Peter(skala)
119

Život s ovdoveným otcom sa pre Jána Pavla II. stal “prvým seminárom.”

Ján Pavol II vo svojich spomienkach častokrát hovoril, že obdobie po smrti jeho matky a život s otcom bol “prvým jeho seminárom”, ktorý ho nasmeroval na neskoršiu kňazskú dráhu. Práve konfrontovaný so smrťou a bolesťou spôsobenou smrťou matky a jeho súrodencov sa stalo tým, čo dopomohlo vzniku silného citového puta medzi ním a otcom slúžiacim v armáde.

Bolesť sa u oboch nepremietla do frustrácie, ale prehĺbila ich duchovný život v rodine. Otec Karol bol príslušníkom armády a vďaka tomu dokázal vypestovať silnú disciplínu a pravidlá aj v živote svojho syna.

Každé ráno sa spolu modlili, išli na rannú Svätú omšu, na ktorej mladý Wojtyla miništroval. Ku koncu dňa potom, čo spravili domáce úlohy, spoločne sa poprechádzali a navečerali, pomodlili sa ruženec a viedli debaty o viere. Tento jednoduchý a pritom duchovne bohatý deň sa stal pre nich rituálom.

Neskoršie túto prax a duchovnú skúsenosť Karol Wojtyla nazval ako “svoj prvý seminár,” ktorý mu dal nevyhnutné návyky a disciplínu, ktorú použil vo svojom živote pre svoj duchovný rast a rozvoj svätosti. Tu vznikali jeho prvé základy pre kňazskú dráhu, aj keď najskôr sa Božiemu volaniu Wojtyla zdráhal dať kladnú odpoveď.

Hovorí sa, že bez dobrého vzoru otca v rodine je takmer nemožné pre mladých mužov stať sa silnými vo svojom otcovskom alebo kňazskom poslaní. Pri Jánovi Pavlovi II. tomu tak bolo a nie je preto ani prekvapením, že Cirkev začala s procesom blahorečenia jeho rodičov.

Svätý Ján Pavol II práve preto vedel čo hovorí, ak počas pontifikátu vyhlásil: “Rodina je prvou a životaschopnou bunkou spoločnosti. Budúcnosť sveta a Cirkvi preto závisí od rodiny.”