Video: Katolícky kňaz Roman Kneblewski: Ľudia šliapu po Pánu Ježišovi. Pokiaľ si toto uvedomujem, a napriek tomu by som pristúpil na príkaz podávať sv. prijímanie na ruku, dopúšťal by som sa smrteľného hriechu
Video: Katolícky kňaz Roman Kneblewski: Ľudia šliapu po Pánu Ježišovi. Pokiaľ si toto uvedomujem, a napriek tomu by som pristúpil na príkaz podávať sv. prijímanie na ruku, dopúšťal by som sa smrteľného hriechu. Video nájdete TU: alianciazanedelu.sk/archiv/10283
Moderátorka: Mnoho kňazov dnes poukazuje na poslušnosť voči biskupovi, tá je predsa najdôležitejšia. Kneblewski: Nie, nie, nie – poslušnosť nie je najdôležitejšia, a to ani biskupovi, ani nikomu inému, dokonca ani pápežovi. Poslušnosť je dôležitá, ale nie je najdôležitejšia. Najdôležitejšia je poslušnosť voči Pánu Bohu. Jasne treba povedať, že pokiaľ by predstavený navádzal kňaza na hriech, tak má dotyčný nielen právo, ale aj povinnosť toto odmietnuť.
Z môjho pohľadu, nehovorím, že každý to takto vidí, ale ja viem, že ak ostávajú kúsky hostie a dochádza, netvrdím, že zámerne, ale aj keby len náhodne ipso facto (samo od seba) dochádza k profanácii, a tie kúsočky premenenej hostie padnú na zem a šliape sa po nich, ľudia tak šliapu po Pánu Ježišovi. Pokiaľ si toto uvedomujem, a napriek tomu by som poslúchol príkaz podávať sv. prijímanie na ruku, dopúšťal by som sa smrteľného hriechu. A ja na toto nemôžem pristúpiť. Takýto príkaz by som odmietol splniť.
Moderátorka: Ani z dôvodu hygieny a ochrany zdravia?
Kneblewski: Nie, žiadny dôvod tu neplatí, navyše hygienické to vôbec nie je, skôr naopak. Ale aj keby bolo. Čo je pre nás najdôležitejšie? Je pre nás dôležitejší Pán Boh? Kristus a jeho najsvätejšia obeta? Alebo je pre nás dôležitejšie tak populárne „zdravíčko“? Zdravíčko, bôžik súčasnosti! Ľudia si predsa pri príležitosti rôznych osláv prajú „hlavne zdravíčko“, a dodávajú, „pretože zdravie je najdôležitejšie“! Hlúposť, nezmysel! Zdravie je dôležité, ale nie je úplne najdôležitejšie. Načo ti bude zdravie, keď ako zdravý pôjdeš rovno do pekla? V takom prípade je niekedy lepšia nemoc, možno aj nevyliečiteľná choroba spojená s veľkým utrpením, lebo ona očisťuje. Je to síce pre nás ťažko pochopiteľné, pre nás všetkých, výnimku možno tvoria len svätí, mystici atď.
Je pre nás veľmi ťažké to pochopiť a vnímať, ale viem, že tak to je. Očistec, ktorý nám Pán Boh umožní na zemi, je pre nás oveľa výhodnejší, než očistec na druhej strane. Tu môžeme rýchlejšie, jednoduchšie a ľahšie odčiniť svoje hriechy, než po smrti. Je to predsa veľká milosť, keď Pán Boh dopustí nejaké veľké utrpenie, nešťastie, s ktorým si človek musí vedieť poradiť. Je to veľká šanca a veľká milosť. Veľká milosť zo strany nebies. Väčšinou to nechápeme, ale je to tak. Ak by sme boli schopní za naše ťažkosti, utrpenia, zlyhania a všetko to, čo sme nechceli a predsa nás to postihlo, Pánu Bohu poďakovať, a to s vierou, že je to pre naše dobro. A potom všetko to naše tvorivé obetovať Bohu v spojení s najsvätejšou obetou nášho Pána Ježiša Krista. Toto nie je nič iné, než tajomstvo úspechu, aby náš život bol zakončený úspechom, obrazne povedané „vertikálnou emigráciou“, odchodom do neba. A o to predsa ide, toto je zmysel nášho života. Keby nebolo spasenia, keby neexistovala perspektíva neba, nemal by náš život žiadny zmysel.
Moderátorka: Čo by ste poradil mladým kňazom, aby vždy smerovali do neba a ťahali tam zo sebou aj ovečky?
Kneblewski: Je nevyhnutné, aby si to človek neustále uvedomoval, a zároveň k tomu viedol aj ostatných: V hlave musí mať ale jasno predovšetkým on, a až potom sa môže zamerať na ostatných, že zmysel nášho života nie je zábava, ale spása. V tom je predsa rozdiel. To ale neznamená, že by si človek nemal život užívať. Nikto nikomu nezakazuje prežívanie príjemných okamihov v milej spoločnosti, ani navštíviť reštauráciu na dobrý obed, jedlo, pitia, atď., počúvanie hudby, pozorovanie krásy okolo nás. Veď sú to všetko dary Božie.
Samozrejme, užívaj si život, zabávaj sa, ale neustále maj na pamäti jedno, že to všetko má pre teba len takú hodnotu, ktorá závisí iba od toho, nakoľko prispieva k tvojej spáse.
Je to iba šanca, istá etapa na ceste do neba, nie cieľ sám o sebe. Na zemi si nič trvalé nevybuduješ, tu si len hosťom, putuješ do neba. Na zemi nie si len pútnikom, ale predovšetkým bojovníkom! Cirkev je Cirkvou bojujúcou – Ecclesia militans! Musíš bojovať! Nielen s vlastnými slabosťami a hriechmi, ale aj s rúhaním, s profanáciou a nemravnosťou, ktorá ťa obklopuje. Musíš byť schopný ísť do boja! Nie proti komukoľvek, ale o každého, kto stojí na tvojej ceste života.
Často je to tak, že boj o človeka, ktorý vyviera z obáv o seba samého, vedie nakoniec k boju so sebou samým. Pokiaľ niekto kráča priamou cestou k priepasti, potom je to hlúposť a falošné milosrdenstvo, ak niekto povie, „že hlavne nedráždiť, byť chápavý a milosrdný“. „Len si choď do pekla, keď je ti tak dobre“, toto ale nie je milosrdenstvo. To je úplná hlúposť a diabolstvo. Nepochybujeme snáď o tom, že Pán Ježiš je nekonečne milosrdný? A čo vtedy urobil Pán Ježiš v chráme, keď videl tých, ktorí nevedeli ako sa majú chovať v dome Božom? Urobil si z povrázkov bič a tým bičom ich z chrámu vyhnal. Keby takýmto spôsobom dnes postupoval kňaz v úsilí čo najvernejšie nasledovať Pána Ježiša, ani si nevieme si predstaviť, čo by sa strhlo zvlášť v ľavicových médiách?
