Historik F. Vnuk: Migrácia – problém súčasnosti, megaproblém budúcnosti. Ani Kristus neprikazoval otvoriť dvere pre každého bez rozdielu.

Historik F. Vnuk: Migrácia – problém súčasnosti, megaproblém budúcnosti. Ani Kristus neprikazoval otvoriť dvere pre každého bez rozdielu

Migrácia je trvalou konštantou ľudských dejín. Ako v súčasnosti tak aj v minulosti jednotlivci, skupiny, ba i celé národy sa často nachádzali v pohybe, sťahovali sa zo svojich pôvodných sidlísk, aby hľadali lepšie a bezpečnejšie životné podmienky, než im mohlo poskytnúť prostredie, v ktorom žili.

Za určitých nekontrolovaných alebo nekontrolovateľných okolností sa migrácia stáva inváziou, ako to bolo v 5. – 6. storočí, keď sústavný a rastúci prúd prisťahovalectva germánskych kmeňov zmenil demografiu Rímskej ríše a viedol k jej pádu. Tento extrémny príklad sa v poslednom čase často uvádza ako výstraha, ktorá hrozí unavenej a morálne vyčerpanej Európe.

Niet pochýb, že náš kontinent čelí vážnej migrantskej kríze. Mnohí politici a sociálni pracovníci s obavami poukazujú, že nekontrolovaná imigrácia z islamských krajín prináša so sebou problémy, ktoré majú potenciál vyústiť do spoločenskej krízy. Ich názory a postoje vyvolávajú ostré kontroverzie, ako je, napríklad, obviňovanie z prepiateho nacionalizmu a xenofóbie. Na druhej strane sú osobnosti, ľudia a skupiny – medzi nimi prominentne figuruje pápež František – ktoré napomínajú a vyzývajú, aby národy a štáty boli ústretové a veľkodušné, aby nezatvárali svoje domy a krajiny, ale aby “budovali mosty a nie múry.”

Zdá sa, že správne a spravodlivé riešenie –zlatá stredná cesta (aurea via media) – leží niekde medzi týmito dvomi pólmi.

Nepochybne, súčasný problém emigrácie si vyžaduje premyslený, smelý a realistický prístup. Je to problém, ktorý neznesie odklad a bude ho treba účinne riešiť, pretože je tu a stáva sa vážnejším i naliehavejším každým dňom.

Žijeme v období globalizácie, ktorá sa intenzívne začala prejavovať najmä po páde komunizmu v Európe. Prejavila sa hlavne v medzištátnych pohyboch pracovných síl, otvorením hraníc a všeobecným vzrastom životnej úrovne v krajinách západnej kultúry. Tento vzrast mal však nežiaduci vedľajší účinok: zväčšil sa rozdiel medzi bohatým severom chudobnejším juhom zemegule. A práve toto robí migrantov z nespokojných a po lepších životných podmienkach túžiacich jednotlivcov; toto je jednou z hlavných príčin masových emigračných pohybov.

Podľa štatistických údajov Organizácie Spojených národov v roku 1970 bolo globálne 84,5 miliónov emigrantov. Ich počet sa v priebehu 25 rokov takmer zdvojnásobil na 108,6 miliónov v roku 1994. V nasledujúcich 25 rokoch sa ztrojnásobil, takže v roku 2017 bolo zaregistrovaných už 258,2 milióny emigrantov hľadajúcich novú životnú postať.
V roku 2014 medzinárodná utečenecká organizácia Migration Research Center v spolupráci s prestížnym výskumným ústavom Gallup World Poll previedla rozsiahly prieskum, ktorý by poskytol reálny obraz o stave a trendoch globálnej emiggrácie.

Prieskum sa uskutočnil v rokoch 2015 – 2017 a zahrňoval 152 štátov na všetkých kontinentoch zeme. Výskumníci kontaktovali takmer pol milióna dospelých osôb a analyzovali celkovo 453.122 vyplnených dotazníkov.

Základna otázka prieskumu bola: Keby ste mali príležitosť emigrovať a natrvalo sa usadiť v inej krajine, zostali by ste v rodnej zemi, alebo by ste sa presťahovali do inej krajiny?”

Zistenia viedli k prekvapujúcim výsledkom. Priemerne 15 % opýtaných by neváhalo opustiť rodnú krajinu, keby im to okolnosti umožnili. Najväčšie sklony k presťahovaniu sa vyskytli v afrických štátoch južne od Sahary (33%), v Strednej a Južnej Amerike (27%), v európskych štátoch, ktoré nepatria do EÚ (26%) a na Strednom východe (24%). Pomerne vysoký počet potenciálnych emigrantov sa nachádza aj v EÚ, hlavne v štátoch bývalého Sovietskeho bloku (26%); najmenej je ich v Austrálii, Južnej Ázii a Juhovýchodnej Ázii (7 – 8%).

Celkový počet potenciálnych emigrantov dosahuje v súčasnosti takmer astronomické číslo: 750 miliónov !!

Štáty, z ktorých takmer polovica dospelého obyvateľstva by chcela opustiť krajinu, sú: Siera Leone (71%), Libéria (66 %), Haiti (63 %), Albánia (60%), El Salvador (52%), Konžská republika (50%), Ghana (49%), Dominikánska republika (49%), Arménsko (47%), Kosovo (46%).

Pozoruhodná je aj odpoveď na otázku, kde by sa chceli natrvalo usadiť.

Najviac z nich by sa chcelo vysťahovať do Spojených štátov (21%) a do Kanady (6%). V poradí ďalšie emigrantmi preferované štáty sú: Nemecko (6%), Francúzsko (5%), Austrália (5%), Veľká Británia (4%), Saudská Arábia (3%), Španielsko (3%), Taliansko (2%) a Švajčiarsko (2%). Aj keď sa číselný údaj potenciálnych emigrantov do Švajčiarska – iba 2 % –sa zdá byť malý, v prepočítaní to predstavuje 22 miliónov prisťahovalcov do krajiny, ktorá podľa posledného sčítania (z roku 2017) má 8,42 miliónov obyvateľov. Sú to odstrašujúce vyhliadky, i keď zatiaľ iba teoretické.

Je síce pravda, že vyššie uvedené číslice predstavujú iba počet potenciálnych emigrantov. V skutočnosti počet tých, čo sa odhodlajú opustiť rodnú krajinu, je oveľa nižší, hoci nie zanedbateľný. Zistené údaje totiž potvrdzujú existujúcu situáciu i všeobecný trend v tom zmysle, že počet emigrantov bude z roka na rok rásť a štáty, ktoré sú cieľom emigrantov budú musieť hľadať cesty a opatrenia, ako sa s týmto problémom vyrovnať.

Jedným zo súčasných pokusov riešiť túto pálčivú otázku bola medzivládna konferencia, ktorá sa konala pod záštitou Organizácie Spojených národov v Marakeši v decembri minulého roka. Na konferencii sa zúčastnili vládne delegácie zo 164 štátov. Ako svoj cieľ konferencia si vytýčila plán riešenia globálnej emigrácie tak, aby “sa predišlo utrpeniu a chaosu”. Generálny tajomník Organizácie Spojených národov, Antonio Guterres, vo svojom zahajovacom prejave povedal: “Toto medzinárodné stretnutie je inšpirovaným podujatím úprimného a humanitného úsilia pomáhať tým najbiednejším…

Migrácia bola a bude s nami vždy. Ale vo svete, v ktorom je ona reálna a nevyhnuteľná, je potrebné, aby bola bezpečná a regulovaná, nakoľko je to len možné a nie chaotická a nebezpečná!”

Poukázal, že podľa hlásenia Medzinárodnej organizácie pre Migráciu (International Organization for Migration, IOM) od roku 2000 tragicky zahynulo vyše 60 000 utečencov a migrantov hľadajúcich bezpečnejší domov. V roku 2018 bolo 3,300 takýchto tragických prípadov. Panuje všeobecný názor, že týmto ľudským tragédiám by sa bolo dalo predísť, keby sa problém emigrácie riešil účinnou spoluprácou, do ktorej by sa mali zapojiť všetky členské štáty Organizácie Spojených Národov.

Výsledkom konferencie bol nezáväzný program, známy dnes pod menom The Global Compact for Safe, Orderly and Regular Migration (GCM). Program doteraz prijali vlády 193 štátov.
Navonok to vyzerá ako mimoriadny úspech. Skutočnosť je však omnoho prozaickejšia a drsnejšia. K paktu odmietli pristúpiť štáty, ktoré mali hrať kľúčovú úlohu pri riešení problému, ako napríklad Spojené štáty a Austrália, ako aj iné štáty: Rakúsko, Maďarsko, Litva, Poľsko, Česká republika, Slovensko, Čile, Dominikánska republika. Okrem toho sú aj štáty, ktoré váhajú a zatiaľ sa nevyjadrili, či k paktu pristúpia, ako je Švajčiarsko, Bulharsko, Slovinsko, Izrael, Taliansko, Estonsko.

Pozoruhodné a pre praktické uskutočnenie prijatého programu príznačné je však to, že štáty, ktoré majú už dlhšie a hlbšie skúsenosti s nekontrolovanou emigráciou, majú svoje výhrady proti neobmedzenému prijímaniu emigrantov. Ich hlavným argumentom je neochota niektorých skupín emigrantov prispôsobiť sa miestnej kultúre, zvyklostiam a miestnym spôsobom života.

Konkrétne sa to prejavuje v najmä v niektorých európskych štátoch s kresťanskou kultúrou, kde emigranti z islamských krajín sa ukázali byť neprispôsobivým elementom a to nielen pôvodní prisťahovalci, ale aj ich deti, vnuci a ďalšie generácie. Táto skúsenosť ukazuje, že koexistencia kresťanstva s islamom prináša so sebou rozpory a nestabilitu, ktoré môže byť v krajných prípadoch osudné pre pohostinné národy a štáty.

V Európe nemožno prehliadnúť ani ďalšiu znepokojujúcu skutočnosť: kresťanská kultúra je na úpadku, agnosticizmus a pohanský modernizmus na vzostupe. Demograficky Európa sa dostáva do stavu nezvrátiteľného poklesu obyvateľstva a vákuum, ktoré tu takto vzniká, sa zaplňuje tými, čo sa pridržiavajú svojej viery a kde bezdetné rodiny, alebo rodiny s jedným či dvomi deťmi nie sú pravidlom, ale zriedkavou výnimkou.

Ani Kristus neprikazoval otvoriť dvere pre každého bez rozdielu

Nikto, a rozhodne nijaký kresťan, nebude zatvárať oči pred skutočnosťou, že Kristus, ktorému “bolo ľúto zástupov”, má nám byť príkladom. Ale ani Kristus neprikazoval otvoriť dvere pre každého bez rozdielu. V svojich podobenstvách neraz hovorí, že dvere sú zatvorené pred určitými ľuďmi a skupinami ľudí. V podobenstve o múdrych a nemúdrych pannách nám predstavuje postavu ženícha, ktorý odmietal otvoriť dvere nerozvážnym pannám. Darmo volali: Pane, pane otvor nám!” Ženích im odpovedal: Veru, hovorím vám, nepoznám vás.” (Mt 25, 11-12).

A na inom mieste pán domu zamkne dvere pred nevítanými hosťami akeď volajú “Pane, otvor nám!” odpovedá im: “Neviem odkiaľ ste… nepoznám vás, odstúpte odo mňa!” (Lk 13, 25-29). Teda ani brána do raja nie je otvorená pre každého.

K problému migrácie treba pristupovať tak, aby jeho riešenie nevytvorilo nový sociálny problém, ktorý v svojich dôsledkoch by mohol znamenať, že namiesto jednej krízy bude západná spoločnosť konfrontovaná dvomi.

František Vnuk
(Písané pre časopis Kultúra)

alianciazanedelu.sk/archiv/4317