TAJOMNÁ KRÁĽOVNÁ FRITIGILDA a svätý Ambróz,biskup Milána r.397

Markomanská kráľovná FRITIGIL a sv. AMBRÓZ r.397

Dávno pred príchodom vierozvestcov sv. Cyrila a Metoda sa objavovali kontakty s kresťanstvom na našom území,hlavne z hraníc rímskej ríše...kde mnohí vojaci boli kresťanmi.Bolo to ešte pred príchodom Slovanov,keď žili Kelti...Na sklonku 4 st. im vládla mocná a bojovná kráľovná Fritigil...ktorá mocnou rukou vládla kráľovstvu Markomanov.Bola nielen skúsenou vládkyňou ,ale aj bojovníčkou a zúčastnila sa mnohých bojoch s Rimanmi.Cez zajatých rímskych vojakov a od kupcov sa dozvedela o kresťanstve a zatúžila ho bližšie spoznať a tak nadviazala listový kontakt s vtedajším slávnym teológom sv.Ambrózom z Milána...
A tak sa rozhodla navštiviť osobne sv.Ambróza v Miláne.Vládu odovzdala ako regentovi svojmu manželovi a s veľkým sprievodom sa vydala na juh do slnečného Talianska.Ambróz vedel,že ide k nemu ,pohanská kráľovná,ale už bol vážne chorý a nedočkal sa kráľovnej živý...kráľovná Frigitil dorazila do Milána okolo 10.apríla r.397 a Ambróz bol už mrtvy 6 dní...tak bola len na jeho slávnom pohrebe.Prijala tam krst a vrátila sa späť domov.A tam sa strácajú stopy o tajomnej kráľovne,ktorá zatúžila poznať kresťanskú vieru...

Sv.Ambróz a markomanská kráľovná Fritigil

Fritigil bola vládnuca markomanská kráľovná žijúca v 4 storočí a túžila spoznať pravú vieru o ktorej počula od kresťanskych, rímských obchodníkoch a vojakoch.Jej kráľovstvo sa nachádzalo na území dnešného Maďarska,časti Rakúska a Slovenska.Dala napísať list a poslala ho poslom do Milána k sv.Ambrózovi,biskupovi,učenému, vplyvnému mužovi, žiadajúc ho o vyučenie v pravej viere pre ňu samú a pre jej poddaných.Sv.Ambróz jej poslal v liste katechizmus viery a základné pravdy.Nakoniec sa Fritigil r.397 rozhodla ísť priamo ku Ambrózovi do Milána,ale ked došla s kráľovským sprievodom do mesta,Ambróz už bol krátko mŕtvy /4.4.397/.Smutná kráľovná sa poklonila pri jeho hrobe a pomodlila sa .Je možné,že tam prijala aj krst.Odišla smutná,uplakaná,zdrvená smrťou svojho duchovného otca Ambróza a vrátila späť do svojho kráľovstva.Tam historické údaje končia,ale je pravdepodobné,že počas svojej vlády sa snažila o obrátenie poddaných,bojovných Markomanov na pravú vieru.Je jednou z mála starovekých vládnucich kráľovien,ktoré tak veľmi túžili po spoznaní pravej viery.

Fritigil tiež známa ako Fritigilda ( 4. storočie – 5. storočie ) bola kráľovná germánskeho kmeňa Markomanov , vizigótskeho pôvodu . Je poslednou známou vládkyňou Markomanov. O kráľovnej Fritigil sa spomína diakon svätého Ambróza biskup Paulinus Diaconus v diele Vita Sancti Ambrosii, v ktorom je napísané o liste na spôsob katechizmu , ktorý pre kráľovnú Frigitil zostavil svätý Ambróz.

Markomani koncom 4. storočia žili na území Viedenskej panvy , Burgenlandu a južnej Moravy spoločne s prichádzajúcimi Slovanmi , nad ktorými v tom čase tvorili vládnucu šľachtu. Už v tom čase zásluhou misionárov svätého Jána Zlatoústeho prenikali na toto územie prvé kresťanské liturgie . Fritigil bola ariánskeho vyznania, ale zo správ obchodníkov, ktorí rozprávali o novom učení, zatúžila spoznať pravé kresťanstvo a preto vyslala do Milána k svätému Ambrózovi poslov s darmi a tiež so žiadosťou o toto nové učenie. Ambróz vyhovel žiadosti a nové učenie pre Fritigil zostavil. V tejto korešpondencii odporučil presvedčiť k viere aj jej muža a prinútiť jeho aj jeho ľud k uzavretiu dohody o priateľstve s Rimanmi . Fritigil sa podarilo presvedčiť svojho muža a vydala sa na cestu do Milána, aby tieto dohody potvrdila rímskym úradom. Markomani sa potom riadili podľa dokumentov Notitia Dignitatum .

Kráľovná Fritigil sa zúčastňovala bojov a viedla vojská do boja...

Táto dohoda je poslednou známou zmluvou medzi Rímom a Markomanmi . V liste, ktorý napísal Paulinus Diaconus svätému Augustínovi sa zachovali správy o ceste Fritigil do Milána. V závere písania je uvedené: „Keď priputovala do Milána, ľutovala veľmi, že svätého biskupa, ku ktorému sa ponáhľala, už nenašla, lebo už opustil tento svet ...“ O jej ďalšom živote sa nezachovali žiadne ďalšie informácie.

Kráľovná Fritigil je spájaná s kostrou asi štyridsaťročnej ženy v kniežacej hrobke pod mohylou na Žuráni pri Brne objavenou v roku 1948.

Územie Markomanov na začiatku 4. storočia

Povesti

Podľa povesti Fritigil založila kostol sv. Marí Magdalény v areáli olomouckého hradu . Podľa inej povesti nechala zničiť oltár boha lovu v areáli hradu Buchlov . Na druhom nádvorí tohto hradu je skalná prierva nesúca meno Fritigildina jaskyne . Podľa ďalšej povesti dostala od sv. Ambróza sošku starej Matky Božej. Túto sošku venovala rezidencii a kostolu Panny Márie vo Viniciach v osade Cestná , kde mala byť aj pochovaná. Po uzavretí kostola za Jozefa II. bola v roku 1785 soška prenesená do farského kostol sv. Anny v Žarošiciach . Sošku pri svojej návšteve na Svätom kopčeku pri Olomouci korunoval dňa 21. mája 1995 pápež Ján Pavol II.

Podľa barokovej historickej literatúry, neskôr na prelome 4. a 5. storočia, údajne germánska (kvádska či markomanská) kráľovná Fritigil (Frigitil), ktorá sídlila v Nitre, bola v písomnom styku s vtedajším milánskym biskupom svätým Ambrózom (+398) a dala sa pokrstiť. V Nitre bolo údajne zriadené aj biskupstvo (nemalo však dlhé trvanie, biskupom tu bol vraj Sunia, žiak sv. Ambróza). Celú túto správu treba pokladať za veľmi otáznu, pretože pre ňu niet ani len hodnoverných indícií. Otázne je aj to, či kráľovnú Fritigil možno dávať do priamej súvislosti s Nitrou. Nemožno vylučovať, že aj vtedy u nás žijúci Germáni mohli byť (azda čiastočne) kresťanmi, no ak to aj bolo tak, nešlo o pravoverných kresťanov, uznávajúcich za svoju hlavu rímskeho pápeža či konštantínopolského patriarchu, ale o sektárov ariánov, lebo je všeobecne známe, že prvotnou formou kresťanstva u Germánov bolo ariánstvo. Je známe aj o Langobardoch, ktorí v polovici 6. storočia boli kratší čas na najzápadnejšej časti Slovenska, že boli ariánmi.

Pokiaľ ide o Markomanov, Paulinus v životopise sv. Ambróza, milánskeho biskupa, zaznačil, že markomanská kráľovná Frigitil poslala k nemu (Ambrózovi pozn. red.) posolstvo s listom, kde ho prosí o poučenie o kresťanskej viere. Ambróz jej v roku 396 odpovedal listom v ktorom vysvetlil základné pravdy viery a odporúčal jej zachovať mier s rímskou ríšou a odtiaľ prijať hlásateľov evanjelia. Kráľovná chcela aj osobne stretnúť sv. Ambróza a preto prišla až do Milána. Na nešťastie Ambróz krátko pred jej príchodom zomrel. Nevieme, či jej úsilie malo u Markomanov nejaký výsledok.

Ambróz, biskup, učiteľ Cirkvi

Svätý

Sviatok: 7. december

* okolo 339 Trier, Porýnie-Falcko, Nemecko
† 4. apríl (?) 397 Miláno, Taliansko

Atribúty: úľ, kniha, bič, kosť, pero

Patrón obchodníkov, včelárov, voskárov, pekárov, študentov

Sv. Ambróz, ruská ikona

Sv. Ambróz patrí medzi štyroch veľkých západných učiteľov Cirkvi spolu s Augustínom, Hieronymom a Gregorom Veľkým. Narodil sa okolo roku 339 v Trevíri (Trier, dnešné juhozápadné Nemecko). Keď mu v roku 350 zomrel otec, matka sa s dvoma synmi odobrala do Ríma. Tam už bola v kláštore Ambrózova sestra Marcelína. Ambróz mal veľké nadanie, matka mu vybrala najlepších učiteľov tých čias. Získal dokonalý prehľad v umení, rečníctve a práve. Po štúdiách sa stal advokátom. Získal si obdiv svojou vzdelanosťou, výrečnosťou, spravodlivosťou a láskou. Vďaka svojmu priateľovi Aniciovi Probovi, miestodržiteľovi Talianska, sa stal prísediacim na súde na najvyšších štátnych úradoch. V roku 373 sa stal miestodržiteľom v Miláne, Piemonte, Janove a Bologni. Svoj úrad zastával so všetkou láskavosťou a vľúdnosťou, za čo si onedlho získal všeobecnú obľubu.

Keď v roku 374 umrel v Miláne ariánsky biskup Auxencius, vznikol pri voľbe nového biskupa nepokoj. Ariáni chceli biskupa spomedzi seba a katolíci chceli pravoverného. Bola obava, že vznikne vzbura a vraždenie. Cisársky miestodržiteľ Ambróz sa ponáhľal do chrámu, aby utíšil nepokoje. V chráme predniesol ohnivú reč, v ktorej napomínal obe strany. Všetko zatíchlo. Zrazu jedno dieťa v chráme zvolalo: „Ambróz nech je biskupom!“ Pridali sa aj ďalší, teraz už zjednotení katolíci i ariáni. Ambróz namietal, že nemá teologické vzdelanie a nie je ani pokrstený. Dokonca dal do svojho paláca doviesť dve ženy pochybnej povesti a dvoch zločincov natiahnuť na škripec, aby sa zdalo, že má zlé srdce a nie je hodný biskupskej hodnosti. Keď ani to nepomohlo, ušiel. Našli ho však hneď na druhý deň. K cisárovi vyslali posolstvo s prosbou, aby im vyhovel, aby Ambróz mohol byť biskupom. Cisár privolil. Po dôkladnej príprave ho kňaz Simplicián 30. novembra 374 pokrstil. Následne prijal kňazskú vysviacku a 7. decembra bol vysvätený za biskupa.

Ambróz neohrozene obhajoval Cirkev, bojoval proti bludárom a svetským útokom. Celý svoj hnuteľný majetok rozdal chudobným a nehnuteľný daroval Cirkvi. Správu týchto majetkov zveril svojmu bratovi Satyrovi, aby sa on sám mohol venovať jedine biskupskej službe. Žil veľmi skromne, postil sa, nechodil na hostiny. Usilovne študoval, čo mu chýbalo. Ďalej ho viedol kňaz Simplicián. Každú nedeľu kázal. Na jeho kázne začal chodiť aj Augustín, ktorého potom neskôr Ambróz pokrstil.

O jeho horlivosti svedčí aj to, že ani samému cisárovi Tedóziovi nedovolil vstúpiť do chrámu, keď sa ten prehrešil zabitím tisíckami nevinných ľudí. Postavil sa mu do cesty a verejne ho vyobcoval z Cirkvi. Až po osemmesačnom verejnom pokání sňal z cisára exkomunikáciu a dal mu rozhrešenie. Aj ďalej horlivo účinkoval. Ku sklonku svojho života sa venoval aj písaniu náboženských kníh. Zomrel na Bielu sobotu 4. apríla 397. Zostalo po ňom viacero spisov, listy, reči a hymny. Veľmi sa zaslúžil aj o liturgický spev v Miláne. Od neho pochádza aj pomenovanie „missa“ – omša pre eucharistickú slávnosť. V roku 1295 mu pápež Bonifác VIII. udelil titul učiteľ Cirkvi. Jeho sviatok sa v Cirkvi slávi v deň jeho biskupskej vysviacky – 7. decembra.

Svätý Ambrosius Milánsky (iné mená: Ambróz Milánsky, Ambróz, Ambrózius, Ambrosius vlastným menom Aurelius Ambrosius, lat. Ambrosius Mediolanensis; * okolo 340, asi Trier – † 4. apríl 397, Miláno)

Bol rímsky kresťanský teológ a spisovateľ, jeden z najvýznamnejších západných cirkevných otcov, učiteľ cirkvi. V rokoch 374 – 397 bol biskupom v Miláne, hlavnom sídle západných cisárov. Obratný politik, ktorý presadil závery Prvého nicejského koncilu na Západe a výrazne ovplyvnil politiku cisára Theodosia I. Plodný autor v oblasti dogmatiky, exegézy i katechizmu. Bol výrazným odporcom heréz a mal značný vplyv na svätého Augustína (ktorého aj pokrstil) ako i ďalších západných učencov. Viacerými cirkvami je uctievaný ako svätý, jeho sviatok pripadá na 7. decembra. Informácie o jeho živote poskytuje Vita sancti Ambrosii jeho životopisca Paulína, no existuje aj ďalší anonymný životopis a niekoľko ďalších zdrojov. Pre svoje zásluhy na rozvoji náboženského spevu býva označovaný aj za otca liturgického chválospevu na Západe.

Životopis

Narodil sa zrejme v meste Augusta Treverorum (dnešný Trier) ako syn vysokopostaveného úradníka, prétorského prefekta provincie Gallia Narbonensis. Mal minimálne dvoch starších súrodencov - brata Satyra a sestru Marcelínu. Jeho rodina bola kresťanská a Ambróz býva označovaný za prvého latinského cirkevného otca, ktorý sa narodil a bol vychovávaný v kresťanskej viere. Po tom, čo mu v detstve zomrel otec sa celá rodina presťahovala do Ríma. Jeho sestra prijala v Ríme sľub zdržanlivosti. O jeho mladosti veľa sa veľa nevie. Študoval gramatiku, rétoriku a právo, ktorému sa istý čas aj venoval. Po štúdiách vstúpil do služieb cisárstva a stal sa správcom severoitalskej Ligúrie a Emílie (consularis Liguriae et Aemiliae). Asi od roku 370 žil v Miláne. Cirkev v tom období trápil spor koncilovej ortodoxie a ariánstva a Ambróz sa v ňom snažil zachovávať zmierlivé stanovisko. Sám bol však po ranokresťanskom vzore ešte len katechumenom (pozn. raní kresťania krst odkladali pokiaľ možno čo najneskôr). V Miláne v tom období pôsobil ariánsky biskup Auxencius, ktorý však niekedy v roku 373/374 zomrel.

Zhromaždenie veriacich, ktoré malo zvoliť nového biskupa prekvapivo ako kompromis prehlásilo biskupom Ambrózia. Voľbu prijali aj cisár Valentinián I. a biskupi z okolitých diecéz. Ambróz tak 30. novembra 374 prijal krst a následne 7. decembra aj biskupské svätenie. Niektoré zdroje, resp. historici udalosti nástupu do biskupského úradu posúvajú už o rok skôr. Keďže nemal hlbšie znalosti Písma, venoval sa v nasledujúcom období pod dohľadom kňaza Simpliciána najmä štúdiu cirkevných otcov a Biblie. Čoskoro sa z neho stal významný kresťanský učenec a kazateľ. Známa je aj jeho dobročinná činnosť a vplyv na rozvoj asketického celibátu na Západe. Podieľal sa aj na rozmnožení kultu milánskych mučeníkov, nechal vystavať Baziliku mučeníkov. Žil v chudobe a odriekaní, venoval sa tiež príprave katechumenov na krst. Veľký vplyv mal mimo iné na Augustína Aurelia a zrejme aj na Paulína z Noly. Podieľal sa na zakladaní nových biskupstiev a vykonal viacero ciest po Itálii, ale i do Panónie, Dácie či Macedónie.

Ambróz na vitráži Kostola svätého ruženca v americkom meste Indianapolis

Hoci spočiatku v náboženských otázkach nasledoval zmierlivú politiku cisára Valentiniána I., neskôr sa z neho stal horlivý obhajca koncilovej ortodoxie. Bol poradcom ortodoxného cisára Graciána a ako biskup v hlavnom sídle rímskych cisárov mal obrovskú moc. Vystupoval proti herézam a najmä proti arianizmu. Aktívne zasahoval do diania v Miláne i do ríšskej politiky. Dopomohol k víťazstvu ortodoxie na koncile v Akvileji (381). Účasť mal aj na kampani za (znovu)odstránenie oltáru bohyne Viktórie z rímskeho senátu.

Svätý Ambróz upiera cisárovi Theodosiovi I. vstup do Milánskej katedrály, Anthonis van Dyck, okolo 1620

Po tom, čo bol cisár Gracián v roku 383 v boji s uzurpátorom Maximom zabitý, stal sa jeho nástupcom maloletý Valentinián II. Aby si udržal moc, bol Ambróz v cisárovom mene vyslaný za Maximom, ktorý Valentiniánovi ponechal vládu v Itálii. Na Maxima sa v tomto období obrátili pohanskí Rimania na čele s Quintom Aureliom Symmachom, ktorí žiadali obnovenie oltáru bohyne Viktórie, Ambróz avšak znovu proti návrhu zakročil. Regentkou maloletého cisára sa však stala jeho matka Justína, ktorá bola prívrženkyňou ariánstva. Keď preto do Milána v roku 384 prišiel ariánsky biskup Merkurín, trvala na tom, aby mu Ambróz ponechal jednu z dvoch tamojších bazilík (Portiovu baziliku za hradbami). Ambróz to však odmietol a cisárovná následne vydala zákon, ktorým mala byť ariánom poskytnutá nielen Portiova bazilika, ale aj Nová bazilika vo vnútri mesta. Prepukol tým tzv. spor o baziliky. Ambróz cisárovnin nátlak jednoznačne odmietol a cisárovná poslala vojsko, aby obe baziliky obsadilo. Na biskupovu stranu sa ale postavili veriaci, ktorí chrámy obsadili. Pri tejto príležitosti mal vzniknúť ambroziánsky chorál, ktorý mali protestujúci spievať. Cisárovná nakoniec ustúpila.

Hrob svätého Ambróza

V roku 387 sa obnovil spor cisára Valentiniána s Maximom a Ambróz bol znovu vyslaný, aby s Maximom rokoval. Zmier však tento raz dosiahnutý nebol. Na Valentiniánovu stranu sa ale pridal cisár Theodosius, ktorý Maxima porazil a navrátil Valentiniánovi moc. Sám sa pri tom usadil v Miláne a spriatelil sa s Ambrózom. Ani to však biskupovi nebránilo v roku 390 proti cisárovi vystúpiť po tom, čo jeho vojská za vraždu cisárskeho vojenského veliteľa zmasakrovali obyvateľov Solúna. Theodosius pod hrozbou exkomunikácie vykonal pokánie a Ambróz nakoniec cisára prijal späť do cirkevného spoločenstva. Cisárovi už dva roky pred tým mu zároveň vytkol, keď sa postavil na stranu Židov, ktorých synagóga v Kalliniké bola poškodená vrámci prenasledovania tamojšími kresťanmi.

Po smrti cisára Theodosia Ambrózov vplyv čiastočne upadol, za čo mohli nie práve najlepšie vzťahy s generálom Stilichom, ktorý sa staral o ríšu počas neplnoletosti cisára Honoria. O to viac sa však zintenzívnila jeho duchovná činnosť. Zomrel na Bielu sobotu 4. apríla 397 v Miláne. Pochovaný bol v Bazilike svätých Gerváza a Protáza, ktorá bola neskôr premenovaná na Baziliku svätého Ambróza.

Dielo

Svätý Ambróz, mozaika v Cappella Palatina v Palerme, cca. 1140

Ambróz bol plodným spisovateľom. Hoci písal po latinsky, dobre ovládal aj gréčtinu. Jeho intenzívnu činnosť dokumentujú početné exegetické, morálne, asketické a dogmatické spisy ako aj početné listy, hymny a reči. Venoval sa skôr praktickým než špekulatívnym otázkam, často šlo o reakciu na problém, ktorý práve povstal. Radšej vychádzal z už preskúmaných oblastí, ktoré prispôsobil konkrétnym potrebám svojej situácie. Napísal devätnásť exegetických spisov k Starému zákonu a komentár k Lukášovmu evanjeliu. Prijal trojitý význam Svätého Písma (slovný, morálny a mystický - alegorický), hoci v jeho dielach prevažuje alegoricko-morálna exegéza. Keďže citoval rozsiahle časti Biblie a sú jeho diela zároveň cenným prameňom najstaršieho latinského prekladu Biblie (tzv. Itala). Spolu s Hiláriom z Poitiers patril k zakladateľom latinských liturgických hymnov.

Exegetické diela

Zachovali sa zlomky.

Hexaemeron (Hexameron alebo Exameron)

Celkovo šesť kníh pozostávajúcich z deviatich homílií. Bolo zaznamenané stenograficky. Obsahovo vychádzajú z rovnomerného diela Bazila Veľkého, avšak je možné že aj z ďalších diel ako tvrdí svätý Hieronymus.

De Paradiso (v preklade: O raji)

Alegorický výklad udalostí z raja.

De Cain et Abel (dosl. preklad: O Kainovi a Ábelovi)

De Noe (dosl. preklad: O Noemovi)

Ambróz v diele pripodobňuje Noemovu archu k ľudskému životu, pričom samotná archa je ľudským telom a zvieratá v nej žiadostivosti. Dielo vychádza z Filónovho učenia.

De Abraham libri duo (v preklade: Dve knihy o Abrahámovi)

De Isaac et anima (v preklade: O Izákovi a duši)

Prirovnanie vzťahu Izáka a Rebeky s vzťahom spojenia Krista s dušou človeka.

De bono mortis (v preklade: O dobre smrti)

V spise chce Ambróz dokázať, že smrť je dobrom.

De fuga saeculi (v preklade: Útek pred svetom)

Spracováva Filónov spis De fuga et inventione (v preklade Útek a objavenie)

De Jacob et vita beata libri duo (v preklade: Dve knihy o Jakubovi a blaženom živote)

Pojednáva o odvrátení sa od svetských radostí a obrátení sa k Bohu, pričom v druhej časti ako príklad uvádza patriarchu Jakuba, Eleazara a makabejských bratov.

De Joseph patriarcha (v preklade: Patriarcha Jozef)

Zobrazuje Jozefa ako predobraz Krista a príklad čistoty.

De patriarchis (v preklade: Patriarchovia)

De Helia et Jejunio (v preklade: Eliáš a pôst)

De Nabuthae Iezraelita (v preklade: Izraelita Nábot)

De Tobia (dosl. preklad: O Tobiášovi)

Kázeň proti úžerníctvu a úrokom.

De interpellatione Job et David (v preklade: Jóbova a Dávidova sťažnosť)

Apologia prophaetae David (ad Theodosium Augustium) (v preklade: Obrana Dávida proroka)

Pojednáva o odpustení ťažkých hriechov vyznaním a pokáním.

Enarrationes in XII psalmos Davidicos (dosl. preklad: Výklad dvanástich žalmov Dávidových)

Expositio psalmum CXVIII (dosl. preklad: Expozícia/Výklad žalmu 118)

Expositio Evangelii secundum Lucam libri decem' (v preklade: Desať kníh výkladu Lukášovho evanjelia)

Amrózovo najrozsiahlejšie dielo a jeho jediný novozákonný výklad, čiastočne sa inšpiroval myšlienkami Origena a Eusebia z Cézarey

Expositio Isaiae prophetae (v preklade: Výklad proroka Izaiáša)

Je stratený.

Morálne a asketické diela

De officiis ministrorum (v preklade: Povinnosti cirkevných služobníkov, skrátene: De officiis, O povinnostiach)

Pojednanie o kresťanskej etike. Je založené na Cicerovi.Ide o prvú kresťanskú učebnicu etiky, napísaná bola v roku 386.

De virginibus (v preklade: O pannách)

Dielo z roku 377 Ambróz venoval svojej sestre Marcelíne, chváli panenský stav a hovorí o príkladoch žien, ktoré ho zachovávali, obsahuje aj príhovor pápeža Liberia a niekoľko návodov a pochvalných viet.

De viduis (v preklade: O vdovách)

De virginitate (v preklade: O panenstve)

De institutione virginis (dosl. preklad: O ustanovení panny, v slovenčine známa aj ako: Poučenie pre jednu pannu a trvalé panenstvo svätej Márie pre Euzébia

Exhortatio virginitatis (v preklade: Napomenutie k panenstvu)

Dogmatické diela

Zachovali sa fragmenty v diele Augustína a Claudiana Mamerta

De fide ad Gratianum (niekedy aj len De fide, dosl. preklad: O viere Graciánovi)

De Spiritu Sancto (dosl. preklad: O Duchu svätom)

De incarnationis dominicae sacramento (v preklade: O tajomstve vtelenia Pána)

Explanatio symboli ad initiandos (dosl. preklad: Vysvetlenie vyznania viery začínajúcim)

Expositio fidei (Výklad vyznania viery, existuje slovenský preklad)

De mysteriis (O tajomstvách, existuje slovenský preklad)

De sacramentis (O sviatostiach, existuje slovenský preklad)

De paenitentia (dosl. preklad: O pokání)

De sacramento regenerationis sive de philosophia (v preklade: O tajomstve znovuzrodenia a či o filozofii)

Dielo je stratené a dozvedáme sa o ňom len z citátov.

Reči

De excessu fratris (dosl. preklad: O smrti brata)

De obitu Valentiniani (dosl. preklad: O Valentiniánovej smrti)

De obitu Theodosii (dosl. preklad: O Theodosiovej smrti)

Sermo contra Auxentium de basilicis tradendis (dosl. preklad: Kázeň proti Auxentiovi o odovzdaní baziliky)

Ďalšie práce

91 listov

Listy sú významným historickým prameňom pre druhú polovicu 4. storočia, pre politickú a náboženskú situáciu ako i pre Ambrózovu činnosť.

hymny

Napísal viacero hymnov, avšak jednoznačne sú mu iba štyri, ďalších 14 hymnov všetci učenci jednohlasne neprijímajú:

Aeterne rerum conditor

Iam sirgit hora tertia

Deus creator omnium

Intende qui regis Israel

21 titulov, ktoré sú poznámkami k Starému a Novému zákonu, ich autenticita je sporná

preklad diela Jozefa Flavia z gréčtiny

Na začiatku 20. storočia mu niektorí učenci pripisovali aj tzv. Atanázovo krédo.

Myšlienky a teológia

Teológii a filozofii sa začal hlbšie venovať po svojom nástupe do biskupského úradu. Skôr než originálnym intelektuálom bol konsolidátorom a kreatívnym odovzdávateľom starších myšlienok. Rýchlo vstrebal najaktuálnejšie grécke učenie, kresťanské aj pohanské a stal sa prívržencom kresťanského novoplatonizmu. Čerpal z diel Origéna, Plotína a Filóna (exegéza), Cicera (morálka) a Atanáza Alexandrijského, Gregora Naziánskeho a Bazila Veľkého (teológia).

Vo svojich dogmatických dielach načrtol okrem iného christologickú otázku, v ktorej zaujímal trinitársky postoj v ktorom obhajoval jednotu podstaty a rozlišovanie osôb. V Kristovi rozlišuje dve prirodzenosti a dve vôle bez ujmy na jednote jeho osoby. Téme vykúpenia dominuje teória odčinenia ľudskej viny Kristom. Od Origena a Ireneja preberá myšlienku Kristovho umučenia a smrti ako cenu zaplatenú diablovi za spásu ľudstva. Niektoré diela sa zaoberajú sviatostnou teológiou zmierenia.

Bol taktiež mariológom. Zo všetkých raných latinských cirkevných otcov napísal najviac diel o Panne Márii. Máriu vnímal z viacerých hľadísk ako Bohorodičku a vždy Pannu, ako predobraz cirkvi, druhú Evu či ako bytosť bez-hriešnu a plnú cností.Ambrosius Milánsky – Wikipédia Nie je ale jasné či bola podľa neho oslobodená od prvotného hriechu.

Vo svojich listoch a pohrebných rečiach o cisároch Valentiniánovi II. a Theodosiovi (De obitu Valentiniani consolatio a De obitu Theodosii) ustanovil stredoveký koncept kresťanského cisára ako poslušného syna cirkvi. Sám sa však nepovažoval za predchodcu myšlienky politického usporiadania, v ktorom by dominovala cirkev nad štátom, pretože konal z tradičnej obavy, že kresťanstvo ešte môže byť zatienené pohanskou aristokraciou a že katolicizmus/ortodoxia môže byť vykorenená ariánmi.