EXHORTACIA AMORIS LAETITIA o rodine.

Hoki, ak by si mi mohol dať konkrétny bod, ktorý je nezrozumiteľný, tak by si mi to uľahčil. Ja som ju začal čítať ešte raz v českom jazyku, aby som zistil aké formulácie sa použili v tomto jazykovom vydaní. Som na 76 bode. Mám dosť iných povinnosti, tak ju čítam len ak mi to čas umožňuje. Zatiaľ v cz. vydaní je všetko zrozumiteľné. Ak chceš urýchliť moju odpoveď,tak taj konkrétny bod (číslo) v Exhortacii.

Pre Hokiho

Svätý Otec v úvode dokumentu vystríha pred „urýchlenými všeobecnými interpretáciami“ a komentármi, ktoré by mohli vzniknúť pri povrchnom a urýchlenom čítaní dokumentu. Taký obsiahly dokument nie je možné urýchlene prečítať a objektívne ho zhodnotiť. Na druhej strane všetky denníky a internetové stránky sa usilujú hneď predstaviť dokument svojim čitateľom.

Tlačové stredisko Svätej stolice publikovalo pre prítomných novinárov aj krátku syntézu dokumentu. V Úvode dokumentu sa hovorí, že „učiteľský úrad Cirkvi nechce v danej chvíli riešiť svojimi zásahmi všetky doktrinálne, morálne a pastoračné debaty“ o rodine, a upresňuje, že „v Cirkvi má existovať jednotné učenie a jednotná prax, čo však nie je prekážkou, aby existovali rôznorodé interpretácie niektorých doktrinálnych prvkov alebo dôsledkov, ktoré z nich vyplývajú“. Pápež vystríha pred „frenetickou túžbou všetko zmeniť bez dostatočnej reflexie alebo základu“, ale aj pred „postojom, ktorý si nárokuje všetko riešiť, aplikujúc všeobecné normy alebo urobiac prehnané uzávery na základe niektorých teologických úvah“.

Prvá kapitola predkladá niektoré prvky náuky o rodine, vyplývajúce zo Svätého Písma. Svätý Otec poznamenáva, že práve na začiatku Biblie a proti každej gnostickej perspektíve sa hovorí o dobrote pohlavnej odlišnosti medzi mužom a ženou. Pohľad Božieho slova na rodinu je veľmi reálny. Poukazuje na krásu manželskej lásky a radosť z detí, ale predkladá aj „cestu utrpenia a krvi“, ktorou rodina musí vo svojich dejinách prejsť a ktorú dokáže zdolať vďaka „čnosti, ktorej často ignorovaná v tejto dobe frenetických a povrchných vzťahov – je to nežnosť“.

V druhej kapitole Svätý Otec prejde od biblického posolstva k súčasnej situácii, nakoľko je dnes inštitúcia rodiny v hlbokej kríze, i keď netreba podceňovať jej schopnosť klásť odpor a vyhýbať sa kultúre neplodného lamentovania. Spomedzi viacerých príčin krízy rodiny Svätý Otec cituje zrýchlenie „rytmu súčasného života“ (ide o blízku tému sociológov, študujúcich dobu) a individualizmus, ktorý pobáda mnohých mladých nedôverovať manželstvu a rodine alebo mať z neho strach. Avšak „ako kresťania nemôžeme nepredkladať manželstvo preto, aby sme neprotirečili súčasnej citlivosti, boli modernými alebo že sa cítime byť menejcennými zoči-voči morálnemu a ľudskému úpadku“. Spomedzi dôsledkov krízy Svätý Otec pripomína rozpad rodinnej jednoty, ktorú často spôsobuje migrácia, protipôrodné zmýšľanie, potraty, eutanázia, umelé oplodnenie, pornografia, droga, zneužívanie mladistvých, zanedbávanie starostlivosti o nevládnych a starých, násilie na ženách, o ktorom mnohí hovoria, no vyhýbajú sa odsúdiť jeho formy, ako je „prax prenájmu maternice“ alebo manipulovanie a obchodovanie so ženským telom v súčasnej masmediálnej kultúre“.

„Antikoncepcia, sterilizácia alebo dokonca potrat“ sú „neprijateľné aj na miestach s vysokou pôrodnosťou, ale treba povedať, že politici sú ich zástancami aj v tých krajinách, ktoré trpia drámou veľmi nízkej miery pôrodnosti“. Ide „o protirečivé konanie a nie sú verní svojej povinnosti“. Dokument tvrdo odsudzuje aj „ideológiu, ktorá sa všeobecne nazýva gender: ona popiera prirodzenú odlišnosť a reciprocitu muža a ženy. Jej perspektívou je vybudovať spoločnosť bez pohlavnej odlišnosti, čím narúša antropologický základ rodiny“. Je veľmi závažné, keď sa teória druhu usiluje „presadiť seba ako jedinú myšlienku, ktorá určuje aj výchovu detí“. Netreba upadnúť do pokušenia „neuznať, že ide o kultúrny úpadok“ alebo ho neodsúdiť. Na druhej strane je veľmi ťažké konať tak, aby najmä mladí pochopili krásu rodinnej lásky nástojac iba na doktrinálnych, bioetických a morálnych otázkach bez toho, aby sa nemotivovala otvorenosť voči Božej milosti“.

Tretia kapitola predkladá učenie Cirkvi o rodine. Obsiahla syntéza poukazuje na prorocký a stále aktuálny rozmer encykliky Humanae vitae blahoslaveného Pavla VI., textov svätého Jána Pavla II. a Benedikta XVI.. Táto stať hovorí, že Cirkev sa v žiadnom prípade nemôže vzdať, aby nehlasovala svoje učenie, podľa ktorého manželstvo je nerozlučiteľné, pretože „v samotnej prirodzenosti manželskej lásky je prítomná otvorenosť voči definitívnu“. To neznamená, že formy aspoň potenciálne pozitívnej angažovanosti– no s cieľom sprevádzať ich smerom ku „konverzii“ a kde je to možné, smerom k „sviatosti manželstva“ – nemožno nájsť aj medzi tými, ktorých formy spolunažívania sa líšia od formy manželstva. „V snahe jasne vyjadriť učenie Cirkvi treba sa vyhýbať úsudkom, ktoré by nebrali do úvahy zložitosť odlišných situácií, a preto treba venovať pozornosť spôsobu, akým osoby žijú a trpia z dôvodu svojho stavu“.

Štvrtá kapitola je hymnom na manželskú lásku, zloženú z trpezlivosti, láskavosti, nežnosti, dôvery, odpustenia. Nechýba ani náznak radosti zo stolovania a dobrej kuchyne s citáciou z obľúbeného filmu Svätého Otca – Babettina hostina. Z Druhého vatikánskeho koncilu a z bohatého učenia pápeža Wojtyłu o ľudskom tele pochádza učenie, podľa ktorého manželstvo nemožno zredukovať iba na afektívne a sexuálne zložky, ktoré, samozrejme, netreba podceňovať, ba naopak, treba im dať širší priestor. Ak „nemôžeme ignorovať, že mnoho ráz pohlavnosť je odosobnená a badať u nej aj niektoré patológie“, „v žiadnom prípade nemôžeme chápať erotický rozmer lásky ako dovolené zlo alebo ako ťarchu, ktorú treba znášať pre dobro rodiny, ale skôr ako Boží dar, ktorý skrášľuje stretnutie medzi manželmi“.

Panenstvo a kňazský celibát toto učenie nepopierajú, ale svojím osobitným svedectvom, ku ktorému nie všetci sú povolaní, ho posilňujú. Svätý Otec poukazuje aj na „transformáciu lásky“ u starých ľudí, keď „dlhší život spôsobuje, že sa deje niečo, čo v iných časoch nebolo bežným javom: intímny vzťah a vzájomná spolupatričnosť musia pretrvávať štyri, päť alebo šesť desaťročí“. „Telesný aspekt sa síce mení, ale to nie je dôvod, aby láskyplná príťažlivosť zanikla. Zamilujeme sa do celej osoby s jej vlastnou totožnosťou, nie do jedného tela, aj keď toto telo – napriek jeho starnutiu – stále nejakým spôsobom vyjadruje tú osobnú totožnosť, ktorou si získala srdce“.

Piata kapitola predkladá plodnosť lásky: krásu tehotenstva, narodenia, rodinných vzťahov, ktoré majú dosah na starých rodičov, bratov, sestry, strýkov a tety, a sú také široké, že objímajú v politickej a cirkevnej solidarite najchudobnejších a najnúdznejších. V texte je naznačená aj skutočnosť, že naša spoločnosť je „spoločnosťou bez otcov“, ktorá absolútne potrebuje znovu objaviť dve veci: zmysel byť otcom a byť synom, dcérou.

V šiestej kapitole sa Svätý Otec zaoberá problémom rodinnej pastorácie konštatujúc, že kňazi často nie sú dostatočne pripravení čeliť výzvam, ktorým musia čeliť rodiny v 21. storočí. Ak sú nedostatočne pripravení kňazi (a preto treba v tomto smere zlepšiť formáciu v seminároch), aj laici a snúbenci sú často zle pripravení na manželstvo z dôvodu zlej kvality predmanželských kurzov vo farnostiach, ktoré treba preto prehodnotiť a zreformovať. Kňazi sa budú musieť naučiť sprevádzať prvé a často náročné roky novomanželov, vdovy a vdovcov, ale aj manželov, ktorí žijú odlúčene alebo sa už rozviedli. Po tom, čo podčiarkol dôležitosť nedávnej reformy kánonickej procedúry pri uznaní nulity manželstva, Svätý Otec zdôrazňuje, že „rozvod je zlo a nárast počtu rozvodov je veľmi znepokojujúci“.

Na druhej strane „rozvedeným, ktorí žijú v novom manželstve, treba preukázať, že sú časťou Cirkvi, že „nie sú exkomunikovaní“ a že sa s nimi tak ani nezaobchádza, pretože vždy sú súčasťou hlbokého cirkevného spoločenstva. Pri rozlišovaní a sprevádzaní si tieto situácie vyžadujú veľkú úctu, vyhýbajúc sa každej reči a postoju, vďaka ktorým by sa cítili byť diskriminovanými, a podporovať ich účasť na živote farského spoločenstva“, no nikdy nie na úkor „svedectva o nerozlučiteľnosti manželstva“, ktorého sa Cirkev nemôže zrieknuť. Svätý Otec sa v krátkosti zmieňuje aj o homosexuálnych osobách, ktoré treba prijať „s úctou, súcitom a jemnocitom“, ako učí „Katechizmus Katolíckej Cirkvi“.

Keď ide o právne uznanie homosexuálnych zväzkov, pápež sa stotožňuje so závermi Synody z roku 2015: „Keď ide o plán zrovnoprávniť s manželstvom zväzky medzi homosexuálnymi osobami, neexistuje žiaden podklad, na základe ktorého by bolo možné asimilovať alebo stanoviť analógie, ani tie z minulosti, medzi homosexuálnymi zväzkami a Božím plánom s manželstvom a rodinou, a je neprijateľné, aby miestne cirkvi podliehali tlaku v tejto oblasti a medzinárodné organizmy podmieňovali finančnú pomoc chudobným krajinám podmienkou, že majú uviesť zákony, ktoré určujú ´manželstvo´ medzi osobami rovnakého pohlavia“.

Siedma kapitola sa venuje výchove. Potvrdzuje princípy sociálneho učenia Cirkvi v oblasti slobody výchovy a predkladá pedagogické prvky, ktoré by mohli pomôcť čeliť súčasnej výchovnej kríze. Tvrdí, že Cirkev dnes prijíma takú sexuálnu výchovu, ktorá sa nebude usilovať „sexualitu banalizovať a ju ochudobňovať“, ale sa stane súčasťou integrálnej „výchovy k láske“. Je pomýlené vychovávať k „chránenému sexu“, učiac, ako treba používať antikoncepčné prostriedky, pretože týmto spôsobom sa namiesto prijatia podporuje „narcistická agresivita“.

Ôsma kapitola bola veľmi očakávaná, pretože sa týka situácií ľudskej krehkosti – najmä keď ide o rozvedených, ktorí sa znovu zosobášili – a ich postavenie v Cirkvi. Niektoré novinárske očakávania sa nenaplnia, pretože Svätý Otec tvrdí, že od tejto exhortácie netreba očakávať „nové všeobecné predpisy kánonického charakteru, aplikovateľné na všetky prípady“. Možno v niektorých prípadoch dovoliť, aby rozvedení, ktorí sa nanovo zosobášili, mohli pristúpiť k svätému prijímaniu? Pápež poznamenáva, že nechce schváliť „nový predpis“. Biskupi a kňazi budú musieť potvrdiť „všeobecné predpisy“, pretože manželstvo je nerozlučiteľné a rozvod je vždy zlo.

Súčasne sú poverení „starostlivým osobným a pastoračným rozlišovaním, keď ide o osobitné prípady“. „Rozvedení, ktorí žijú v novom manželskom zväzku, sa môžu ocitnúť vo veľmi rozdielnych situáciách, ktoré nemožno katalogizovať alebo uzavrieť do príliš strnulých tvrdení bez toho, aby sa nechal priestor pre primerané rozlišovanie“ jednotlivých prípadov, kde viny, zodpovednosť a „poľahčujúce okolnosti“ môžu byť veľmi odlišné. Rozlišovanie by malo pomôcť uznať, že nakoľko ´stupeň zodpovednosti nie je rovnaký pre všetky prípady´, dôsledky alebo účinky nejakého predpisu nemusia byť nevyhnutne vždy tie isté“, dokonca „ani vtedy (pripomína to jedna poznámka pod čiarou), keď ide o sviatostnú disciplínu, nakoľko rozlišovanie môže zistiť, že osobitná situácia neobsahuje vážnu chybu“.

František vyzýva „veriacich, ktorí sa nachádzajú v zložitých situáciách, aby s dôverou pristúpili k rozhovoru so svojimi pastiermi alebo laikmi, ktorí sa úplne oddali Pánovi. Nie vždy potvrdia ich vlastné idey a túžby, ale istotne prijmú svetlo , ktoré im umožní lepšie pochopiť to, čo sa s nimi deje, a budú môcť objaviť cestu osobného vyzrievania“. Svätý Otec pastierom odporúča „logiku milosrdenstva“, ktorá pokladá , aj keď veľmi dobre pozná predpis“, že „v určitých okolnostiach osoby majú veľké ťažkosti konať odlišným spôsobom. […] Pastoračné rozlišovanie, ktoré síce má mať na zreteli správne formované svedomie osôb, sa má zaoberať aj týmito situáciami“.

No a nakoniec deviata kapitola predkladá manželskú a rodinnú spiritualitu a nanovo potvrdzuje, že manželský stav nie je prekážkou a ani menšou cestou k svätosti. „Tí, ktorí majú hlboké duchovné túžby, nemajú vnímať, že ich rodina odďaľuje od rastu života Ducha, ale že ide o cestu, ktorú Pán používa, aby ich po nej priviedol k vrcholom mystickej jednoty“. Záverečná modlitba tohto dlhého dokumentu je príklad tejto spirituality.

Štefan Turanský SDB

(zdroj: www.zasvatenyzivot.sk/papez-frantisek… – spracované podľa zahraničných materiálov)

DEO GRATIAS za sv . Katarínu Sienskú, ktorá sa nebála napomínať aj pápeža a nebola postihnutá papolatriou! Dnes je v tejto pozícii spisovateľ Socci, kotrý venoval pápežovi: knihu s názvom: Finální proroctví. Dopis papeži Františkovi o církvi v době války. (viz)

Kniha spisovatele ze Sieny je rozdělena na dvě části: první obsahuje sbírku proroctví, starých i nových, která předpovídají velké katastrofy tomuto světu, jestliže se neobrátí a nebude činit pokání. Materiální spoušť, kterou předpovídají četná proroctví, jeví se jako důsledek duchovní spouště, v jaké se nachází současná církev. Mnoha poselství z nebe, jako ona od P. Marie z La Salette a sen Dona Boska o budoucnosti Říma, podávají scénář tragédie i naděje obdobě jako to, co Panna Maria oznámila ve Fatimě.

Ostatní soukromá zjevení, která Socci cituje, je možno pokládat za diskutabilní, ale patří k zásluhám tohoto spisovatele, že připomněl existenci prorocké a apokalyptické dimenze, která je neoddělitelná od katolické teologie dějin.

Druhá část knihy ve formě „Otevřeného dopisu“ je kritické odsouzení papeže Bergoglia, ve kterém autor precizně uvádí slova a skutky Bergoglia od počátku jeho pontifikátu, které nejen znepokojily, ale pohoršily, a to až do té míry, že si věřící kladou otázku, která dominuje na obálce Newyorskýv předvečer jeho cesty do Ameriky: Is the Pope catholic?

Socci se obrací na papeže těmito vzrušenými slovy:

Zapřísahám Vás, zamyslete se nad celou cestou, kterou jste dosud prošel, vystříhejte se dalších těžkých kroků, jako je postsynodální exhortace, která by otevřela cestu ideám kardinála Kaspera (…) Především se vyvaruje svolat novou synodu, která – jak se děsíme – si bere na mušku přímo kněžský celibát. A především potřebujeme všichni velké Jubileum pokání. (str.. 221)

Antonio Socci je novinář, který je zvyklý zasahovat do událostí za horka, s největší aktuálností, jakou jeho profese vyžaduje. To může být někdy na újmu důkladnosti, ale protože je veden silným zápalem, je také připraven vystavit diskuzi sám sebe a vlastní přesvědčení, aby převládla pouze pravda a nic jiného. Kdo nesdílí některá Socciho tvrzení, měl by mu přiznat tuto vlastnost, několikrát prokázanou.

Jedna věc je jistá, že když papež přijal tuto knihu, ani ho neexkomunikoval, ani ho nekáral a nekritizoval, tím méně ignoroval, ale vzal papír a pero a v osobním dopise mu odepsal.

Těchto několik řádků demoluje určitou „papolatrii“ rozšířenou v některých prostředích. Papež připomíná, že kritizovat papeže je nejen dovoleno, ale že to velmi prospívá samotnému papeži, pomáhá mu kráčet po správné cestě Páně. Termínem papolatria rozumíme nepřiměřené zbožňování postavy papeže, což je něco jiného než uctivost a respekt, kterým jsme povinni vůči úřadu, který zastává. Otevřenost, i kritická, jak konstatuje Socci, může sloužit biskupovi Říma jako pomoc, především, když dominující mentalita zachází do pochlebování (str.92)
Velký teolog Melchior Cano napsal: Petr nepotřebuje naše lži nebo naše pochlebování. Ti, kteří slepě nekriticky brání rozhodnutí nejvyššího Pontifika, jsou právě ti, kteří ohrožují autoritu Svatého stolce: bourají jeho základy, místo aby je zpevňovali.

Někdo může říct, že Františkův dopis Soccimu je zaměřen k tomu, aby „zahrnul“ všechny, od progresistů k tradicionalistům, do synkretické náruče. Ale bez ohledu na záměr, to co se počítá, jsou fakta, a faktem je, že v tomto případě vyjadřuje papež ocenění svým kritikům. Slova Františka Soccimu se týkají všech těch, kteří v posledních letech kritizoval nový pontifikát: od Alexandra Gnocchiho a Mario Palmara až k článkům Ross Douhata v New York Times a k petici katolických spisovatelů zveřejněné v Remnant 8. prosince 2015. František nám připomíná, že je možno kritizovat úkony papeže, které nejsou neomylné, především pokud se týkají otázek politických a pastoračních, za předpokladu,že kritika je uctivá a týká osobních omylů a nikoliv papežské autority.

Autor článku pak věnuje pozornost politickým událostem v Itálii posledních týdnů. (viz)

Zrada katolické politické třídy vždy provázela historickou zradu církevních předáků, ale nikdy se nestalo, aby si papež vybral za důvěrníka Eugenia Scalfariho a označil Emmu Bonino a Giorgio Napolitana za velké postavy dnešní Itálie. .

Přitom Bergoglio zcela ignoruje své vlastní katolíky, když nenašel jediné slovem povzbuzení a vzpruhy nebo také prosté požehnáním pro miliony katolíků na Family day. (viz)

A tak zatímco v senátu prošel zákon Cirinnà, který legalizuje homosexuální svazky, papež František, který mlčel v Irsku, mlčel také v Itálii a vzal tak na sebe nesmírnou odpovědnost. Proč jste se, Svatý otče, přestal stavět proti vražedným útokům na rodinu, které svět podniká již několik let? (str. 127) ,ptá se Socci.

Antonio Socci tedy správně poukazuje na základě těchto skutečností, že dnes je prvořadým úkolem katolíků zabránit autodemolici církve a společnosti.

Bude postsynodální exhortace 19. března novým krokem na této cestě autodemolice? Potvrdí se nauka církve nebo se vzdálí od věčného magisteria? To jsou otázky, které jsou dnes přetřásány. Otázky, které vyžadující všechnu pozornost, jaké je schopná inteligence osvěcovaná Boží milostí.
lumendeluminecz