V T Á Č I K ...N A ...O R G A N I S T O V E J ...H L A V E ...skutočný príbeh

Vtáčik na organistovej hlave...

Ten príbeh sa stal pred vyše 20 rokmi...

V malom mestečku pôsobil ako organista starší pán Rudko...Bol to milý,veselý človek...a zanietený hudobný fanúšik...Pochádzal z hlboko kresťanskej rodiny...a za socialiźmu ako mladík chcel vstúpiť do teologického seminára v Bratislave...a stať sa kňazom...Bola to jeho veľká túžba a mal všetko pre to...Odmala miništroval,rád sa modlil, prežil čistú mladosť...mal aj známosť...jedno milé dievča z kostola...bol aj zaľúbený a zvažoval aj rodinný stav...Ale jeho Janku zabilo auto...a to ho úplne zložilo...pochopil,že všetky ľudské plány, sú len plány...

To ho utvrdilo,stať sa kňazom.Podal si prihlášku...rodičia aj babka boli šťastní,hoci otec mu vážne povedal,že ho čaká neľahký život...A potom si ho podali ŠTBáci...dlhý výsluch a podmienka do seminára bola,že bude vzorne spolupracovať s ŠTB a donášať správy a udávať...To milý Rudo nemohol prehrýzť...Krútil hlavou...márne ho súdruhovia štb-áci povzbudzovali,lákali,sľubovali super faru,luxusný život a kariérny postup...Rudo to odmietol...a tak súdruhovia pritvrdili,hrozili prenasledovaním,že mu zaistia 2 ročné peklo na vojne,mizernú,podradnú robotu a ďaľšie "vymoženosti" socializmu...Tak zo seminára nebolo nič...Ešte skúšal do Čiech-Litomeřice...ale i tam došiel negatívny posudok...

Tak sa s tým Rudo zmieril...našiel si robotu ako robotník len v podradnej robote,hoci bol šikovný, staral sa a pomáhal rodičom doma...Začal hrávať v kostole na organe,lebo hudba a cirkevný spev mu bol ako srdcová záležitosť...a tak pravidelne hrával na sv. omšiach,svadbách,pohreboch...Prežil viacero kňazov a farárov a ľudia ho mali radi a boli už na neho zvyknutí...Rudo aj ostarel,žil sám,rodičov pochoval a potom býval u sestry a pri jej rodine...Už bol dôchodca,tak mal viac času...Po prevrate konečne zasvietila sloboda cirkvi...ľudia boli nadšení a netušili,že vchádzajú s nadšením do novej otroctva liberalizmu...keď sa ledva vyštverali z otroctva socializmu...Rudo stále hrával na organe a spieval piesne zo spevníka...už to vedel všetko naspamäť,nič ho neprekvapilo...Po prevrate kostoly a mládež zažívali svoj boom...mnoho mladých šlo do seminárov,veľa rehoľných povolaní...nové kostoly rástli ako huby po daždi...

Hore na chorus chodili aj chlapci miništranti,ak sa im neušlo miesto pri oltári,lebo ich bolo ako maku...nebolo dosť oblečenia pre miništrantov...Medzi chlapcami sa našli aj záujemcovia o hudbu...a Rudo by rád niekomu už aj zveril svoje majstrovstvo...chcel už pomocníka a nasledovníka...Tak z chlapcov ostali 5 vážni záujemcovia,ktorí sa chceli učiť hrať na organe a vedeli ako tak spievať...lebo bolo veľa kostolov,kde chýbal organista...

A tak Rudo učil chalanov z priemysloviek či gympľa hrať a spievať...Farár to podporoval,nech sa mladí učia...Chlapci nemali žiadne konzervátoria...len svoj talent a nadšenie a to bolo omnoho viac než učené školy...Tak Rudo postupne zaučil 5 chlapcov,ktorí zase doviedli svojich kamarátov a tak sa mladí organisti utešene rozrástli...už mohli nahradiť Ruda,ktorý bol rád,že má už svojich nasledovníkov...

Medzi novými chlapcami sa objavil mladík Jaro...pochádzal z jednoduchej roľníckej rodiny...doma gazdovali,mali kravu,koňa,ovce,role...otec chodil do roboty do závodu a mama bola upratovačka...O Jara sa moc nestarali,nebol ani čas...Jarko bol vychovaný veľmi nábožne,jednoducho...pravidelne modlitby,kostol, sviatosti...ale v škole mu to nešlo...stále mu hrozilo prepadnutie...tá nešťastná slovenčina,zemepis,dejepis a matika...to boli jeho horory...samé 5...Najhoršie boli diktáty...tvrdé a mäkké I...to priamo nenávidel,nadával...načo sú dvojaké I...tak sa rozhodol,že raz napíše mäkké i a potom zase tvrdé y...čo moc nevychádzalo...A dejiny...čo ho má zaujímať,čo bolo pred 200 rokmi...Cyrila a Metoda pozval na Veľkú Moravu Napoleon...Turci prišli k nám z Afriky...Avari rozpútali I.svet. vojnu...takže 5...Zemepis...Austrália je v Amerike a Francúzsko dal do Afriky...No a matika..to bol vrchol...mnnožiny,nemnožiny tak rozmnožil,že sa nedali sčítať...Ale jednotkou bol Jaro v telesnej a hudobnej výchove...noty nepoznal...ale pekne spieval.Doma našiel starú ústnu harmoniku po pradedovi z I.svet. vojny...vyšiel pred dom...bývali na samote v horách a hrával...Potom mu jeden prastrýc venoval aj ručnú,starú harmoniku...to bol celý blažený od šťastia...Tak večer ked porobil vyšiel von na kopec a hrával na harmonike a spieval ...

Rudo hneď spoznal v mladom Jarovi veľký hudobný talent...vedel si zapamäťať text a akordy...naučil ho aj noty...a tak sa Jaro stal Rudovi jeho pravou rukou...už chodil aj samostatne hrať na sv. omše...bol to jeho koníček...aj viacero chalanov hrávalo,ale Jaro bol jednotka...dokonca si doviedol ďaľších kamarátov a učil ich aj on na organe hrať...Jaro sa veľmi spriatelil so starým Rudom,ktorý mu akoby nahradzoval otca,lebo jeho otec sa mu nevenoval a rád si vypil a o syna sa nestaral...Tak vznikol zvláštny organový tandem...Jaro už robil v závode a chodil hrávať,ked mohol...Našiel si svoju Majku aj sa vzali...Majka bola jednnoduché,veriace,slušné dievča,veselej povahy,tak ju Jaro bral hore na chorus,keď hral na organe,ona spievala...Jaro mal na hlave husté,kučeravé vlasy...ako baran...keď Jaro hral na organe...tak Rudo došiel hore a večne ho chytil za tie,brčkavé škuty- vlasy...

Ty vrabec jeden...večne vravil s úsmevom...už si lepší ako som ja...smial sa Rudo...bol rád,že má už svojho nástupcu...Medzi starým a mladým organistom bol akoby otcovský vzťah...naozaj sa mali radi...lebo ich spájala spoločná vášeň pre organ a spev...Jaro často doniesol staré pesničky,spred sto rokov,ktoré vyhrabal na povale...Alebo mali noty a urobili k tomu text...Jaro si už postavil dom,mal dve dcérky a s Majkou pravidelne chodil hrávať a do kostola...Starý farár zomrel a prišiel mladší...ktorý robil poriadky a mladých organistov,ktorí nemali konzervatorium a hrali bez školy,len zo zanietenia a záľuby prepustil...a to bol aj Jaro...už nesmel hrať...Rudo bol už chorý a snažil sa nového farára prehovoriť,že tí mladí sú dobrí organisti...Ale farár uznával len konzervatorium,čo Jaro nemal...Veľmi ho to bolelo a bol sklamaný...teraz po rokoch vyhadzov...Lenže nových organistov s konzervatorium nebolo a tí čo boli, odišli.Nemal kto hrať...tak farár poslal aj po tých bez školy...a Jaro sam vrátil,celý naradovaný znova hral...Rudo bol už vážne chorý a Jaro ho bol navštíviť....zaspomínali na staré,zlaté časy...a Rudo sa so slzami v očiach lúčil s Jarom...Jarko už sa neuvidíme...Ale raz sa prídem podívať na Teba ako hráš...aj keď tu už nebudem...Jaro sa usmial...aj keď tomu nerozumel...Už môžem spokojne odísť na tú dlhú cestu...mám už svojho nástupcu...Tak sa rozlúčili a Rudo zakrátko umrel...Jaro mu hral na pohrebe...

Prešiel rok a bolo 1 výročie úmrtia Ruda,tak Jaro aj ostatní organisti u farára dali slúžiť za neho zádušnú sv. omšu...A Jaro hral...bolo mu smutno,lebo spomínal na celé tie roky...ako ho Rudo naučil a ujal sa chudobného,jednoduchého chlapca z hôr a naučil ho hrať na organe...Na tú zádušnú sv. omšu priešiel Jaro aj so svojou ženou Majkou,ktorá stála blízko organu aj so svojimi malými dvoma dcérkami...

Uprostred sv. omše hral Jaro najobľúbenejšiu Rudovu pieseň...Blíž k Tebe Bože môj...v kostole všetko plakalo,lebo to bola spomienka na ich dlhoročného organistu Ruda...aj Jaro sa musel premáhať...aby sa nerozplakal...bolo mu tak smutne na duši...

Orgán bol hore na chóre a žiadne okná tam neboli.Kostol sa vetral dole cez dvere...Všetci boli zaujatí smutnou,tklivou melódiou starej krásnej,kresťanskej piesne...

Majka s dcérkami stála vedľa organu a naraz sa díve...a na hlave Jara,na jeho hustých kučeravých vlasov sedí malý vtáčik...a hľadí dole...na noty a klávesy...vtáčik ako vrabec...Majka bola ohúrená,čo vidí...pretierala si oči...ale vtáčik stále sedel na hlave Jara v jeho hustých kučerách...prekvapená volá na Jara...na hlave máš vtáčka...čoo? koho?udivene sa pýta Jaro...Na hlave? a rukami si pohladil vlasy a letmo zachytil perie malého vtáčika...ktorý mu vyletel z hlavy a 3 x zakrúžil nad ním a potom letel smerom k oltáru...ale nedoletel...v tej chvíli sa stratil...akoby sa rozplynul...nebolo ho viac...

Vtedy si Jaro spomenul na Rudove záhadné slová,že ho príde ešte raz pozrieť...a prišiel...pozeral mu z hlavy ako hrá a hral dobre a jeho milovanú pieseň a potom uletel...pred oltárom sa rozplynul...A tak si Jaro s Majkou zachovali tú spomienku a potom aj šli na Rudov hrob,dali kytičku kvetov a zapálili sviečku...Na poklope jeho hrobu bolo jedno pierko...Nikto nevie,kde sa tam vzalo a tak si ho vzali na pamiatku domov...
Prešli roky a Jaro si vždy rád spomenie na svojho trpezlivého,dobrého učiteľa hry na organ...