Clicks699

Historik F. Vnuk: Biskupi na lavici obžalovaných (K 70. výročiu). Ku koncu roka 1950 všetky slovenské diecézy boli pod úplnou kontrolou režimom dosadených vládnych zmocnencov

Historik F. Vnuk: Biskupi na lavici obžalovaných (K 70. výročiu). Ku koncu roka 1950 všetky slovenské diecézy boli pod úplnou kontrolou režimom dosadených vládnych zmocnencov.
V týchto dňoch sme si pripomíname 70. výročie hanebného procesu, v ktorom komunistické súdnictvo nespravodlivo uvalilo ťažké tresty na troch nevinných slovenských arcipastierov: Jána Vojtaššáka, Michala Buzalku a Pavla Gojdiča.

Tento krutý akt bol vyvrcholením perzekučných opatrení ateistického režimu proti Katolíckej cirkvi na Slovensku. Toto nepriateľské ťaženie „ľudovo-demokratického“ režimu proti Cirkvi sa začalo už v roku 1945. Nadobudlo však svoju krutejšiu podobu v roku 1948, keď sa komunisti násilným prevratom zbavili svojich buržoáznych partnerov v Národnom fronte.

Do vyostrenej konfrontácie, ktorá nastúpila po februári 1948, sa dostáva slovenský biskupský zbor značne oslabený. V priebehu necelých troch rokov stratil svojich najrozvážnejších členov: v júni 1947 zomrel biskup Pavol Jantausch, v decembri 1948 arcibiskup Karol Kmeťko a v januári 1950 biskup Andrej Škrábik.

Prvým viditeľným opatrením, ktoré signalizovalo novú fázu proticirkevného boja, bolo dosadenie vládnych zmocnencov do biskupských úradov. Títo zmocnenci, ktorých oficiálne vymenovalo kultové oddelenie Povereníctva školstva vied a umení, mali pôsobiť ako kontrolóri a usmerňovatelia všetkého, čo sa na biskupských úradoch deje.

alianciazanedelu.sk/archiv/7099

Cenzurovali poštu a telefonické rozhovory, rozhodovali, kto smie vykonať návštevu u biskupov, bez ich súhlasu nemohli vyjsť nijaké obežníky alebo informácie, atď. Prví biskupi, ktorých postihla táto pozornosť vládnych kruhov boli: spišský biskup Ján Vojtaššák (kam bol ustanovený za zmocnenca Ľudovít Kňazovický) a trnavský apoštolský administrátor Ambróz Lazík (kam bol poslaný Rudolf Martiš). Títo zmocnenci začali „úradovať“ 23. júna 1949. V nasledujúcich mesiacoch dostali zmocnencov aj ostatní biskupi.

V jeseni 1949 – podľa pokynov z Prahy – ÚV KSS určil Slovenskému úradu pre veci cirkevné (SÚC) úlohu „preberať vedenie jednotlivých diecéz do našich rúk pomocou obsadenia kľúčových funkcií cirkevných organizácií lojálnymi nášmu režimu oddanými kňazmi vlastencami.“ To znamenalo, že tlak na biskupov sa začal zvyšovať a postupne bola na nich uvalená „izolácia“, čo v praxi znamenalo domáce väzenie.

V dňoch 2. – 5. júna 1950 bola uvalená izolácia na biskupov A. Lazíka v Trnave, E. Nécseyho v Nitre a J. Vojtaššáka na Spišskej Kapitule, v septembri bol izolovaný J. Čársky v Košiciach a v marci 1951 R. Pobožný v Rožňave. Medzitým v apríli 1950 sa odohrala tzv. Akcia P, v rámci ktorej bola zlikvidovaná slovenská Gréckokatolícka cirkev a jej dvaja biskupi, Pavol Gojdič a Vasil Hopko, boli uväznení dňa 28. apríla 1950. V nasledujúcich mesiacoch bol uväznený trnavský pomocný biskup Michal Buzalka (v júli 1950) a v septembri 1950 sa ocitli za mrežami väzenia spišskí biskupi Ján Vojtaššák a Štefan Barnáš. Spolu s nimi boli v lete 1950 uväznení aj generálni vikári Ján Onderúv (Košice), Jozef Tomanóczy (Spiš) a veľprepošt Karol Holszký (Banská Bystrica).

Na biskupských úradoch ostali bezmocní, zastrašení a bohužiaľ v niekoľkých prípadoch i povoľní jednotlivci, pomocou ktorých štátna moc prevádzala svoju cirkevnú politiku:


1. V Trnave k spolupráci s režimom sa dal prehovoriť staručký 83-ročný generálny vikár J. Minárik, pomocou ktorého sa prevádzalo rozsiahle premiestňovanie duchovných. Vlasteneckí kňazi obsadzovali fary v Bratislave a v iných väčších mestách, ako aj funkcie na biskupskom úrade.

2. V Banskej Bystrici po smrti biskupa A. Škrábika (v januári 1950) bol protizákonne dosadený za administrátora diecézy Ján Dechet, ktorý hneď po svojom nastúpení, vo februári 1950, vymenoval novú sídelnú kapitolu zloženú z vlasteneckých kňazov.

3. Na Spiši, po uväznení Vojtaššáka, Barnáša a Tomanóczyho, bol dňa 26. októbra 1950 za kapitulného vikára „zvolený“ Ondrej Scheffer (slávnostne uvedený do úradu dňa 5. novembra), ktorý bol poslušným nástrojom Slovenského úradu pre veci cirkevné a podľa pokynov tohto Úradu premiestňoval, zosadzoval a menoval, ako mu prikazovali. Po smrti svätiaceho biskupa, veľprepošta Martina Khebericha (v apríli 1951), zástupcom kapitulného vikára a riaditeľom biskupskej kancelárie sa stal kanonik Štefan Lach.

4. V Rožňave boli z biskupského úradu odstránení a izolovaní viacerí pracovníci (napr. kanonik Ihra) a dosadení vlasteneckí kňazi. V novembri 1950 biskup Pobožný bol prinútený prijať ako generálneho vikára Zoltána Beláka a zároveň rozšíriť sídelnú kapitolu na desať členov. Bolo vymenovaných päť nových kanonikov „z radov vlasteneckých kňazov“.
5. Do Košíc bol biskupovi Čárskemu
nanútený za generálneho vikára vlastenecký kňaz Ján Tuleja

6. Do Nitry bol za generálneho vikára úradne dosadený Michal Beňo.
Ku koncu roka 1950 všetky slovenské diecézy boli pod úplnou kontrolou režimom dosadených vládnych zmocnencov. Povoľní a poslušní generálni vikári boli iba „prevodové páky“ nariadení, ktoré prichádzali z vonka, či sa už týkali premiestňovania kňazov, účastí na brigádach, mierových manifestáciách a iných podobných podujatiach, ktorými prenasledovatelia Cirkvi terorizovali episkopát, kňazstvo i veriaci ľud.
V tejto atmosfére strachu a neistoty došlo aj k ohavnému procesu s tromi slovenskými biskupmi: Ján Vojtaššák, Michal Buzalka a Pavol Gojdič. Monsterproces bol časťou celoštátneho „úderu na pastierov“, o ktorom, z poverenia ÚV KSČ, rozhodla dňa 27. februára 1950 tzv. církevní šestka v zložení: Alexej Čepička, Zdeněk Fierlinger, Václav Kopecký, Zdeněk Nejedlý, Viliam Široký a Vladimír Clementis.

Pôvodne mali byť postavení pred súd pracujúceho ľudu vedúci predstavitelia českej a slovenskej hierarchie spoločne, ale potom sa ukázalo, že je „praktickejšie“ mať dva procesy. A tak českých a moravských cirkevných hodnostárov (Zela a spol.) súdili a odsúdili v dňoch 27. novembra – 2. decembra 1950 v Prahe a slovenských biskupov (Vojtaššák a spol.) súdili a odsúdili v dňoch 10. – 15. januára 1951 v Bratislave.

Tento proces mal byť smrteľnou ranou nielen slovenskému katolicizmu, ale aj slovenskému národnému sebavedomiu. Minister spravodlivosti Štefan Rais to vyjadril na zasadaní tzv. koordinačnej komisie dňa 19. septembra 1950 slovami: „Je třeba v něm rozbít farskou republiku.“
Priebeh procesu sa pripravoval v Prahe od marca 1950. V Prahe, v smutno-známej Ruzynskej väznici, sa nachádzali aj uväznení slovenskí a českí biskupi.
Proces pripravovala 12-členná Koordinačná komisia pozostávajúca zo zástupcov Ministerstva spravodlivosti, Štátnej bezpečnosti, Štátneho úradu pre veci cirkevné a Štátnej prokuratúry. V septembri 1950 boli do komisie pribraní aj traja slovenskí „odborníci” (Bedrna, Feješ a Belanský). Popri Koordinačnej komisie pracovala aj Politická komisia, v ktorej slovenských komunistov zastupoval Ladislav Holdoš. Tieto dve komisie sa občas schádzali spoločne ako tzv. pracovný kolektív. Všetko bolo až do najmenších podrobností dôkladne pripravené: predseda senátu, prokurátor, svedkovia, obhajcovia i osoby, ktoré budú prítomné na súdnom konaní. Všetci účastníci boli starostlivo vybraní a náležite inštruovaní. Otázky sudcov i prokurátora, odpovede obžalovaných, záverečné reči, ba i rozsudok boli vopred vypracované a podľa potreby prepracované.


Biskupi boli medzitým vystavení krutým ale osvedčeným sovietskym vyšetrovacím metódam, ktoré vedeli zlomiť každého, či to bol Mindszenty, Stepinac, Slánský, Clementis, Rajk, atď. Podľa úradného záznamu najdlhšie vzdoroval biskup J. Vojtaššák.

Na schôdzke Koordinačnej komisie dňa 3. októbra 1950 referoval predstaviteľ ŠtB, že „nejústřednejší postava Vojtaššák houževnatě vše zapíra… vyjadřuje se o našich orgánech, že jsou to rudí ďáblové.“ Fyzickému a psychologickému trýzneniu sa však fyzicky nedalo natrvalo odporovať a dňa 11. novembra podpísal „priznanie“ Gojdič, 13. novembra Buzalka a 16. novembra Vojtaššák. Koncom decembra boli väzni prevezení z Prahy do Bratislavy.

Ako o tom svedčia úradné dokumenty, proces so slovenskými biskupmi bol vopred a starostlivo zrežírovaný do najmenších detailov. V archívnych fondoch sa zachovali záznamy, ako sa dňa 5. decembra 1950 jednotlivým členom pracovnej komisie pridelili konkrétne úlohy: „Do 19. decembra bude vypracovaný procesný plán – zodpovedný s. J. Feješ. Technický plán organizovania verejnosti – zodpovedný s. K. Bedrna. Do 23. dec. 1950 bude pripravená záverečná reč – zodpovedný s. J. Feješ.“
Na zasadnutí Politickej komisie dňa 8. decembra 1950 L. Holdoš – podľa inštrukcií ÚV KSČ – takto načrtol celkový plán súdneho procesu: „My na tomto procese máme súdiť hierarchiu ako celok, nie však odsúdiť ju. Máme ju odhaliť ako celok a odsúdiť máme len tých troch… Musíme Vatikán postaviť do takého svetla, že podporuje Ameriku a jej ciele, teda je proti ľudu, proti jeho budúcnosti, proti Sovietskemu zväzu a je za vojnu… Jedna z hlavných myšlienok procesu by mala byť, že vedenie Cirkvi za všetkých režimov stálo proti ľudu, zaujímalo vždy protiľudový postoj. Cirkev za všetkých režimov bola sluhom buržoázie.“

Dňa 8. januára 1951 zasadala v Bratislave pracovná komisia a za účasti „celého senátu, kolektívu prokurátorů, zástupců propagační komise, politických činitelů, státního prokurátora a předsedy Státního soudu byl proces podrobně probrán.“
Súdne konanie sa začalo 10. januára 1951. Predsedom senátu bol Karel Bedrna a štátnym prokurátorom Ján Feješ. Obaja mali za sebou „praktickú skúsenosť“ z procesu s českými biskupmi, ktorý sa konal pred šiestimi týždňami v Prahe a kde Feješ bol žalobcom a Bedrna prisediacim. Obžaloba predvolala 14 svedkov, z ktorých 10 bolo vo väzbe a len štyria na slobode. Z tých štyroch dvaja boli bývalí zamestnanci na biskupských majetkoch, jeden bývalý kňaz a jeden kňaz, ktorý mal spor so svojim biskupom.

Proces prebiehal podľa pripraveného plánu. Obžalovaní sa všetci kajúcne priznávali ku každému obvineniu, aké si len nenávistný režim mohol vymyslieť.

Rozsudok bol vynesený dňa 15. januára 1951 (podľa zák. č. 231/1948). Ján Vojtaššák, 74-ročný starec, bol odsúdený na 24 rokov žalára, konfiškáciu majetku, 500 000 korún pokuty a straty občianskych práv. Michal Buzalka a Pavol Gojdič boli obaja odsúdení na doživotný žalár, konfiškáciu majetkov, 200.000 korún pokuty a straty občianskych práv.

I keď boli neskôr formálne „amnestovaní“, nesmeli sa vrátiť na Slovensko, boli naďalej pod policajným dozorom a zomreli ako väzni komunistického režimu: Gojdič v Leopoldove júli 1960, Buzalka v decembri 1961 a Vojtaššák v auguste 1965 v Česku.
Večná česť ich posvätnej pamiatke!
Trpitelia a mučeníci za vieru, orodujte za nás!


František Vnuk (6. jan. 2021)
alianciazanedelu.sk/archiv/7935
ekans
Agent0
Bohu VDAKA za ich ODVAHU!!!
Tito biskupi sú svetlom nadeje aj pre NASU DOBU !!! Teraz ju budeme potrebovat!!!