu. Pýtam sa, kam ideš teraz? V ktorých domoch sa potom zastavíš, aby som ťa mohol vždy nájsť?"
„Líšky majú svoje skrýše a vtáky hniezda, ale Syn človeka nemá kde hlavu skloniť. Mojím domom je svet všade tam, kde sú duše, ktoré treba poučovať, utrpenie, ktoré treba zmierňovať, hriešnici, ktorých treba vykúpiť."
„Tak teda všade."
„Ako hovoríš. Mohol by si ty, učiteľ Izraela, urobiť to, čo títo jednoduchí ľudia robia z lásky ku mne? Tu sa vyžaduje obeta a poslušnosť aj milosrdná láska ku všetkým, duch prispôsobivosti ku všetkému a ku všetkým. Lebo vľúdnosť láka. Lebo ten, kto chce liečiť, musí sa skloniť ku každej rane. Potom bude čistota neba. Ale tu sme v blate, po ktorom kráčame, a treba z neho ťahať obete, ktoré sa už doň zaborili. Nemôžeme si zdvihnúť odev ani sa vyhnúť týmto miestam, pretože tam je blato hlbšie. Čistota musí byť v nás. Musí do nás preniknúť tak, že už nič iného nemôže do nás vojsť. Dokážeš toto všetko?"
„Dovoľ mi, aby som to aspoň skúsil."
„Skús to. Budem sa modliť, aby si to dokázal."
3 Ježiš sa opäť pohne a upútaný dvoma očami, ktoré na neho hľadia, povie vysokému a robustnému mladíkovi, ktorý sa zastavil, aby nechal prejsť sprievod, ale ktorý — zdá sa má — namierené inam: „Poď za mnou.“
Mladík sa strhne, zmení farbu, prižmúri oči akoby bol oslepený svetlom a potom otvorí ústa, aby prehovoril, ale nemôže nájsť hneď odpoveď. Napokon povie: „Pôjdem za tebou. Ale zomrel mi otec v Korozaine a musím ho pochovať. Dovoľ mi, aby som to urobil, a potom prídem."
„Poď za mnou. Nechaj, nech si mŕtvi pochovávajú svojich mŕtvych. Teba si už pritiahol Život. Veď si po tom túžil. Neoplakávaj prázdno, ktoré Život urobil okolo teba, aby mal z teba svojho učeníka. Okyptenie citov je koreňom pre krídla, čo vyrastú človekovi, ktorý sa zmenil na služobníka pravdy. Ponechaj porušenie svojmu údelu. Pozdvihni sa ku kráľovstvu neporušeného. Tam nájdeš aj neporušenú perlu svojho otca. Boh povolá a ide ďalej. Zajtra by si už nenašiel svoje srdce, ktoré máš dnes, ani Božie pozvanie. Poď. Choď ohlasovať Božie kráľovstvo."
Muž, opretý o múrik, stojí s ovesenými rukami a drží v nich tašky, iste s vonnými masťami a ovínadlami. So sklonenou hlavou premýšľa o protiklade medzi dvoma láskami — o láske k Bohu a láske k otcovi.
Ježiš čaká a hľadí na neho. Potom vezme do náručia malého chlapca, privinie si ho k srdcu a povie mu: „Hovor so mnou: ,Velebím ťa, Otče, a vzývam tvoje svetlo pre tých, ktorí plačú v hmlách života. Velebím ťa, Otče, a vzývam tvoju silu pre tých, ktorí potrebujú oporu ako dieťa. Velebím ťa, Otče, a vzývam tvoju lásku, aby dala zabudnúť na všetko, čo nie si ty, všetkým, ktorí by v tebe našli všetko svoje dobro tu i v nebi, ale nemôžu tomu uveriť.‘“
A nevinné dieťa, asi štvorročný chlapček, opakuje svojím nežným hláskom sväté slová so zopätými rúčkami v pravej ruke Ježiša, ktorý ich drží za bucľaté zápästia, akoby to boli dve stonky kvetov.
Muž sa rozhodne. Dá svoje tašky druhovi a pristúpi k Ježišovi, ktorý požehná dieťa, postaví ho na zem a objíme mladého muža, aby ho tým potešil a podporil v jeho úsilí.
4 Iný muž sa ho spýta: „Aj ja by som chcel ísť ako on. Ale prv, než ťa budem nasledovať, chcel by som sa rozlúčiť s rodinou. Dovolíš mi to?" Ježiš naňho uprene pozrie a odpovie: „Priveľa koreňov je vrastených v tvojej ľudskosti. Vytrhaj ich a ak sa ti to nepodarí, vyrež ich. Do Božej služby sa ide s duchovnou slobodou. Ten, kto sa darúva, nesmie mať nijaké putá."
„Ale, Pane, telo a krv bude vždy telom a krvou! K slobode, o ktorej hovoríš, dospejem postupne. .. "
„Nie. Nikdy by si k nej nedospel. Boh je taký náročný, ako je nekonečne Štedrý pri odmeňovaní. Ak chceš byť učeníkom, musíš objať kríž a ísť. Inak zostaneš medzi jednoduchými veriacimi. Cesta Božieho služobníka nie je cestou posiatou ružami a je absolútna vo svojich požiadavkách. Nik, kto položil ruku na pluh, aby obrábal polia sŕdc a zasieval do nich semeno Božej náuky, sa už nemôže pozerať dozadu na to, čo opustil a čo stratil a čo by mohol mať, keby išiel po inej, bežnej ceste. Kto tak koná, nie je súci pre Božie kráľovstvo. Pracuj sám na sebe. Posilni sa a potom príď. Nie teraz."
Prišli k brehu. Ježiš nastúpi do Petrovej loďky a čosi mu pošepne. Vidím, že Ježiš sa usmieva a Peter urobí prekvapené gesto. Ale nepovie nič. Do loďky nastúpi aj muž, ktorý neodišiel pochovať otca, aby nasledoval Ježiša.